Po piaty raz Horec na fotkách

    
      V známom prostredí knižničného klubu v Partizánskom sa 10. decembra uskutočnil ďalší ročník prezentácie fotografií a dokumentárnych filmov s turistickou a horolezeckou tematikou. Klub Horec pripravil pre svojich členov a sympatizantov obrazový prehľad všetkých túr, ktoré v roku 2009 zorganizoval. A tých bolo okolo dvadsať. Fundovaný komentár k jednotlivým fotografiám podal predseda turistov Peter Horváth. Po prestávke sa slova a videoprojektora ujal vedúci cyklosekcie Juro Jenis, aby divákom priblížil potulky jeho oddielu po slovenských lesoch na dvoch kolesách.

Z dokumentárnych filmov, ktoré natočil a zostrihal Laco Jurík, bol premietnutý výstup menšej skupiny horcov na náš velikán Gerlach a na rakúske trojtisícovky Őtcher a Wildspitze. Počas štvorhodinového posedenia dobre padli jednohubky s domácou nátierkou, trošku vínka a slané pečivo. K dispozícii bola bohatá kronika i možnost kúpy fotografií za symbolickú cenu. Účastníkom bol rozdaný návrh plánu turistických akcií na rok 2010. Nie nedostatok filmoveho materiálu, ale pokročilá večerná hodina ukončila toto zaujímavé predvianočné stretnutie.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.12.2009

Výstup na Skalky a Slnečné skaly

    
      Každý návštevník kúpeľného mestečka Rajecké Teplice si môže všimnúť skupinu bielych skál týčiacu sa nad obcou. Sú to Skalky - vápencovo-dolomitové útvary prevyšujúce dolinu Rajčianka takmer o 400 metrov. A práve ony boli jedným z cieľov tridsiatich turistov z klubu Horec, ktorí sa koncom novembra vybrali navštíviť pohorie Súľovské vrchy. Dažďa bolo túto jeseň akurát dosť, nás pri prvých krokoch lesnou cestou vítalo iba husté blato. Serpentínami sa dostávame hore na hrebeň. Jedna odbočka nás zavedie ku krásnemu skalnému amfiteátru s výborným výhľadom na Teplice. Vychutnávajú si ho aj naši najstarší členovia - pán Haviar a Bruška, ktorým k osemdesiatke skutočne nechýba veľa. Samotný vrchol Skaliek je ukrytý v lese vo výške 778 metrov. Väčšina trasy je značená miestnou zelenou a červenou značkou. Tá druhá pokračuje od Dolnej hory k Slnečným skalám. Je to prírodná rezervácia  s ochranou pestrého komplexu skalných útvarov a vzácnych teplomilných rastlín. Slnko však zatiaľ na skaly ani na okamih nezasvietilo, od rána panuje ponuré oblačné počasie. To nám však nebráni vo výhľade na rozľahlý Lietavský hrad, ktorý sme navštívili pred štyrmi rokmi.

Na protiľahlom kameňolome sa veselo ťaží i v sobotu, hlučné mechanizmy drvia horninu. Pri chatách nad obcou Porúbka meníme smer a otáčame sa späť na západ, aby sme uzavreli náš dnešný 14-kilometrový okruh. Náučný chodník prudko stúpa a privádza nás k Turskej skale so zvláštnym povrchovým útvarom - obtočníkom. Ďalšie skalné dvojičky a trojičky nás zaujmú puklinami a jaskynkami. Napokon schádzame na hlavnú cestu, kde sa pár metrov od asfaltky týči do neba Poluvsianka skalná ihla. Je to chránený prírodný výtvor - úzke špicaté bralo ihlového tvaru vysoké 15 metrov. Ihla je významná z vedeckého, náučného i estetického hľadiska. Kedysi slúžila i na horolezecký výcvik, dnes je tu táto činnosť zakázaná. Poslednú prírodnú pamiatku nám v lepšom svetle ukázalo aj samotné počasie - rozhodlo sa, že sa trochu umúdri a zaplavilo krajinu slnkom. Slnečné skaly si teda napokon svoj názov zaslúžili. Dokonca o tretej popoludní nám na cestu svietil aj dorastajúci Mesiac.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.12.2009

Prechod hrebeňom Brankova

    
      Za daždivého počasia sa uskutočnilo sedemnáste podujatie turistického klubu Horec, ktoré tentokrát turistov zaviedlo do severozápadnej časti Nízkych Tatier. Cieľom túry bol prechod členitého a miestami veľmi ostrého hrebeňa Brankova. Od autobusovej zastávky Biely Potok v prímestskej časti Ružomberka sa vydávame po zelenej značke východným smerom. Za občasného mrholenia nevýraznou dolinkou pomerne strmo vystúpime do sedla Brdisko. Ostrý hrebeň Kutiny je posiaty rôznymi skalnými útvarmi a vežičkami. Na vrchole s názvom Ostré je osadený malý slovenský dvojkríž, pamätník bojov z druhej svetovej vojny a vrcholová schránka. Polhodinovú prestávku využívame na doplnenie síl, spoločné foto a oboznámenie sa s nedávnou históriou. Z Ostrého strmo zostupujeme do lúčneho sedla Teplice a postupne veľmi strmým výstupom zdolávame najvyšší bod túry - hrebeň Brankov. Tu si opäť doprajeme krátku prestávku, ktorú využíva naša hospodárka Renáta na oslavu svojich menín. Koláčiky a prípitok padnú unaveným turistom práve vhod.

Hmla opäť začína hustnúť, takže žiadne výhľady z hrebeňa sa nekonajú. Po skonzumovaní dobrôt nás čaká veľmi strmý zostup do sedla Jama. Mnohí z nás na mokrom strmom chodníku padajú, ale nakoniec sa bez ujmy na zdraví dostávajú do sedla. Odtiaľ cez stredný vrchol masívu Rebro vystupujeme na Veľký Brankov. Počasie sa opäť začína kaziť, takže na vrchole sa dlho nezdržujeme. Povinné foto a nasleduje obtiažny zostup. Rozbahnený chodník mnohým robí problém udržať sa ako tak na nohách. Prechodom popod Kuruckú skalu sa dostávame k najvyššiemu vodopádu Nízkych Tatier, 55 metrov vysokému Brankovskému vodopádu. Bohužiaľ, potok, ktorý ho napája, nie je bohvieako vodnatý, má prietok len 3 litre/sekundu. Najkrajší je preto v jarných mesiacoch, keď ho napája voda z topiaceho sa snehu. Daždivú túru ukončíme na autobusovej zastávke v rekreačnej oblasti Podsuchá tradičným posedením v teplej krčmičke.

Peter Horváth, Tempo, 16.11.2009

Výstup na Veľký Lopeník

    
      Po týždňovom odklade sa predposlednú októbrovú sobotu uskutočnila plánovaná akcia – výstup na Veľký Lopeník - 911 m n. m. 21 horcov sa autobusom prepravilo do kopaničiarskej obce Nová Bašáca, ktorá vznikla v roku 1950 odčlenením 23 osád od Bošáce. Zo stredu obce kráčame popri kostole nevýrazným chodníkom do blízkeho lesa. Po chvíli prichádzame na spevnenú cestu, po ktorej sa miernym stúpaním dostávame do osady Grúň ležiacej na južných svahoch Veľkého Lopeníka. Prvú zastávku absolvujeme pri pomníku sovietskym vojakom v osade Grúň. Podľa množstva áut rôznych ŠPZ usudzujeme, že v osade je čulý život. Počasie sa začína zhoršovať a počas slabého mrholenia pokračujeme vo výstupe na tretí najvyšší vrchol Bielych Karpát. Vrchol nás víta pomerne hustou hmlou, no aspoň prestáva mrholiť. Počas prestávky obdivujeme mnohé informačné tabule. Okrem vyhliadkovej veže postavenej v roku 2005 je tu i pomník bojov z druhej svetovej vojny, množstvo lavičiek a nový prístrešok. Pred odchodom ešte vystúpime na vrcholovú plošinu veže, ktorá za pekného počasia poskytuje kruhový výhľad. No dnes sa musíme uspokojiť len z viditeľnosťou tak do 100 metrov. Po spoločnom fote schádzame po štátnej hranici do sedla pod Lopeníkom, kde opäť stojí úplne nový turistický prístrešok.

