Články o TK Horec v roku 2005



Sneh a dážď na Drieňove


     Ktovie, čo robili Slováci poslednú novembrovú sobotu? Ani k volebným urnám sa im nechcelo, ani na turistiku. Možno ich od oboch akcií odradilo pľuhavé počasie, od tej prvej hádam i nejaký vyšší princíp. A tak na neskorojesenný výstup na Drieňový vrch organizovaný turistickým klubom Horec prišlo o polovicu menej záujemcov, ako počas roka chodievalo na autobusové zájazdy.
      Hneď po vystúpení z autobusu v Nitrici sa 21 turistov natlačilo na priedomie rodinného domu pána Brušku, najstaršieho člena klubu. Ten nás vo svojom altánku nielenže pohostil ríbezľovými koláčmi a tekutým extraktom z kvasených jabĺk, ale nás aj svojimi rodnými lesmi celý deň sprevádzal. Po sladkých raňajkách sme sa teda vnorili do zasneženej prírody a hneď bolo treba stúpať. Strmším chodníkom sa dostávame na lúku Plosky, ktorej dominoval vysoký poľovnícky posed. Takýchto posedov sme za celý deň napočítali najmenej desať. Nás však zaujalo i niečo iné. Koniec lúky, či presnejšie začiatok lesa bol ohradený vysokým kovovým plotom ozdobeným ostnatým drôtom. Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, že je to vojenský objekt – rozsiahle podzemné sklady pohonných hmôt pre NATO, kedysi aj sklady chemických bojových látok. 30 metrov široký pás vyrúbaných stromov popri masívnom plote svedčil o tom, že v niektorých prípadoch musí príroda ustúpiť dôležitejším záujmom. Optimizmom ma však naplnil poznatok, že pre triedneho nepriateľa skutočne nebude jednoduché prekonať takúto železnú oponu. To sa už presúvame o kúsok ďalej. V hmle na lúke vidieť obrysy telefónneho vysielača. Od stavieb zrejme nevyhnutných na fungovanie civilizácie sa romantickým zasnežených chodníkom poberáme ku križovatke. Míňame ďalšie posedy, zopár menších chatiek, sklad poľovníckeho materiálu a potravy pre zver, až prichádzame k chate na Slatine.
 

 


      


Sneh-nesneh, pán Bruška vyťahuje z batoha triesky a zakladá oheň. Kto potrebuje, ohreje si uzimené telo, zopár odvážlivcov neváhalo metrové plamene ani popreskakovať. Dnešný cieľ – Drieňový vrch – nás ale ešte len čaká. Od chaty je vzdialený asi na štvrť hodiny cesty. Na vrchole nachádzame spadnutý travertínový stĺp, hádam ešte z čias prvej republiky. Pomôžeme mu na nohy, čím sa náš vrchol konečne stal okótovaným. Na stromoch vidíme pozostatky starej značky, ktorá týmto územím kedysi viedla. Po oddychu a nevyhnutnom fotografovaní schádzame späť k chate, kde sa kluboví hasiči dali do hasenia ohňa. Pri tejto činnosti bolo robenie videozáznamov zakázané, a vlastne vďaka zime a neprítomnosti aparátov s teleobjektívom aj nezaujímavé...
      O pár minút sa ocitáme na križovatke. Padajúci sneh sa postupne mení na dážď. Podľa pôvodného plánu mala túra skončiť v Skačanoch prehliadkou vykopávok na mieste zaniknutého románskeho kostola, avšak pre nevhodné počasie trasu meníme. Ďakujeme a lúčime sa s naším 74-ročným sprievodcom Lojzkom Bruškom a so Skačancom Jožkom Gahérom, ktorý pre všetkých pripravil písomnú informáciu o archeologickom výskume spomínaného kostola. Naša cesta teraz vedie na Veľký vrch nachádzajúci sa v prírodnej rezervácii nad kršteňanským kameňolomom. Neustály dážď a hmla nás odradili od dlhšieho pobytu na tomto kopci, tak len rýchlo spravíme zápis do vrcholovej knihy a ponáhľame sa dole. Cez Malé Kršteňany prichádzame do Šimonovian, kde väčšina účastníkov prijala pozvanie Renáty Borikovej na hríbovú kapustnicu.

Ľubo Mazán, Tempo, 5.12.2005

 


Prechod hrebeňom Súľovských vrchov


     Tohtoročná jeseň praje všetkým turistom a milovníkom prírody. Počasie je ešte stále také ustálené, že by bolo hriechom sedieť doma a pozerať sa na to všetko cez okno. Preto sa opäť zavčasu ráno stretli turisti TK Horec v počte 45, aby využili možno už posledné tohtoročné slnečné dni a v sobotu 12.11. ešte za šera vyrazili do obce Zbyňov neďaleko Rajca, odkiaľ bol naplánovaný začiatok prechodu nádherným skalnatým hrebeňom Súľovských vrchov.
    Z autobusu sme vystúpili rovno do hustej hmly, no už po prvých výškových metroch hmla zostala pod nami a pomedzi stromy sa na nás usmievalo slniečko. Jeho hrejivé lúče spolu s farebným lístím, šuchotajúcim pod nohami, nám hneď pozdvihlo náladu. Strmší výstup po náučnom chodníku na 867 metrov vysoký Žibrid sme zvládli v pohode a dobrej nálade. Potom nasledoval prekrásny skalnatý hrebeň zložený zo zlepencových skalných brál a ihiel, ktoré sme preliezali a obchádzali, podľa toho, kadiaľ viedol chodník. No takmer zovšadiaľ sa nám naskytli čarokrásne výhľady do okolia, na bližšiu Manínsku vrchovinu i vzdialenejšie Javorníky. Inverzia spôsobila, že údolia boli ponorené do hustej hmly, z ktorej vytŕčali len najvyššie hrebene, pôsobiace ako ostrovy v mliečnom mori a nám bolo dopriate tešiť sa z týchto výhľadov na skalnatých vrcholoch, zaliatych hrejivými slnečnými lúčmi.


      


Po čase však hmla stúpla vyššie a zostup do Roháčskeho sedla sme absolvovali za viditeľnosti dosahujúcej maximálne vrcholy batohov kamarátov kráčajúcich pred nami. Na nálade nám to však v žiadnom prípade neubralo. Počas zostupu do dedinky Podhorie sme sa venovali debatám s témami od prírody, turistiky, varenia, až po kvantovú fyziku, prebrali sme krásu žien, pálenie destilátov a rôzne iné zaujímavosti. Po dosť zdĺhavom pochode sme konečne zastali pred bránou Lietavského hradu. Okrem tabuľky "Vstup len na vlastné nebezpečie" a nápisu od neznámeho amatérskeho sprejera na hradnom múre "Ľúbim ťa divoška... tvoj závislák", nikde ani len malá informácia o mieste, kde sa nachádzame. Pritom by stačila nejaká informačná tabuľa so stručnou históriou hradu, ktorý je naozaj krásny a navštevovaný mnohými turistami aj z neďalekých Čiech. Práve tých sme v hojnom počte stretli medzi múrmi tohto druhého najrozsiahlejšieho hradu na Slovensku.
    Po prehliadke ruín a po občerstvení nasledoval už len krátky zostup do Lietavskej Svinnej, zhodnotenie dnešnej 20-kilometrovej túry v miestnej útulnej krčmičke s veľmi príjemnou, krásnou a hlavne rýchlou obsluhou. Cestou domov autobus viackrát pre poruchu poskakoval, zastavoval, no nakoniec sa vždy nejako rozbehol a bezpečne nás dopravil do Partizánskeho.

Juraj Jenis, Tempo, 21.11.2005

 


V Prosieckej a Kvačianskej doline


     Po niekoľkoročnej prestávke sa horci znovu vybrali do Chočských vrchov. Tentoraz nebolo cieľom vystúpiť na známy vrch Veľký Choč, ale prejsť dve prekrásne rokliny, štátne prírodné rezervácie Prosiecku a Kvačiansku dolinu. Pomerne atraktívnej akcie sa zúčastnilo až 52 záujemcov. Z dedinky Prosiek sme sa po náučnom chodníku vydali hore nádherným kaňonom. Miestami sme museli preskakovať cez potok, miestami sme kráčali po vyschnutom koryte. Ťažšie úseky vo vápencových skalách boli zabezpečené mostíkmi, rebríkmi a lanami. Prechádzali sme okolo niekoľkých menších vodopádov a skalných jazierok. Napravo i naľavo sa vypínali strmé vápencové bralá. Prvá etapa lozenia skončila na lúke pri turistickej križovatke. V okolitej tráve sa skrývali (nie však dokonale) desiatky pravých rýdzikov. Po kratšej prestávke nasledovalo strmé stúpanie na vrch Prosečné. Zo skál pod vrcholom bol úchvatný výhľad do dvestometrovej rokliny. Jeseň tu už spravila svoje a listnaté stromy žiarili pestrými farbami. Z Prosečného sa klesaním dostávame k turistickému útulku, ktorého zachovalý stav nás príjemne prekvapil svojou výbavou.


