Články o TK Horec v roku 2004

Tradičné zlaňovanie na Žabe

    V sobotu 27. novembra sa už po piatykrát stretli pod kultovou skalou Žaba záujemcovia o kurz zlaňovania. Z dvadsiatky účastníkov prevládali členovia turistického klubu Horec. Horolezecké pomôcky a odborný dohľad mali na starosti horolezci z miestneho klubu IAMES. Zlanenie 15-metrovej skalnej steny nerobilo problém nikomu z prítomných, s pomocou svojho otecka ju zvládla aj najmladšia „horolezkyňa“ – iba šesťročná Tinka. V druhej časti kurzu skúšali odvážlivci vyliezť hore po skale niektorou z ľahších trás. Prví dvaja sa dostali asi do polovice, ďalej to však i kvôli skrehnutým prstom nešlo. Tretiemu lezcovi sa podarilo dostať až úplne hore. I keď sa nezainteresovanému človeku môže zdať, že lezenie po skalách nie je príliš bezpečný šport a je doménou hlavne fyzicky zdatných trénovaných mužov, pri dodržiavaní základných pravidiel si ho môžu vychutnať i laici, a ako sme mohli vidieť, aj 6-ročné deti.

Deň s Horcom na Cerovej

    Tohtoročný Deň s Horcom pripadol na studenú a upršanú sobotu 13. novembra. Ešte ráno za tmy sa vydalo štrnásť nadšencov a obdivovateľov prírody v čase i nečase na 24 km dlhú trasu, začínajúcu v Kamenci pod Vtáčnikom. Účasť síce prisľúbilo viacej odvážlivcov, no tí nakoniec dali prednosť vyhriatym posteliam, z ktorých len rozposlali sms-ky, že sa z nejakých vážnych dôvodov nemôžu zúčastniť. Pravdupovediac, pri pohľade z okna taká skvelá myšlienka napadla asi každému. No, predsa len sme sa nejako pozviechali a silou vôle prinútili svoje telá vykročiť najprv na železničnú stanicu a potom po vystúpení z vlaku hore Bystričianskou dolinou. A ako obdivovatelia aj tých ťažších terénov, odbočili sme na neďaleké cvičné horolezecké skaly na Hrádku, keď už nie liezť, aspoň pohľadom sa pokochať a očami zdolávať ťažké steny a previsy. Na Zadnej lúke pod Buchlovom sme si zas poopekali lahodné špekačky a poprekladali ich nápojmi rôznych chutí a vôní. Žltá značka nás priviedla na Ponitriansku magistrálu, kde sme dosiahli najvyšší vrchol tejto túry, 1196 metrov vysoký Rúbaný vrch. Pokračujúc magistrálou, brodiac sa miestami v blate a prekračujúc vodné toky, ukončili sme túto - v lete možno ľahkú, no v týchto podmienkach dosť náročnú túru - vo veľmi príjemnej vykúrenej novej krčmičke na Cerovej. Naše zimou skrehnuté prsty sa snažili čo najskôr uchopiť hrnčeky s blahodárnou zmesou čaju a rumu. V takomto útulnom prostredí sme vyčkali na príchod autobusu, ktorým sme sa dopravili domov a ukončili tak ďalší veľmi príjemný, hoci daždivý Deň s Horcom.

Štrnásti sokoli na túre v Sokolí

    V prvú októbrovú sobotu sa turisti z TK Horec vybrali vlastnými autami do Vrátnej doliny. Čakala ich náročná 10-hodinová túra najprv po bočnom a potom po hlavnom hrebeni národného parku Malá Fatra. Trasa začínala Zbojníckym chodníkom, ktorý vedie od parkoviska v Tiesňavách cez rezerváciu Sokolie. Chodník prechádza nádhernou scenériou vápencových skál so známymi skalnými útvarmi. Napokon sa dostávame na vrchol Sokolie, odkiaľ bol zaujímavý výhľad na hlavnú časť Fatry s Kriváňom, Chlebom a Rozsutcami. Prudkým klesaním a ešte prudším stúpaním prichádzame na ďalší vrch Baraniarky. Cestou sa šmýkame na výdatnom blate z topiaceho sa snehu, ktorý ešte pred týždňom pokrýval celé pohorie. Ďalším čiastkovým cieľom pre nás bol kopec Kraviarske a z neho sme sa už ponáhľali na 1709-metrov vysoký Veľký Kriváň – najvyšší vrch Malej Fatry. Oddych si oživujeme menšou guľovačkou a stavaním minisnehuliaka. Túre však zďaleka nie je koniec. Z Kriváňa schádzame do známeho Snílovského sedla a po pol hodinke už stojíme na ďalšom vrchole – na Chlebe. Tu nám náladu pokazil hukot športového lietadla, ktoré prelietalo ponad nás len v päťmetrovej výške. Zdá sa, že spoznávanie národných parkov na rachotiacich strojoch sa na Slovensku stáva národným športom. Ešte pár kilometrov po hrebeni, prechod Hromovým, Stenami a oddychujeme na Poludňovom grúni, poslednom vyhliadkovom bode. Nasleduje vskutku strmý zostup k chate na Grúni, pri ktorom sa niektorým účastníkom ozývajú kolenné kĺby. Na chate však boľačky vyliečila masáž alpou, pohárik pálenky alebo teplá polievka. Ubytovaní turisti nám tu robili bezplatnú šou v púšťaní šarkanov. Pred nami je ešte zostup popri lanovke späť do Vrátnej doliny k zaparkovaným autám.
    Počasie nám celý deň prialo, všetci štrnásti sme náročnú trasu zvládli. Najväčším prekvapením bol iba 9-ročný turista Paťko Magdolen, ktorý svojou kondíciou a vytrvalosťou môže konkurovať hociktorému dospelému. Nevadilo mu, že musel vstávať o pol piatej ráno. Bez problémov prešiel celú 25-kilometrovú trasu s úctyhodným 1900-metrovým prevýšením. Treba ešte spomenúť, že cestou sme stretli hádam 40 českých turistov, ale len dvoch slovenských, a to nie hocakých. Po chránenom území sa veselo premávali na terénnej motorke (!). Je smutné, že kým novozriadení strážcovia prírody buzerujú obyčajných turistov za náhodný vstup na neznačkovaný chodník, s motorkármi si nikto nevie dať rady.

