Horec na fotografii 

    
     Koncom novembra sa po druhýkrát v novodobej histórii Horca uskutočnilo premietanie fotografií z turistických akcií. Prvýkrát sme si premietali dokumentárne filmy v reštaurácii Kalinka, keď nás hustý dážď vyhnal zo skál na Žabe, kde prebiehal výcvik lezenia a zlaňovania. Teraz - v dobe digitálnych fotoaparátov - sa výbor rozhodol premietnuť svojim členom a ďalším záujemcom fotografie z akcií za posledné dva roky doplnené snímkami z návštevy Poľských Tatier, Rakúskych Álp a Mont Blancu. Okolo 40 ľudí sa zišlo v knižničnom klube mestskej knižnice, kde chvíľu po štvrtej hodine predseda Peter Horváth privítal všetkých účastníkov a zaželal im príjemné popoludnie. Potom už Ľubo Mazán zapol počítač, projektor a mohlo sa začať.
     V prvom kole boli premietnuté fotografie zo všetkých akcií v roku 2005. Počas premietania znel fundovaný komentár z úst nášho predsedu. Cez prestávku ochutnali turisti za pohárik vínka, zobli si oškvarkových pagáčikov a pozreli si najnovšiu kroniku.

Do klubu vstúpili traja noví členovia, podaktorí zaplatili členský príspevok už na budúci rok a viacerí horci si kúpili nový propagačný predmet - drevený prívesok so znakom klubu. Zároveň každý účastník dostal prehľadný plán akcií na budúci rok.
     V premietaní sa potom pokračovalo rokom 2006 až do poslednej akcie Prechod hrebeňom Žiaru. Namiesto plánovaného Mont Blancu sme videli fotografie z Talianskych Dolomitov, ktoré v lete navštívilo s nováckymi turistami 11 horcov. Výstup na Mont Blanc sa už do programu nezmestil a diváci ho uvidia o rok na podobnej akcii. Okolo pol ôsmej bolo treba končiť, pretože vedúca knižnice pani Škorňová prišla pozamykať budovu. Zbalili sme hardvér, naložili ho do auta a tým sa zaujímavá spoločenská akcia skončila. Dovidenia o rok!

Ľubo Mazán, Tempo, 11.12.2006
 

Novembrové potulky Strážovskými vrchmi 

    
     Cieľom predposlednej tohtoročnej akcie turistického klubu Horec bol vrch Baske nachádzajúci sa v severnej časti Strážovských vrchov. Náhoda chcela, že v Bánovciach, kde malo našich šesť áut pri ceste k východziemu bodu menšiu prestávku, sme stretli a spoznali dvoch ďalších turistov z Ostratíc, ktorí mali tiež namierené na Baske. A tak sme všetci spoločne začali kráčať z dedinky Krásna Ves po zablatenom náučnom chodníku. Pochmúrna novembrová sobota bez jediného slnečného lúča k nám bola zhovievavá aspoň tým, že nepršalo. Po trištvrte hodinke stúpania v prírodnej rezervácii Žrebíky sa dostávame na Bukovinskú skalu. Stojac na vrchole strmých vápencových brál máme celkom dobrý výhľad na hlavný hrebeň Nitrických vrchov s ich dominantami Suchým a Čiernym vrchom. V rezervácii, ktorou potom ešte ďalšiu hodinu prechádzame, sa v skalách nachádza väčšie množstvo jaskýň a žijú tu viaceré druhy chránených lesostepných rastlín. Prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry - 955 metrové Baske. Víta nás otvorená turistická chata s rozohriatou pieckou a horúcim čajom. Po dlhšom oddychu a orazení si účastníckych listov pečiatkou z chaty pokračujeme smerom na Zrazový vrch. V priateľskom rozhovore sa dozvedáme, že jeden z našich hostí - Ľubo Žatko - je bývalý predseda KST v Ostraticiach a zakladajúci člen tamojšieho turistického klubu.

Všímame si, že i napriek svojim stotridsiatim kilám (ako nám sám prezradil) sa po lese pohybuje bez zjavných ťažkostí. Keby si tak od neho zobrali príklad aj iní Slováci! Míňame niekoľko posedov (z nich sa dobre vraždí nič netušiaca pasúca zver) a dostávame sa na rozľahlé lúky. Vo vlhkej tráve niektorí z nás nachádzajú jedlú hubu pôvabnicu fialovú. Ešte pár desiatok metrov a ocitáme sa v sedle s írečitým názvom - Trtavka. Netušíme, čo sa na tomto mieste v dávnych dobách dialo, my sa tu iba vo všetkej počestnosti odfotíme a zostupujeme do podhorskej obce Čierna Lehota. Vyše 600-ročná dedinka je známa archeologickými nálezmi z obdobia neolitu a stredovekým hrádkom s kamenným opevnením. Posledná časť asi 17-kilometrovej trasy viedla po ceste do susednej obce Šípkov, kde nás okrem nelichotivého pohľadu na smetiská pri ceste a zápachu z potoka plného výkalov privítala aj vôňa čerstvých bravčových výrobkov. Na jednom dvore práve zúrila zabíjačka. Nik nás nevolal, nik nás neponúkal, a tak sme svoje putovanie skončili v sympatickej krčmičke pri našom rodnom pivku.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.12.2006
 

Zasnežený Žiar 

    
     Vo svojej novodobej histórii toho Horci pochodili už hodne, nikdy však nenavštívili malé, ale zato zaujímavé pohorie Žiar. Začiatkom novembra prišiel rad aj na túto časť Slovenska. Takmer 40 účastníkov vítala vo východiskovom bode vo Vyšehradskom sedle zasnežená príroda. Prechádzajúc národnou prírodnou rezerváciou Vyšehrad s ochranárskym, prírodovedným a archeologickým zameraním nám pod nohami vržďalo 10 centimetrov čerstvého sypkého snehu. Po polhodinke stúpania v slnečnom, ale chladnom počasí sa dostávame na 829-metrový vápencový vrch Vyšehrad. Z tlačoviny, ktorú pre každú túru pripravuje náš predseda, sa dozvedáme, že rezervácia je významná archeologická lokalita s nálezmi patriacimi až do doby bronzovej a železnej. Nachádzalo sa tu aj staré slovanské hradisko a drevený hrad. Náučný chodník, turistické značky i smerové tabule sú vynovené, nevedno prečo však po celej trase chýbajú náučné panely s popisom prírodných zaujímavostí. Najvyšší bod nám poskytol pekný výhľad na Vtáčnik, Strážovské vrchy, Maguru a Sitno. Ostatné pohoria sa nachádzali v oblakoch.
     Po oddychu pokračujeme po červeno značenej Ceste hrdinov SNP južným smerom.

Prechádzame Štyrmi chotármi, Havranovom a Chrenovskými lazmi s pekne upravenými chatkami. Na mierne zvlnenej hrebeňovke nás vyruší lesný traktor pri sťahovaní dreva a stará vetrieska, ktorá toto drevo zváža dole. Napokon sa po prejdení 20 kilometrov dostávame na križovatku pod Sklenianskymi lúkami. Asi polovica turistov má dnešnej chôdze po snehu akurát dosť a najkratšou cestou schádza do rekreačného strediska na Remate. Zvyšok horcov ešte vystupuje na Bralovú skalu, aby si z 826-metrovej výšky pozreli kremnické a fatranské vrcholy. Zaujímavosťou je, že priamo pod skalou vedie trojkilometrový železničný tunel trate Handlová - Horná Štubňa. Hore nás však privítala snehová fujavica, ktorá nám nedopriala vychutnať si výhľady z výšin. Strmým zľadovatelým chodníkom sme nakoniec zostúpili k horskému hotelu na Remate a svoju púť definitívne končíme pri horúcom čaji a káve na chate Mladosť, kde na nás zo stien vytŕčali parohy jelenej a kly diviačej zveri.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.11.2006
 