Rekreačné stredisko Mikulčin vrch je významné stredisko letnej a zimnej turistiky. Nachádza sa tu množstvo chát, hotel, lyžiarske vleky, lyžiarske bežecké trate, cyklotrasy a štyri náučné chodníky s rôznym historickým, vlastivedným, prírodovedným zameraním. V turistickej chate Valmont si doprajeme hodinovú prestávku. Pri dobrom pive, kávičke a chutnej moravskej cesnačke ubehne naša prestávka veľmi rýchlo. Po štátnej ceste prichádzame do kopaničiarskej obce Vyškovec. Pri pomníku amerických letcov sa opäť fotíme. Z informačných tabúľ sa dozvedáme, že tu nad Bielymi Karpatmi sa odohrala najväčšia letecká bitka v strednej Európe. Od pomníka zostúpime do širokého lúčneho sedla Vyškovec – Hribovňa. Pokračujeme k roztrúseným chalupám a  miernym stúpaním lúkami prichádzame do sedla Kykula. Od Holého vrchu opustíme otvorený terén a vstupujeme do lesa. Miernym klesaním sa dostávame na výrazný vrchol Sokolieho kameňa, kde sa zapisujeme do vrcholovej knihy, dojedáme posledné zásoby. Nasleduje spoločné foto a záverečný zostup do obce Drietoma.

Peter Horváth, Tempo, 2.11.2009

Na vrcholoch Veľkej Fatry

    
      Počas nádhernej septembrovej soboty sa štyridsiatka horcov vydala do Veľkej Fatry, aby vystúpila na dva známe vrcholy - Tlstú a Ostrú. Horec tu bol naposledy pre deviatimi rokmi, bol to jeden z jeho prvých autobusových zájazdov. Vtedy však strašne pršalo a výstup na Ostrú bol skôr utrpením ako radostným zážitkom.
     Z Blatnice, obce s bohatými archeologickými nálezmi, chvíľu kráčame Gaderskou dolinou a potom sa strmým lesným chodníkom dostávame k 134-metrovej jaskyni Mažarná. Chránená prírodná pamiatka s kvapľovou výzdobou, kde prevládajú stalagnáty, je známa ako zimovisko netopierov, ale chránená je hlavne kvôli paleontologickým a archeologickým nálezom. Polootvoreným terénom vystupujeme až na hôľnatý vrch Tlstá. Idú s nami aj dvaja Martinčania, ktorí sa z času na čas zúčastnia niektorej našej túry. Tesne pod vrcholom Tlstej vytŕčajú spod lúčnej trávy vápencové bralá. Pri dnešnom slnečnom počasí je z nich fantastický výhľad na Malú Fatru, Kremnické vrchy a Vtáčnik.

Potešil nás aj do sýtomodra sfarbený horec Cluziov. Z vrcholu Tlstej, ktorý sa nachádza vo výške 1373 metrov, vidíme v diaľke tri vysielače: na Skalke, na Martinských holiach a na vrchu Krížna vytŕčajúceho z hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. Po oddychu schádzame do sedla a cez viaceré skalné steny v bočnom hrebeni sa dostávame na Ostrú. Názov je naozaj príslovečný: výstup na tento špicatý vápencový vrch bol naozaj náročný, sem-tam bolo treba použiť aj nainštalované reťaze. Ešte preliezť cez jedno zo skalných okien a sme na vrchole. Tí, ktorí sa na Ostrú dostali ako prví, tu veru pobudli aj vyše hodiny. Kruhový výhľad, množstvo kvetov, oranžové lúčne koníky cvrlíkajúce v tráve - naozaj sa nebolo kam ponáhľať. Po zahmlenej Svinici, upršanej Rovnej holi a zablatenom Kľaku sme konečne mali perfektné slnečné počasie. Po výdatnom oddychu schádzame cez Juriašovo do známej Blatnickej doliny a popri veľkom skalnom okne sa vraciame, odkiaľ sme vyšli - do Blatnice.

Ľubo Mazán, Tempo, 5.10.2009

Cyklisti z Horca na Tribeči

    
      Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, sa už tradične konala sv. omša pod holým nebom priamo na vrchole Tribeča. Tento rok sme sa tohto cirkevno–športového podujatia po prvýkrát zúčastnili aj my, piati členovia Cyklosekcie TK Horec z Partizánskeho. Omša sa mala začať na pravé poludnie a hoci sme tam po dlhom stúpaní lesnou cestou zo Solčian dorazili o pol hodinu skôr, vrchol Tribeča bol už obsadený vyše stovkou turistov a cyklistov z Topoľčian a okolia. 

Našli sme si miestečko na okraji lesa, posedeli a doplnili energiu. Niektorí sme sa potom zúčastnili aj na sv. omši, vypočuli Božie slovo a dopriali si tak aj duchovnú potravu. Sviatočná omša v tomto otvorenom prírodnom chráme mala celkom inú atmosféru ako v kostole. Nie lepšiu, ani nie horšiu... proste inú. Po skončení omše kňaz namiesto zvyčajných cirkevných oznamov netradične dodal niekoľko vtipov a poprial nám šťastný návrat domov.

Juro Jenis, Tempo, 28.9.2009

Hmla aj slnko v Lúčanskej Fatre

    
      Pre menší záujem (25 prihlásených a ešte menej platiacich) musel turistický klub Horec nahradiť plánovanú dvojdňovku v Čechách inou akciou. Výbor vybral náročnejšiu túru v Lúčanskej Fatre - výstup na Kľak a Skalky. Uskutočnila sa 5. septembra, avšak kvôli nepriaznivému počasiu sa jej zúčastnilo len 21 turistov. V daždi, v hmle a v zle značkovanom teréne stúpame z Čičmianskeho rázcestia po zarastenom mokrom chodníku k nevýraznému vrcholu Malého Kľaku. Tu rastie veľké množstvo fialovkastých jesienok. Zostupujeme do sedla a pokračujeme na vrchol hlavného Kľaku. Je to hôľnato-skalnatý vrch charakteristického tvaru, nachádza sa vo výške 1352 metrov. Vápencová skala je popretkávaná viacerými puklinami a jaskynkami. Človek by čakal, že z jednej z nich vyskočí dáky hôrny chlapec, možno i samotný Jánošík a bude rozdávať dukáty. Ale žiadneho nablízku nebolo. Kvôli ochrane prírody, najmä vzácnej vápnomilnej vegetácie, patrí Kľak do národnej prírodnej rezervácie s rovnomenným názvom.
      Ani teraz sa počasie neumúdrilo. Zo zahmleného vrcholu nebolo absolútne nič vidieť, navyše sa k pľuhavému počasiu pridal aj studený vietor. Kopec poskytujúci jeden z najlepších výhľadov na Slovensku nám dnes nedoprial ani štipku radosti. Stretávame tu skupinu českých turistov, zapisujeme sa do knihy a odchádzame. Trošku lepší výhľad bol z Ostrej skaly, tá sa už nachádza na červenej magistrále, ktorá prechádza celou Fatrou.

Pri roztrhanej hmle sme hlboko pod nami zazreli i niekoľko dediniek, napríklad Rajec. Strmý zostup do Vríckeho sedla po rozbahnenej lesnej ceste mnohým z nás spôsoboval šmyky a nedobrovoľné váľanie sa v blate. Vrícke sedlo - známa križovatka turistických ciest - bolo tiež naplnené českými turistami. Po oddychu väčšina horcov došla skrátenou trasou do chatovej osady Žiar nachádzajúcej sa blízko Rajeckej Lesnej. Tam si pozreli známy vyrezávaný betlehem s pohyblivými figúrkami a v stánkoch pokúpili zopár suvenírov. Tretina horcov išla pôvodne naplánovanou trasou, ktorá ich priviedla na výhľadový vrch Skalky. Tu sa príroda umúdrila, hmla úplne ustúpila a objavilo sa slnko. Dnes sa vskutku vystriedali všetky druhy počasia okrem snehu. Turisti si konečne mohli vychutnať nádherný kruhový výhľad. V diaľke vytŕčal vysielač na Skalke, vidieť bol aj náš Vtáčnik, Tribeč a Strážovské vrchy. Poslednou zaujímavosťou, ktorú si horci mohli obhliadnuť, bol gejzír v Rajeckolesnianskej doline. Studená voda z umelého vrtu tryskala do výšky viac než 10 metrov. Okrem vody z gejzíru nám príroda na osvieženie poskytla aj zopár čučoriedok, lesných jahôd, trniek, bedlí a mladých prašiviek zjedených za surova. Keby neboli jedlé, túto správu by ste asi nečítali...