     Po zostupe lesnou cestou sme sa ocitli na hornom konci Kvačianskej doliny.V divokej úžine Ráztočianka nás opäť čaká niekoľko drevených rebríkov a 8-metrový vodopád. Na náučnej tabuli sa dočítame, že tu žije chránený fúzač alpský či medveď hnedý, rastie tu mliečivec alpínsky a prvosienka holá, ktorú sme teraz v strede októbra naozaj videli zakvitnutú. Z rokliny pomaly schádzame na kľudnejšie miesto do osady Oblazy. Nachádzajú sa tu funkčné vodné mlyny, ktoré boli postavené pred vyše sto rokmi a zachovali sa takmer nedotknuté. V osade nás nevíta nejaký správca s prednáškou o histórii mlynov či píly, ale biela koza, ktorá hneď pribehla k nám a drankala kúsok jedla. Poobdivujeme točiace sa mlynské kolesá, kúpime si pohľadnice a prospekty, čím prispejeme na rekonštrukciu ďalšieho mlyna a Kvačianskou dolinou prichádzame do cieľa dnešnej túry v Kvačanoch.

Ľubo Mazán, Tempo, 24.10.2005

 

Malá Fatra tradične plná

    I keď má pohorie, ktoré sme tentoraz navštívili, v názve slovo malá, predsa len nie je také miniatúrne, aby sa mohlo turistami preplniť. Preplnený bol iba autobus, ktorý 49 horcov a ďalších záujemcov odviezol v prvú jesennú sobotu do Kraľovian, odkiaľ mali v pláne vystúpiť na dva významnejšie vrcholy – Stoh a Chleb. Inverzia spôsobila, že začiatok túry prebiehal v hmle, ale ako sme stúpali vyššie, hmla sa strácala a začalo nás ohrievať slniečko. Biele oblaky zostali pod nami a z nich kde-tu vytŕčal vrcholok kopca ako jahoda zo šľahačkového pohára. Tak sme sa očami najedli tejto prírodnej maškrty a po meter hlbokom a meter širokom jarku vymletom dažďovou vodou sme došli na prvý výraznejší vrchol Žobrák. Lesné zvieratká nám iste odpustia, že sme im spásli podstatnú časť čučoriedok, černíc a malín, vo vyšších polohách sme natrafili aj na červené guličky brusníc. To už sme pomaly prichádzali z južnej strany na strmý kopčisko Stoh, ktorý skutočne pripomína stoh slamy. Rozdiel medzi najrýchlejšími a najpomalšími turistami bol asi 40 minút, čo však pri takom počte účastníkov nie je nič výnimočné. Oddýchnutí a očarení prekrásnym kruhovým výhľadom hlavne na skalnatý Rozsutec sa poberáme ďalej a po zablatenej ceste sa šmýkame dole do sedla. Pri zostupe nám v brzdení pomáhajú nielen konáre, ktorých sa snažíme pridŕžať, ale občas aj naše zadky. Oproti nám stúpa skupinka Čechov a neskôr stretáme aj pár Poliakov. Slovákov – ako to už býva – sa v našich horách pohybuje najmenej. Na jeseň dávajú prednosť vykopávaniu zemiakov a ďalším maloroľníckym činnostiam. To už stúpame na Poludňový grúň a odtiaľ na ďalší výrazný vrchol Chleb. Vítajú nás známe turistky zo spriateleného klubu, prehodíme s nimi zopár slov a minieme pár megabajtov z pamäte digitálnych fotoaparátov. Chleb so svojou 1645-metrovou výškou je najvyšším bodov dnešnej náročnej túry, ktorej celkové prevýšenie je takmer 1700 metrov. Náročná-nenáročná, ako pre koho. 75-ročný pán Haviar sa ako tradične po hrebeni Malej Fatry pohyboval sťa srnec. Za pochvalu stojí skôr to, že túto 27-kilometrovú trasu zvládol aj 10-ročný Filipko Turček. Na Chlebe zjedli mnohí turisti svoje posledné chleby, čím mali na zvyšok dňa po chlebe. Za Snílovským sedlom nás míňajú horskí cyklisti, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Dávať prednosť bezmotorovým strojom je však stále lepšie ako pred rokom, kedy sme v tomto národnom parku stretli dvoch „milovníkov prírody“ na terénnych motorkách. Poriadny oddych na chate pod Chlebom, pivko a teplé jedlo nám dodali síl na posledný úsek cesty – zostup k Mojžišovym prameňom a napokon k známemu 40-metrovému Šútovskému vodopádu.

Ľubo Mazán, Tempo, 3.10.2005


Turisti z Horca v poľských Tatrách

    V prvé septembrové dni nastalo to najlepšie počasie na vysokohorskú turistiku, aké sme si len mohli priať. Preto sme využili predĺžený víkend a po dvoch rokoch sme sa znova vydali zdolávať náročné štíty a hrebene Poľských Tatier, s najťažšími úsekmi zaistenými reťazami, rebríkmi a stupačkami. Tentokrát sme ale trochu využili výdobytky civilizácie a na Kasprowy Wierch sme sa vyviezli z rázovitej poľskej osady Kužnice lanovkou. Bolo to veľmi múdre rozhodnutie, pretože ťažké batohy, tráviace ťažkosti jedného účastníka a prechod masívu Svinice na druhú stranu do Doliny piatich poľských plies nám dali poriadne zabrať. Koniec túry sme museli absolvovať potme, svietiac si len čelovými lampami. Niekoľko stoviek metrov povyše chaty, kde sme plánovali prespať, sa odrazu na chodníku zjavilo svetielko a vysoký muž, ako nejaký dobrý duch a strážca pocestných, nás pozval prespať do svojej malej, ale útulnej drevenej chatky. Ako sme sa neskoršie dozvedeli, bol to strážca národného parku a takto využíval voľné miesta vo svojom zrube. Slovenskí strážcovia prírody takéto dobré zvyky ešte nemajú. A tak sme nasledujúce noci strávili v drevenom zrube bez elektriny, svietiac si len sviečkami, ležiac vo vlastných spacákoch, umývaním sa v studenej vode horského plesa a pozorovaním nočnej oblohy bez rušivých svetiel a bez jediného mráčika. Proste hotová romantika. Slnečné dni sme zas trávili vo výškach, zavesení na reťaziach, rebríkoch a skalách. Okrem už spomínanej Svinice sme druhý deň na jeden záťah prešli zo sedla Zawrat cez Kozí Wierch, Granaty a Orliu cestu až do sedla Krížne, čo nám trvalo rovných 10 hodín. Večer sme si vychutnali lahodné pivko za 70 Sk, večeru z vlastných zásob a spolu s mrazuvzdornými divými kačkami sme sa pri zapadajúcom slnku umývali v studenom plese neďaleko nášho zrubu.
    Prišla sobota. Za nezmeneného krásneho počasia sme vyliezli na Szpiglasowy Wierch. Dolu pri najväčšom tatranskom plese Morskom Oku to vyzeralo ako na pláži v Chorvátsku. Poľskí tiežturisti sa tam opaľovali, napchávali pečenými kuriatkami, koláčikmi, nalievali sa chladeným pivkom a pofajčievali cigaretky. Potom prišiel mrak, ľudí rýchlo ubudlo, a tak sme sa aj my pobrali cez hrebeň k nášmu dočasnému príbytku. Ten sa zatiaľ tak naplnil spaniachtivými turistami s obrovskými batohmi, že sme boli radi, keď sme sa dostali k svojim posteliam. V posledný deň, v nedeľu, sme sa vydali cez sedlo Zawrat, kde nás ešte naposledy potešili strmé skalné steny s reťazami a zostatkami snehu, na chatu Murowaniec. Krátke občerstvenie a potom už len zostup do dedinky Kužnice blízko Zakopaného, kde nás v kempe na našu veľkú radosť čakalo živé a zdravé auto.
    Nádherné počasie, fantastické zážitky, dobrá nálada a priateľskí ľudia, ktorých sme všade stretali - to sa nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi ani zlatom. Skalami odreté kolená a pokožka spálená slnkom, to všetko sa zahojí, ale pekné spomienky na chvíle strávené vo vysokých horách s partiou dobrých ľudí, tie nám v srdciach zostanú navždy.