Výstup na Sinú a Bôr

   Kým na začiatku roka sa horcom príliš nedarilo naplniť autobusy dostatočným počtom záujemcov, v posledných mesiacoch je to práve naopak. 51 turistov, ktorí boli dostatočne rýchli a včas sa prihlásili na zájazd, mohli sa 11. septembra vydať na túru po hrebeni Nízkych Tatier. Vzhľadom na náročnosť trasy s prevýšením okolo 1500 metrov bolo navrhnutých viacej alternatív. Avšak veľká väčšina účastníkov si vybrala kompletnú 25-kilometrovú cestu, ktorá začínala pri známej Demänovskej jaskyni. Úzkym kaňonom lemovaným skalami a potokom – bolo ho treba často preskakovať – sme sa dostali do sedla a odtiaľ na prvý vyhliadkový kopec Sinú. Kruhové výhľady z tohto vápencového vrchu na Vysoké Tatry, Roháče, Choč a Malú Fatru mnohým vyrážali dych. Takýto úžasný pohľad sa nám tohto roku ešte nenaskytol. Druhým cieľom bol trojvrcholový končiar Bôr. Pri stúpaní naň sme tatranským medveďom ukradli trošku čučoriedok a brusníc, ktorých popri chodníku rástlo neúrekom. Hrejivé lúče už takmer jesenného slnka využívame na opaľovanie a po zápise do vcholovej knihy sa poberáme na Poľanu. Nie je to však oná známa vysoká divá Poľana, ale vrch, ktorý už leží na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. V sedle pod Poľanou majú turisti s menšou kondíciou možnosť odbočiť a zísť dole k autobusu, čo však využíva len jediný účastník. My ostatní pokračujeme po červeno značenej magistrále a prichádzame pod Dereše – 2003 m. Keďže značka vedie popod vrchol, ten, kto chce dosiahnuť prvú dnešnú dvojtisícovku, musí sa po skalách vyšplhať hore. Väčšina dáva prednosť pohodlnej ceste pred skalolezectvom, zrejme i preto, že v popredí sa už črtá Chopok. A tak, prechádzajúc popri hornej stanici lyžiarskeho vleku, sa postupne stretáme na druhom najvyššom vrchu pohoria – na 2024-metrov vysokom Chopku. Znovu kruhový výhľad, tentoraz ešte podporený orientačnou ružicou vytesanou do kovovej platne, zopár vrcholových fotografií a potom nás už do svojho náručia prijala Kamenná chata s kapustnicou, parenými buchtami a nejakým tým životabudičom. Po občerstvení čakal všetkých ešte strmý zostup popod lanovkou do Demänovskej doliny, kde na parkovisku pri hoteli Grand skončila naša púť. Slnečné počasie, nádherné výhľady na okolité horstvá, množstvo čučoriedok a správna atmosféra – tomu sa hovorí vydarená túra. A tak päťdesiatka horcov odchádzala po deviatich hodinách strávených v tatranskej prírode naozaj spokojná.

Náučným chodníkom po Nitrických vrchoch

   Siedmeho ročníka Turistického pochodu Františka Madvu, ktorý zorganizoval KST Rokoš Nitrianske Sučany a KST Otlak Nitrianske Rudno, sa zúčastnili aj šiesti členovia TK Horec z Partizánskeho a niekoľko prievidzkých turistov. Spolu asi 80 účastníkov sa vydalo 21. augusta po stopách Františka Madvu, zázračného ľudového lekára z 18. storočia. Tento katolícky kňaz, bylinkár, lekár tela i duše a člen štúrovskej družiny pôsobil 28 rokov na fare v Nitrianskom Rudne. Svojimi výsledkami bol známy po celej Európe, chodili sa k nemu liečiť významní svetskí a cirkevní predstavitelia a uznávali ho i profesori lekárskej vedy vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Madvu dokonca navštívili aj traja štúrovci na čele so samotným Ľudovítom Štúrom. Na sklonku života sa zázračný lekár uchýlil do domčeka v Nitrianskych Sučanoch, kde aj zomrel. (Zhodou okolností zrovna v tomto dome sa narodil Maťo Nemček, terajší predseda KST Rokoš.)
   Turistický pochod a zároveň spomienková akcia sa začala ráno na sučianskom cintoríne. Nápis na náhrobku nám prezradil, že Francisci Madva žil v rokoch 1786 až 1852. Kytica položená na hrob, pár slov na úvod a presúvame sa autobusom do Nitrianskeho Rudna. Na nádvorí kostola pri pomníku si účastníci vypočuli príhovor a zaujímavý Madvov životopis z úst Jozefa Hanáka, predsedu KST Otlak. Maťo Nemček ešte zopakoval organizačné pokyny a potom sa už húf turistov vybral po náučnom chodníku hore dedinou do národnej prírodnej rezervácie Rokoš. Cesta viedla veľmi peknou prírodnou scenériou s výhľadmi na Košútovú skalu až na najvyšší bod túry – 901 metrov vysokú Plevňu. Na lúke pod kopcom si všetci poriadne oddýchli a predsedovia zúčastnených turistických klubov si spravili spoločnú fotografiu, samozrejme aj s klubovými vlajkami. Cez Pinkove viechy sa strmým zostupom dostávame k jaskyni Brložná. Táto 40-metrová neprístupná jaskyňa vo vápencových skalách Rokoša nám okrem trochu chladu a vlahy poskytla ukážku niekoľkých kvapľov. Najdominantnejším bol hrubý stalagnát v zadnej časti jaskyne – útvar rastúci zhora i zdola a uprostred spojený. Od jaskyne sa ešte strmšou zostupovou cestou dostávame k studničke s roztomilým názvom Ahoj. Tí, ktorí pri klesaní museli použiť všetky štyri končatiny, si tie horné mohli v chladnej pramenistej vode aspoň opláchnuť. A potom už nenáročnou lesnou cestou prichádzame na Hrabové lúky. Víta nás Bufet u zahryznutého kliešťa s čapovaným pivkom, zápis do knihy návštev, prevzatie účastníckeho diplomu a vyvrcholením celej akcie boli Majstrovstvá sveta v hode šiškou na sučiansky spôsob. Víťaz z každej kategórie dostal dole v sučianskej krčme, kde nakoniec 13-kilometrový pochod skončil, odmenu: deti samozrejme sladkú, dospelí niečo na vypálenie červíka. Potom už Maťo Nemček vytiahol harmoniku a doprevádzaný ozembuchom vylepšoval atmosféru v celom reštauračnom zariadení. A tak - hudbou a spevom - sme do histórie, ale nie do zabudnutia vyprevadili jednu vydarenú akciu, na ktorej prevládalo krásne počasie a výborna nálada.