Ľubo Mazán, Tempo, 14.9.2009

Upršaná Rovná hoľa

    
      Koncom augusta sa 43 záujemcov z radov turistického klubu Horec vybralo do Nízkych Tatier. V rámci stredne náročnej túry mali na pláne vystúpiť na výhľadový vrch v bočnom hrebeni Rovnú hoľu. Trasa viedla zo známeho sedla Čertovica, ktoré rozdeľuje Nízke Tatry na Kráľovohoľskú a Ďumbiersku časť. Po červenej značke kráčame cez Rovienky na vrch Lajštroch. Počasie v dopoludňajších hodinách bolo i napriek predpovedi celkom vľúdne, sem-tam sa ukázalo aj slniečko, i keď väčšinu času bolo zamračené. Opar na obzore neumožňoval príliš ďaleký výhľad, iba na chvíľku sme zazreli napríklad Kráľovu hoľu. V polovici túry oddychujeme na Štefánikovej chate. Tá za minulého režimu niesla názov Chata hrdinov SNP kvôli partizánskym bojom v jej okolí. Okrem rôznych polievok tu bolo možné ochutnať aj guláš a ďalšie dobroty. Keď sme už tak blízko, 13 turistov sa vybralo na najvyšší vrch Nízkych Tatier - dvojtisícovku Ďumbier.

Ostatní odbočili na križovatke Králička z hlavného hrebeňa a pohodlnou chôdzou pokračovali k plánovanému vrcholu. Kríčky popri chodníku boli obsypané veľkými čučoriedkami, brusnicami a malinami. To však už začali padať prvé dažďové kvapky a onedlho sa na nás valil poriadny studený lejak. Ľudia povyťahovali špeciálne vetrovky, pršiplášte, ba aj dáždniky. Iba niektorí, čo odmietajú takéto výdobytky civilizácie, pokračovali ďalej v krátkych rukávoch. Veď ako naprší, tak aj uschne. Na Rovnej holi sa všetci čakáme, zahrievame nejakým tým destilovaným nápojom a robíme vrcholové fotografie. Posledný úsek tvoril strmý zostup do Nižnej Boce. Cestička bola síce riadne zablatená, ale zato obohatená o náučné tabule s podrobným popisom a fotografiami fauny a flóry okolitých lesov. V Nižnej Boci - baníckej obci, kde sa kedysi ťažilo zlato, striebro a meď - sa s Nizkými Tatrami lúčime pri čučoriedkovom pive.

Ľubo Mazán, Tempo, 31.8.2009

Svinica - najťažšia túra TK Horec

    
      Plný autobus horcov sa o štvrtej hodine rannej vydal začiatkom augusta do Poľských Tatier. Na pláne bol totiž výstup na Kasprov vrch a Svinicu. Veľmi náročná vysokohorská túra začala v  turistickom stredisku Kužnice. Tam sme sa zo Zakopaného dopravili mikrobusmi, keďže v národnom parku je doprava obmedzená. Prvé kroky viedli malebnou Kasprovou dolinou so zurčiacim potokom a menšími vodopádikmi. Nad našimi hlavami premávala lanovka, ktorá bežných smrteľníkov vyvážala na vrchol. Dlhé čakanie, vysoká cena a napokon aj celkom dobrá kondícia horcov - to boli dôvody, prečo sme lanovku použiť nemuseli a 950-metrové prevýšenie sme zdolali iba za dve hodiny. Na Kasprovom vrchu sa okrem meteorologickej stanice nachádza aj bufet a je to konečná stanica najmenej troch lanoviek. Ďalšie dve hodiny nám trval výstup na skalnatú Svinicu. Na ňu však už všetkých 46 turistov nešlo, asi desiatka si zvolila ľahšiu trasu a z Ľaliového sedla zišla k chate Murowianec. Veľká väčšina sa na 2301-metrový hraničný vrch vydriapala. Niektorí dokonca "skrátenou" cestou, na ktorej sa im podarilo odfotiť pár svišťov. Kruhový výhľad zo Svinice nám trochu pokazila hmla, ale i tak sme mali možnosť v diaľke vidieť nášho velikána Kriváň a trochu bližšie Kôprovský štít. Na západe zase dominoval poľský národný vrch Giewont. Oveľa ťažší bol zostup do sedla Zawrat. Tu sa už nachádza množstvo technických pomôcok, hlavne reťazí a kramlí. V úzkych žľaboch bolo treba dávať prednosť oprotiidúcim. Najťažšia časť trasy nás však ešte len čakala. Viedla zo sedla Zawrat dole k chate Murowianec.

Trasa bola taká náročná, že jedna domorodkyňa sa s plačom držala reťaze a nevedela, ako sa dostať o tri metre nižšie. Nešťastnej Poľke napokon pomohla naša turistka Denisa a ukázala jej spôsob lezenia a kladenia nôh. Horcom toto množstvo reťazí a stupačiek väčšie problémy nerobilo. Niektorí si trasu ešte predĺžili a absolvovali časť Orlej cesty s výstupom na Malý Kozí vrch. Po vyše hodinovom extrémnom zostupe sa ocitáme pri krásnom Čiernom plese. Bezstarostne si v ňom plávajú kačice, voda je priezračná, odrážajú sa v nej okolité skaly. Onedlho už oddychujeme v známej chate Murowianec, kde po náročnom klesaní pivko či teplá polievka padla naozaj dobre. Dole do Kužníc to už bola oproti doterajšej trase len "nedeľná prechádza" a ten, kto chces ušetriť na mikrobuse, si pridal ešte tri kilometre do Zakopaného. Zaujímavé je, že Poliaci ani vo významných turistických strediskách nechcú za nič na svete brať eurá. Radšej prídu na chatách a v stánkoch o tržbu, akoby mali chytiť do ruky pár neznámych mincí. Dnešný výstup na Kasprov vrch a Svinicu - to bola najťažšia túra Turistického klubu Horec nielen v tomto roku, ale zrejme i v celej 9-ročnej histórii. Desať a pol hodinovú túru s celkovým prevýšením 1350 metrov a dĺžkou 22 kilometrov vo veľmi náročnom vysokohorskom teréne zvládlo aj desať žien, 13-ročný Filip a 78-ročný Ľudvík Haviar. Najdôležitejšie však je, že všetci šťastne a bez zranenia došli do cieľa. Do rodného mesta dorazil náš autobus až po polnoci.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.8.2009

Rozsutce napokon zdolané

    
          Kým v pôvodnom termíne sa turistickému klubu Horec návšteva Malej Fatry kvôli nepriaznivému počasiu nevydarila, o týždeň neskôr sa už autobus s turistami vydal do Lučivnej. Tu, v známom lyžiarskom stredisku, bol štartovací bod našej náročnej túry, ktorej celkové prevýšenie presahovalo 1500 metrov. Po prvom prudkom stúpaní lesom sa pred nami vynorili rozsiahle lúky a pasienky s množstvom chránených rastlín. Rozvoniavala tu materina dúška, lesné jahody, celú tú nádheru strážili salaše s drevenými príbytkami. Po príchode do sedla Strungový príslop začalo najprv iba mierne, potom aj husto pršať. Pred dažďom sme sa skryli do lesa. Pod nohami čľapkanica, každú chvíľu skok z blata do kaluže, občas aj šmyk a pád. Po vyjdení z lesa opäť nedozerné lúky. Vpredu sa už vypínal skalnatý vrch Osnica - prvý výhľadový bod. Najvýznamnejšie fatranské kopce však boli zahalené v hmle, o impozantnom výhľade nebolo možné hovoriť. Dlhší oddych sme si dopriali v známom sedle Medziholie, kde sa dalo posedieť pod prístreškom, zajesť si a rozhodnúť sa, kadiaľ ďalej. Menej zdatní turisti, pre ktorých doterajšie prevýšenie bolo akurát dosť, už smerom na Veľký Rozsutec nepokračovali, obišli ho a počkali ostatných v sedle Medzirozsutce. Tí ostatní boli aj v hmlistom počasí odhodlaní štverať sa po vlhkých skalách, reťaziach a rebríkoch na Veľký Rozsutec - vrch s nádherným kruhovým výhľadom.

