Zimný výstup na Vtáčnik

15.2.2003

Trasa : Kamenec pod Vtáčnikom – Bystričianska dolina – Horný dom - Siahy – Vtáčnik – Siahy - Kamenec pod Vtáčnikom.
Parametre trasy : Dĺžka 23 km, prevýšenie 1000 m, náročná.
Lokalita : Vtáčnik.
Doprava : vlakom z Partizánskeho do Kostolian 6:35, potom autobusom do Kamenca 7:16.


Tradičný májový výstup na Vtáčnik sme tentoraz presunuli na druhú februárovú sobotu. Dúfajúc, že aj dnes nám bude počasie priať aspoň tak ako na Michalovom vrchu, vykročilo 26 turistov na náročnejšiu zimnú púť zasneženou prírodou. Hneď zrána nás privítala Bystričianska dolina svojím kľukatým, pstruhmi preplneným potôčikom, v ktorom mráz vyčaril všakovaké bizarné útvary : obrovské cencúle, miniatúrne vodopády, ľadové jaskynky a kryhy. Viaceré fotoaparáty tu absolvovali prvú rozcvičku.
Po kratšom oddychu a občerstvení pri Hornom dome sme serpentínami začali stúpať k Jaseňovej skale. Cestu nám ukazovali vynovené turistické značky a smerovníky, na náučnom chodníku aj tabule s podrobným opisom rastlinstva a živočíšstva v okolí. I keď všetkým odborným formuláciam bežný smrteľník nie vždy rozumel, dozvedeli sme sa aj mnoho zaujímavostí. Jednou z nich je napríklad tá, že pred dvadsiatimi miliónmi rokov bola celá oblasť zaliata morom, neskôr tu nastala búrlivá sopečná činnosť, ktorej pozostatkami sú mnohé skalné útvary ako Žarnov, Buchlov, Dvanásť apoštolov, Hrádok a už spomínaná Jaseňova skala. Jej strážcom kupodivu nie je nejaký prastarý jaseň, ale chránený vyše 150-ročný buk. Na skale i pri stromisku sme načerpali ďalšie sily a popri sopečnej vyvrenine Kostolík cez ihličnanmi zarastené Siahy sme vystúpili až na náhornú plošinu Vtáčnika. Očiam sa naskytol rozprávkový pohľad : stromy zahalené v snehobielom závoji, trblietavý snežný koberec, v ňom úzky vyšliapaný chodníček, poblíž stopy srniek a zajacov – jednoducho zázračná krajina. Očarení fantáziou prírody a hĺbajúci nad ďalšou prefíkanou informáciou náučnej tabule, že "lesné porasty majú v danej lokalite pestrú vertikálnu gradáciu", dostali sme sa presne na poludnie až na samotný vrchol – 1346 metrov vysoký Vtáčnik. Po prekonaní tisícmetrového prevýšenia sme si teda konečne mohli dopriať výdatnejší oddych, glg domácej pálenky, tri glgy horúceho čaju, cvakali fotoaparáty, pribúdali podpisy do vrcholovej knihy. Hlboká vrstva snehu inšpirovala mladých kaskadérov, aby si vyskúšali divoké skoky z päťmetrovej skaly.
Po trištvrte hodine strávenej na slnkom zaliatom vrchole, kde sme sa okrem prijímania živín zoznámili so žilinskými turistami, začal fúkať mrazivý vietor, preto sme sa pobrali dole. Strmšie úseky sme prekonávali zrýchleným presunom po ri... pardon, po zabudovanej sklznici. Zostup do chatovej osady v Kamenci pod Vtáčnikom trval relatívne krátko. V dedine sme príjemne unavení využili služby miestneho reštauračného zariadenia. No a potom autobusmi a dočasne neštrajkujúcimi vlakmi všetci šťastne docestovali do rodného mesta.
Zimný Vtáčnik nás teda obdaril nádherným slnečným počasím a zasneženou flórou. Želáme si, aby sme si podobné zážitky mohli odniesť aj o mesiac z Drieňového vrchu.


Zamrznutý potok 
v Bystričianskej doline

 
Zasnežená príroda na vrchole

 
Na vrcholovej planine

Slnkom zaliaty Vtáčnik