Dni vysokohorskej turistiky vo Vysokých Tatrách

   Aj tento rok si TK Horec zvolil pre svoje už tradičné podujatie vo Vysokých Tatrách za svoj základný tábor chatu Jarka v Tatranskej Lomnici. V počte 20 hôrchtivých ľudí sme sa do Tatier presunuli autami vo štvrtok podvečer. No skupinky s väčšími časovými zásobami tam boli už deň predtým a za pekného počasia vystúpili na Kriváň a do Lomnického sedla. Nasledujúci deň im počasie tiež prialo a prešli si Svišťovku, Chatu pri Zelenom plese, Východnú Vysokú z Lysej Poľany a dvaja zdolali i Lomnický štít horolezeckou cestou.
   Týmto dňom oficiálne začali dni VHT a ako sa dalo čakať, skončili dni s pekným počasím. V piatok ráno nás prebudila silná búrka, obloha nedávala veľa optimizmu. Predsa len zopár odvážlivcov vstalo a vydalo sa Malou Studenou dolinou do Priečneho sedla, odtiaľ cez Priečne sedlo na Zbojnícku chatu a Veľkou Studenou dolinou naspäť. Majitelia horolezeckých preukazov sa potrápili na Žabích vežiach v západnom hrebeni Rysov. Tí, ktorí ešte neboli na Kriváni, si naň priam vybehli zázračnou rýchlosťou. S nimi však my normálni turisti nemáme odvahu súťažiť. Malá skupinka turistov zažila v tento deň nepríjemné pocity v pokazenej lanovke, iní zas varili výborný guláš, ktorý nám uzimeným, vracajúcim sa z túry, prišiel veľmi vhod.
   V sobotné ráno nám pohľad na slnkom vysvietené štíty vlial do duší dobrú náladu, čo však trvalo asi hodinu. Potom nasledovala znova zlovestne zatiahnutá obloha a občasné chladivé mrholenie. Ale aj tentokrát sa našli šiesti odvážlivci, ktorí zdolali 2229 metrov vysoký Jahňací štít, druhá skupinka Rysy – 2499 m, medzi nimi aj náš rýchlochodec Laco, ktorý potom ešte predbiehal turistov hore Ostrvou. Jeden samotár sa vybral na Priečne sedlo, a ďalší osamelý bojovník s nečasom Poľský hrebeň, Východnú Vysokú s výškou 2428 m a sedlo Prielom. Tento deň bol najnáročnejší. Dážď sa striedal so silným vetrom, skaly boli nebezpečne šmykľavé, pri lezení po zaistených úsekoch mrzli ruky na reťaziach, výhľady žiadne. Po prekonaní tohoto všetkého nás však zahriala aspoň dobrá kapustnica na vysokohorských chatách.
   Nedeľné ráno nás privítalo krásnou slnečnou oblohou. V posledný deň to tak väčšinou býva. Zoznam dosiahnutých Tatranských vrcholov sa nám rozšíril o 2452 m vysoký Slavkovský štít navštívený skupinkou neúnavných rýchlostných lámačov rekordov a opäť majestátny Kriváň, tentokrát s krásnymi výhľadmi na celý hrebeň Nízkych Tatier, časť Poľských Tatier, Červené Vrchy, Liptovské Kopy a za nimi Roháče, ktorých vrcholky sa však skrývali v hmle. Na chodníku sme nakŕmili vyhladnutého poštového holuba z Poľska, ktorý nám jedol chlieb z ruky, pravepodobne ho až tam zahnala nočná búrka. Členom turistického klubu sa však stať nechcel, vraj ich profesijná organizácia dvojité členstvo nedovoľuje. Pri zostupe sme stretali nespočetné množstvo turistov, ktorí ešte len išli na vrchol. Šťastie, že sme sa už vracali, hore by sme sa už asi ani nezmestili.
   Ukončením nedeľných túr skončili aj tohtoročné Dni vysokohorskej turistiky s Horcom. Počasie veľmi neprialo, no skvelé zážitky s priateľmi a dosiahnuté vrcholy za náročných podmienok nám priniesli uspokojenie a chuť na uskutočnenie ďalších podujatí v našich malých, ale krásnych slovenských horách.

Partizánčania na vrchole MONTE ROSI a  MONT BLANCU – 2. časť

   Ihneď po príchode do horského strediska Chamonix rozkladáme základný tábor v kempe Les Houshes. Peši či lanovkou je možné ísť na ľadovec Mer de Glace, chodiť po chodníkoch Červených veží (Aiguilles Rouges), vyviezť sa lanovkou na fantastickú vyhliadku Aiguille du Midi 3.842 m, peši navštíviť chatu Téte Rousse 3.167 m a najzdatnejší s patričným vybavením môžu za priaznivých podmienok vystúpiť aj na najvyšší vrchol Álp a súčasne Európy – na 4.807 m vysoký Mont Blanc. Prvé dni využívame na oboznámenie sa s mestom a jeho najbližším okolím. Vo štvrtok vystupujeme na známy ľadovec Mer de Glace, navštívime múzeum alpskej fauny a múzeum minerálov objavených v Alpách (bol tu vystavený aj najväčší krištáľ vážiaci 160 kg). V piatok sme absolvovali prechod tiesňavou Gorges de la Dionaz (obdoba našich tiesňav Slovenského raja).
   V sobotu nastal čas (podľa meteosituácie) pokúsiť sa vystúpiť na jeho majestát – 4.807 metrov vysoký Mont Blanc, túžba to všetkých účastníkov tohto podujatia. Ráno o siedmej odchádzame autobusom do mestečka La Fayed, aby sme chytili ozubnicový vláčik, ktorý nás vyvezie pod Mont Blanc do výšky 2.736 m. Pri kupovaní lístkov na vlak nám náladu kazí vytrvalý dážď, mnohí frfľú, no nás rozhodnutých neodradí ani táto nepriazeň počasia. Po dvoch hodinách trápenia sa vláčika v neustálom stúpaní vystupujeme na konečnej. Počasie nič moc, hoci neprší, zato pre hmlu nie je vidieť na desať krokov pred nos. Mnohí z nás sa roztratili v hmle a ja s Rudkom Špankom kráčame strmým skalnatým chodníkom postupne naberajúc výšku až k chate Tete Rousse 3.167 m. Tu sa začína počasie lepšiť. Padlo konečné rozhodnutie: ide sa hore! Obúvame si horolezecké mačky a po snehovom kuloári vystupujeme po skalnej stene Aigulle du Gouter v hornej časti zaistenej lanami. Po strastiplnom dvojhodinovom výstupe stojíme pred chatou Gouter vo výške 3.817 m. Zhadzujeme mačky a vchádzame do dobre vykúrenej chaty. Tu čakáme na ostatných Partizánčanov, no títo z neznámych príčin neprichádzajú (neskôr sa dozvedáme, že ich odradilo zlé počasie na konečnej stanici vláčika). Radíme sa, čo urobiť ďalej. Rozhodli sme sa, že prespíme na chate a ráno vyrazíme na vrchol. Počasie sa ustálilo, hmla ustúpila, ukázalo sa slnko - ideálny čas na výstup. Zbytok dňa trávime obdivovaním zázrakov prírody v okolí chaty. Prichádza ôsma hodina večer, čo je záverečná na chate. Musíme to rešpektovať, vstáva sa totiž veľmi skoro.
   Podľa pravidiel chaty vstávame o druhej ráno, nasleduje príprava na výstup (obliekanie výstroja, balenie najpotrebnejších vecí, nasadzovanie mačiek, naväzovanie na lano, nasadenie čeloviek) a takto vystrojení, spoločne naviazaní na lano s Rudkom, dvoma spolulezcami z Mochoviec a jedným Angličanom vyrážame za úplnej tmy za svetla čeloviek po ľadovci smerom na Mont Blanc. Po dve a pol hodinách tvrdého výstupu prichádzame k bivaku Vallot 4.362 m. Krátky oddych, doplnenie tekutín, začína sa brieždiť a pred nami sa dvíha cieľ našej cesty. Ukazuje sa pekné počasie. Ide sa hore. Nasleduje veľmi obtiažny úsek cesty, strmý hrebeň miestami široký len necelý meter. Výstup nám znepríjemňuje silný nárazový vietor. Prichádza únava, krok sa skracuje, lapáme dych. I napriek všetkým týmto prekážkam o ôsmej hodine ráno stojíme na streche Európy - na Mont Blancu vo výške 4.807 m. Je krásne počasie, fantastické výhľady. Nasleduje vzájomné potrasenie si rukami, blahoželanie k úspechu a tradičné vrcholové foto. Krátky pobyt na vrchole a začína sa cesta späť. O jedenástej hodine sme na chate Gouter a o pol ôsmej večer v našom prechodnom domove v kempe Les Houshes. Tým sa program nášho zájazdu naplnil. Na druhý deň balíme veci a odchádzame domov, na naše krásne Slovensko. (koniec)