Juraj Jenis, Dnešok, 20.9.2005


Horci v poľských Tatrách

    Prvé štyri septembrové dni počasie turistom naozaj prialo. A tak sa niekoľko členov TK Horec rozhodlo zopakovať si pobyt na druhej strane Tatier za severnou hranicou Slovenska. V prvý deň sa z rázovitej osady Kužnice blízko Zakopaného vyviezli lanovkou na Kasprov vrch a odtiaľ vystúpili na dvojtisícový hraničný kopec Svinica. Druhý deň bol najťažší. Trasa nazývaná Orlia cesta vedúca zo sedla Zavrat cez Kozí vrch a Granáty až po Krížne spočívala ani nie tak v chôdzi, ako v šplhaní sa po skalách vybavených reťazami, rebríkmi a skobami. Okrem vytrénovaných nôh bolo treba mať aj silné ruky a hlavne veľa opatrnosti. Za desať hodín sa však túto najťažšiu trasu v Tatrách podarilo polovici účastníkov bez úrazu prekonať. Ďalší deň navštívili horci najväčšie poľské pleso Morské oko a nakoniec prešli cez reťazami ovešané sedlo Zavrat na druhú stranu hrebeňa. Po občerstvení sa na chate Murovanec skončili svoju púť v dedinke Kužnice nákupmi suvenírov pre svojich najbližších.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.9.2005


Na Krakovej holi a Poludnici

    Po nestálom, chladnom a upršanom auguste - a to je údajne najteplejší letný mesiac - sa mnohí, predovšetkým turisti, dočkali zmeny. Nasledoval týždeň krásneho počasia. O piaty autobusový zájazd do Nízkych Tatier organizovaný turistickým klubom Horec bol opäť mimoriadny záujem, a tak v prvú septembrovú sobotu 49 účastníkov vyštartovalo spoznávať menej známe vrcholy nášho druhého najvyššieho pohoria.
    O pol ôsmej vystupujeme z autobusu na parkovisku pred Demänovskou jaskyňou Slobody, nasleduje krátka inštruktáž predsedu o trase. Prvý úsek vedie vydláždenou cestičkou smerom k vstupu do jaskyni. My však pokračujeme strmým serpentínovým chodníkom ku skalnato trávnatému hrebeňu Pustého s početnými krasovými javmi a bohatou vápnomilnou flórou. V tomto prekrásnom prostredí s mimoriadnymi výhľadmi na najznámejšie vrcholy Nízkych Tatier sme si dopriali takmer hodinovú pauzu. Po nabažení sa pohľadmi na okolitú prírodu pokračujeme vo výstupe na najvyšší bod túry 1.751 metrov vysokú Krakovu hoľu s originálne formovanými tvarmi bralnatého reliéfu. A opäť perfektné výhľady na takmer celé severné Slovensko. Krakova hoľa je známa tým, že v jej masíve sa nachádza najhlbšia u nás známa priepasť Starý hrad, v odbornej literatúre sa uvádza hĺbka 432 m. I tu sme si dopriali pomerne dlhú prestávku, veď komu by sa chcelo opustiť toľkú nádheru. Pred nami sa vypínal druhý cieľ túry - 1.549 metrov vysoká Poludnica, nádherný bralnatý vrchol s mohutnými vápencovými radmi. A to sme netušili, čo nás ešte čaká. Zostup do sedla pod Kúpeľom bol mimoriadne nepríjemný, čo si odniesli kolená niektorých menej zdatných turistov. V sedle po krátke prestávke a ošetrení unavených kolien sa niektorý rozhodli, že obídu Poludnicu a po žltej značke zídu do Iľanovskej doliny. Ostatní strmým výšľapom zhruba za hodinu dosiahli vrchol Poludnice. Mnohých prekvapila mimoriadne zaujímavá skalná scenéria pod vrcholom spestrená mnohými malými jaskyňami, skalnými oknami a inými hračkami prírody. A opäť prekrásne výhľady z vrcholu, nádherná scenéria časti našej domoviny. Bol to neuveriteľný zážitok z dnešnej túry, čo mnohí ocenili chválami. Čo sa dá robiť, to naše Slovensko je skutočne krásne.

Peter Horváth, Tempo, 12.9.2005


Na Furkotskom štíte

    Panebože, zase vstávať o štvrť na päť, zase sa viezť vyše tri hodiny prepchatým autobusom, zase stúpať 1200 metrov do výšky a osem hodín sa napchávať len salámou a konzervami. Komu by sa to chcelo? A veru, chcelo sa to, a dokonca rovnej päťdesiatke turistov z TK Horec. Tí sa v prvú augustovú sobotu viezli na Štrbské pleso, aby si po menších kopcoch zdolaných v tomto roku vychutnali niečo aj z Vysokých Tatier.
    Zo Štrbského plesa sme Mlynickou dolinou pomaly stúpali k známemu vodopádu. Nie dážď, ale hmla si s nami zahrala zaujímavú hru. Raz pred nami utekala na druhú stranu hrebeňa, akoby sa nás bála, inokedy nám zas išla oproti alebo nás doháňala z doliny. Väčšinu dňa však bola kdesi schovaná, takže na nedostatok výhľadov sme sa sťažovať nemohli. Aj pri vodopáde Skok bolo slnečno a jasno, za čo boli vďačné hlavne fotoaparáty. Cestou sme minuli niekoľko z vyše dvesto tatranských plies. Názvoslovci si na tomto úseku požičali mená zo zoológie a tak sme mohli prechádzať okolo Volích pliesok alebo okolo Kozích plies. Nakoniec sme došli k ďalšiemu nepárnokopytníkovi - k Capiemu plesu. Odtiaľ už bol vidieť cieľ našej túry - Bystré sedlo a Furkotský štít. Do sedla viedol strmý chodník, niektoré jeho časti boli zabezpečené reťazami. Z výšky sme zbadali ešte posledné pleso v tejto doline - snehom a ľadom pokryté Okrúhle pleso. Asi tretina účastníkov vyšla z Bystrého sedla na najvyšší bod dnešnej trasy, na Furkotský štít vysoký 2403 metrov. Nasledoval oddych, rozplývanie sa nad prekrásnymi výhľadmi, pogratulovanie si navzájom k výstupu, prípadne potykanie si s turistami, ktorí boli s Horcom prvýkrát. Na východe sa týčil mohutný Gerlachovský štít, na západe zase Kriváň s maličkými hmýriacimi sa postavami. Po štvrť hodinke oddychu sme zišli Furkotskou dolinou a neskôr modrou značkou k chate pod Soliskom. Ani prehnané ceny neodradili tých hladnejších, aby sa nenakŕmili teplým jedlom a nenapojili šarišským pivom. Len pre zaujímavosť, vyprážaný syr s hranolkami ste mohli dostať za smiešnych 160 korún a pivo za rovnú päťdesiatku. Posledný úsek viedol strmo dole popri vleku k autobusu na Štrbskom plese. Kto si chcel šetriť kolenné kĺby, ten zase neušetril peniaze a za 130 korún sa zviezol lanovkou z chaty dole. Prechádzkou okolo plesa a nákupmi v stánkoch sa skončil zaujímavý deň vo Vysokých Tatrách plný pohybu, slnka a čerstvého tatranského vzduchu.

Ľubo Mazán, Tempo, 15.8.2005


Mont Blanc opäť zdolaný Partizánčanmi

    ‘Toľko sa chodí s čakanom na Mont Blanc, kým sa nedobyje‘. Tak toto si asi povedali dvaja členovia Turistického klubu Horec – Ján Podmanický a Janko Priekala – ktorým sa pred rokom na tento vrchol pre nepriaznivé počasie vyjsť nepodarilo. Tento rok to skúsili znovu a 13. júla o 8. hodine ráno úspešne vystúpili na najvyšší vrch Európy, 4.807 metrov vysoký Mont Blanc. Pridali sa tak k ďalším Partizánčanom, ktorí zdolali tento impozantný alpský vrchol.