Niektorí to zvládli za hodinu, iným to trvalo o polovicu dlhšie. Na vrchole bolo veselo, raz bolo počuť češtinu, inokedy polštinu. Sem-tam hmla na chvíľu ustúpila, takže sme si z vtáčej perspektívy mohli pozrieť prejdenú trasu alebo hlavný hrebeň Fatry s oproti stojacim Stohom. Ďalším míľnikom je sedlo Medzirozsutce, kde okrem traverzujúcich horcov stretáme ďalšiu skupinu Partizánčanov. Po oddychu, spoločných fotografiách a doplnení tekutín sme sa opäť rozdelili. Tí, ktorých nelákalo šplhanie sa na Malý Rozsutec, pohodlne zišli cez Horné a Dolné Diery do cieľa v Bielom Potoku. My ostatní vyrážame na posledné prudké stúpanie skalnými stenami, niektoré úseky sú opäť zaistené reťazami. Zachmúrené počasie zmizlo, hmla sa rozplynula a na vrchole nás dokonca víta slnko. Najhorší z celej trasy bol zostup z Malého Rozsutca dole. Strmý a šmykľavý chodník najprv so sutinami, potom s klzkými skalami si vyžaduje zvýšenú opatrnosť a zníženú rýchlosť. Všetci to však bez úrazu zvládli, ani pospúšťané kamene netrafili do živého. 20-kilometrovú náročnú túru napokon končíme v krčmičke na Bielom Potoku.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.7.2009

Baranec bez dažďa

    
      Až 53 horcov sa autobusom a dvoma autami dopravilo v strede júla k ústiu Račkovej doliny, aby vystúpili na tretí najvyšší vrch Západných Tatier Baranec. Našim hosťom bola turistka zo spriateleného a družobného rožňavského klubu, s ktorou sme sa zoznámili na vrchole maďarského Kékeša, ktorá na nás čakala v Martine, aby sa s Partizánčanmi mohla túlať po tatranských kopcoch. Hneď pri úvodnom stúpaní viacerých turistov potešil nález velikánskych dubákov. V nákupných taškách potom niesli svoj hubársky úlovok celú 19-kilometrovú cestu. Okrem húb sme mohli ochutnať tohtoročné čučoriedky a jahody. Po výstupe na niekoľko menej výrazných vrcholov oddychujeme na Malom Baranci. Počasie nám dnes prialo, a tak si všetci vychutnávame pohľad na celé Západné Tatry a hlavne na Roháče. V podstate sme všetky okolité kopce na našich zájazdoch už osobne spoznali - či to bol Sivý vrch, Baníkov, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Jakubiná alebo Bystrá. V diaľke sa občas z oblakov vynoril aj Kriváň a v doline sa rozlievala Liptovská Mara. Po menej ako štyroch hodinách dosahujeme hlavný vrchol - 2185-metrový Baranec. Aj keď predpovede počasia na dnes sa rôznili, nakoniec sa nám dážď vyhol. Iba občas sa nejaký hrebeň zahalil do hmly, ktorej sa však v dvetisíc metrovej výške veľmi nechcelo poletovať, a tak sa o chvíľu rozplynula. Pred osmimi rokmi to však bolo ináč. Koncom augusta sme na tomto kopci zažili poriadnu snehovú víchricu. Dnes - v dobe globálneho oteplenia - nám nevďačná príroda v strede leta nedopriala ani jednu vločku.

Okrem krkavcov sme cestou žiadnu zver nestretli, kamzíky a svište sa kamsi poschovávali. Nás čakal ešte prudký zostup a miernejší výstup na vrch Smrek. Odtiaľ vidieť i chatu v Žiarskej doline, ktorú cez zimu poškodila lavína. Za sebou máme celkom slušné 1500-metrové prevýšenie. Niektorým to však nestačí a zo Žiarskeho sedla ešte vybehli na Plačlivé a Ostrý Roháč. Väčšina však cez dlhú Jamnickú dolinu schádza do kempingu. Cestou nás na divé šelmy upozorňujú tabuľky s nápisom "medvedie teritórium". Sledujeme kalamitu, ktorú pred dvoma rokmi spôsobila na jednej strane doliny víchrica, na druhej zase lavína. Doteraz nie sú všetky spadnuté stromy odstránené. Pílenie, nakladanie a zvážanie dreva prebiehalo aj pred našimi očami. V kempingu dopĺňame zásoby tekutín českým pivom, ochutnávame niektorú zo štyroch polievok a bryndzové halušky, naša hospodárka vyberá peniaze na ďalšie zájazdy, tohtoroční prvoúčastníci dostávajú cédéčka s fotkami, čašníčke dávame odvážiť najväčší nájdený dubák - nemal však ani pol kila. S ním veru dubákovú ligu nevyhráme. Takto čakáme na poslednú skupinku horcov, v ktorej jeden turista mal problém s vyvrtnutým členkom. Po jeho príchode sa lúčime so Západnými Tatrami a tešíme sa na návštevu Poľských Tatier.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.7.2009

Rozsutce napokon zdolané

    
          Kým v pôvodnom termíne sa turistickému klubu Horec návšteva Malej Fatry kvôli nepriaznivému počasiu nevydarila, o týždeň neskôr sa už autobus s turistami vydal do Lučivnej. Tu, v známom lyžiarskom stredisku, bol štartovací bod našej náročnej túry, ktorej celkové prevýšenie presahovalo 1500 metrov. Po prvom prudkom stúpaní lesom sa pred nami vynorili rozsiahle lúky a pasienky s množstvom chránených rastlín. Rozvoniavala tu materina dúška, lesné jahody, celú tú nádheru strážili salaše s drevenými príbytkami. Po príchode do sedla Strungový príslop začalo najprv iba mierne, potom aj husto pršať. Pred dažďom sme sa skryli do lesa. Pod nohami čľapkanica, každú chvíľu skok z blata do kaluže, občas aj šmyk a pád. Po vyjdení z lesa opäť nedozerné lúky. Vpredu sa už vypínal skalnatý vrch Osnica - prvý výhľadový bod. Najvýznamnejšie fatranské kopce však boli zahalené v hmle, o impozantnom výhľade nebolo možné hovoriť. Dlhší oddych sme si dopriali v známom sedle Medziholie, kde sa dalo posedieť pod prístreškom, zajesť si a rozhodnúť sa, kadiaľ ďalej. Menej zdatní turisti, pre ktorých doterajšie prevýšenie bolo akurát dosť, už smerom na Veľký Rozsutec nepokračovali, obišli ho a počkali ostatných v sedle Medzirozsutce. Tí ostatní boli aj v hmlistom počasí odhodlaní štverať sa po vlhkých skalách, reťaziach a rebríkoch na Veľký Rozsutec - vrch s nádherným kruhovým výhľadom.

Niektorí to zvládli za hodinu, iným to trvalo o polovicu dlhšie. Na vrchole bolo veselo, raz bolo počuť češtinu, inokedy polštinu. Sem-tam hmla na chvíľu ustúpila, takže sme si z vtáčej perspektívy mohli pozrieť prejdenú trasu alebo hlavný hrebeň Fatry s oproti stojacim Stohom. Ďalším míľnikom je sedlo Medzirozsutce, kde okrem traverzujúcich horcov stretáme ďalšiu skupinu Partizánčanov. Po oddychu, spoločných fotografiách a doplnení tekutín sme sa opäť rozdelili. Tí, ktorých nelákalo šplhanie sa na Malý Rozsutec, pohodlne zišli cez Horné a Dolné Diery do cieľa v Bielom Potoku. My ostatní vyrážame na posledné prudké stúpanie skalnými stenami, niektoré úseky sú opäť zaistené reťazami. Zachmúrené počasie zmizlo, hmla sa rozplynula a na vrchole nás dokonca víta slnko. Najhorší z celej trasy bol zostup z Malého Rozsutca dole. Strmý a šmykľavý chodník najprv so sutinami, potom s klzkými skalami si vyžaduje zvýšenú opatrnosť a zníženú rýchlosť. Všetci to však bez úrazu zvládli, ani pospúšťané kamene netrafili do živého. 20-kilometrovú náročnú túru napokon končíme v krčmičke na Bielom Potoku.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.7.2009

Značkári rozbehli práce

    
     I keď pľuhavé júnové počasie znovu znemožnilo horcom uskutočniť plánovanú akciu a výstup na Rozsutce museli odložiť, členovia TK Horec sú aktívni aj v inej oblasti. Na požiadanie Regionálnej rady KST v Prievidzi sa dvaja naši turisti zúčastnili školenia značkárov v Liptovskom Jáne. Je totiž potrebné po takmer 30 rokoch obnoviť turistické značenie v okolí Partizánskeho. Konkrétne ide o žltú značku vedúcu priamo z nášho mesta cez Ondrej chatu, Hlboké a Ondrášovú až do Kolačna a o modrú značku, ktorá spája Brodzany s Klížskym Hradišťom, Vrchhorou a Drahožickou dolinou. Naši značkári Stano Vido a Heňo Kollár majú prvé kilometre značkovania už za sebou. Koncom mája začali s obnovou práve tej dlhšej, teda modrej značky.