Horci v roháčskej kosodrevine

   Na sobotu 17.7. všetky predpovede konečne hlásili zlepšenie počasia a pekný slnečný deň, takže nič nebránilo tomu, aby sme uskutočnili plánovanú akciu - prechod hrebeňom Roháčov. Aj autobus sa po dlhšej dobe podarilo naplniť doslova na prasknutie, túry po západných Tatrách sa zúčastnilo až 48 turistov.
  Už o ôsmej hodine sme boli v ústí Žiarskej doliny, vo východiskovom bode pre vysokohorské túry. Nasledovali posledné pokyny, dohodol sa čas návratu a mohlo sa vyraziť. Je samozrejmé, že tak veľká skupina nemohla ísť spoločne za jedným cieľom. Preto rozdelení na viacero menších či väčších skupiniek vyrazili Horci rôznymi smermi zdolávať roháčske štíty, sedlá či malebné doliny. Každý podľa svojho uváženia, chuti i kondície. Okrem menej náročných prechodov dolinami do Smutného či Žiarskeho sedla si fajnšmekri mohli vychutnať lezenie po reťazami zaistených cestách na Baníkove, Hrubej kope a Troch kopách. Niektorí odvážlivci a vychutnávači adrenalínových športov v divokej prírode si skúsili asi trojhodinové predieranie sa hustou kosodrevinou, čo zanechalo stopy na ich rukách aj nohách. Nabudúce by sa zišlo vziať so sebou aj mačety a kompas. No nakoniec predsa len našli správnu cestu a aj keď so značným oneskorením, napokon zastali na 2178 metrov vysokom Baníkove. Potom ešte zvládli už spomínanú Hrubú kopu, Tri kopy, poniektorí i Plačlivé. K nim patril aj najmladší účastník, 9 ročný Paťo. Tí najväčší ťahúni si k tejto 22-kilometrovej trase pridali ešte 2184 m vysoký Baranec, najvyšší vrch tejto časti Roháčov. No nielen nádhernú panorámu hôr sme si všímali. Obdivovali sme tiež množstvo pestrofarebných kvietkov, medzi ktorými sa vynímal aj nám dobre známy Horec bodkovaný. Podarilo sa nám uvidieť aj trojicu svišťov, očividne dobre živených. Na záver túry ešte krátka zastávka na Žiarskej chate a posledné kilometre Žiarskou dolinou k autobusu. Domov sme dorazili až v noci, no ani únava neskazila dobrú náladu. Skvelé zážitky nám pripomenú aj zábery, ktoré sme nafotili v tejto nádhernej časti Západných Tatier.

Partizánčania na vrchole MONTE ROSI a  MONT BLANCU – 1. časť

   Štyria Partizánčania a členovia TK HOREC - Ján Podmanický, Peter Horváth, Rudo Španko a Ján Priekala - využili ponuku CK Naturtours Bratislava a v dňoch 2.7.–13.7. sa zúčastnili turistického podujatia, ktorého cieľom bolo vystúpiť na Monte Rosu a Mont Blanc. A tak všetci 2. júla nastúpili v Bratislave do autobusu CK, ktorý ich po 20 hodinách únavnej cesty vyložil v ich prechodnom domove, v kempingu na okraji malebnej dedinke Alagna Valsesia (Taliansko) priamo pod majestátnym masívom Monte Rosi. Prvou úlohou bolo postavenie stanu a zoznámenie sa pre nás s neznámym prostredím. Alagna Valsesia nie je mondénnym strediskom, ale útulnou alpskou dedinkou, kde strechy domov sú často urobené z prírodných bridlíc, kde v dolných častiach údolia sa pasú stáda kráv či oviec, kde možno uvidieť kozorožcov, kde môže naozaj bežný turista stáť na štvortisícovke. Večer v kempe sa na základe priaznivej predpovedi počasia rozhodlo, že na druhý deň vystúpime na jednu zo štvortisícoviek v masíve Monte Rosi, konkrétne na 4.556 m vysokú Puntu Gnifetti, na vrchole ktorej stojí najvyššie položená chata v Alpách Margerita.
   V nedeľu ráno sme sa prvou lanovkou vyviezli do výšky 3.260 m na Punta Indren a odtiaľ po vlastných po ľadovci a prekonaní 200 m skalnej steny sme došli na chatu Gnifetti vo výške 3.647 m. Chata poskytovala prekrásne výhľady na okolité alpské štíty a neuveriteľne krásnu prírodu. Čas oddychu sme využili na doplnenie stratenej energie a čo je nevyhnutné, ujasnenie si stratégie ďalšieho postupu na dosiahnutie nášho cieľa - vystúpiť na vrchol Punty Gnifetti. A tak naviazaní na spoločné lano sme o druhej hodine popoludní vyrazili na najnáročnejší úsek trasy. Cez ľadovec Garstelet po dobre vychodenom chodníku sme sa dostali do sedla vo výške 4.100 m s výhľadom na Lysskam 4.527 m a Piramide Vincent 4.215 m. Po prekročení švajčiarskej hranice sme sa po ľadovci Grenzgletscher dostali do sedla Colle Gnifetti, ktoré leží v tesnej blízkosti nášho cieľa. Každý z nás začal pociťovať značný úbytok síl, príznaky vysokohorskej choroby (bolesti hlavy, žalúdočná nevoľnosť) a chôdza sa stávala čím ďalej tým ťažšia. A to nás čakal posledný, azda najstrmší úsek cesty, výstup tvrdým ľadovcom na vytúžený vrchol. Po piatich hodinách namáhavého výstupu stojíme o siedmej hodine večer totálne vyčerpaní pred chatou Margerita vo výške 4.556 m. Takto unavený každý z  nás vychutnáva svoju prvú štvortisícovku. Je to úžasný pocit. Keďže sa zvečerievalo, nezostávalo nám nič iné ako prespať v tejto výške na chate Margerita. Západ slnka bol úžasný, to isté sa dá povedať aj o východe slnka na druhý deň. Z chaty bol nádherný pohľad azda na najkrajší vrchol Álp - majestátny Matterhorn - ale aj na ďalšie vrcholy Walliských Álp. Po návrate do kempu sme využili čas na bližšie spoznanie romantickej dedinky a jej blízkeho okolia.
   V utorok v rámci volného dňa sme všetci vystúpili na mimoriadne strmý 2.994 m vysoký končiar týčiaci sa nad dedinkou Alagna. V stredu balíme veci a presúvame sa autobusom do mestečka Courmayeur, lyžiarskeho strediska na talianskej strane Álp. Po vybavení nevyhnutných formalít (vyžadujú sa po nedávnej katastrofe v tuneli pod Mont Blancom) sa presúvame vyše 11-kilometrovým tunelom do svetoznámeho horského strediska Chamonix, ktoré poskytuje široké možnosti na turistiku. (pokračovanie)