Jesenná návšteva Nízkych Tatier 

    
     Presne 50 turistov z TK Horec - čo je tohtoročný rekord - sa za krásnej októbrovej soboty zúčastnilo autobusového zájazdu do národného parku Nízke Tatry. Neodradila ich ani skutočnosť, že kvôli hardvérovým problémom s autobusom museli dve hodiny ráno čakať, kým sa šoférom podarí chybu odstrániť. Podarilo sa, a tak sme sa už rýchlo presunuli do Liptovskej Porúbky, kde dnešný výstup na Ohnište začínal. Popri chatovej oblasti a cez dolinu ozdobenú vápencovými bralami sme dosť strmým stúpaním vyšli na lúky Brtkovica. Namáhavý terén spôsobil jednej účastníčke nevoľnosť a tak sa spolu so svojou kamarátkou vrátili do dediny. My ostatní sme sa ešte strmším chodníkom dostali popri partizánskych bunkroch na prvý dnešný vrch Slemä. Cestou sme stretli väčšiu skupinu parašutistov, niektorých dokonca so samopaľmi, ktorí tu mali akési stretnutie. Na vrchu s obmedzeným výhľadom sme našli trosky lietadla, ktoré tu havarovalo počas II. svetovej vojny. Prečítajúc si pamätnú tabuľu s dátumom havárie sme pochopili, prečo zrovna dnes navštívila toto miesto oná skupina výsadkárov. Totiž presne pred 62 rokmi zostrelili fašisti lietadlo s 20 vojakmi na palube. Všetci tu našli svoju smrť. Po zápise do vrcholovej knihy klesáme cez Prednú poľanu do Michalovského sedla a odtiaľ sa štveráme na najvyšší bod dnešnej túry Ohnište.

Je to národná prírodná rezervácia s množstvom vápencových i dolomitových stien a terás. Úzkymi chodníčkami vedúcimi popod bralá sme sa dostali k 125-metrovej Veľkej ľadovej priepasti, k menšiemu kamennému otvoru a napokon k vyše 10-metrov vysokému skalnému oknu, najväčšiemu na Slovensku. Pohľad na množstvo bizarných trhlín a jaskyniek bol skutočne fascinujúci. Aj rastlinstvo v rezervácii je netradičné a často má charakter pralesovitej vegetácie. Toto územie patrí k najvýznamnejším botanickým a zoologickým lokalitám v našej krajine. Z výšin Ohnišťa sme mali možnosť obdivovať aj hlavný hrebeň Nízkych Tatier s jeho najvyššími vrchmi Ďumbierom a Chopkom. Po dostatočnom oddychu a preskúmaní prírodnej rezervácie schádzame strmým chodníkom do Svidovského sedla a odtiaľ pohodlnou cestou popri potoku do horskej dedinky Malužiná. Tesne pred cieľom, na okraji národného parku, nám trochu skalil dnešné zážitky veľký kameňolom, ktorý zamoroval okolitú prírodu bielym prachom. Negatívne dojmy z podobných civilizačných výstrelkov však silno prevyšovali kladné dojmy z prekrásnej prírody, ktorou sme celý deň prechádzali.

Ľubo Mazán, Tempo, 23.10.2006
 

Babia hora bez hraníc 

    
     Bezmála pol stovky turistov z TK Horec sa v predposlednú septembrovú sobotu ešte za tmy usadilo v autobuse a vyrazilo na trojhodinovú cestu k slovensko-poľskej hranici, aby vystúpili na impozantný 1723 metrov vysoký vrch Babiu horu. Po vystúpení pri chate na Slanej vode sme sa zhlboka nadýchli čerstvého vzduchu a vykročili Hviezdoslavovou alejou. Tá sa však už neponášala na alej, vyzerala skôr ako poriadne rozbitá lesná cesta, slúžiaca na približovanie kalamitného dreva. Na chvíľu sme sa pristavili pri Hviezdoslavovej horárni, v ktorej Pavol Országh Hviezdoslav vytvoril dobre známu lyricko-epickú skladbu Hájnikova žena. Tu sme sa rozhodli trochu pozmeniť pôvodne plánovanú trasu a vystúpiť na Babiu horu z poľskej strany od horárne Staňcova, kam nás priviedla modrá značka cez turistický hraničný prechod.
     Od Staňcovej nasledovalo strmé a namáhavé stúpanie lesom. Turisti párkrát využili osvieženie v zurčiacom horskom potoku. Na svoje si prišli aj hubári, ktorí ponachádzali blízko chodníka obrovské dubáky. Po vyjdení z lesa sa striedali ostrovčeky kosodreviny s trávnatým porastom plným čučoriedok, brusníc a horcov luskáčovitých. Pod vrcholom sme sa pristavili pri rozvalinách horskej turistickej chaty, kedysi hojne navštevovanej, no po požiari v roku 1948 ju už nikto neobnovil, čo je veľká škoda.

Len pár metrov nad ňou z útrob Babej hory vo výške 1625 m.n.m. vyteká najvyššie položený prameň v Oravských Beskydách, ktorého voda má aj v tých najväčších horúčavách teplotu 2 až 3 °C. O chvíľu sme stáli na vrchole, nazývanom aj Diablak. Pekné slnečné počasie nám doprialo výhľady na všetky strany, okolo nás sme počuli hovoriť po poľsky, česky a slovensky, takže sme v tej výške a priateľskej atmosfére naozaj mali taký príjemný pocit bezhraničnosti a spojitosti s prírodou. Krátky, ale na scenérie bohatý hrebeň nás priviedol na Malú Babiu horu, z ktorej sme zas mali možnosť obdivovať masív Diablaku z opačnej strany. Odtiaľto bol výhľad na jeho strmé severné skalnaté zrázy omnoho pôsobivejší. Slnko už malo väčšiu časť svojej nebeskej dráhy za sebou, tak sme pridali do kroku a začali zostupovať po červenej značke. Po zdolaní 26 kilometrovej trasy a prevýšenia asi 1200 metrov sme si  pred cestou domov dopriali na chate Slaná Voda dopriali krátke občerstvenie.

Juraj Jenis, Tempo, 2.10.2006
 

Na Martinských holiach 

    
     2. septembra sa 32 turistov z TK Horec zúčastnilo Prechodu hrebeňom Lúčanskej Fatry, časť Martinské hole. Hneď zrána sme ako rozcvičku museli prekonať 1000-metrové prevýšenie. Z osady Bystrička pri Martine stúpame strmým kopcom k lesníckemu domčeku Vrchstudienka a odtiaľ po kratšej prestávke na prvý výhľadový vrch Vidlicu. Inverzia spôsobila, že pod sebou sme nevideli očakávané turčianske dedinky, ale len oblaky, spod ktorých na jednom mieste vytŕčal kúsok komína. Na horizonte sme v hmle rozoznali aspoň Kľak, ktorý sa z tejto strany nápadne podobal na Kriváň. Cestu po hrebeni nám spríjemňovalo obrovské množstvo lahodných čučoriedok a brusníc. Štyria "profesionálni zberači" lesných plodov, ktorých stretáme s česacími hrebeňmi v rukách, doslova rabovali tohtoročnú úrodu. Kým my sme si naoberali za hrsť sladkých bobuliek a vložili ich do úst, oni mali vo vedre ďalší liter. A potom že medvede, ktoré sa vyskytujú i v tejto časti Malej Fatry, sú čoraz drzejšie, schádzajú nižšie do dolín, hrabú sa v kontajneroch a dovolia si napadnúť aj človeka.