Ľubo Mazán, Tempo, 1.8.2005


Po štvrtýkrát na Roháčoch

    Dňa 16. júla zorganizoval Turistický klub Horec už po štvrtýkrát autobusový zájazd na Roháče. Táto časť Západných Tatier patrí medzi najobľúbenejšie, i keď zároveň najťažšie. Po Baranci, Sivom vrchu a Baníkove prišlo na rad aj naznámejšie trojvršie: Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé. Preplneným autobusom plus jedným autom absolvovali horci dlhú cestu oravskými dedinkami a konečnou stanicou bola chata Zverovka. 52 účastníkov sa Látanou dolinou vyštveralo za necelé dve hodiny do sedla Zábrať, kde sa im odkryla panoráma takmer celých Roháčov. Ešte lepší výhľad bol z hraničného vrchu Volovec, ktorý sa stal prvou našou úspešne zdolanou dvojtisícovkou. Tu sa bolo treba rozhodnúť. Nie všetci turisti si totiž trúfali vystúpiť na vysoko sa týčiaci Ostrý Roháč, keďže je známe, že trasa vedúca cezeň je najnáročnejšou značkovanou cestou na Slovensku. Mnohé úseky sú zabezpečené reťazami a okrem vytrénovaných nôh sa pri šplhaní hore zídu aj silné ruky. Jedna tretina zúčastnených sa teda rozhodla, že po oddychu sa z Volovca vráti späť, zíde k Tatliakovej chate a prechádzkovým tempom si prezrie národnú prírodnú rezerváciu Roháčske plesá a pod nimi známy 18-metrový Roháčsky vodopád.
    My v hlavnej skupine sme pokračovali po plánovanej trase ďalej. Pomaly ale isto sme stúpali vyššie a vyššie pridŕžajúc sa skál a reťazí. Počasie nám celkom prialo, i keď nás v jednej chvíli trošku postrašil krátky letný dáždik a v diaľke sme začuli aj niekoľko hromov. Nebili však dosť divo na to, aby nás odradili. Nakoniec, okolo poludnia, sme jeden po druhom prichádzali na hlavný vrchol rozoklaného Ostrého Roháča. Skutočný obdiv si zaslúži najstarší účastník, 75-ročný pán Haviar, ktorý tento ťažký výstup taktiež zvládol a spolu s ostatnými mohol byť zvečnený na vrcholovej fotografii. Ďalším kopcom, ktorý nám stál v ceste, bol vrch Plačlivé, známy aj ako Plačlivý Roháč. Ten však už nebol taký náročný ako jeho ostrý brat. Trochu opatrní sme museli byť iba pri zostupe do Smutného sedla. Tam sme sa znovu rozdelili. Piati nezmari, z toho dve ženy, ktorým sa tri prekonané dvojtisícovky s 1300-metrovým prevýšením málili, vyšľapali ešte na Tri kopy, Hrubú kopu a Baníkov, čím sa pre nich počet navštívených dvetisíc metrových vrcholov zvýšil na šesť. Väčšina však hlavný hrebeň opustila a nasledoval zostup Smutnou dolinou za doprovodu zvedavých svišťov k Tatliakovej chate. Vláčikom na plynový pohon, ktorý konečne začal premávať v Roháčskej doline, sme si značne urýchlili cestu k parkovisku. Tam sa dali doplniť zásoby tekutín a nejeden žalúdok sa po salámach a konzervách potešil i teplému jedlu. Záver dňa nám pokazil hustý dážď. Dôležité však bolo, že pršať začalo až vtedy, keď sme sa už nenachádzali na hlavnom hrebeni, a tak sa päťdesiatka horcov mohla bez úrazov (i keď poniektorí s krvavými otlakmi) vrátiť vo večerných hodinách domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 1.8.2005


Kráľova hoľa plná "horcov"

    Plný autobus ľudí, teda 47 členov turistického klubu Horec z Partizánskeho, vystúpilo za krásneho počasia z Telgártu na Kráľovu skalu a po oddychu pokračovali až na povesťami opradenú Kráľovu hoľu. Vyše 1000-metrové prevýšenie museli prekonávať v uragánom zničenej oblasti Nízkych Tatier, preskakovali či podliezali spadnuté stromy a kľučkovali v kosodrevine. Cestou si digitálne i klasické fotoaparáty prišli na svoje: svoje clony otvárali polámaným stromom a vyvráteným koreňom, rôznym druhom kvetov ako zvončeky a veternice alebo klubovému talizmanu horcu bodkovanému. Odvážnejší fotoamatéri sa sklonili aj k menšej hnedej vretenici vyhrievajúcej sa v prachu na cestičke. Napriek tomu, že na vrchole vítal účastníkov namiesto zeleného stromu červený vysielač, i tak si hlbokými hlasmi zaspievali známu slovenskú pieseň. Po hlavnom hrebeni národného parku sa už išlo celkom ľahko. Najúžasnejším zážitkom bol výhľad na zasnežené Vysoké Tatry s Lomnickým štítom a Kriváňom. Zo Ždiarskeho sedla zbehli turisti do Pohorelej, kde po 24-kilometrovej túre v príjemnej krčmičke ukončili osemhodinový pobyt v tatranskej prírode.

Ľubo Mazán, Dnešok, 5.7.2005


Letný výstup na Kráľovu hoľu

    Medzi najznámejšie slovenské vrchy zaiste patria Kriváň, Rysy, Poľana a Kráľova hoľa. Ten posledný kopec bol cieľom júnovej akcie organizovanej turistickým klubom Horec. Po dlhej ceste autobusom sme z Telgártu začali svižne stúpať a onedlho sme sa ocitli v národnom parku Nízke Tatry. Nevítali nás však miestni predstavitelia chlebom a soľou, ale stádo kráv, ktorým sme na značkovanom chodníku radšej dali prednosť. Zopár nedočkavých býkov nám v priamom prenose predviedlo, ako sa rozmnožuje hovädzí dobytok. Po vkĺznutí do lesa nás čakalo prekvapenie. Pováľané stromy, ktoré často zatarasovali turistickú cestu, nám pripomenuli, že minuloročné vyčíňanie uragánu nezničilo len lesy vo Vysokých Tatrách, ale odniesli si to aj niektoré oblasti Nízkych Tatier. Čudné však bolo to, že pred akciou sme si u horskej služby zisťovali priechodnosť plánovanej trasy a dozvedeli sme sa, že neexistujú žiadne obmedzenia. V praxi však výraz „žiadne obmedzenia“ znamenal podliezanie popod padnuté stromy alebo ich preskakovanie, obchádzanie vyvrátených koreňov a nakoniec sme museli značkovanú trasu úplne opustiť a kľučkovať v hustej kosodrevine. Skúsenosti z minuloročných Roháčov nám však prišli vhod a tak - ošľahaní nie vetrom, ale kosodrevinou - sme nakoniec vyšli na bod s ďalekým výhľadom, na Kráľovu skalu. I napriek časovému sklzu sme si dopriali poriadny oddych. Potom sme sa opäť rozhýbali a o necelú hodinku už stojíme na povesťami opradenej a piesňami ospievanej Kráľovej holi. Najkrajší výhľad z 1946-metrov vysokého vrchola bol na Vysoké Tatry, ktoré sa nám rozprestierali v celej svojej dĺžke a mnohé vrcholky či žľaby boli aj teraz, na konci júna, pokryté snehovou pokrývkou. Zaujímalo nás, kde je ten strom zelený, o ktorom sa zmieňuje známa ľudová pieseň. Žiaľ, na vrchole sme nenašli jediný stromček, ba ani len krík. Zo zeme tu vytŕčal iba červený vysielač. Napriek tomu sme si slovenskú pieseň spoločne zaspievali, i keď do budúcna by sme neznámemu autorovi z ľudu doporučili menšiu novelizáciu textu: Na Kráľovej holi tenký stožiar stojí, vysiela signály do slovenskej zemi. Ďalšia časť túry viedla nenáročným terénom po hlavnom nízkotatranskom hrebeni. Kľudnou chôdzou sme v slnečnom počasí zdolali niekoľko menej výrazných kopcov ako Orlová a Bartková a skĺzli sme do Ždiarskeho sedla na krížne cesty. Boľavé kolená dostali potrebné masti alebo ručnú masáž. Tu bolo treba medzinárodnú červenú značku opustiť a zamieriť strmo dole do dediny Pohorelá. Cestu nám ešte prekrížila mladá vretenica, ktorá však mala ďaleko k tomu, aby na nás cerila svoje jedovaté zúbky. Zapózovala pred našimi fotoaparátmi, zavlnila sa a zmizla v tráve. Po 24-kilometrovej túre chráneným územím sme sa v krčmičke v Pohorelej osviežili chladeným pivkom, čím sa pre 47 horcov ďalší zaujímavý deň v prírode skončil.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.7.2005