Bolo nás jedenásť...

   už nás je len desať - spieva sa v clivej Lasicovej piesni. Jedenástim turistom z TK Horec však koncom júna vo Veľkej Fatre clivo nebolo. I keď nevľúdne počasie znovu odradilo viacerých potenciálnych záujemcov a autobus sa musel odvolať, výstup na veľkofatranský Kľak sa v komornejšom zložení predsa len uskutočnil.
   Z minidedinky Podhradie pri Sklabinskom hrade kráčame dolinou s netypickým názvom Hlavná až k maringotke lesných robotníkov. Z kotla pred búdkou vychádza vôňa cibule, v mysli už vidíme plné taniere gulášu. Ten však bude hotový až o niekoľko hodín. Pohostinní turčania nám ponúkajú aspoň pohár žinčice, my sa im oplácame pohárikom domácej –ice. Pokračujeme ďalej. Vo vlhkej tráve sa pasie množstvo slimákov a v kalužiach si vegetujú bahenné žaby. Dolina končí, vchádzame do lesa a prudkým zablateným svahom stúpame do sedla Košarisko. Chvíľu ideme po rovine a potom nasleduje ešte strmší stupák až na vrchol. Presne na poludnie vystupujeme po prekonaní 950-metrového prevýšenia na veľkofatranský Kľak – 1394 metrov. Kruhový výhľad na celú Malú a Lúčanskú Fatru trochu kazila hmla, ale aj tak sme mohli obdivovať napríklad Veľký Kriváň, Chleb, Rozsutec alebo dvojča kopca, na ktorom sme stáli – známy Kľak nad Fačkovským sedlom. Oddych na vrchole využila hlavne turistka Ľubka, ktorá si pred časom zlomila nohu a tá sa ohlasovala bolesťou. Po prípitku na dvoje meniny začíname schádzať dolu. Opäť treba prekonať stovky výškových metrov. Cestou prechádzame cez vrchol Kliačik, odkiaľ je výhľad na oravský Choč. Ten sme navštívili presne pred rokom. Ešte jedno klesanie a cesta ďalej vedie po hôľnatej časti s lúkami plnými kvetov a materinej dúšky. Prechádzame i okolo stáda kráv. Materiálu vyprodukovaného týmito prežúvavcami je tak veľa, že nemáme kam stúpiť. Aj vôňa lúčnych kvetov zrazu akosi zanikla. Po prekonaní tohto úseku nás čaká už len zostup do dediny Nolčovo a peši po ceste k autám. 23-kilometrová túra v chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra sa i napriek menšej účasti vydarila.

Cesta rozprávkovým lesom

   Aj čerti vedeli rozihrať žilky a rozochvieť srdiečka našim najmenším. Pre tých starších bol priam lahodným prechod očistcom a na jeho konci stretnutie s fešnými anjelmi. Táto čertovská stanica je už tradične parketou TK Horec Partizánske.

Jarné zlaňovanie

   Motorest v Šimonovanoch bolo miesto, kde sa v poslednú mäjovú sobotu stretli horci, aby sa pešo dostali k Veľkému vrchu v Malých Kršteňanoch. Už o deviatej hodine sa na lezeckých, dobre udržiavaných skalách naťahovali laná, aby si účastníci vyskúšali zlaňovanie. Pod vedením Jána Šútoru, predsedu horolezeckého klubu IAMES Partizánske, skúseného horolezca, zdolávali tri rôzne trasy – od jednoduhšej až po tú najnáročnejšiu. Väčšina horcov si už na pravidelných zlaňovaniach vyskúšala svoje schopnosti, ale boli aj takí, čo liezli po prvýkrát. Učili sa, ako uviazať osmičkový uzol, použiť osmu či karabínku, ako uviazať lano a ako ho chytiť, popúšťať atď. Dôležité je nájsť odvahu a dôveru v seba a aj v kamaráta, ktorý nás istí dolu pod skalou. Pre niekoho je horolezectvo celoživotný koníček, pre niekoho len relaxácia, vydýchnutie si od každodenného života. Nemusím byť zrovna špičkový horolezec, aby som občas s pocitom sebauspokojenia zdolal zopár skál len tak pre potešenie. A o to horcom predovšetkým na ich tradičnom jarnom zlaňovaní išlo.

Hady a jašterice pod Hnilickou Kýčerou

   Pôvodne mali horci na máj naplánovanú návštevu pohoria Javorníky. Z dôvodu nenaplnenia autobusu sa však plán zmenil a štyri autá preplnené turistami smerovali do Rajeckej Lesnej. Novým cieľom bol hrebeň Lúčanskej Fatry s výstupom na vyhliadkový vrch Hnilickú Kýčeru. Kým štyria účastníci dali prednosť ľahšej trase a vyšliapali z Fačkovského sedla na notoricky navštevovaný Kľak, zvyšných šestnásť horcov si vybralo náročnejšiu túru, ktorá začínala v lyžiarskom stredisku Rajecká Lesná. Prešli sme popri vlekoch a kvetmi zarastenej zjazdovke, potom cez potok, malebnú dolinu a namáhavo stúpame do známeho Vríckeho sedla. Už takmer po rovine kráčame hôľnatým hrebeňom plným skalných výbežkov do sedla pod Úplazom. Keď človeku prekríži cestu čierna mačka, bude mať vraj smolu. Ktovie, čo čaká nás: najprv nám cez lesný chodník prebehla prekvapená srnka, neskôr aj ryšavá veverička. Všetko z výšky sledoval majestátne krúžiaci jastrab. Po chvíľke oddychu vyrážame na najťažší úsek. Takmer štvornožky sa bolo treba štverať príkrym svahom na najvyšší bod túry – 1218 metrov vysokú Hnilickú Kýčeru. V niektorých mapách bol vrch pomenovaný ako Hlinická. Jazykovedci a kartografi by mali o správnom názve vypísať referendum. Konečne sme hore. Z Kýčery je prekrásny kruhový výhľad do diaľav, v pozadí dokonca rozoznávame náš Vtáčnik či zasnežený Veľký Kriváň. Po hodinovom oddychu klesáme tým istým strmým svahom dolu. Šmykľavý zablatený chodník zanechal nejednému účastníkovi pochodu odtlačok na zadku. V sedle pod kopcom stretáme dvoch českých turistov, ktorým taktiež učarovala slovenská príroda. V tráve zaregistrujeme päťdesiať centimetrového hadíka. Pri bližšom skúmaní sa z kúska zatočenej hadice vykľula vretenica s typickou kľukatou čiarou na chrbte. Ani jej ostré jedovaté zúbky neodradili niektorých žeravých fotografov, aby si zmiju nevyfotili z menej než polmetrovej vzdialenosti. Keď had zmizol v útrobách Matky zeme, pokračovali sme Rajeckolesnianskou dolinou až k odpočívajúcim autám. Pri potoku sa vystavovalo na obdiv urastené záružlie močiarne, do cesty nám skočil chránený skokan hnedý. Keď v tráve opäť čosi zašuchotalo, pripravovali sme sa na ďalšieho hada. Bola to však iba mladá jašterička. 20-kilometrovú túru po Lúčanskej Fatre ukončujeme fotografovaním gejzíra nad Rajeckou Lesnou a prehliadkou Slovenského betlehemu, svetoznámeho diela nášho rezbára Jána Pekaru.