Pri rozhovoroch o týchto dravcoch sme zistili, že prinajmenšom dvaja horci už zažili priame stretnutie s medveďom a jeden náš turista dokonca skončil na strome, aby sa zachránil pred pazúrmi a zubami našej najväčšej šelmy. Odniesol si to len roztrhaný batoh. V družnom rozhovore prichádzame na Veľkú lúku, najvyšší vrch Lúčanskej Fatry. Tu stretávame motorizovaných rádioamatérov, ktorí práve skončili inštaláciu antén na súťaž v počte nadviazaných rádiových spojení. Popri známom vysielači na Krížave sme prišli na výhľadový vrch Minčol. Po zápise do vrcholovej knihy sa rozhliadame okolo. Obloha sa konečne vyčistila. Na jednej strane vidieť hlboko v doline Martin, na druhej Žilinu. Zostupová trasa viedla najprv lúkami doslova zarastenými modrým horcom, neskôr sa zmenila na strmú a zablatenú lesnú cestu, po ktorej sme sa napokon dostali do cieľa v rekreačnej oblasti Piatrová.

Ľubo Mazán, Tempo, 11.9.2006
 

Horci na hradoch 

    
     Plánovaný viacdenný výlet TK Horec do Slovenského raja sa kvôli malému záujmu musel zrušiť, výbor teda navrhol náhradnú akciu. 32 turistov, z toho až 18 žien, sa za slnečnej augustovej soboty zúčastnilo Výstupu na Vršatecký a Lednický hrad. Keďže dĺžka trasy 13 kilometrov nebola až taká veľká a ani prevýšenie nelámalo rekordy, bolo dosť času v kľude si prezrieť všetky ponúkané prírodné a historické zaujímavosti. Vyštartovali sme z dedinky Vršatské Podhradie, ktorá bola kedysi sídlom starovekej lužickej kultúry a je známa hromadným nálezom železných nástrojov. Cez strmé vápencové bralá sme vystúpili na hrad Vršatec skrývajúci sa medzi skalami. Hrad postavený začiatkom 13. storočia sa nachádza v národnej prírodnej rezervácii Vršatské hradné bralo s chránenými druhmi rastlín a živočíchov. Aby sme dosiahli i najvyššie položené múry, bolo treba preliezť niekoľko skalných okien. Výhľad na južnú stranu odkryl Strážovské vrchy a Lúčanskú Fatru s Kľakom. Z hradu sme sa pobrali strmším stúpaním na 925-metrový vrch Chmeľová. Je to druhý najvyšší vrch Bielych Karpát a poskytol nám prekrásne výhľady na ďalšie okolité pohoria. V diaľke sme okrem Radhošťa a Tribeča zazreli i vysielače na Považskom Inovci a Veľkej Javorine, ktoré horci už v minulosti spolu navštívili.

Cesta ďalej viedla hustým lesom s prvkami pralesa. Na jeho okraji sme si oddýchli v tráve a pozorovali dve srnky pasúce sa na lúke. V dedinke Červený Kameň sme mohli obdivovať vysoké bralo s názvom slovenský Matternhorn. V jeho jednej skalnej pukline niekto vytvoril menšiu kaplnku. V lese nad obcou na nás čakalo veľké množstvo masliakov a bedlí. Tí, ktorým sa  už nechcelo šľapať v ťažkých vibramoch, sa vyzuli a kráčali len tak naboso. Túru sme napokon ukončili na hrade Lednica. Je to vraj najťažšie dostupný slovenský hrad, ktorý pripomína orlie hniezdo. A naozaj - na jeho vyhliadkovú vežu sme sa museli dostať najprv schodmi, potom tunelom vytesaným v skale, ďalej 15-metrovým, takmer kolmým rebríkom a nakoniec úzkymi kamennými schodmi. Na najvyššom bode hradu nachádzame niečo nečakané - tri televízne antény. A vraj v temnom stredoveku neexistovali elektronické médiá. Po podrobnom preskúmaní ruín schádzame do dedinky Lednica, kde sa končí naša naozaj zaujímavá a na prírodné krásy bohatá túra.

Ľubo Mazán, Tempo, 28.8.2006
 

Výstup na Rysy 

    
     Turistický klub Horec sa od nepamäti vyhýba masovým výstupom na známe tatranské končiare ako sú Kriváň alebo Rysy a vyhýba sa aj účasti na celoslovenských zrazoch turistov. Nevidíme v tom totiž žiadne potešenie ani pôžitok, keď musíme každú chvíľu čakať v rade, aby sme sa mohli pohnúť o tri metre dopredu. 47 záujemcov, ktorí sa rozhodli vystúpiť na Rysy, si preto vybralo na tento počin prvú augustovú sobotu, kedy v Tatrách nehrozila žiadna invázia stáda sviatočných turistov.
     I keď ráno pri schádzaní sa pri autobuse ešte pršalo a obavy o úspešnosť túry boli vcelku opodstatnené, počas cesty sa vyjasnilo a Štrbské Pleso nás už privítalo jasným nebom. Červeno značeným chodníkom Tatranskej magistrály s náučnými tabuľami sme za slabú hodinku prišli k Popradskému plesu. Chata pri plese bola v rekonštrukcii, takže počas prvého oddychu sme sa mohli osviežiť jedine tak prinesenými požívatinami. Na Slovensku je to tak: v čase najhustejšieho výskytu turistov nie je nič dôležitejšie ako rekonštrukcia objektov, ktoré si na seba budú zarábať zrejme počas uzáveru tatranských chodníkov. Pri turistickom smerovníku ležia vrecká s uhlím, dosky a minerálky, ktoré čakajú na dobrovoľníkov, čo majú síl navyše a odnesú náklad hore na chatu. Za smiešnu odmenu jeden čaj sa však nikomu z nás nechce naťahovať s desaťkilovým nákladom, tým skôr, že nás čaká ešte niekoľko neľahkých úsekov.

Z rázcestia odbáčame do Mengusovskej doliny, ktorou prichádzame k mostíku ponad Žabí potok. Míňame Veľké Žabie pleso a po serpentínach a reťaziach sa dostávame k štylizovanej bráne a erbu. Ten oznamuje, že vchádzame do Kráľovstva pod Rysmi. Dominantou tohto skalnatého kráľovstva je najvyššie položená chata na Slovensku. Horci v nej nepohrdli 50-korunovým pivom, kapustovou polievkou alebo chutným nosičským čajom. Po výdatnom oddychu bolo treba prekonať ešte snehové pole k sedlu Váha a potom sa už vyštverať po skalách až na samotné Rysy. Tam nás víta tabuľa v poľštine - hlavný vrchol totiž leží na poľskom území. Naša námaha a prekonanie takmer 1200-metrového prevýšenia neboli ani dnes (podobne ako pred mesiacom na Bystrej) odmenené očakávanými impozantnými výhľadmi na okolité vrchy. Všetko prekazila zlomyseľná hmla. Iba pri zostupe sa na chvíľu rozplynula a ukázala nám dve Žabie plesá.
     Cesta nadol bola totožná s výstupovou trasou, opäť so zastávkou v chate pod Rysmi. Do cieľa na Štrbskom Plese prichádzali naši turisti postupne v takmer dvojhodinovom intervale podľa toho, kto ako vládal a koľko sa zdržal oddychovaním. Pri náročnejších akciách je to však pochopiteľné.

Ľubo Mazán, Tempo, 14.8.2006
 

Štyria Partizánčania na Mont Blancu

      Ďalším Partizánčanom – členom TK Horec - sa podarilo vystúpiť na najvyšší vrch Európy, 4.807 metrov vysoký Mont Blanc.
31. júla v ranných hodinách úspešne zdolali tento večne zasnežený alpský vrchol Dušan Borik, Matúš Borik, Lukáš Borik a Miro Lacko.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.8.2006

Letné aktivity TK Horec 

      Okrem autobusových zájazdov na Bystrú a Rysy zorganizoval Turistický klub Horec počas tohto leta aj niekoľko ďalších akcií. Prvou a veľmi vydarenou akciou bola návšteva Rakúskych Álp – pohoria Raxalpen. Počas dvoch dní si mohli turisti vyskúšať svoje sily na náročných zaistených cestách – ferratách, ktoré bolo treba prejsť šplhaním sa po lanách. Oddych na chate Carl Ludwig Haus dodal účastníkom síl, aby vystúpili ešte na dvojtisícovku Heukuppe. Zaujímavé bolo stretnutie so stádom kamzíkov, ktoré sa chladili ležiac v snehových poliach. Druhý deň sme už menej náročnou cestou s mnohými rebríkmi vyšli k chate Otto Haus, nad ktorou sa týčil vrch Jakobskogel. Po jeho zdolaní nás dážď zohnal z hôr do kempu.