"Horci" v rakúskych Alpách

     Predpoveď veštila počas posledného májového víkendu krásne počasie. A tak po krátkej porade bolo rozhodnuté, že takéto počasie využijeme na vysokohorskú turistiku v Rakúskych Alpách, konkrétne v masíve Rax Alpen a Schneeberg. V sobotu 28. mája v skorých ranných hodinách vyštartovalo desať členov Turistického klubu Horec z Partizánskeho na dvoch autách pod masív našej najbližžej alpskej dvojtisícovky Klosterwappen. Náš prechodný domov počas víkendu sme si zriadili v kempe Keiserbrunn, ktorý sa nachádzal v prekrásnom údolí na brehu priezračnej riečky Schwarza. Hneď v sobotu sme sa rozhodli, že si vyskúšame prechod zaistenými cestami (steigami, ferátami) v masíve Rax Alpen. O pol jedenástej sme sa dolinou dostali k prvej takejto zaistenej ceste. Jeden a pol hodinový výstup v exponovanom teréne zvládli členovia expedície bez väčších problémov. Počas výstupu sa nám naskytli prekrásne výhľady na okolité vápencové steny a z náhornej plošiny, kam sme sa vyštverali, už bolo vidieť jednotlivé dvojtisícové vrcholy, ktoré čakali na dupot našich vibrám. Ďalej pohodlným chodníkom sme približne za hodinu došli k chate Otto Haus. Oddych sme využili na doplnenie energie a potom niektorí z nás vybehli ešte na 1737 metrov vysoký Jakobskogel. Slnečné počasie nás nútilo na tomto vrchole pobudnúť čo najdlhšie a dosýta si vychutnať tú nádheru. Cesta späť do kempu bol už len rutinný zostup mimoriadne strmým a nepríjemným terénom. Nebezpečné miesta boli zabezpečené rebríkmi a oceľovými lanami.
     Nedeľným cieľom bol výstup na najvyšší bod pohoria Schneebergu - 2076 metrový Klosterwappen. Túru sme začali od chaty situovanej na začiatku mimoriadne krásnej a scenerický zaujímavej tiesňavy Weichtal Klamm (obdoba našich tiesňav v Slovenskom raji). Miestami sa skalné steny tiesňavy priblížili na vzdialenosť jedného metra. Zážitok to bol proste neopakovateľný. Ešte približne dve hodinky a stojíme na vrchu Klosterwappen. Záverečný výstup dal skutočne zabrať (spolu sme prekonali okolo 1.500 výškových metrov), ale stál to zato. Výhľady na okolité alpské štíty boli fantastické, v diaľke boli vidieť prvé alpské trojtisícovky. Nenáročnou prechádzkou po hrebeni prichádzame na druhú dvojtisícovku tohto masívu - 2061 m vysoký Kaiserstein. Kto mal chuť, mohol sa občerstviť v chate tesne pod vrcholom. Čo skutočne chýba našim horám, sú vysokohorské chaty. Tu ich nájdete na každom kroku. Chaty, kovové rebríky, reťaze, oceľové laná... Vybavenosť týchto hôr je skutočne výborná.
     Dva dni v tomto atraktívnom prostredí ubehli ako voda. Kto má záujem o vysokohorskú turistiku doplnenú o výstupy po zaistených cestách, vrelo mu túto oblasť doporučujem. Vzdialenosť cca 320 km od Partizánskeho, kemp zadarmo, horské chaty na každom kroku, a hlavne žiadni povinní sprievodcovia natŕčajúci ruku za tisíckorunáčkami ako u nás na Gerlachu. No čo už si môže náš turista priať viac? O rok znovu do videnia v Alpách.

Peter Horváth, Dnešok, 14.6.2005


Skalolezci opäť na Veľkom vrchu

    "Takto máte liezť po skale ako táto jašterica..." hovoril Janko Šútora, predseda horolezeckého klubu IAMES Partizánske pri pohľade na zelené zvieratko uháňajúce si to hore po kolmej skalnej stene Brália. Lezci, ktorí prišli v poslednú májovú sobotu zdolávať skaly Veľkého vrchu, si malú konkurentku odfotili a pokračovali v zlaňovaní. Tradičná akcia partizánskych klubov TK Horec a HK IAMES pod dohľadom predsedu opäť prilákala nielen skúsených borcov, ale aj nováčikov. Najskôr to bolo zdolávanie trasy "ypsilonka" so stupňom obtiažnosti 4, kde lezci istení zo zeme vyliezali na vrchol, potom zase trasa "apokalypsa" s obtiažnosťou 6, kde sa z vrcholu spúšťali nadol. Okrem malého rozruchu, ktorý spôsobila jašterica, túto trasu zdolali všetci. Dokonca aj najmladší účastník, iba 11-ročný Adamko Smatana.

Miro Jančich, Tempo, 6.6.2005


Horci v Javorníkoch

    Prvý tohtoročný autobusový zájazd sa členom TK Horec skutočne vydaril. Zúčastnilo sa ho až 47 turistov. Počas nádherného slnečného májového dňa sme prekonali po hrebeni Javorníkov 27 kilometrov, prechádzali sme dvoma Chránenými krajinnými oblasťami - Kysuce a Beskydy - a vystúpili sme na niekoľko výhľadových vrcholov. Najvyšším bol 1071-metrový Veľký Javorník, nachádzajúci sa v rovnomennej štátnej prírodnej rezervácii, odkiaľ sme mali možnosť vidieť na severnej strane vrchy Beskydov a na južnej strane celú Malú Fatru počnúc Kľakom a končiac Rozsutcom. Ďalšími vrcholmi, na ktoré sme počas dňa vystúpili, boli Čemerka, Stratenec, Malý Javorník a Stolečný. Celý hlavný hrebeň bol zarastený čučoriedkami a brusnicami, škoda, že ešte neboli zrelé. Časť trasy viedla po slovensko-českej hranici, takže pri chôdzi sa jedna noha nachádzala na Slovensku a druhá v Česku. Túru sme ukončili v horskom hoteli Portáš pri českom pive, odkiaľ sme zbehli k autobusu do osady Stolečné. Menšou kuriozitou bol zabudnutý fotoaparát, ktorý si jedna účastníčka položila na zem pri nevyhnutnej návšteve kríčkov a po "obrade" už foťák akosi nepotrebovala. Vracala sa preň niekoľko kilometrov, našťastie nie zbytočne. Ďalšími príjemnými zážitkami boli mladé jašteričky šuchotajúce v tráve, sladký spev slávikov a veľa druhov chránených kvetov rastúcich po celej trase. Negatívnym javom bolo množstvo cyklistov, ktorí sa premávali po prírodnej rezervácii a často sme museli pred ich rýchlymi strojmi uskakovať. Ináč celá akcia nemala chybu. Tak ako v apríli pri Starohutskom vodopáde a andezitovom kamennom mori na náučnom chodníku Vojšín, i tentoraz to bola nádherná túra v prekrásnej slovenskej prírode.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.5.2005