Počas dvoch výjazdov s batohmi plnými farieb, štetcov a šablón stihli obojsmerne označkovať úsek Brodzany – sedlo Plešovica - Klížske Hradište. Po dokončení „maliarskych a natieračských“ prác prídu na rad ešte nové smerovníky a štartovacie body pri železničnej stanici v Partizánskom a pri zastávke SAD v Brodzanoch. Bola to skutočne hanba, že naše mesto – sídlo s tak bohatou turistickou tradíciou – malo niekoľko desaťročí značenie doslova v dezolátnom stave. Vďaka dôchodcom Stanovi a Heňovi sa začína meniť k lepšiemu.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.6.2009

Horci namiesto Álp dobyli Schönbrunn

    
     V poslednú májovú sobotu už o tretej hodine v noci sa moderný autobus naplnený päťdesiatimi turistami vydal za hranice všedných dní. Druhý tohtoročný zahraničný zájazd turistického klubu Horec smeroval do Rakúska, konkrétne do pohoria Raxalpe, v ktorom sa vypína dvojtisícovka Heukuppe. Trasa mala viesť ľahšou zaistenou cestou, ktorá sa dá prekonať i bez špeciálnych horolezeckých pomôcok. Boli pripravené i ďalšie výstupové alternatívy, navyše menšia skupinka, dorazivšia do kempu Keiserbrunn už deň predtým, sa chystala zdolať niektoré z náročnejších ferát. Osud však všetko zariadil inak. Nielen počas cesty, ale aj po príchode na miesto činu padal z neba hustý studený dážď. Končiare nad 1300 metrov boli dokonca pod snehom a fúkal silný vietor. Keďže lejak ani po hodine čakania v altánku neprestal, rozhodli sme sa pre návrat domov. Rozhodnutie ťažké, príroda nás tentoraz odmietla. Aby sme z desaťhodinového cestovania autobusom predsa len niečo mali, na spiatočnej ceste sme vo Viedni navštívili jednu z jej najkrajších častí - Schönbrunn. Názov je odvodený od spojenia "Schöner Brunnen" - doslova krásna studňa. Pôvodne to bol lovecký zámok, neskôr sa rozšíril na krásnu barokovú stavbu. Z významných panovníckych rodín ho obývala Mária Terézia s rodinou a cisár František Jozef I. so svojou manželkou Alžbetou Bavorskou, prezývanou Sissi. Zámok obklopuje rozsiahly udržiavaný park, kde je v súčasnosti možné navštíviť jednu z najstarších zoologických záhrad na svete, záhrady, labyrinty, skleníky či botanickú záhradu.

Po areáli premáva vláčik. Od roku 1996 je zámok zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tí z nás, ktorí mali chuť, pozreli si rozsiahle priestory zámku s ceremoniálnymi priestormi, nádhernými vyzdobenými salónmi a izbami cisárskej rodiny s portrétmi panovníkov. Ostatní turisti sa prechádzali po rozsiahlom parku, ktorému kraľovali ruže. Po tráve i po chodníkoch poskakovalo množstvo veveričiek. Podobne ako tie naše tatranské, ani tieto neboli vôbec plaché, skôr zvedavé. Priblížili sa k vám vari na pol metra a obzerali si ten čudný prístroj, z ktorého na želanie šľahali blesky. Druhým najrozšírenejším tvorom v parku boli kačice, ale stretli sme i pávy. V skleníkoch s tropickou flórou rástli palmy, pomarančovník, orchidey a mäsožravé rastliny. A práve pri našej návšteve natáčala vnútri jedného palmového skleníka rakúska televízia vystúpenie akéhosi operetného speváka. Neplánovaný kultúrny zážitok takto mali okrem návštevníkov i veveričky, ktoré sa namiesto šimpanzov naháňali na palmách. V jazierkach zase plávali teplomilné rybky a urastené slimáky. Zaujala nás i japonská záhrada s vodopádikmi a bonsajmi. Po dvoch hodinách v zámockých parkoch končí naša návšteva Viedne a zberáme sa na cestu domov. Tak sa nám pôvodne plánovaná trasa skrátila desaťkrát a prevýšenie dokonca stokrát, ale neľutujeme.

Ľubo Mazán, Tempo, 8.6.2009

Zlaňovanie na Veľkom vrchu

    
     Aj tento rok si dali horci do plánu zlanovanie, ktoré je obľúbené hlavne u mladších turistov, ale aj u ďalších záujemcov túžiacich vyskúšať si niečo neštandardné a trochu adrenalínové. Nejedná sa však iba o zlanovanie, skôr o vyskúšanie si lezenia na ľahších trasách cvičných skál a následne spustenie sa dolu.     Počasie nám prialo, vlakom sme sa do ospalej staničky Oslany dopravili šiesti, potom peši povedľa nepoužívaných koľají cez rieku Nitru do dolomitovej bane, asfaltkou k odbočke pod skaly, ešte prekonať krátky ale strmý chodník a sme na mieste. Školení horci - tam už naťahovali laná a chystali výstupové cesty. Postupne sa trúsili aj ostatní turisti. Keď už bolo všetko pripravené a skontrolované, mohlo sa začať. Hlavne tí mladší sa ihneď pustili do lezenia, skúšali rôzne cesty a varianty, potom ich inštruktori spustili dolu a už sa obzerali po ďalšej ceste v stene či stienke. Zaliezli si aj dievčatá, niektoré naozaj prekvapili svojimi výkonmi a odvahou.

Poniektorých odvážlivcov, čo si nedali pozor, to trochu obúchalo o skalu a jednu dievčinu po vylezení steny bolo treba dávať dolu iným spôsobom, než zlanením či spustením. Všetko sa však dialo bezpečne a pod odborným dohľadom. Zažili sme aj veľa srandy, porozprávali sa s kamarátmi, Dušanovi napravil krk náš terapeut Daniel. Po skončení horolezeckého výcviku sme sa rozdelili na skupinky smerujúce na vrchol Veľkého vrchu alebo na druhú stranu do Skačian. Skupinku do Skačian viedol turista Jožko Gahér, znalec dejín tohto kraja, takže svojim spolupútnikom porozprával všeličo zaujímavé z dávnej i menej dávnej histórie Skačian a okolia.
     Celkove sa tejto turisticko-lezeckej akcie zúčastnilo dvadsaťdva turistov a celú trasu do Skačian absolvovalo sedem statočných.

Juro Jenis, Tempo, 25.5.2009

Osem hodín v Beskydách

    
     2. mája sa plný autobus horcov vybral po prvýkrát do Moravsko-Sliezskych Beskýd. 25-kilometrová trasa začínala pri chate Bumbálka. Toto centrum turistického ruchu na rozhraní troch pohorí je známe svojimi lyžiarskymi svahmi. Po slovensko-českej hranici kráčame širokou vychodenou lesnou cestou. Tá prechádza popri viacerých chatách, cez malebné lazy a kopanice. Prvý oddych sme si dopriali na chate Kmínek. Ubytovaní hostia práve raňajkujú, dostať sa na rad pri výčapnom pulte trvá celú večnosť. Koho ranné mrholenie schladilo, mohol sa tu trošku zohriať. Červená turistická značka sa kľukatí po štátnej hranici, takže často ani nevieme, či sa nachádzame na Slovensku alebo v Čechách. Výhľad z 900-metrového vrchu Bobek máme hlavne na severnú stranu, kde dominuje Lysá hora s do neba sa týčiacim vysielačom. Spomíname si, ako sme ju zdolali presne pred dvoma rokmi. Prechádzajúc popri lazoch si všímame, že niektoré domčeky so záhradkami sú skutočne krásne upravené a spolu s okolitou prírodou poskytujú malebný pohľad. Križujeme obec a hraničný prechod Klokočov-Bílá. Striedame smrekové lesy, pasienky, políčka a horské lúky.

Raz nám príroda ponúka množstvo fialiek, inokedy zase sýto žlté záružlie močiarne. Priamo na chodníku ležal aj chvostík zo slepúcha. Pustenie chvosta je často jediným záchranným manévrom, aby sa menšie jaštery neocitli v kúpeli zo žalúdočných kyselín niektorého dravca. Oddychujúc pri jednom domčeku vybehli z dvora tri čínske prasiatka, ktoré nepohrdli našimi pečivárskymi výrobkami. Na chate Doroťanka ochutnáme výbornú kapustovú či gulášovú polievku, teplý obed zapijeme pivkom. Steny sú skrášlené dobovými lyžami - možno vytiahnutými spod lavíny spolu s nedisciplinovanými turistami. Ešte nás čaká výstup na vrch Súľov a posledný oddych na chate pri Bielom kríži. Názov lokality pochádza od dreveného kríža natretého na bielo. Tejto rekreačnej oblasti s viacerými ubytovacími zariadeniami a s možnosťou zjazdového lyžovania dominuje na českej strane hotel Súľov a na slovenskej strane hotel Baron. Po minutí všetkých zásob tuhej a kvapalnej konzistencie a po zbavení sa prebytočných prevádzkových kvapalín schádzame do cieľa dnešnej stredne náročnej túry - do osady Vrchpredmier.