Zablatené Biele Karpaty

   Turisti sú napospol zvláštni ľudia. Dobrovoľne vstávajú ráno pred piatou, stúpajú s ťažkým batohom do veľkých výšok, trepú sa v snehu či v blate desiatky kilometrov po kostrbatom teréne, nevadí im, že moknú, že si domov prinesú otlaky, kliešte či iné zverstvo. I nedávno na Juraja. 32 horcov si zmyslelo plantať sa po hrebeni Bielych Karpát, ktoré tentoraz vôbec neboli biele, ale celé od blata. Aprílové pľuhavé počasie, 5 krát dážď a 5 krát len oblačno, hustá hmla, raz dokonca krúpy, až na konci túry – koľká to irónia – slnko!
   Prvým výraznejším vrcholom bol Sokolí kameň, vápencová skala nad osadou Drietoma, odkiaľ sme vyštartovali. Kratší oddych, zopár záberov a ide sa ďalej. Pri miernom stúpaní rozsiahlym brezovým hájom uvažujeme, aká sila spôsobila, že polovica šampónotvorných stromov je polámaná. Teórie niektorých prítomných o ťažkom snehu počas zimných mesiacov sa nám nepozdávajú; skôr tu zúrila poriadna víchrica. Po hôľnatom hrebeni prichádzame na nevýrazný kopec Machnáč. Je taký nevýrazný, že mnohí si ho ani nevšimli a bez zastavenia pokračujú ďalej. Padla hmla, dovidieť sotva na 20 metrov. Nikde ani vtáčika-letáčika, len jeden neúnavný škovránok sa vznáša nad svojím hniezdom a vytrvalo trilkuje. Kľučkujeme po slovensko-českej hranici. Ľavá noha kráča po slovenskej strane, pravá po českej strane a hraničná čiara nám prechádza rovno pod zadkom. Rozsiahle pásy spálenej trávy a oškvrčaných stromov pripomínajú, že nášmu národnému športu – vypaľovaniu sušiny – sa stále darí. Vystupujeme na vrch Kykula, chvíľu oddychujeme a vnárame sa do rozľahlého bukového lesa. Pramene hovoria, že kvalitné bukové drevo z Bielych Karpát sa ťažilo už za Márie Terézie. Na vlhkých chodníkoch sa potkýňame o množstvo slimákov. V najvyššom bode dnešnej túry – Dúžniku (807 m) – nás znovu vystraší spúšť polámaných konárov a torzá stromov; i tu zrejme vyčíňal divý víchor nedbajúc na fakt, že sa nachádza v chránenej krajinnej oblasti.
   Klesáme dole a popri potoku lemovanom žltučkým záružlím sa dostávame na lúku, kde sa nachádza stavba zvaná Mauzoléum. Nevíta nás však večne živý Vladimír Iljič, ale zanedbaná a burinou zarastená kaplnka. Ešte necelá hodina čvachtania sa v blate, objavenie lebky hovädzieho dobytka hompáľajúcej sa na orechu (?) a po 25 kilometroch konečne prichádzame do cieľa. Na rozdiel od Malých Karpát problémy s orientáciou sme v ich bielej odnoži nemali. Turistické značenie bolo vynovené a na žiadnej križovatke nechýbala šípka ukazujúca správny smer. V dedinke Melčice si pripíjame na našu členku Janku, ktorá sa pred pár týždňami vydávala a pod srdcom už nosí nádejného turistu. Zmoknutí, zablatení, ale spokojní si v reštaurácii pozrieme časť hokejového zápasu majstrovstiev sveta a odchádzame domov.

Do tretice v Malých Karpatoch

   Po minuloročnom výstupe na Vápennú a predtým na Záruby horci po tretíkrát zavítali do Malých Karpát, aby zdolali druhý najvyšší vrch tohto pohoria – Vysokú. Túra začínala v záhorskom mestečku Kuchyňa. Hneď za osadou nás privítalo stádo tmavých jazdeckých koní, ktoré sa v rámci raňajok pásli na poli. Počiatočnú dobrú náladu však vystriedalo mierne rozčarovanie, keď celá skupina 35 turistov kvôli zlému a starému značkovaniu zablúdila a musela sa vracať. Blúdenie nám však prinieslo aj pozitívny zážitok: videli sme doslova záhony roztomilých kvietkov – snežienok. Po „nafázovaní sa" na správnu cestu v osade Vývrat stúpame serpentínami strmo hore a vchádzame do prírodnej rezervácie Vysoká. Bralnatým vápencovým hrebeňom sa dostávame až do cieľa dnešnej túry – na rovnomenný vrch Vysoká (754 m). Víta nás silný vietor a na obzore opar, takže povestný výhľad v tohto kopca na rakúske Alpy nám dnes počasie nedoprialo. V diaľke však môžeme rozoznať obrysy hradu Červený kameň, ktorý svojou prítomnosťou poctila rodinná sekcia Horca na jar pred dvoma rokmi.
   Rozbahneným terénom, preskakujúc potoky topiaceho sa snehu, klesáme na križovatku a "meníme farbu". Z modrej na červenú. Červeno značená Štefánikova magistrála je najdlhšou turistickou trasou na Slovensku, vedie z Dukly až na Devín a meria vyše 700 kilometrov. Časťou magistrály vedie aj známa Trnavská stovka – stokilometrový pochod z Bratislavy na Bradlo. Po červenej teda pokračujeme a vychutnávame si výhľady na výdobytky civilizácie: na atómovu elektráreň odsúdenú Európskou úniou k zániku a na cementáreň v Rohožníku. Cestu nám prehradili Taricove skaly, ktoré dostali pomenovanie podľa žlto kvitnúcej tarice skalnej, aká sa na nich hojne vyskytuje. V strede marca však tarica ešte k nahliadnutiu nebola. Po skalách schádzame dole a Sološnickou dolinou sa popri rovnomennom potoku dostávame do dedinky Sološnica. Tu, v uliciach lemovaných žltými baburiatkami, končíme svoju 18-kilometrovú púť po Malých Karpatoch.