Deň s Horcom na Štepoch

    Členovia turistického klubu Horec každoročne organizujú jednu špeciálnu akciu, ktorá sa skladá z menej náročnej túry a z posedenia pri ohníku, pri guláši alebo na chate. Na rozdiel od minulých ročníkov sa tohtoročný Deň s Horcom uskutočnil už 2. apríla. Dátum nebol vybraný náhodne: presne pred piatimi rokmi bol turistický klub založený a prebehla i prvá túra, ktorej trasa bola zhodná s tou dnešnou.
    O ôsmej ráno sa začali záujemci schádzať pri Dolnom pomníku. Napriek predpovedi slovenského meteorologického génia Iľka vládlo celý deň krásne slnečné počasie. Všetkých účastníkov privítal predseda Peter Horváth a v krátkom prejave zhrnul päťročnú činnosť turistického klubu. Potom sa už niekoľko desiatok turistov vybralo cez Horný pomník na Baranie rožky. Pri oddychu pod napätím sme si z výšky pozreli naše mesto, rybník a okolité pohoria, ktoré už dupot našich vibrám dôverne poznajú. Známou trasou prichádzame na najvyšší vrchol v okolí – 552 metrov vysoký Osečný. Nasleduje hromadný zápis do vrcholovej knihy, prípitok a nenudia sa ani digitálne fotoaparáty. Strmším svahom schádzame k osade Hlboké, odkiaľ mobilným telefónom nahlasujeme „na základňu“ počet hladných krkov a približný čas príchodu. Pokračujeme smerom k bývalej chate Ondrej. Tu sa k nám pripája osem kamarátov – mamičky s deťmi z KST Kamarát. Spoločne prichádzame do cieľa dnešnej túry k chatkám na Štepoch.
    Absolvujeme nepovinnú, ale zaujímavú exkurziu v Brčovej chate, kde môžeme obdivovať rôzne pamiatkové predmety, ktoré si tento cestovateľ priniesol zo svojich výprav. Všetci však čakajú na vytúžený guláš, ktorý večer pred akciou uvaril so svojimi tromi pomocníkmi Jožko Gahér. A veru – bol výborný. Sedemdesiat porcií sa len tak rozplynulo v ústach 48 vyhladovaných turistov. Mierne pikantným jedlom nepohrdol ani najmladší účastník – iba štvorročný potomok Královcov a jedlo chutilo i  prítomnému príslušníkovi čelade psovitých. Vôňa prilákala dokonca aj čmeliaka, ktorý si farbu chilli papriky v miske pomýlil s nejakým jarným kvietkom a začal ju opeľovať. Dobré jedlo sme zaliali nápojmi od výmyslu sveta, chutilo najmä pivko z rodného pivovaru a špecialita s horcom. Kto vládal, zapojil sa po obede do športových hier; prinesená lopta slúžila raz ako futbalová, inokedy ako volejbalová. Deti sa vyšantili pri ohníku, dospelí diskutovali pri albumoch s fotografiami. Na pamiatku všetci dostali účastnícky list a členovia klubu i farebnú samolepku so znakom TK. Ako sa slnko blížilo k západu, ľudia postupne začali opúšťať lúku na Štepoch a vydali sa pešo domov. A tak si môžu k svojim 80-tim tohtoročným kilometrom absolvovaným s Horcom pripočítať ďalších trinásť.

Ľubo Mazán, Tempo, 11.4.2005


Na Čiernom vrchu sa stretli turisti troch okresov

    Čísla veľa napovedia, napríklad aj to, že v Topoľčanoch registrujú v Klube slovenských turistov 64 členov, v Bánovciach nad Bebravou 48, v Partizánskom v KST Kamarát 40 členov a v TK Horec vyše 70 členov (nie všetci horci sú registrovaní v KST), tak nám vychádza, že najviac turistov v regióne má bývalé mesto obuvi. Aktívnou turistikou žijú vo Veľkom Klíži, kde sa k členstvu prihlásilo 37 nadšencov, v Bošanoch záujem, žiaľ, klesá, k členstvu sa hlásia len 15-ti. Všetky spomínané kluby prijali pozvanie Spartaka Bánovce, aby sa tohtoročná turistická sezóna otvárala na Čiernom vrchu (horci otvárali sezónu na druhý deň o kúsok ďalej na Rokoši).

KAMARÁTKA, Tempo, 29.3.2005


Hviezdicový výstup na Rokoš

        Tento rok pripadol prvý jarný deň na nedeľu 20. marca. Štyri stupne pod nulou však vôbec nenasvedčovali, že jar to myslí s návštevou Slovenska vážne. V takýto netradičný termín – v nedeľu, navyše nie obyčajnú, ale Kvetnú – sa vybralo 13 horcov do Uhrovského Podhradia, odkiaľ mali na pláne vystúpiť na 1010-metrový Rokoš nachádzajúci sa v rovnomennej prírodnej rezervácii. Pridali sa tak k trom turistickým klubom, ktoré každoročne otvárajú turistickú sezónu práve výstupom na tento známy vrchol.
    V Podhradí sa k nám pripája domáci turista, takže už po štvrtýkrát tento rok je nás na túre presne 14. Zengovou dolinou sa dostávame k poľovníckej chate a za ňou sa vnárame do lesa. Nádherným strmým kaňonom obklopeným skalami z vápenca a dolomitu stúpame do sedla. Cestou nás prekvapí tabuľka s nápisom: „Pozor, lavíny!“ ‘Lavíny v Nitrických vrchoch?‘ čudujeme sa. Ceduľka však mala pravdu. Onedlho si všímame kopy snehu zosunutého z južného svahu takmer na chodník. Takýchto malých lavínok tu bolo pospúšťaných niekoľko. Po hodine poriadneho šľapania sa dostávame do sedla a odtiaľ je to na vrchol už len na skok. Na hrebeni sa nám otvárajú výhľady na zasneženú Veľkú i Malú Fatru a v diaľke dokonca vidíme časť Nízkych Tatier. Prví turisti sú už hore. Patria ku KST Otlak z Nitrianskeho Rudna. My sme teda prišli ako druhí, očakávajú sa ešte Sučanci a Bánovčania. Hore sme pobudli takmer hodinu. Bolo treba pripiť si s predsedom rudnianskych turistov, ktorý pokračoval v oslave menín, ísť navštíviť pamätník venovaný dvom významným Slovákom narodeným v Uhrovci, odfotiť sa s vlajkami zúčastnených klubov a ochutnať – i napriek pôstu, ktorý sa má skončiť až o týždeň – z domácej klobásky alebo slaniny. Nechýbala ani vatra, tá ale pomaly klesala v roztápajúcom sa snehu nižšie a nižšie. Tešili sme sa aj na stretnutie s Maťom Nemčekom, predsedom sučianskych turistov, aby sme si vyjasnili veľkosť jeho psychickej ujmy i formu odškodného za nelegálne kopírovanie úvodníkov z jeho turistických kalendárov. Nádej na plodný rozhovor sa nám rozplynula vo chvíli, keď sme sa dozvedeli, že sučanci začali stúpať na kopec až o desiatej. Vo viere, že Maťova urazená ješitnosť nebude ďalších desať rokov ovplyvňovať jeho činy, sme sa pobrali po červenej značke ďalej smerom na Kňažinové lúky. Časť trasy bolo treba kvôli prepadávaniu sa do snehu zmeniť a ísť po neznačkovanej vrstevnicovej ceste cez Rakytie. V skalách sa na nás zaškeril tmavý otvor akejsi neprístupnej jaskyne. Posledným bodom programu bola návšteva Uhrovského hradu. Na hrade pred piatimi rokmi vo veľkom začali (i za podpory zahraničnej nadácie) rekonštrukčné práce. Množstvo kovových lešení, drevených schodíkov, rebríkov, pripravený piesok, dosky i pracovné náradie naznačovali, že so záchranou ruín to tu myslia vážne. Zo zrúcaniny sme už rýchlo zbehli do dediny k autám a tu sa náročnejšia, ale krásna 16-kilometrová túra v zasneženej prírode pre horcov opálených do červena skončila.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.3.2005