Druhou akciou Horca bol prechod Červenými vrchmi. Účastníci šesť dní šľapali s ťažkými batohmi po Západných Tatrách, Červených vrchoch a Poľských Tatrách. Vystúpili na vrch Bystrá a Blyšť, na známe hraničné kopce Kasprov vrch a Svinicu, prešli časť náročnej Orlej cesty a napokon sa na Slovensko vrátili cez Rysy, ktoré zdolali z poľskej strany strmou trasou zabezpečenou reťazami. Vyčerpávajúca túra však priniesla i mnoho nevšedných zážitkov a stretnutí s malebnou panenskou prírodou.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.8.2006
 

V hmle a vetre na Bystrej

      15. júla sa plný autobus turistov vybral do Západných Tatier. Cieľom bolo vystúpiť na Bystrú, najvyšší vrch tejto časti Tatier. Práve v tom istom čase, ako sme z osady Hrdovo stúpali dolinou k Bystrým plesám, prebiehala iba o pár kilometrov ďalej pátracia akcia, kde záchranári hľadali 10-ročného chlapca. Bystrá dolina bola na začiatku označená tabuľkou Chránená kamzíčia oblasť. Žiadnu rohatú zver sme síce nestretli, ale zato viacerí z nás našli voňavé dubáky, kuriatka, čučoriedky a lesné jahody. Oddych pod plesami v ľadovcovom kotli dodal turistom trochu síl a pripravil ich na strmý výstup serpentínami až na Bystrú. Dosiahnutím vrchola sme prekonali celkové prevýšenie vyše 1.400 metrov. Silný vietor a hlavne hmla však bránila vychutnať si kruhové výhľady, ktorými je vrch Bystrá povestný. Ďalej nasledoval strmý zostup po štrkovom chodníku do Pyšného sedla.

Dlhou Kamenistou dolinou sme nakoniec zišli na Podbanské. Tu sa každý mohol osviežiť pivom a mäsovo-hríbovým gulášom. Hríbiky boli zrejme jedlé, ináč by ste túto správu asi nečítali. Po príchode posledných turistov, ktorí nevyšli až na najvyšší bod túry a vrátili sa Bystrou dolinou späť, nám už nič nebránilo, aby sme sa opäť napchali do autobusu a odvezúc i zopár stopárov boli pred ôsmou hodinou doma v Partizánskom. Oceniť sa patrí výkon iba osemročnej Denisky Krajčovičovej, ktorá túto 20-kilometrovú vysokohorskú túru bez problémov zvládla. Posledným pozitívnym momentom dnešného dňa bola informácia z autorádia, že strateného chlapca sa podarilo nájsť síce zraneného a dehydrovaného, ale našťastie živého v Jamníckej doline.

Ľubo Mazán, Tempo, 31.7.2006
 

Partizánčania vo Veľkej Fatre

      V poradí tretí tohtoročný autobusový zájazd TK Horec bol orientovaný na spoznávanie prírodných krás Veľkej Fatry. Preplnený autobus dopravil za pomerne pekného počasia nadšencov prírody a turistiky do Revúckej doliny k horárni Teplé. Väčšina účastníkov sa vydala Teplou dolinou do Severného Rakytovského sedla pod známu pyramídu vrchu Rakytov. Dobre vychodeným chodníkom po ostrej hrane hrebeňa, i cez menšie skalné stupne dosahujeme vrchol Rakytova, najvyššieho bodu túry. Ten patrí k najkrajším výhľadovým vrchom Veľkej Fatry a jeho zaujímavá silueta priťahuje mnohých fotografov a maliarov. Panoramatický výhľad nám však nebol dopriaty kvôli stúpajúcej hmle. Neveľká vrcholová plošina poskytla miesto na zaslúžený oddychu všetkým, ktorí sa po prekonaní takmer 1000 výškových metrov vydriapali až sem. Lenošenie sme spojili s  oslavou menín nášho Janka a narodenín predsedu klubu. Po polhodine relaxu nás čakal veľmi strmý zostup do Južného Rakytovského sedla, kde mnohých očaril výnimočný krajinársko-estetický prírodný útvar skalná brána. Ďalšia časť trasy prechádzala hôľnym hrebeňom Grúňa popod národnú prírodnú rezerváciu Čierny kameň s prekrásne zakvitnutými horskými lúkami. Rozložitý kopec Ploská nám tentokrát umožnil krásny kruhový výhľad.

Ďalej nás čakala z krajinárskeho hľadiska jedna z najatraktívnejších oblastí Veľkej Fatry – lúka s najkrajšie umiestnenou chatou pod Borišovom. Túžba dať si polliter dobrého topoľčianskeho moku nás hnal čo najskôr byť pri chate. Pekne upravené príjemné prostredie, dobrá obsluha - čo si už môže obdivovateľ hôr viac priať? Po hodine užívania si pohody v lone hôr pri osviežujúcom pivku nás čakalo rozhodnutie: vystúpiť či nevystúpiť na dominantu týčiacu sa priamo nad chatou? Po krátkom rozhodovaní dvadsiatka horcov predsa len zdvíha svoje zadky a v rekordnom čase (približne za 20 minút) zdoláva vrchol Borišova, tretiu tisícpäťstovku počas dnešnej túry. Z vrcholu sa nám otvoril vynikajúci kruhový rozhľad na bližšie i vzdialenejšie pohoria. Zostupová trasa viedla cez lavinózne svahy Ploskej na poľanu Chýžky, kde sme si neodpustili ešte niekoľko neopísateľných pohľadov na hôľnaté dominanty Veľkej Fatry. Následne sa vnárame do lesa a strmým zostupom sa Zelenou dolinou dostávame do cieľa v horskej dedinke Liptovské Revúce. Dobrý výber trasy, pekné počasie a fantastické prírodné prostredie Veľkej Fatry dali tejto túre punc najvyššej hodnoty.

Peter Horváth, Tempo, 3.7.2006
 

Partizánčania na Radhošti

      Kto sa neprihlásil dostatočne zavčasu, do autobusu sa nedostal. Veru, aj zopár urazených záujemcov vyprodukovala akcia Výstup na Radhošť, organizovaná druhú májovú sobotu turistickým klubom Horec. Tí, ktorí sa  poponáhľali zaplatiť včas, mohli si vychutnať zájazd, na aký sa len tak ľahko nezabúda.
     Z Dolní Bečvy, kam sme sa bez problémov a bez zdržania na slovensko-českých hraniciach dostali, sme už o ôsmej hodine rannej vyštartovali do Moravsko-Sliezskych Beskýd. Popri lazoch a pekne upravených osadách pomaly stúpame ku križovatke Na kamenném. Husto osadené tabule na  náučnom chodníku textom i maľbami informujú o rastlinách a živočíchoch na okolí. Okrem niekoľkých osobných áut, ktorým sme sa museli vyhýbať a ktoré v chránenom území nemali čo hľadať, bola príroda takmer bez stôp civilizácie a papierov či fliaš sme nachádzali podstatne menej ako v slovenských horách. Prvou našou významnejšou zastávkou bola lúčka na hrebeni Beskýd so sochou Radegasta - staroslovanského boha pohostinnosti, plodnosti a úrody. Domorodí „turisti“ prichádzajúci z rekreačnej oblasti Pustevny nám skoro ani neverili, že 750-metrové prevýšenie sme prekonali vlastnými nohami. Nechápali, prečo sme nevyužili autobus alebo lanovku. Nuž, ako im to vysvetliť?
     Opúšťame sochu staroslovanského boha a po hrebeni sa pohodlnou cestou dostávame k chate nazvanej - ako inak – Radegast.