Zasnežený Veľký Vracov

   Vodič autobusu SAD bol vskutku prekvapený, keď si v poslednú februárovú sobotu už 26. cestujúci kupoval lístok do Kolačna na konečnú. Turisti z TK Horec začínali svoju tretiu tohtoročnú akciu v Kolačne. Hneď po vystúpení z autobusu sme nechtiac rozdráždili nadpolovičnú väčšinu kolačnianskych psov, ktorých brechot nás sprevádzal pri presune hore dedinou. Prešli sme popri cintoríne a lesnou cestou sme vyšľapali k poľovníckej chate. Po mokrom snehu to išlo trochu ťažšie, viacerým preto dobre padol oddych pod strieškou. Nasledoval strmý výstup po neznačkovanej ceste na Veľký Vracov. Šmykľavý terén nejednému z nás privodil pád do mokrej studenej periny. Konečne sme na vrchole. Zvláštne je, že v šesťsto metrovej výške sa medzi ihličnatými stromami a dubmi nachádzalo aj množstvo briez. Podaktorí vyťahujú fľaštičky a ponúkajú ostatných svojou pálenkou, často vylepšenou bylinkami alebo koreňom horca. Z Vracova sme za sprievodu srniek klesli strmo dole na štátnu cestu do Skýcova, odkiaľ nás modrá značka doviedla na Vrchhoru. Chvíľu oddychu sme využili na prehliadku zrekonštruovanej barokovej kaplnky a zrúcaniny kostola. Keďže času bolo dosť, vybehli sme aj na Michalov vrch, ktorý pôvodne nebol v pláne. Zamračené počasie a hmla v pozadí nám však neumožnili vychutnať si výhľady do diaľky. V snehu sa nám ani moc nechcelo odkrývať zvyšky starého slovanského hradiska, a tak sme len poctili vrcholovú knihu svojimi podpismi a rozmýšľali o ďalšej trase. Štyria mušketieri sa od ostatných oddelili a šermujúc teleskopickými palicami sa vybrali cez Hlboké a Osečný priamo do Partizánskeho.
   Väčšina pokračovala podľa plánu, ktorý kázal zísť do Klížskeho Hradišťa, kde sme si doplnili zásoby živín. O jednej vyrážame na posledný úsek, na ktorom nás slabými lúčmi pozdravilo aj slnko. Nad dedinou navštívime starý židovský cintorín a cez sedlo Plešovica sa dostávame k chatám na lúke Štepy. V spomienkach sa na chvíľu prenesieme k minuloročnej júnovej Ceste rozprávkovým lesom, zjeme posledné zásoby a po notoricky známom chodníku smerujeme od "chaty Ondrej" do rodného mesta. Menším prekvapením pre nás bol kúdol dymu, ktorý vystupoval z komína konečne dostavaného nového salaša. Uzatvárame stávky, či obnovené pohostinstvo bude slúžiť aj bežným pocestným – hubárom a záhradkárom – alebo sa stane doménou len tých majetnejších...

Horci na hrebeni Vtáčnika

   Sopečné pohorie Vtáčnik je známe najmä svojím hlavným vrcholom, ktorý je povestný širokým rozhľadom na okolité horstvá. Na jeseň býva obrastený čučoriedkami a v zime zasypaný dvojmetrovou vrstvou snehu. No i ďalšie vyvreniny na hrebeni poskytujú pri peknom počasí zaujímavé výhľady do útrob stredného Slovenska. Štvrť stovky horcov sa 14. februára vybralo preskúmať dva skalnaté kopce vo východnej časti pohoria – Veľký Grič a Biely kameň.
   Z baníckej dedinky Cigeľ sme stúpali zasneženým chodníkom najprv po poliach a neskôr lesom na prvý naplánovaný vrchol. Po troch hodinách šľapania a prekonaní 500–metrového prevýšenia prichádzame na andezitový Veľký Grič. Zhora sa pozeráme do Handlovskej kotliny a tesne pod vrcholom vyčnievajú z lesa cvičné horolezecké skaly v podobe strmých stĺpov, bášt a rebier. I keď nás kovová platňa informovala, čo všetko je z Griča vidieť, kvôli hmle sme nevideli takmer nič. Jednoducho a jasne: Z Veľkého Griču bolo vidieť... Po červenej značke – Ponitrianskej magistrále – sme sa pobrali ďalej. Priamo na hrebeni stretáme hlučný traktor, ktorý radlicou odhrabával z lesnej cesty sneh. Aby aj nás neodhrabal, uskočili sme pred oceľovým rypákom do tridsať centimetrového snehu. Po hodinke chôdze sme sa vnorili do hustého lesa v prírodnej rezervácii Biely kameň. Rezervácia so stromami obalenými bielou vatou bola skutočne očarujúca. Nechápali sme iba dve veci: čo hľadajú v chránenom území štyri poľovnícke posedy a prečo musia byť stromy očíslované plechovými tabuľkami, ktoré sú ku kmeňu pribité hrubými klincami. Popri stromoch číslo 40 a 42 sme konečne dorazili na najvyšší bod dnešnej túry – na bralnatý vrch Biely kameň (1135 m). Prirodzená erózia spôsobila, že pred pár rokmi sa zo skaly odtrhla hora kameňov, padla do údolia a vytvorila kamenné more. Ešte i dnes tu možno vidieť pol metra široké a desať metrov hlboké nebezpečné trhliny a je len otázka času, kedy sa zrúti ďalšia časť steny. Kovový komín z odvetrávacej šachty trčiaci zo zeme nám pripomenul, že sa nachádzame nad uhoľnými baňami. Kým z Griča sme videli aspoň domčeky v doline, z Bieleho kameňa nebolo kvôli hmle vidieť absolútne nič. Škoda. Po oddychu a občerstvení sme sa strmou trasou vybrali späť do Cigeľa. Cestou dole sme ešte stretli naše dve zatúlané ovečky, ktorým objektívne, no hlavne subjektívne dôvody privodili takmer hodinové meškanie...

TK Horec

TK Horec - to je trieda
odradiť sa ničím nedá.
Skoro stovku členov teší
kedy zase pôjdu peši
po slovenských po horách,
zima, víchor - žiaden strach.
Turistiku majú radi
počasie ich neodradí.

Členovia su statní muži
každá žena po nich túži.
A tie členky - krv a mlieko
netreba im žiadnych liekov.
Po vrcholoch túžia stále
Roháče sú pre ne malé.

Ostré štíty zdolá každý
v lete, v zime, za hmly, v daždi.
Túra často končí bodkou :
trochu vína, horec s vodkou.
Pamäť neskôr odmyká
zaplnená kronika.

Príďte i vy medzi nás,
bude sranda, bude špás !