Turistický klub HOREC 5-ročný

        1. apríla 2005 oslávi TK Horec piate výročie svojho vzniku. Starší turisti sa tejto informácii možno začudujú, veď Horec pri ZDA Partizánske fungoval ešte za socializmu. Áno, ale po revolúcii – podľa vzoru mnohých iných organizácií – sa klub rozpadol a niekoľko rokov nebolo v našom meste žiadnej organizovanej turistickej činnosti. Až v roku 2000 sa zopár nadšencov a členov bývalého Horca stretlo a prejavilo záujem vytvoriť nový turistický klub. Prvý výlet na Osečný a Hlboké zorganizoval prípravný výbor 1. apríla a ustanovujúca členská schôdza sa konala 10. apríla. Medzi zakladajúcimi členmi boli Alena Dobiašová, Ján Šútora a Peter Horváth, v prvom výbore pracovali ešte Mária Lysá, Ľubo Michna a Valter Rotter. Predsedom sa stal a už piaty rok túto funkciu vykonáva Peter Horváth.
    Za päť rokov pôsobenia klubu zorganizoval výbor, ktorého členov každoročne volí Výročná členská schôdza, približne stovku akcií. Zúčastnilo sa ich vyše 2.500 záujemcov. Najobľúbenejšími sú autobusové zájazdy do Malej Fatry, na Roháče alebo do Nízkych Tatier. Tradičnými akciami s vysokou účasťou sa stali napríklad Deň s Horcom, Zlaňovanie skál Brálie či Vianočný výstup na Žarnov. Okrem vlastných túr sa členovia zúčastňujú regionálnych zrazov, pomáhajú organizovať Cestu rozprávkovým lesom, spolu s horolezcami z IAMESu spoluúčinkujú pri kurzoch zlaňovania, navštevujú podujatia iných turistických klubov spojených s premietaním diapozitívov s vysokohorskou tematikou. Naši turisti sa neboja ani náročných akcií. Výstupom na vrcholy pohoria Monte Rosa, na najvyšší vrch Európy Mont Blanc, zdolávaním Kaukazu alebo účasťou na diaľkovom pochode Trnavská stovka potvrdzujú svoju dobrú kondíciu.
    V súčasnosti má TK Horec 77 členov. Keby zo zdravotných, rodinných alebo osobných dôvodov niektorí členovia z klubu nevystúpili, bolo by nás už 130. Turisti nezabúdajú ani na propagáciu: od začiatku si vzorne vedú svoju kroniku. Fotografie, aktuality a plán akcií zverejňujú na internetovej stránke, oznamy o plánovaných túrach a reportáže z uskutočnených bývajú uverejňované v regionálnych novinách alebo na nástenke vo vestibule kultúrneho domu. Čo sa týka materiálneho zabezpečenia, klub vlastní niekoľko stanov, horolezecké pomôcky do vysokohorského a ľadovcového prostredia. Odoberajú sa tematické časopisy, kupujú sa mapy a turistickí sprievodcovia. Všetok tento materiál je členom klubu hocikedy k dispozícii. Z dôvodu prilákania čo najväčšieho počtu ľudí do prírody a tiež kvôli štatistickému vyhodnocovaniu návštevnosti okolitých vrchov horci nainštalovali tri schránky s vrcholovými knihami a miestnou značkou vyznačili trasu na vrch Šípok.
    Všetkých ľudí, ktorí by radi strávili pekné chvíle v prírode, srdečne pozývame na naše akcie. Okrem výstupov na významné slovenské vrcholy a prechodov hrebeňmi pohorí sa nevyhýbame ani návštevám hradov, jaskýň, vodopádov, prírodných rezervácií či národných parkov. Tohtoročný plán akcií spolu s fotografiami navštívených miest si môžete pozrieť na internetovej stránke www.tkhorec.szm.sk.

výbor TK Horec, Tempo, 29.3.2005


Ponitrianska magistála plná zveri

    Tretiu tohtoročnú túru naplánovali horci vo východnej časti pohoria Tribeč. Červená značka, ktorá sa stala našou sprievodkyňou, vedie z Nitry až do Handlovej a nazýva sa Ponitrianska magistrála. Náhoda chcela, že tak ako pri prvých dvoch akciách, aj teraz do tretice sa nazbieralo opäť 14 záujemcov, čo sa neboja mrazu, hlbšieho snehu a ôsmych hodín chôdze.
    Už cestou autobusom do Skýcova nás pozdravila menšia srnka hľadajúca v poli pod Šípkom nejaké raňajky. Samotná túra začala výstupom na malebnú zrúcaninu hradu Hrušov. Zrúcanina sa nachádza na kremennom vrchu Skalka medzi Skýcovom a Topoľčiankami. Vlastníkom hradu v 14. storočí bol známy panovník Matúš Čák Trenčiansky a funkciou hradu bolo strážiť obchodnú cestu. Po oddychu medzi zasneženými ruinami sme sa vybrali magistrálou ďalej. Väčšina turistov v hlbšom snehu využila bežky alebo snežnice, niektoré aj vlastnej výroby. Po presune slnkom zaliatymi pláňami sa vnárame do lesa, kde nás čaká prekvapenie dňa. Medzi stromami zazrieme nejaké tmavé zvery. Bolo to päť obrovských rohatých muflónov, ktoré žijú v tomto pohorí. Počas fotenia sa vynorili ďalšie, takže nakoniec sme mohli obdivovať asi 20-členné muflónie stádo.
    Z lesa sa dostávame k Skýcovskému mlynu, kde nás očakával uvítací výbor – desať hladných mačiek rôzneho veku, pohlavia a sfarbenia. Tu sme sa tiež rozhodli, že nepôjdeme pôvodne plánovanou trasou do Jedľových Kostolian, ale k cieľu dôjdeme Hlbokou dolinou. Kráčajúc takmer po rovine sme si na snehu všimli nejaký čierny predmet. Bol to nehybný krtko. Krutý osud mu nedovolil dožiť sa dôchodkového veku a smrť ho objala svojou doslova ľadovou náručou. Nad cestou sa vznášalo osem myšiakov hôrnych, malého tvora si však nevšimli. Míňali sme lesnícke budovy i poľovnícke chaty, neskôr – po odbočení do lesa – i dva rozľahlé senníky. Nakoniec chodník vyústil na štátnu cestu nad osadou Müller, v blízkosti ktorej sa nachádza 50-metrov dlhá neprístupná jaskyňa. Po asfalte sme dopochodovali do Cerovej a pohľadom sme sa potešili na tri tmavé koníky pobehujúce v ohrade. 23-kilometrový výlet sme ukončili v horskej ubytovni pri horúcom čaji. Ako sme s prekvapením zistili, v susednej miestnosti nacvičovali partizánski divadelníci svoju novú hru. Čo to bude za kus, to neprezradíme, kam budú smerovať najbližšie kroky horcov, to však povedať môžeme: koncom marca sa stretneme na Rokoši a Uhrovskom hrade.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.3.2005


Vtáčnik pod snehom

      Za nádherného zimného počasia sa 5. februára vybralo 14 horcov navštíviť bielou vatou obalený Vtáčnik. Netradičnou cestou z Lehoty pod Vtáčnikom sme stúpali najprv snehovými pláňami k poľovníckej chate Vrvrava, kde sme si po troch hodinách šliapania dali prvý dlhší oddych. Potom nasledoval strmý a namáhavý výstup na Malú Homôľku a na hlavný hrebeň. Polovica účastníkov bola motorizovaná - mala bežky alebo snežnice - išlo sa im teda ľahšie. Nám ostatným nezostalo nič inšie, iba sa brodiť pešo v hlbokom, aspoň jeden a pol metrovom snehu. Často sme sa zabárali až po pás. Po takom náhlom prepade do hlbín museli prísť zavše na pomoc aj kamaráti a nešťastníka vytiahnuť. Na čele skupinky sa pravidelne striedalo päť prešľapávačov, pretože ten prvý sa po niekoľkých minútach unavil. Tu i tam sa na nás zosypala spŕška snehových vločiek zo stromov. Až po šiestich hodinách skutočnej námahy sme sa o pol tretej konečne dostali na 1346-metrový Vtáčnik. Nádherný výhľad, slnkom zaliata náhorná plošina, trblietavá príroda a fantastická atramentovo-modrá obloha však stáli zato. Tuším ešte nikdy sa nám nestalo, aby sme sa po vrcholovú knihu museli zohýbať. Bolo tu toľko snehu, že schránka, ale i náučná tabuľa spod neho ledva vytŕčali. Na horizonte sme mohli obdivovať Veľkú Fatru, Prašivú, kremnickú Skalku, no a samozrejme Sitno, Kľak a Strážov. Pri zápise do knihy sme sa dozvedeli, že dnes poctili vrchol tohto sopečného pohoria už dve skupinky turistov. Čas ale nečakal, nemohli sme sa zdržiavať ani my. Kto mal, dal si bežky, a ostatní pešky vydali sme sa zrýchlenou chôdzou dole na Siahy. Medzi hustou, ihličkami obalenou kosodrevinou sme si pripadali ako na ceste rozprávkovým lesom - tentoraz bez vodníkov a čertov, ale kam sme sa pozreli, všade rozprávkovo zasnežené stromy. Naokolo ticho a kľud, len sem-tam sme zazreli nejakú zajačiu stopu a raz sa nám zdalo, že svoju šľapaj nechal v snehu i rys. Neskôr nám do kroku klopkal ďateľ. Náučný chodník nás spoľahlivo doviedol k amfiteátru a popri preplnenom lyžiarskom vleku do Kamenca pod Vtáčnikom. Tí šikovnejší na minútu presne stihli autobus, ostatní si počkali na ďalší.