Po natankovaní piva značky Radegast prekonávame posledné výškové metre a ocitáme sa na 1129-metrovom vrchu Radhošť. Nádherný kruhový výhľad je znásobený skutočne ďalekou viditeľnosťou. Takáto býva vždy po daždi, ktorý aj nás doobeda trochu postrašil. Na povesťami opradenom vrchu sa nachádza súsošie Cyrila a Metoda a drevená kaplnka s rozhľadňou. Celkový dojem kazil iba televízny vysielač, ktorý predsa len akosi nepatrí na toto historické miesto. Prezreli sme si nádherné vitráže na oknách kaplnky, obdivovali sme prírodu a netypicky tvarované oblaky z vtáčej perspektívy z okien kruhovej rozhľadne. Nebolo sa kam ponáhľať, pretože už nás čakal len zostup dole. Až keď sme sa nasýtili pohľadov na moravské i slovenské pohoria (Lysá hora, Javorníky, Lúčanská Fatra), pomaly sme sa pobrali cez Černú horu do Rožnova pod Radhoštem.
      Po príchode do mesta nás privítal značný hluk, ktorý sa nedal prehliadnuť. Spôsobovali ho stovky motorkárov na nablýskaných Harleyoch. Práve dnes tu mali svoj zraz. V Rožnove bolo ešte vyše hodiny času na prechádzku po parku a návštevu Drevenej dediny. Tá patrí spolu s Valašským múzeom v prírode a Mlynskou dolinou k objektom rozsiahleho rožnovského skanzenu. Prehliadku Valašského múzea sme však neabsolvovali. Dojmov a zážitkov bolo na dnes i tak dosť, rozlúčili sme sa teda s Moravou a poďho cez hraničný prechod zase späť do rodnej vlasti.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.5.2006
 

Horci na vyhliadkovej veži

      Čo sa kvôli nevľúdnemu počasiu nepodarilo v marci, presunulo sa na prvú májovú sobotu. Niekoľkými autami sa turisti z TK Horec obohatení o troch študentov bratislavského konzervatória dopravili do Modry – Harmónie. Na pláne bol výstup na vrch Veľká homoľa v Malých Karpatoch, ktorý je známy svojou drevenou vyhliadkovou vežou. Malebnou jarnou prírodou presýtenou májovými vôňami stúpame k cieľu. Lesné chodníky sú lemované množstvom práve kvitnúcich konvaliniek. Približne po dvoch hodinách prekonávame posledné metre strmšieho svahu a prichádzame pod 20-metrovú vyhliadkovú vežu. Stojí tu približne päť rokov a podobne ako na kopci nad Skýcovom, je to obnovená stavba podľa vzoru starej rozhľadne existujúcej v 19. storočí. Ako sme sa dozvedeli z tabúľ, iniciátorom a dušou celého projektu bol pán Milan Ružek, turista a dlhoročný značkár KST. Z hornej plošinky, kam sme sa dostali po prekonaní 100 schodov, bol krásny výhľad na všetky svetové strany. Kvôli oparu sme však nedovideli na Rakúske Alpy, čo je pri dobrej viditeľnosti možné. V 20-metrovej výške nad terénom poriadne fúkalo a konštrukcia sa začala mierne kývať, zišli sme teda späť na pevnú zem. Po zápise do návštevnej knihy si všimneme, ako sa na kopec štverá asi 75-ročný pán. Na ušiach volkmen a v ruke vedro. „A čože? Na čučoriedky alebo na maliny? Na to je začiatkom mája ešte priskoro,“ pomysleli sme si. Pohľad do vedra, kde sa nachádzalo kladivo s klincami, nám však prezradil, že starší pán sem veru neprišiel zbierať lesné plody. V rozhovore sme s prekvapením zistili, že ide priamo o ideového otca celej stavby – pána Ružeka. Prišiel porobiť menšie opravy a skontrolovať zdravotný stav svojho posledného dieťaťa. Bol rád, že turisti z Partizánskeho majú vo svojom oficiálnom pláne aj návštevu tejto rozhľadne.

Samozrejme, že sme sa s ním vyfotografovali a dali sme mu adresu internetovej stránky, kde si bude môcť pozrieť aj naše ďalšie aktivity.
     Len päť minút od vyhliadkovej veže sa nachádza ďalší zaujímavý úkaz, tentoraz nie umelý, ale vytvorený prírodou. Skalné steny Traja jazdci poskytujú okrem výhľadov aj cvičný terén pre začínajúcich horolezcov. Zrovna sme ich tam zopár stretli, ako si pripravujú svoje náčinie. Odvážnejší z nás tiež vyliezli na jednu zo skál a vystavili svoje tváre teplému jarnému slnku. Po rozlúčke s konzervatoristami sme v druhej časti dňa pokračovali po červenej značke k hvezdárni. Na hrebeni Malých Karpát sa totiž nachádza vedecké pracovisko Matematicko-fyzikálnej fakulty UK Bratislava, ktoré pozostáva z dvoch hvezdární, z meteorologických a solárnych prístrojov. Odtiaľ už len štvrť hodinka chôdze popri dvoch menších rybníkoch a prichádzame do rekreačného strediska Piesok so známou Zochovou chatou. Pivko, kávička a kapustnica nás osviežili na terase, vnútri v teráriu mal z našich bleskov radosť pravý chameleón. Po oddychu a občerstvení sa zberáme k Tisovým skalám. Ak by sa niekto pohoršoval, prečo je prírodný útvar pomenovaný po rozporuplnom politikovi, dĺžeň nad ypsilonom napovie, že skaly sú nazvané nie podľa Tisa, ale podľa tisu, ktorý rastie nablízku. Našou poslednou zastávkou boli ďalšie vyhliadkové bralá Zámčisko, odkiaľ sme už zišli popri zurčiacom potoku do Modry – Harmónie k svojim autám. Tesne pred cieľom nám cestu prekrížil vlniaci sa slepúch, ale ktože sa už dnes zľakne beznohej jašteričky?

Ľubo Mazán, Tempo, 15.5.2006

Jarná návšteva na Javorine

      Najvyšším vrchom Bielych Karpát je Veľká Javorina. Výstupom na tento 970-metrový kopec s kruhovým výhľadom začal turistický klub Horec tohtoročné autobusové zájazdy. Východzím bodom trasy bola obec Lubina nachádzajúca sa tesne vedľa dediny Bzince pod Javorinou, kde žila známa slovenská spisovateľka. Prvou našou zastávkou však nebolo literárne múzeum, ale pamätník hrdinom vojny a kapitánovi Milošovi Uhrovi. Po zostupe z Rohu na lúku si všimneme väčšiu ohradu s padacou bránou. Zrejme sa tu usporadúva konské rodeo. Cez mnohé lazy a kopanice, popri potokoch so žiariacim záružlím močiarnym a poletujúcimi babôčkami sa pomaly dostávame pod hlavný vrchol Bielych Karpát. Napokon miernym stúpaním prichádzame k Holubyho chate. Kedysi známe lyžiarske stredisko ničím nepripomínalo svoju niekdajšiu slávu. Žeby privatizácia po slovensky? Potom sme už za pár minút vystúpili na samotnú Veľkú Javorinu.