Ľubo Mazán, Tempo, 11.5.2009

Deň s Horcom skončil pri guláši

    
     Po upršanom piatku prišla slnečná aprílová sobota. Pred siedmou hodinou sa turisti z turistického klubu Horec postupne schádzali v bufete pri uhereckej priehrade, kde bol východzí bod 18-kilometrovej trasy. Ako je už dobrým zvykom, i tohtoročný Deň s Horcom pozostával okrem menej náročnej turistiky aj zo spoločenského posedenia, opekačky, ochutnávky gulášu a dobrých nápojov. I dnes sa teda niekoľko hôrnych chlapcov a lesných žienok muselo vzdať túry, aby mohli pre priateľov pripraviť vychýrený guláš. Kotol zabezpečili Borikovci a šéfkuchárom bol ako obyčajne Jožko Gahér.
     Akcia začala uvítacou rečou nášho predsedu Petra Horvátha. Potom sa už tridsať párov nedočkavých vibrám vybralo hore Drahožickou dolinou. Pri potoku nádherne žiarilo záružlie močiarne, z lúky vzlietol žabacími stehienkami nasýtený čierny bocian. Na konci doliny nás víta pár domčekov a malé jazierko. Sme v Drahožickej hute. V prvej polovici minulého storočia tu skutočne bola sklárska huta s výrobou tabuľového skla. Zopár jedincov si trasu zmenilo a pred dlhočiznou dolinou dalo prednosť Oselnej skale a Hrubému vrchu s vytŕčajúcim vykrývačom. Výstup na Veľkú Ostrú - hlavný cieľ dnešnej túry - dal viacerým účastníkom zabrať. Strmá neznačkovaná cesta, kamenné podložie, balvany a skaly, nedotknutá divoká príroda s povyvracanými stromami. Pomaly ale isto prichádzame na 745-metrový vrchol. Zaslúžený odpočinok, niečo tuhé do žalúdka, zopár megabajtov fotiek do pamäťovej karty a ide sa ďalej. Pod kopcom aj v sobotu zúri ťažba dreva; traktor vrčí, píly zavýjajú a zarezávajú sa do kmeňov. To už stretávame zelenú turistickú značku, ktorá nás vedie na rozľahlé lúky Brezová. Na chodníku div že nepristúpime vyhrievajúceho sa slepúcha. Odvážnejšie účastníčky nielenže nevrieskajú od strachu, ale ho aj berú do ruky.

Kráča s nami aj okresný značkár Milan Lomnický. Rozhovory s ním sa týkajú problematiky značkovania turistických chodníkov. Klub Horec bol totiž Regionálnou radou KST v Prievidzi poverený obnoviť, resp. dokončiť turistické značenie v okolí Partizánskeho. Prievidzskému značkárovi ďakujeme aj za zaujímavý dar - knihu od Augustína Machatu "Turistika na hornej Nitre do roku 2003".
     Z Brezovej, odkiaľ je po piatkovom daždi ďaleký nezahmlený výhľad na Strážov a Kľak, odbiehame do prírodnej rezervácie Dobrolínske skaly. Množstvo odkvitnutých poniklecov napovedá, že je tu skutočne čo chrániť. I neďalekú jaskyňu by sa patrilo navštíviť, ale zrovna tá najodvážnejšia, ktorá bez mihnutia oka pohladkala slepúcha, sa vraj bojí netopierov. 27-metrovú jaskyňu už aj tak skoro všetci poznáme, schádzame preto po hrebeni dole a okolo jednej hodiny prichádzame k bufetu pri priehrade. Tam už rozvoniava štyridsať litrov gulášu. Pochutnáva si na ňom i zo desať cyklistov, ktorí dnes dali pred vibramami prednosť dvom kolesám. Ochutnávka nápoja s horcom, predaj klubových tričiek, diskusia o výprave našich členov do Himalájí, účastnícke listy, fotografie, hladoši skok po druhú i tretiu dávku...
     Všetko však má svoj koniec, a tak sa okolo tretej hodiny začal 50-členný dav pomaly rozchádzať. Cyklisti na svojich tátošoch, väčšina prejedených nastúpila do áut, no zopár neúnavných si dnešných 18 kilometrov predĺžilo ešte o ďalších desať, keď cez Kolačno a popod Šípok prišli peši až do rodného mesta. Krásny deň, zaujímavá príroda a príjemné posedenie s gastronomickými hodami - to bola ďalšia vydarená akcia turistického klubu Horec.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.4.2009

Horci na streche Maďarska

    
     Kto si myslel, že Maďarsko je samá rovina s pustami a čárdami, toho marcová túra organizovaná turistickým klubom Horec priviedla k inej predstave. Pohorie Matra, nachádzajúce sa aj v našom štátnom znaku, dosahuje výšku okolo tisíc metrov. Na jeho najvyšší vrch Kékes sa vybralo 44 horcov a 7 priateľov z KST Rožňava, ktorých sme spoznali vo Vysokých Tatrách počas jednej minuloročnej akcie. Keďže cesta cez Lučenec, Fiľakovo a Šalgotarján trvala štyri hodiny, bolo si treba privstať. Už o tretej hodine rozospatí turisti čakali na stanovištiach, kým si po nich nepríde moderný autobus. Cestou maďarským územím sme si na obchodoch všímali nápisy, aby sme pochytili aspoň tie najzákladnejšie slovíčka, ktoré by sa nám mohli počas pobytu u našich južných susedov zísť: potraviny, krčma, pivo a WC. Ak teda neviete, toaletný papier má príslovečný názov irosér papír.
     Východiskovým bodom túry bola obec Parádóhuta. Stúpame zmiešaným lesom po zablatenej ceste, míňame studničku so železitou vodou. Turistické značenie sa od nášho líši najmä grafickou rozmanitosťou. Okrem bežnej pásovej značky sme mohli sledovať žlté kruhy alebo červené krížiky. Na polceste si pri peknom jazierku doprajeme kratší oddych, aby sme strmým náučným chodníkom vystúpili na hrebeň. Celá južná strana svahu je posiata snežienkami, vyskytuje sa i podbeľ. Informačnej tabuli síce celkom nerozumieme, z obrázkov však usudzujeme, že tu žijú rovnaké chránene zvieratá ako u nás - salamandra škvrnitá, skokan hnedý a fúzač alpský. Záverečný úsek je zasnežený. Ešte pred poludním prichádzame na 1014-metrový vrchol Kékes. Svojou výškou sa môže rovnať nášmu Sitnu alebo Rokošu. Kopcu dominuje 200 metrov vysoký televízny vysielač. Nachádza sa tu i vyhliadková veža, niekoľko vlekov a zjazdoviek, viacero bufetov a hotel.

Najvyšší bod Matry zdobí kameň pomaľovaný štátnymi farbami. Podobne ako pred dvoma rokmi na Giewonte, aj tu - na významnom vrchu Maďarska - sa stretli traja predsedovia slovenských turistických klubov. Okrem toho nášho to bol aj účastník zájazdu Gusto Machata, dlhoročný predseda KST v Prievidzi a predseda už spomínaného turistického oddielu z Rožňavy. Fotografovaniu s klubovou a samozrejme i so slovenskou zástavou nebolo konca-kraja. Okoloidúci domorodí obyvatelia sa iba nechápavo pozerali, čože sa to deje, keď na ich národnom vrchu veje cudzia zástava. Pri občerstvovaní sa v bufete siedmi Rožňavčania v sebe nezapreli gemerský temperament; oddych spestrili spevom doprevádzaným ústnou harmonikou. Zároveň nám jazykovo pomohli s objednávaním lahodných nápojov v miestnych reštauračných zariadeniach. Túra v pohorí Matra skončila v rekreačnom stredisku Mátraháza, kam sme zostupovali najprv popri zjazdovke, potom po asfaltovej ceste.
     V popoludňajších hodinách sa autobusom presúvame do severomaďarskej obce Somoskő. Na malom kopčeku kraľuje hrad Šomoška. Ten sa však nachádza už na našom území, o čom hovoria i hraničné kamene. O histórii malebnej zrúcaniny s dominantnou okrúhlou vežou, zachovalými hradbami a tromi studňami sme sa mohli dozvedieť podrobnosti z vynovených informačných tabúľ. Tesne pod hradom sa nachádza chránený prírodný výtvor - 9-metrový čadičový vodopád. Vznikol pred štyrmi miliónmi rokov a je tvorený 6-hrannými skamenenými lávovými prúdmi. Náučný chodník nás ďalej zaviedol ku kamennému moru, k lesným jazierkam a napokon k Šimonovej veži. Všetky tieto zaujímavosti sa nachádzajú v národnej prírodnej rezervácii Šomoška.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.4.2009

Cyklistická sezóna začína

    
     Cyklosekcia pri turistickom klube Horec pozýva všetkých záujemcov na prvú tohtoročnú akciu s názvom Jarné prebúdzanie, ktorá sa uskutoční v sobotu 4. apríla. Zraz je o 8. hodine pri supermarkete na sídlisku Šípok. Dĺžka trasy je 43-kilometrov. Tohtoročný plán cyklooddielu, ktorý pripravil jeho predseda Juro Jenis, obsahuje sedem cyklotúr.