Ľubo Mazán, Tempo, 14.2.2005


Výročná členská schôdza TK Horec

     Zohriať sa dá nielen pohybom na čerstvom vzduchu a zdolávaním desiatok kilometrov, ale aj vysedávaním na schôdzi v príjemne vykúrenej miestnosti. 28. januára si takto posedelo a podiskutovalo 34 členov turistického klubu Horec a dvaja hostia na svojej piatej výročnej členskej schôdzi. Strechu nad hlavou im poskytol knižničný klub Mestskej knižnice Partizánske.
     Účastníkov privítal predseda klubu Peter Horváth, ktorý zároveň celú schôdzu viedol. Po voľbe pracovných komisií predniesol Ľubo Mazán správu o činnosti klubu a výboru za minulý rok. Šestnástich zrealizovaných túr sa zúčastnilo takmer štyristo záujemcov a spolu prešli 350 kilometrov. Jedna akcia bola zrušená. Okrem vlastných výletov do prírody sa turisti zúčastnili premietania filmov a diapozitívov s vysokohorskou tematikou v Kultúrnom dome vo Veľkých Uherciach, strašili malé deti ako čerti na Ceste rozprávkovým lesom, čistili lesy od odpadkov a na prelome rokov vymenili tri vrcholové knihy za nové (na Žarnove, Šípku a Osečnom). Úspechom bol aj výstup niekoľkých našich turistov na vrchy pohoria Monte Rosa a na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. O hospodárení a finančnom stave klubu referoval Janko Šútora. Zaujímavou informáciou bolo, že v minulom roku sa nakúpilo väčšie množstvo horolezeckého materiálu (mačky, čakany, slučky, prilba). Spolu s lanami sme tak vybavení i na vysokohorskú a ľadovcovú turistiku. Tento materiál si môže každý člen požičať u členov výboru.
     Potom predseda predniesol návrh turistických akcií na rok 2005. Devätnásť navrhnutých akcií, z toho desať autobusových zájazdov, prítomní s menšími pripomienkami schválili. Tento rok teda vystúpime na okolité vrchy Tribeč, Vtáčnik a Rokoš, posedíme si na Štepoch pri guláši počas Dňa s Horcom pri oslave 5. výročia vzniku klubu, prejdeme náučným chodníkom Vojšín a navštívime Starohutský vodopád, vylezieme na hrad Hrušov i na rekonštruovaný Uhrovský hrad, zúčastníme sa aj pomôžeme pri organizovaní Regionálneho zrazu turistov v Brodzanoch, pokúsime sa zdolať Ostrý Roháč a Plačlivé, vystúpime na Kráľovu hoľu, Furkotský štít a Poludnicu, v Malej Fatre nás čaká Stoh, Chleb a Šútovský vodopád, prejdeme nádhernou Prosieckou a Kvačianskou dolinou, vychutnáme si Súľovské skaly a Lietavský hrad, vybehneme na Drieňový vrch, cez Vianoce tradične navštívime Žarnov a posedíme si pri kapustnici, no a opäť budeme zlaňovať blízke skaly Brálie a Žaba.
     Do výboru boli zvolení siedmi turisti, ktorí v ňom pracovali aj minulý rok. Za predsedu si členská schôdza zvolila jediného kandidáta Petra Horvátha. Oficiálna časť sa skončila diskusiou a prijatím uznesenia.
     Traja členovia klubu, ktorí sa v minulom roku zúčastnili najväčšieho počtu akcií alebo významne prispeli k organizovaniu túr či poskytli materiálnu pomoc, boli odmenení diplomami. Najaktívnejšími turistami za rok 2004 boli Lukáš Borik a Ľubo Mazán, diplom za materiálnu pomoc dostal Janko Priekala. Po odpočítaní vyškrtnutých členov a pripočítaní nových môžeme konštatovať, že v súčasnosti má TK Horec 76 aktívnych členov, z toho traja noví sa prihlásili priamo na schôdzi.
     V diskusii vystúpil jeden člen klubu, ktorý navrhol organizovať aj zájazdy do zahraničia, prípadne viacdňové akcie. Predseda sľúbil, že na budúci rok výbor zaradí do plánu akcií aj takéto túry. Turisti listovali v bohatej starej i novej klubovej kronike, v odoberaných časopisoch a povymieňali si fotografie. Pri vínku a pagáčikoch im v mysliach znovu ožívali minuloročné zážitky.
     Turistický klub Horec chce zároveň poďakovať všetkým svojim členom za účasť na turistických podujatiach v roku 2004, ďakuje mestskému úradu za poskytnuté finančné príspevky, redakcii Tempo, mestskému kultúrnemu stredisku a mestskému rozhlasu za pomoc pri propagácii jednotlivých turistických a horolezeckých akcií. Tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutia v prírode!

výbor TK Horec, Tempo, 8.2.2005


Prvá túra smerovala na Tribeč

     Svoju prvú spoločnú túru v tomto roku začal TK Horec 15. januára zavčasu ráno v Solčanoch. 14 sa ich vydalo šľapať dlhou zamrznutou cestou najskôr k Dekanovej chate. Pohodlnú cestu o chvíľu vymenilo prudké stúpanie na Medvedí vrch, kde bola druhá zastávka. Na trase nás čakala krátka odbočka k Pustovníkovej studni, kde ešte badať náznaky niekdajšieho obydlia pustovníka. Pod strieškou studničky sme objavili uzavretú schránku s listinou, kde istý profesor popisuje život pustovníka. Žil tu ďaleko od ľudí, v horách, postavil si obydlie s pieckou a kaplnku zo skál a dreva, kde sa modlil. Dokonca tu mal aj záhradku, kde si dopestoval všetko, čo potreboval. Málokomu sa ho však podarilo zhliadnuť, pred ľuďmi sa ukrýval. Posledná správa o ňom končí v 50-tych rokoch minulého storočia. Na listine je aj fotografia jeho obydlia a kaplnky.
     Stúpanie k vrcholu viedlo cez množstvo kamenia a skál. Kedysi okolo Veľkého Tribeča stálo staré slovanské hradisko. Vrchol bol poprášený snehom, kde bolo dobre znať stopy zveri, pre hmlu však bola slabá viditeľnosť. Zápis do vrholovej knihy, fotky do klubovej kroniky a krátke občerstvenie, dokonca vykuklo aj slnko. Priaznivé počasie využili aj turisti z Nitry, ktorí vyšľapali na vrchol z opačnej strany. Pri zostupe smerom na Kovarce sa horci dostali na miesto, kde sa minulý rok konala pri príležitosti 30. ročníka výstupu na Tribeč svätá omša. V závere boli turistické chodníky úplne rozbahnené. Pekný slnečný deň sme však ukončili pri príjemnom posedení a občerstvení v kovarskej krčmičke.

Miro Jančich, Tempo, 24.1.2005


Počas sviatkov turisti nezaháľali

     Po predvianočnom nastalo desať sviatočných dní ničnerobenia v pokojnej atmosfére rodiny. Turisti sú však tiež ako jedna veľká rodina a neodpustia si ani počas sviatkovania vyjsť na ten-ktorý kopec nablízku. K tým tradičným akciám patrí Štefánsky výstup na Čierny vrch v Nitrických vrchoch v réžii KST Bánovce a Vianočný výstup na Žarnov turistického klubu Horec Partizánske.
     Pod dvojkrížom na vrchole žarnovských skál sa v onen poštefánsky pondelok zišla celkom asi polstovka priaznivcov pohybu na čerstvom vzduchu. Opäť sa slávnostne nainštalovala nová vrcholová kniha a opäť sa účastníci tešili na spoločné posedenie na Ľubianke. Tentokrát v chalupe Priekalovcov, kde sa ponúkala kapustnica a losovala vianočná tobmola. Spravodlivosť žrebovania zabezpečovala Mirka Jančichová, jediná účastníčka z kategórie detí. Počasie bolo nevyspytateľné a odradilo nielen deti, ale aj mnoho dospelých, takže oproti minulému roku bola účasť polovičná. Zato však nálada v teplúčku chalupy bola stopercentná. Spomínalo sa, hodnotilo a plánovalo, bola to akási generálka výročnej schôdze, ktorú horci naplánovali na 28. januára.

Alena Borszéková, Tempo, 10.1.2005