Vrchu kraľuje televízny vysielač, tesne popri ňom prechádza štátna hranica s Českou republikou a keďže sa celá oblasť nachádza v prírodnej rezervácii, nechýbali ani náučné tabule s popisom chránených živočíchov a rastlín. Množstvo z nich opísal vo svojich odborných knihách významný slovenský botanik J. Ľ. Holuby. Do svojich troch objemných herbárov povkladal až 120.000 rastlín. Samotná Javorina je hôľnatý kopec, ktorý bol počas našej návštevy posiaty množstvom fialiek, prvosienok a pľúcnikov. Tento vrch sa stal symbolom slovensko-českej vzájomnosti a pri pamätníku sa už mnoho desaťročí konajú veľké stretnutia našich dvoch národov. Deň bol skúpy na výhľady, málo vrchov, len tri hrady. Po výdatnom oddychu sa 44 horcov rozlúčilo s flórou v prírodnej rezervácii, so spevom škovránka a opäť cez malebné kopanice bez problémov došli až do Starej Turej.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.5.2006
 

Deň plný prírody a poznávania

      „Keď to nevyšlo prvého apríla, určite to vyjde o týždeň neskôr,“ povedali si členovia výboru TK Horec - organizátori šiesteho ročníka obľúbenej turistickej akcie Deň s Horcom. Tentoraz však nešlo iba o turistiku ukončenú posedením pri špekačkách a dobrých nápojoch, ale aj o poznávanie histórie a krás blízkeho okolia. A počasie (v apríli premenlivé ako nálada ženy pred menštruáciou) nám pripravilo zrána mrazivú, ale neskôr krásnu slnečnú sobotu.
     Hneď prvá vlastivedná zastávka, na ktorej sa triatridsať účastníkov ocitlo po 50-minútovom presune z miesta opustenia autobusu, bola na Vrchhore. Ide o známe miesto, kde kedysi stál furmanský hostinec a horáreň na ceste, ktorá spájala Požitavie s Horným Ponitrím. Dnes sa tu nachádza zrúcanina kostola a baroková kaplnka so zvoničkou. Po kratšom oddychu a začudovaním sa nad objavom kvalitných nástenných hodín, ktoré presne odmeriavali zimný čas v nezamknutej kaplnke, sme sa pobrali na druhé plánované miesto – na Michalov vrch. Okrem pôsobivých výhľadov na Vtáčnik, Kľak a Rokoš nás zaujali aj dva kamenné valy obopínajúce takmer celý kopec. V múdrych knihách sme sa dočítali, že išlo o staré slovanské hradisko z 11. storočia. Všimli sme si i základy kamenného hradu, ktorý vraj v stredoveku patril k najväčším na Slovensku. Zápisom do prvej vrcholovej knihy (no zďaleka nie poslednej) sme ukončili návštevu obydlia starovekých Slovanov a pobrali sme sa do sedla Plešovica. Pôvodný plán – zísť do Klížskeho Hradišťa, navštíviť kaplnku sv. Juraja a popri starom historickom cintoríne dôjsť do sedla - sme zmenili, a urobili sme naozaj dobre. Lesnou cestou po hrebeni a označenou odbočkou prichádzame k neprístupnej jaskyni, ktorej steny pripomínajú skaly z morského dna. Tak ako územie vo Veľkých Kršteňanoch, i táto lokalita bola kedysi zatopená morom. Po zápise do druhej knihy odchádzame smerom ku menšej kaplnke nachádzajúcej sa nečakane uprostred lesa na križovatke štyroch ciest. Vyberáme si tú západnú, ktorá nás privádza na výhľadový kopec Kopanica, obdarený treťou knihou.

Ďalej pokračujeme popri rozsiahlom skalnom meste s menšou jaskyňou k najzaujímavejšiemu útvaru dnešnej túry – ku Kamennej bráne. Horci počas svojich túr videli už niekoľko skalných okien a brán, ale dá sa povedať, že táto bola zo všetkých najväčšia. Jej dôkladné preskúmanie a fotografovanie bolo spečatené – ako ináč – zápisom do ďalšej návštevnej knihy. O štvrť hodinku stojíme na križovatke v sedle Plešovica a rozhodujeme sa, či ísť až na Kolianovú, alebo na dnes stačilo a najkratšou cestou sa pobrať do cieľa na Štepoch. Asi polovica turistov dala pred gastronomickými lákadlami prednosť ďalšiemu spoznávaniu okolia a došla až na vrch Kolianová. Ten je okrem netradičných výhľadov na hrebeň Tribeča, lavičiek, upraveného ohniska a vrcholovej knihy známy aj tým, že v okolí sa nachádza lesostep. Tá bola kvôli mnohým chráneným rastlinám, chrobákom a zvláštne tvarovaným vápencovým kameňom (škrapom) navrhnutá na prírodnú rezerváciu. Rozhodovanie, či na Slovensku vznikne nová rezervácia – len pár kilometrov od nášho mesta – práve prebieha. V tráve sme si okrem menej nápadných žltých kvietkov všimli aj niekoľko veľkých poniklecov, ktoré boli práve v najväčšom rozkvete. Lahôdka pre oči aj pre fotoaparáty.
     Na Štepoch, kde sme napokon všetci došli, už čakali usilovní Borikovci a teta Mária, ktorí pre celé osadenstvo pripravili pohostenie. Ďalšie dve desiatky záujemcov, ktorí sa z nejakého dôvodu nezúčastnili vlastnej túry, sem prišlo priamo z Partizánskeho, takže napokon sa pri stoloch hostilo 53 turistov. Na záver ešte summa sumárum: horci na svojej potulke z Vrchhory na Štepy videli alebo navštívili jednu zrúcaninu kostola, jeden hrad, dve hradiská, dve kaplnky, tri vyhliadkové kopce, štyri jaskyne, skalné mesto, kamennú bránu, zapísali sa do piatich kníh a stretli sedem pasúcich sa srniek.

Ľubo Mazán, Tempo, 18.4.2006

Strážov opäť v hmle

      Ani dva dni pred oficiálnym príchodom jari nebola zima ochotná sa so Slovenskom rozlúčiť. Dážď, sneženie a nelákavá predpoveď počasia spôsobili, že na autobusový zájazd do Malých Karpát sa prihlásilo príliš málo ľudí. A tak sa Horci operatívne rozhodli, že Veľkú homoľu zamenia za bližší, a hlavne severnejšie a vyššie položený vrch Strážov, kde nehrozilo, že sa budú čvachtať v blate alebo v mokrom snehu. Skalnatý kopec s niekoľkými krasovými jaskyňami a dvoma vodopádmi sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii v severnej časti Strážovských vrchov. Tromi autami sa 18 turistov dopravilo do rázovitej dedinky Čičmany, odkiaľ viedla červeno značená trasa až na vrchol. Cesta bola obdarená čerstvo napadanou vrstvou sypkého snehu, pod ktorým sa nachádzal ešte aspoň meter hrubý starší sneh. A tak, ako sme tento rok zažili už trikrát, sa niektorí ťažší jedinci prepadávali až po pás do hlbín a buď vlastnými silami, alebo pomocou kamarátov sa z prepadlísk vyhrabávali. Vo vyšších polohách nás postretlo ďalšie nešťastie – hustá hmla. Poriadne nebolo vidieť ani na 20 metrov, jednoducho sme sa všetci ocitli v oblakoch. Pamätníci si spomenuli, že pred štyrmi rokmi tu bolo pri našej návšteve presne takéto hmlisté počasie. Skôr popamäti ako po značke sme cez rozľahlú lúku došli až na vrchol – na 1213 metrový Strážov.