Okrem už spomenutého prebúdzania čaká na majiteľov horských bicyklov ešte Deň s Horcom na dvoch kolesách, májový výlet na hrad Hrušov, Memoriál Michala Krpeľana, návšteva Topoľčianskeho hradu, Vyšehrad a sezónu uzavrieme jesennou jazdou Šuchotajúcim lístím. Podrobnosti si môžete prečítať na internetovej stránke www.cyklosekcia.eu.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.3.2009

Zablatená príroda v Trenčianskej vrchovine

    
     V prvú marcovú sobotu sa horci vybrali po prvý raz do Trenčianskej vrchoviny. Nevľúdne zamračené počasie, spiaca príroda, blato a sneh vyvážila samotná trasa so zaujímavými cieľmi. Zo sedla Machnáč, nachádzajúceho sa tesne nad Trenčianskymi Teplicami, sa 34 turistov rozbehlo k Petrovanským lúkam. Rozsiahle lúčne porasty nám zatiaľ neposkytli žiadne potešenie z pestrofarebnej rozkvitnutej nádhery - predsa len bol ešte začiatok marca a sneh ani poriadne nezliezol z dolín. I naša trasa je miestami zasypaná 15 centimetrami mokrého snehu, väčšinou sa však čvachtáme v blate. Sem-tam natrafíme na nejakú snežienku, práve sa zobúdzajúcu zo zimného spánku. O pol hodinku vchádzame do prírodnej rezervácie Trubárka. Tá chráni zvyšky vápencovej a lesostepnej vegetácie s výskytom vzácnych rastlín, živočíchov a teplomilného hmyzu. Pokračujúc ďalej po modrej značke sa miestami odkryli výhľady na Nitrické vrchy s Rokošom či na nádherné Vršatecké bralá, neskôr sme si zase mohli z výšky pozrieť celý Trenčín s vytŕčajúcou hradnou vežou. Dobrý dojem na nás zanechali podrobné náučné tabule, najmä v sedle Lúčky.

Tu kedysi existovala osada založená nemeckými rodinami z Veľkého Poľa. Osadníci si dopestovali a dochovali všetko sami. Do dnešných čias sa toho veľa nezachovalo - strieška s lavicami, turistický informátor, mapa a kríž. Pred nami sa vypínal Ostrý vrch, ďalšia prírodná rezervácia. K jeho vápencovým bralám vedie tvarová značka. Pod vrchom sa nachádza rekreačné stredisko s lyžiarskym vlekom, kúpaliskom a chatou. Nedostatok snehu odradil akýchkoľvek návštevníkov potĺkať sa okolo zjazdovky, takže chata bola zatvorená. K nasýteniu i zahriatiu nám museli postačiť vlastné zásoby. Menšou raritou boli slnečné hodiny nainštalované na budove vleku. Neprítomnosť slnka nám znemožnila porovnať ich presnosť s modernými chronometrami. Posledný zablatený úsek dnešnej 15-kilometrovej trasy nás doviedol do Trenčianskych Mitíc k motorestu Radar. Deň zatvorených dverí sa týkal i motorestu. Niektorí horci si vo vedľajšom stánku kúpili aspoň výrobky z ovčieho syra a pred druhou hodinou sa zavreli aj dvere nášho autobusu.

Ľubo Mazán, Tempo, 16.3.2009

Horci na Gričoch

    
     Druhý autobusový zájazd TK Horec smeroval k východnému okraju pohoria Vtáčnik na Malý a Veľký Grič. Koncom februára sa ho zúčastnilo 30 turistov. Prvé kroky za slnečného počasia smerovali z Handlovej k bývalej rekreačnej oblasti Tri studničky. Po chatkách a detskom kolotoči toho v stredisku veľa nezostalo. Ruiny, zrúcaniny a hrdza. Asi 30-centimetrov snehu však vytváralo tu právu zimnú idylu. Po oddychu nás významová značka doviedla na kuželovitý kopec Malý Grič. Je to sopečný vrch vysunutý z hlavného hrebeňa Vtáčnika. Tvoria ho skalné steny, veže a bašty - raj pre turistov a horolezcov. Pekné výhľady a zasnežená príroda zobudili zo zimného spánku mnohé fotoaparáty. Keďže sme mali so sebou aj baníka Josefa, poukazoval nám z výšky, kde sa nachádzajú jednotlivé šachty patriace handlovským baniam. Cesta ďalej pokračovala do sedla Uhlisko s križovatkou značených chodníkov.

Viacerí horci si obuli snežnice, aby si uľahčili chôdzu v hlbšom snehu. Posledný úsek výstupu bol dosť strmý, kráčalo sa pomaly, ale isto. Okolo jednej hodiny už všetci turisti stáli na vrchole Veľkého Griča. Je to taktiež kopec sopečného pôvodu, tvorí ho andezit vo forme stĺpov, bášt a rebier. Handlovú a okolité obce sme odtiaľ mali ako na dlani. Okrem vrcholovej knihy sa na najvyššom bode nachádzala aj kovová ružica s vyznačenými všetkými kopcami, ktoré sú z Griča viditeľné. Očakávané výhľady na Sitno, Kremnické vrchy alebo Veľkú Fatru nám kvôli oparu dopriate neboli. Nevadí. Počasie bolo nádherné, kľudne by sa dalo opaľovať. Zopár otužilcov veru na chvíľu aj ukázalo slnku svoju chlpatú hruď. Z 971-metrového vrcholu pokračujeme strmým zostupom po červenej značke dolu. V starom baníckom meste Handlová končíme našu 17-kilometrovú zimnú túru.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.3.2009

Prechod hlavným hrebeňom Nitrických vrchov

    
     V posledný januárový deň sa uskutočnil prvý tohtoročný autobusový zájazd TK Horec. Ešte za šera vyrazilo štyridsať horcov smerom na Nitrianske Rudno, kde sa k nám pripojilo ďalších šesť turistov z Prievidze. V tejto početnej zostave sme pred ôsmou vyrazili z Rudnianskej Lehoty na hlavný hrebeň Nitrických vrchov.
     Hneď na začiatku nás zelená značka zaviedla do lesa, kde nasledovalo strmé, miestami aj miernejšie stúpanie na hlavný hrebeň. Prvý oddych sme si dopriali na rázcestníku Tisovník, odkiaľ sa oddelila malá skupinka túžiaca vystúpiť na neďaleký, ale poriadne strmý Čierny vrch. Výstup a zostup im netrval dlho, pretože nás čoskoro dobehli. Na Kšinianskej poľane sme minuli mohutný betónový monument, vežu vysielača s okienkami a anténkami, ktorá pri troche predstavivosti a nahnutí hlavy pripomínala šikmú vežu v talianskej Pise. Ďalej po hrebeni nás už spoľahlivo viedla červená značka. Dlhým stúpaním sme sa dostali na najvyšší bod túry, 1028 m vysoký Suchý vrch. Z vrcholu sme pokračovali rúbaniskami, miestami prekračujúc konáre a kmene bukov, ktoré ešte nestihli odpratať. Odmenou za tieto sťažené podmienky nám boli výhľady do dolín po oboch stranách. V prípade dobrého počasia vidno Strážov a na opačnej strane v Malej Fatre Kľak. Až toľko potešenia nám tentokrát dopriate  nebolo. Zimná príroda a les nám však poskytli iné vizuálne zážitky.

Stromy pokrivené do rôznych fantastických a bizarných tvarov pripomínali všetko možné, v závislosti od množstva fantázie konkrétneho obdivovateľa. Snehu pribudlo a jeho hĺbka dosahovala miestami 20-25 cm. Bolo bezvetrie a snehové vločky nám veselo poletovali nad hlavami. Druhá polovica túry však bola náročnejšia, a tak sme sa nemohli zdržiavať pozorovaním hry vločiek. Museli sme poriadne zabrať do strmých svahov, ktoré sa striedali s prudkými zostupmi do sediel, čo bolo dosť vyčerpávajúce. Vpravo pod nami sa ako z vtáčej perspektívy naskytol pohľad na Valaskú Belú. Nasledovala Závadská poľana, poriadny stupák na Čiernu horu a ešte jeden na lúčny vrchol Kremenišťa. Posledné obzretie, hlt teplého čaju z termosky a potom celkom príjemný zostup do sedla pod Homôlkou, kde sme si posedeli a zohriali sa v miestnej reštaurácii pri lyžiarskom vleku.
     Domov sme sa vrátili taktiež za šera, cítiac v nohách prejdené kilometre a výškové metre. Ale na záver musíme skonštatovať, že aj táto zimná túra sa vydarila a každého naplnila niečím ťažko pomenovateľným, kvôli čomu pravidelne opúšťame pohodlie našich obývačiek a blikajúce televízory, čo však nikdy neľutujeme.