Výročná členská schôdza TK Horec

   23. januára sa 48 členov turistického klubu Horec zišlo v knižničnom klube na svojej štvrtej výročnej členskej schôdzi. Účastníkov privítal predseda klubu Peter Horváth a správu o činnosti klubu a výboru za minulý rok predniesol Ľubo Mazán.
   Sedemnástich zrealizovaných túr sa zúčastnilo vyše šesť stoviek záujemcov a spolu prešli okolo 400 kilometrov. Dve akcie boli zrušené. Okrem vlastných výletov sa turisti dvakrát zúčastnili premietania filmov a diapozitívov s vysokohorskou tematikou, zabehali si za loptou na Turistickej jedenástke a strašili malé deti ako čerti na Ceste rozprávkovým lesom. O hospodárení a finančnom stave klubu referoval Janko Šútora. Potom predseda predniesol návrh turistických akcií na rok 2004. Sedemnásť navrhnutých akcií, z toho 8 autobusových zájazdov, prítomní s menšími pripomienkami schválili. Tento rok teda navštívime Vápenný vrch s drevenou rozhľadňou a Javorový vrch, Veľký Grič a Biely kameň nad Handlovou, Vysokú v Malých Karpatoch, Machnáč, Javorníky, menej známy veľkofatranský Kľak, pokúsime sa zdolať Baníkov a Tri kopy v Roháčoch, počas trojdňovky si vychutnáme Rysy, Kriváň a Furkotský štít vo Vysokých Tatrách, so Sučancami sa vydáme po náučnom chodníku Františka Madvu, vystúpime na Sinnú a Bôr, Malá Fatra nás poteší skalnými stenami Sokolie, na hrebeni Lúčanskej Fatry zakopneme o Minčol a Krížavu, atď.
   Za predsedu si plénum zvolilo jediného kandidáta Petra Horvátha. Oficiálna časť sa skončila prijatím uznesenia.
   Traja členovia klubu, ktorí sa v minulom roku zúčastnili najväčšieho počtu akcií alebo významne prispeli k organizovaniu túr, boli odmenení diplomami. Najaktívnejším turistom bol Rudko Španko, diplomy za organizovanie a vedenie akcií dostali Peter Horváth a Janko Šútora. V súčasnosti má TK Horec 84 aktívnych členov, z toho 8 sa prihlásilo priamo na schôdzi. Schôdza pokračovala spoločenským posedením. Turisti listovali v bohatej klubovej kronike a povymieňali si fotografie.
   Turistický klub Horec týmto zároveň ďakuje všetkým svojim členom za účasť na turistických akciách v roku 2003, ďakuje mestskému úradu za poskytnutý finančný príspevok, redakcii Tempo, mestskému kultúrnemu stredisku a mestskému rozhlasu za nezištnú pomoc pri propagácii jednotlivých turistických a horolezeckých podujatí. Tešíme sa na ďalšie stretnutia v prírode!

Na Javorovom vrchu

   17. januára sa 17 turistov TK Horec vybralo na prvú zo 17-tich akcií naplánovaných na tento rok. Bežný autobusový spoj nás za drahé peniaze doviezol do Skýcova, odkiaľ sme ešte za tmy vyliezli na zasnežený Vápenný vrch. Prilákala nás tam 18-metrová drevená vyhliadková veža. Náučná tabuľa informovala, že vyhliadka bola obnovená v roku 2002 a pôvodne stálo na okolitých kopcoch niekoľko takýchto veží slúžiacich protipožiarnej a strážnej službe. Za pekného počasia z nej vraj vidieť až Veľký a Malý Kriváň vo Fatre. My sme takého šťastie nemali, v diaľke sme však mohli spozorovať atómovú elektráreň Mochovce. Ďalšie tabule nám prezradili, že na Vápennom vrchu sa ťažil vápenec a spracovával sa v skýcovských hutiach. Jamy po vyťaženej hornine to plne potvrdzovali. Po rozlúčke s drevenou stavbou sme pokračovali náučným chodníkom hrebeňom pohoria Tribeč. Zaviedol nás na miesta, kde mali partizáni úkryt zbraní alebo kde sa schovávali pred besnejúcimi fašistami. Trochu života do prírody nachádzajúcej sa v zimnom spánku prinieslo stretnutie s laňami. Ich holé zadky nám pripomenuli, kam smeruje naša sociálna reforma.
  Slnko ešte nedosiahlo svoj najvyšší bod, a my sme už stáli na najvyššom bode dnešnej túry – na Javorovom vrchu. Zalistovali sme si v troch vrcholových knihách, prečítali zápisy spriatelených turistických kmeňov a po občerstvení a fotografovaní s vlajkou nasledovalo už len klesanie. Okolo lesníckej chaty sme sa dostali na Cibajky. Tu sa na nás škerila zrúcanina ďalšej vápennej pece, ktorá ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia produkovala bielučké vápno pre keramický priemysel. Salaš Kostrín bol odtiaľ len na skok. Využili sme jeho pohostinnosť a halušky či baraní guláš zaplnili naše hladné útroby. V Klátovej Novej Vsi nás všetkých pohltil sadkársky autobus a v dobrej nálade sa niektorým jedincom podarilo rozospievať cestujúcich v prímestskom spoji.

Šípok ako symbol

  Necelé dve hodiny trvá, kým vyšľapete z námestia Partizánskeho lesnými neznačkovanými cestami cez dolný pomník na vrchol 464-metrového Šípku. Po Osečnom, ktorý je o 100 metrov vyšší, je Šípok druhou krajinotvornou dominantou Partizánskeho, ale najmä Malých Uheriec. Ešte v roku 2001 vyznačili horci z malouhereckých Viničiek najkratšiu, ale veľmi strmú trasu na vrchol bielou značkou a zriadili tam vrcholovú knihu. Poslednými zapísanými v roku 2003 na Silvestra bola dvojica Malouherčancov. Prvým návštevníkom 1.1.2004 o 14:15 bol opäť Malouherčanec Miloš. K 11. januáru bolo vo vrcholovej knihe už 18 tohtoročných zápisov z celého okolia. Vyjsť na Šípok by si mal pokladať za česť každý jeden Šípkar a vyjsť tam aspoň raz do roka by mal byť symbol vzťahu k rodnému kraju. Mohli ste tak urobiť spoločne s turistami - kamarátmi na Troch kráľov či v sobotu po nich. Nevadí, možno nabudúce...

Na Žarnove a na Rokoši

  Turisti nášho regiónu využívajú chvíle sviatočného voľna predovšetkým na výstupy na okolité kopce. Vianočný výstup na Žarnov, ktorý organizuje TK Horec Partizánske už niekoľko rokov, aj tentokrát zaznamenal veľmi hojnú účasť – za mrazivého počasia sa na vrchole stretla takmer stovka turistov - nielen horcov, ale aj z iných spriatelených klubov. V útulnom ranči na Ľubianke nechýbala ani kapustnica, ani štedrá vianočná tombola.