Po vyhrabaní vrcholovej schránky spod snehu sme zistili, že je prázdna. Marec – mesiac knihy – akosi pozabudol, že turisti obľubujú hlavne vrcholové knihy. Nevadí. Spoločná fotografia s vlajkou, posilnenie sa klobásami či salámou – a chladnejší vietor nás popohnal späť do doliny. Asi tretina účastníkov vybavených snežnicami si zvolila dlhšiu a náročnejšiu trasu po hrebeni Strážovských vrchov, ostatní zišli do Čičmian po tej istej a hlavne prešľapanej ceste. Stredne náročnú, asi 11-kilometrovú zimnú túru v hlbšom snehu zvládli aj tri predstaviteľky nežnejšieho pohlavia. Kto chcel, obhliadol si v dedine lyžiarske stredisko Javorinka s usilovne pracujúcimi vlekmi, iní dali prednosť návšteve múzea alebo fotografovaniu ozdobených dreveníc. Nakoniec sa všetci zišli pri teplom obede v miestnej reštaurácii, kde mnohí nepohrdli špecialitou podniku – poľovníckym gulášom. Potom sme už nasadli do oddýchnutých áut a popri poliach s pasúcimi sa srnkami sme sa vrátili z prírody domov… do znetvoreného rodného hniezda, kde pod tlakom vycerených zubov motorových píl príroda musela ustúpiť plynárom a ľuďom, pre ktorých je tieň stromu dôvodom na jeho rozkúskovanie.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.3.2006
 

Horci na Sokolci

      Koncom februára, kedy sa sneh v našom kraji ešte nehodlal poddať slnku, sa 24 horcov vybralo po prvý raz navštíviť neveľký, ale zaujímavý kopec v Pohronskom Inovci – Sokolec. Šoféri SAD majú vždy radosť, keď sa do takmer prázdneho sobotňajšieho autobusu nahrnie niekoľko desiatok cestujúcich navyše. V Cerovej na konečnej sme vystúpili a konečne sme mohli vlastnými nohami ukrajovať plánované kilometre. Na Penhýbel, kde začínala lesná cesta vedúca k cieľu, bolo treba dôjsť po asfaltke. Toto riešenie však mnohým nevyhovovalo, pustili sa preto krížom hore zasneženou lúkou v snahe skrátiť si cestu. Nad dedinou v poslednom domčeku sme si všimli veselý roztancovaný dav. Ľudia z Cerovej a z okolitých osád sa zišli, aby pri živej hudbe – harmonike a ozembuchu – oslávili blížiaci sa koniec fašiangov. I nás pozvali do tanca, a tak si niekoľko horcov vo vibramoch a s ruksakmi na chrbte zatancovalo v záhradke na snehu valčík. Po takejto rozcvičke sme sa už poľahky presunuli na lazy Penhýbel, o ktorých je známe, že sa tu nachádzajú stajne s množstvom koní slúžiace na výcvik jazdy pre začiatočníkov a mierne pokročilých.

Po ďalšej hodinke chôdze neznačkovanými lesnými cestami a kratšom blúdení sme sa dostali do prírodnej rezervácie Sokolec. V snehu objavujeme stopy po tragickej udalosti: chvostík a ohlodanú prednú labku srnky. Dlhá zima s nedostatkom potravy ju zrejme obrala o sily a potom sa stala ľahkou korisťou dravej zveri. Nuž, v prírode, podobne ako v hokeji, slabší prehrávajú. O chvíľku sa už ocitáme na 800-metrovom Sokolci. Vrch so skalami vytŕčajúcimi spod snehu poslúžil ako miesto (pre nás našťastie nie posledného) odpočinku. Po oddychu sa tou istou cestou vraciame do Cerovej, kde si v turistickej chate zohrievame umáčané nohy a žalúdku doprajeme nejaký ten teplý nápoj. Tak ako sme v tejto chate presne pred rokom stretli divadelníkov z Partizánskeho, ako nacvičujú svoju najnovšiu hru, tentoraz nám osud doprial stretnutie s pánom Machatom, legendou slovenskej turistiky a predsedom prievidzských turistov. Práve sa vracal zo zimného výletu na bežkách. Po rozhovore s ním sa všetci spoločne odoberáme k zastávke, kam si po nás prišiel náš ranný autobus.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.3.2006
 

Zasnežená Panská javorina

        Tohtoročná zima sa skutočne nemieni len tak ľahko vzdať. Na vlastnej koži to pocítilo aj 15 turistov z TK Horec, ktorí sa v strede februára rozhodli vystúpiť na vrch nad obcou Duchonka, ležiaci v pohorí Považský Inovec – na Panskú javorinu. Prvá polovica trasy viedla takmer vodorovnou lesnou cestou v doline Železnička. V týchto miestach sa skutočne za prvej republiky nachádzala úzkokoľajná železnica slúžiaca na prísun dreva do nábytkárskeho závodu v Topoľčanoch. Kúsoček od chodníka sme si všimli dve mladé srnky, ktoré mali v hlbokom snehu problémy s pohybom. Počas chôdze dolinou bola najčastejšou témou diskusií i búrlivých polemík aktuálna problematika vykurovania sídliska Šípok. Prispelo k tomu aj stretnutie s lesnými robotníkmi, ktorí pomocou žeriavu a špeciálneho stroja drvili drevný odpad a premieňali ho na drevoštiepku. Ešte pár desiatok minút a prichádzame k domčeku patriacemu Štátnym lesom. Tu sme si spravili prvý dlhší oddych, počas ktorého sme nakŕmili nielen seba, ale aj strážiaceho psa. A potom začala skutočná zimná turistika. Stúpali sme strmo hore po lesnom chodníku, kde bolo toľko snehu, že prví prešľapávači sa zabárali až po pás. Niekedy bolo treba kolenačky postupovať ďalej. Traja horci - očakávajúc takúto nádielku snehu – si nasadili snežnice, tým sa šlo potom ľahšie. Ostatní sa na čele pravidelne striedali, pretože prešľapávanie chodníka bolo fyzicky naozaj náročné.

Po vyjdení nad pásmo lesa sme mohli „obdivovať” polom, ktorý tu pred asi ôsmimi rokmi spôsobila víchrica. Na niektorých úsekoch zostalo stáť z celého lesa len pár stromov, posledných mohykánov. Pripadalo nám to ako mesačná krajina. Po oddychu pri ďalšej lesníckej chatke a obídení niekoľkých posedov sa vnárame do hustého zmiešaného lesa. Nádherné zasnežené stromy nedali spať našim fotoaparátom, vyše jeden a pol metrová vrstva snehu zase precvičila naše svaly na nohách. Náročnosť tejto túry bola porovnateľná s výstupom na Vtáčnik, ktorý sme absolvovali presne pred rokom. Až po piatich hodinách brodenia sa v snehu sme konečne vyšli na vrchol Panskej javoriny. Do vrcholovej knihy sme však svoje ctené podpisy zapísať nemohli – schránka bola celá zasypaná a vyhrabávať sa nám ju veru nechcelo. Pofotili sme aspoň prírodu obalenú v bielej vate a rozhodli sme sa, že späť k autám zídeme po tej istej trase, aby sme nemuseli namáhavo prešľapávať novú cestu. Dve pôvodne naplánované prírodné rezervácie si pozrieme inokedy. A spravili sme dobre, pretože niektorým účastníkom už začínali omŕzať prsty na nohách a iní kvôli bolesti členku cestou dole pokrivkávali. Nuž, zimná príroda má svoje čaro, ale aj svoje strasti. Všetkým pätnástim, z toho dvom ženám, sa napokon bez vačších problémov podarilo zísť na Duchonku k čakajúcim autám.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.2.2006
 