Juraj Jenis, Tempo, 9.2.2009

Výročná schôdza TK Horec hodnotila i odmeňovala

    
     Piatok pred pol piatou sa knižničný klub mestskej knižnice začal pomaly zapĺňať. Na 23. januára si totiž turisti z Horca naplánovali svoju výročnú schôdzu. Tentoraz sa ich zišlo 54 a jeden hosť. Predseda TK Peter Horváth privítal prítomných, otvoril schôdzu a oboznámil účastníkov s jej programom. Ľubo Mazán predniesol správu o činnosti klubu za uplynulý rok. Dozvedeli sme sa, že turistom sa podarilo zorganizovať 19 z 20 naplánovaných akcií, z toho 14 autobusových zájazdov. K ďalším činnostiam patrila príprava Čertovho kotla na Ceste rozprávkovým lesom a decembrové premietanie fotografií. V roku 2008 prešli horci okolo 360 kilometrov a na akciách sa zúčastnilo rekordných 940 milovníkov prírody. K najvydarenejším túram patrila návšteva Súľovských skál, Prechod hrebeňom Schneebergu, Slovenský raj, Malá Fatra a Poľana. Zorganizovala sa aj jedna dvojdňová akcia v Západných Tatrách s prespatím v kúpeloch Oravice a nedeľným výstupom na Pilsko. Upršané novembrové počasie prekazilo turistom návštevu hradov Tribeča. Počet členov dosiahol ku dňu výročnej schôdze hodnotu 96. Priamo na schôdzi sa do klubu prihlásili ďalší traja turisti a dve členky nám otehotneli, takže v súčasnosti má TK Horec 97 členov.
     Zhodnotenie činnosti cyklosekcie a plán na tento rok prečítal predseda cyklooddielu Juraj Jenis. Minulý rok sa cyklisti na svojich túrach stretli šesťkrát. Aj im počasie prekazilo niekoľko ďalších akcií. Po správe o hospodárení s financiami a stave majetku predniesol predseda klubu návrh plánu na rok 2009. Naplánovaných je 20 akcií, z toho 15 zájazdov. Turisti bez pripomienok plán schválili. Čaká nás teda Javorový a Suchý vrch, Malý a Veľký Grič, Rozsutce v Malej Fatre, Výstup na Baranec, Rovnú hoľu, návšteva Tlstej a Ostrej, i Veľkého Brankova. Štyri zahraničné zájazdy začnú výstupom na Kékes v maďarskej Matre a návštevou hradu Šomoška, pokračovať budú výstupom na Heukuppe v Rakúskych Alpách, na hraničný vrch Svinica sa vydáme z poľskej strany a napokon to bude dvojdňovka v Čechách s výstupom na Praded a prechodom rezervácie Králický Snežník.

     Diskusia i polemika sa rozprúdila pri bode programu – Vstup TK Horec do celoslovenskej organizácie Klub slovenských turistov. Napokon výročná schôdza tento vstup (i keď nie jednohlasne) schvália s tým, že do KST sa prihlásia iba tí členovia horca, ktorí o to majú záujem. Nebude sa meniť ani názov klubu, ani stanovy. Zatiaľ vyjadrilo záujem o vstup do KST 12 turistov. Člen výboru Heňo Kollár ponúkol svoje miesto niekomu mladšiemu, takže novým funkcionárom sa stal Juraj Jenis. Ostatní členovia zostávajú tak ako pred rokom. Za predsedu si plénum zvolilo už po desiaty raz Petra Horvátha. V rámci odmenenia najaktívnejších turistov dostali voľný poukaz na zájazd Jozef Hlavna, Jana Turčeková a Filip Turček, ktorí sa v minulom roku zúčastnili až 18 akcií. Poukaz získali aj manželia Košianoví za inštalovanie technických pomôcok na jednej výstupovej trase na Žarnov. Každý člen – ako je v klube zvykom – obdržal v rámci členského príspevku cédečko s fotografiami z akcií v roku 2008. Po skončení oficiálnej časti si turisti mohli prezrieť bohatú pešiu i cyklistickú kroniku, kúpiť si chýbajúce fotografie a posedieť pri slanom pečive.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.2.2009

V mraze a snehu po Tribeči

    
     Ani mrazivá januárová sobota s rannými teplotami  -14 stupňov neodradila 28 turistov z TK Horec, aby sa nevydali na svoju prvú tohtoročnú akciu. Prechod severnou časťou pohoria Tribeč, ktorá patrí do chránenej krajinnej oblasti Ponitrie, začal výstupom na Vápenný vrch. Ten sa nachádza nad obcou Skýcov a bol známy ťažbou vápenca, ktorý sa v peciach nad dedinou menil na pálené vápno. Na vrchole stojí 18-metrová drevená vyhliadková veža. Tí odvážnejší horci vyšli zasneženými schodmi až hore. Okrem notoricky známych kopcov bol výhľad i na hrad Hrušov a v diaľke sme zazreli paru z atómovej elektrárne Mochovce. Okolo ôsmej hodiny vyšlo spoza vrcholkov stromov slnko a nastal nádherný slnečný deň. Popri studničke s názvom Posledná nádej a niekoľkých partizánskych bunkroch sa dostávame na Javorový vrch, najvyšší bod dnešnej túry. Cestou nám pod nohami vŕzga sypký sneh, ktorého napadlo okolo 15 centimetrov. Na vrchu sa nachádza križovatka turistických chodníkov; žltá značka odbočuje na Cibajky a Kostrín.

Vynovená a zasklená schránka s vrcholovou knihou obsahovala i dva štamprlíky a fotku zosnulého turistu. Na zemi sme si mohli všimnúť zvyšky drevenej triangulačnej veže, ktorej však zub času už dávejšie podrazil nohy. Cestou z Javorového vrchu na Medvedí vrch sme nestretli ani jedného medveďa, zrejme všetky spia spánkom spravodlivých. Medzi stromami sme však zazreli najprv 10-členné a potom ešte 8-členné stádo cválajúcich diviakov. Niektoré jedince na chvíľu i zastali, započúvali sa do šumu lístia storočných dubov a znovu sa rozbehli. Ženy sa však čiernej zveri báť nemusia, pretože diviaky obľubujú hlavne žalude. Po oddychu na Medveďom vrchu sme sa už spustili dole k Dekanovej chate. Cestu nám ešte oživilo stretnutie s velikánskou sovou a s tmavým ďatľom. Studenou dolinou so zamrznutým potokom prichádzame do 900-ročnej obce Solčany, kde končíme dnešnú 24-kilometrovú túru.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.1.2009

Na Žarnove to bzučalo ako v úli

    
     Až 120 turistov sa zišlo v sobotu 27.12. za krásneho slnečného počasia na 840-metrovom Žarnove. Okrem horcov, ktorí tento tradičný vianočný výstup zorganizovali už po deviatykrát, na skalnatý vrchol vystúpilo aj niekoľko desiatok Oslancov, zopár Kamarátov, Uherčancov a turistov z ďalších klubov. Východzími bodmi bola osada Rudica alebo Oslany, poniektorí prišli pod kopec aj autami. Počas stúpania pribúdalo pod nohami snehu, hore ho bolo asi 15 centimetrov. Tí zdatnejší na Žarnov vyliezli skalnými stenami. Turisti si navzájom blahoželali, ponúkali sa koláčmi a nápojmi, pobehovali hore-dole po slnečnej planine, rozdávali účastnícke listy - jednoducho tu bolo ako v úli. Jasné počasie nám poskytlo pekné výhľady na zasnežené okolité horstvá ako Vtáčnik, Malá Magura, Tribeč a Rokoš. Po privítacej reči, ktorú predniesol predseda TK Horec Peter Horváth, zorganizoval výbor tombolu.

Ocitlo sa v nej asi 50 rôznych cien. Okrem niekoľkých fliaš, kalendárov, oblečenia, keramiky a iných drobností bol hlavnou cenou zájazd do Malej Fatry. Vyhral ho náš dlhoročný člen Anton Gašparík. Po tombole horci nainštalovali novú vrcholovú knihu a spravili si zopár spoločných fotografií. V salóne na Ľubianke sa potom účastníci oddávali gastronomickým hodom. Obrovská pizza, pivko, kofola, teplé nápoje, vianočné pečivo... Každý ochutnal to, na čo mal práve chuť. Pre väčšinu ľudí sa vydarená akcia skončila peším presunom k autobusu SAD v Oslanoch. Boli však aj takí, ktorí do Partizánskeho došli z Ľubianky cez lesy, potoky, polia a veľkouhereckú kalváriu peši.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.1.2009