Turisti z Horca schôdzovali

     Celkom slušná účasť: 41 členov klubu, z toho 10 čerstvo prihlásených, a dvaja hostia. To je štatistika z Výročnej členskej schôdze Turistického klubu Horec, ktorá sa konala 20. januára v knižničnom klube Mestskej knižnice v Partizánskom. Program schôdze sa odvíjal v zaužívanom poradí - najprv oficiálna časť, potom spoločenské posedenie. V prvej časti si členovia vypočuli zhodnotenie uplynulého turistického roka, správu o činnosti výboru a o finančnom stave klubu, schválili plán akcií na rok 2006, zvolili si nový výbor i predsedu a odmenili najaktívnejších členov. Zo správy sa prítomní dozvedeli, že v minulom roku Horec zorganizoval 17 vlastných akcií, z toho 9 autobusových zájazdov. Spolu túry navštívilo 640 ľudí, ktorí prešli 330 kilometrov. Medzi najvydarenejšie akcie patril výstup na Kráľovu hoľu, na Ostrý Roháč a Plačlivé, výstup na Furkotský štít, Poludnicu, prechod Prosieckou a Kvačianskou dolinou, Súľovské vrchy s návštevou Lietavského hradu a prechod hrebeňom Malej Fatry. Okrem množstva Partizánčanov sa zájazdov zúčastňovali aj turisti z okolitých miest a dedín, od Topoľčian až po Prievidzu. Autobusy bývali naplnené do posledného miestečka, viackrát sa muselo sedieť v chodbičke na rybárskych stoličkách. Výbor preto upozornil záujemcov o zájazdy, aby sa prihlasovali čo najskôr. Turisti boli taktiež upozornení na navrhovanú zmenu zákona o horskej službe, kde sa ťažisko financovania záchranných akcií presunie na plecia človeka, ktorý bude pomoc potrebovať. V prípade odvozu zraneného helikoptérou to môže stáť i niekoľko desiatok tisíc korún. Malo by byť preto v záujme každého účastníka vysokohorskej túry, aby sa dal pre prípad úrazu individuálne pripoistiť.
     Minulý rok sa niesol aj v znamení osláv. TK Horec si 1. apríla pripomenul 5. výročie svojho vzniku. Po kratšej túre s výstupom na vrch Osečný sa päťdesiatka turistov zišla na lúke Štepy, kde ich čakal povestný guláš.
     Kapustnicu na Ľubianke zase mohli ochutnať účastníci tradičného Vianočného výstupu na Žarnov. Naši členovia okrem organizovaných akcií navštevovali hory aj individuálne. Dvom horcom sa podarilo vystúpiť na najvyšší vrch Európy Mont Blanc, desiatka ďalších si vyskúšala zaistené cesty v pohorí Rax Alpen a Schneeberg, štvorica turistov navštívila Poľské Tatry s náročnou Orlou cestou a vrchom Svinica.

Medzi najzaujímavejšie akcie, ktoré plénum schválilo na tento rok, patrí viacdňový pobyt v Rakúskych Alpách, prechod tiesňavami Slovenského raja, výstup na moravský vrch Radhošť, dlho očakávaná Babia hora, Bystrá v Západných Tatrách, Rysy, Veľká Javorina, Lúčanská Fatra, Ohnište v Nízkych Tatrách, Baske, Panská Javorina alebo Rakytov vo Veľkej Fatre. Výročná schôdza sa ďalej venovala voľbe výboru. Z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti sa práce vo výbore vzdal Ján Šútora, namiesto ktorého bol zvolený Jozef Bencze. Nový výbor má sedem členov. Predsedom klubu sa stal už po siedmykrát Peter Horváth. Dvaja najaktívnejší turisti z minulého roku (Dušan Borik a Ľubo Mazán) boli odmenení voľným lístkom na jeden autobusový zájazd. Osobitne bol vyzdvihnutý Prievidžanec pán Haviar, ktorý sa aj vo veku 75 rokov zúčastňuje tých najobtiažnejších akcií a problémy mu nerobil ani výstup na Ostrý Roháč. Prítomní sa ešte dozvedeli, že TK Horec má v súčasnosti 70 členov, že za peniaze poskytnuté mestským úradom sa zakúpili horolezecké pomôcky a Turistický atlas Slovenska obsahujúci mapy všetkých našich pohorí. Ďalšie peniaze boli použité na nákup 5-miestneho stanu, turistických sprievodcov a časopisu Treking. Všetok materiál je členom klubu k dispozícii a môžu si ho kedykoľvek požičať. Po schválení uznesenia sa oficiálna časť schôdze skončila.
     V druhej časti si účastníci povymieňali a doplnili chýbajúce fotografie, prelistovali si tri klubové kroniky a odoberané časopisy, gastronomické chúťky uspokojili pagáčikmi, slaným pečivom a pohárikom vínka. V rámci členského príspevku, ktorého výška je od vzniku klubu nezmenená a činí 100 korún, obdržal každý člen brožúrku s podrobným popisom naplánovaných akcií a farebnú samolepku so znakom klubu. Členovia taktiež dostali cédečko s fotografiami urobenými na spoločných túrach a s kompletnou internetovou stránkou klubu.
     Vedenie turistického klubu ďakuje turistom za bohatú účasť na jednotlivých akciách a verí, že aj tento rok si z ponúknutého zoznamu bude mať každý čo vybrať.

výbor TK Horec, Tempo, 30.1.2006

Na Veľkom Inovci

     Trasa prvej tohtoročnej akcie turistického klubu Horec prechádzala nevysokým, ale na prírodné útvary bohatým pohorím ležiacim južne od Partizánskeho – Pohronským Inovcom. Zo Žitavian, kam sa 28 turistov dostalo vlastnými autami, kráčali v 10-stupňovom mraze hore zľadovatelým chodníkom. Šmykľavý terén spôsobil aj niekoľko pádov, ktoré však nezanechali na padlých hrdinoch žiadne následky. Prvým zaujímavým útvarom, ktorý sme navštívili, bol Benát. Ide o menšie skalné mesto tvorené andezitovými skalami lávového pôvodu. Z vrcholu sme mali výhľad na rozsiahly kameňolom nachádzajúci sa tesne pod balvanmi. Cestičkou so zamrznutým snehom sa dostávame na Obycké lúky. Miestami sa sneh prebára a my musíme vyťahovať vibramy z 20-centimetrových jám. Po štyroch hodinách v zasneženej prírode sa konečne ocitáme na najvyššom bode túry – 901 metrov vysokom Veľkom Inovci.
 

Ten sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii. Na vrchole krásne slnečné počasie, pod nami hustá biela pena z oblakov. Hovorí sa, že pri dobrej viditeľnosti dovidieť až do Ostrihomu. Inverzia nám však takýto pohľad neumožnila a zo známych vrchov sme zbadali jedine Sitno. Všetci sme však mali radosť z dlhého oddychu na Chate pod Inovcom, kde sme sa zohrievali pri dobrom čaji, horúcej káve a guláši. Príjemnú atmosféru horskej chaty trošku kazil uhundraný čašník (asi mal zrovna svoje dni). Napokon po hodine a pol v tepľúčku sme opäť rozhýbali naše kosti a po prechode slnkom ožiarenou lúkou sa vnárame do hustej hmly. Rudnou magistrálou sa po červenej značke uberáme späť do Žitavian k svojim autám.

Ľubo Mazán, Tempo, 23.1.2006

Horci po šiestykrát na Žarnove

     Až 85 turistov vyslyšalo pozvanie turistického klubu Horec a v prvý pracovný deň po vianočných sviatkoch rozhýbalo svoje prejedené telá. Z Rudice - malej osady pri Hornej Vsi - sa vydali najprv po zasneženej ceste, potom cez pole a nakoniec lesným chodníkom na jednu z osemtisícoviek v pohorí Vtáčnik. Vrch Žarnov totiž meria 8398 decimetrov. Počas stúpania v 20-centimetrovom snehu dobre padol oddych a doplnenie kalórií pri senníku. Za necelé dve hodiny už stálo osem desiatok účastníkov na vrchole pod slovenským dvojkrížom a ponúkalo sa navzájom vianočným pečivom. "Oficiálny program" začal uvedením novej vrcholovej knihy s prvým zápisom. V starej knihe z roku 2005 sme mohli nájsť napríklad zápis od ministra vnútra Palka, ktorý v máji poctil svojou prítomnosťou tento kopček aj so svojou manželkou.
 

Nasledovala tombola, kde medzi najhodnotnejšie ceny patrila termoska a voľný lístok na autobusový zájazd v budúcom roku. Ešte vrcholová fotografia a môže sa ísť dole. Po lesnom a cezpoľnom chodníku to išlo celkom dobre, horšie to bolo na asfaltovej ceste, kde sa vyskytovali ľadové kolaje. Jedna účastníčka - hoci mala zimné pneumatiky - sa na rovnej ceste pošmykla a výsledkom bola noha v sadre. Ostatní skončili v chalúpke pohostinného Janka, kde už čakal teplý čaj, káva, varené vínko a samozrejme i kapustnica.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.1.2006