Uverejnené články o TK Horec v roku 2016


Zasnežená Oselná skala

      Prvá z troch decembrových túr, ktoré má tento rok v pláne turistický klub Horec, viedla iba hen za uherecké humná. Po troch rokoch znovu pozrieť Dobrolínske skaly a Oselný vrch. Zasnežené lúky i lesný chodník, pekné výhľady, driemajúce netopiere v jaskyni, výborný guláš na turistickej chate a živá hudba produkovaná harmonikármi i bendžistom – to všetko dodalo akcii neopakovateľný ráz.

      Z konečnej zastávky es-á-dé na Cerovej putuje tridsať horcov lesnou cestou na rozsiahle lúky Brezová. Tráva je pokrytá 15-centimetrovou vrstvou snehu. Ako dobre, že primrzlo, pretože ešte pred dvoma dňami to vyzeralo, že budeme moknúť a čvachtať sa v blate ako prasiatka. Na západnom okraji lúky sa z náučného panela dozvedáme, že Dobrolínske skaly sú prírodnou rezerváciou s ochranou pestrých rastlinných spoločenstiev rastúcich na vápencovom podloží. V blízkosti sa nachádza rovnomenná jaskyňa hlboká 26 metrov s výskytom netopierov a vzácnych bezstavovcov. Z rezervácie je krásny výhľad na okolité horstvá, viaceré sú zasnežené. Oproti vytŕča i zatiaľ nezdolaná Oselná skala. Tretina turistov sa šmykľavým chodníkom vybrala k jaskyni, v ktorej si nafotili päť hibernujúcich netopierov.

      Po zelenej značke pokračujeme k Hrubému vrchu. Cestou stretávame desiatky turistov z okolitých klubov. Zdravia sa známi i neznámi, deti i kmeťovia. Náučný panel pod Oselným vrchom hovorí, že v tejto lokalite sa kedysi nachádzalo more, čoho dôkazom sú nálezy zvyškov rôznych ulitníkoch a hlavonožcoch. Neskôr tu žili aj dinosaury.

       Poučení o pravekej faune a flóre sa zapíšeme do návštevnej knihy. Dvierka na jej schránke nestráži očakávaný jašter, ale zlatoočka vyrušená zo zimného spánku. Potom už opatrne stúpame na klzkú Oselnú skalu. Na vrcholovej plošinke pod bralom sa nachádza stôl s lavičkami; tam sa navzájom poponúkame etyloidnými nápojmi a zomletým mäsom v črievkach. Väčšina horcov schádza cez Drahožickú dolinu k priehrade a odtiaľ do Veľkých Uheriec, kde v penzióne Kardinál končia dnešnú 15-kilometrovú túru.

      Drvivá menšina sa vracia späť na brezovské lúky. V okolí turistickej chaty dačo rozvoniava. Veľkouherskí turisti tu dnes slávia uzavretie sezóny. I nám naberajú z kotla rozkúskovaného diviaka v pikantnom náleve. Našťastie na Slovensku je svíň stále dosť. Výborný guláš oceňuje stovka prítomných nielen ďakovnými slovami, ale aj euromincami, ktoré sympaticky zaštrkocú po vhodení do drevenej búdky. K dobrej nálade prispievajú i dvaja harmonikári a neodmysiteľný ozembuch. Spev ľudových piesní a zvuky akordeónov sa šíria doďaleka. Dobrá nálada a hudba sa neskôr presunula aj do radobického kultúrno-spoločensého centra, kde okrem heligóniek vyhrávali aj tri gitary s bendžom a atmosféru vylepšovali country melódiami.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.12.2016



Cykloodiel so siedmimi akciami

      Cyklistický oddiel pri turistickom klube Horec – podobne ako peší turisti – tento rok tiež nezaháľal a zorganizoval sedem zaujímavých akcií. Prvou túrou bolo jarné prebúdzanie, v rámci ktorej na kolesách navštívili Drahožicú dolinu a Vrchhoru. Ďalšie „kroky“ viedli do obce Kulháň, kde sa kedysi ťažilo zlato, neskôr tam fungovala skláreň a doteraz sa dajú v blízkosti nájsť aj pozostatky lesnej železničky. V súšasnosti je oblasť známa chovaním a predajom pstruhov. Koncom júna cyklisti počas sedemdňovej akcie navštívili Východné Čechy, kde si pozreli kultúrne pamiatky v známych historických mestách ako Ústí nad Orlicí, Česká Třebová, Litomyšl a Rychnov nad Kněžnou.

       Na Slovensku zase v júli vybehli na hrady Bzovík a Čabraď, v auguste zavítali na Oravu a Kysuce, kde si nenechali ujsť pohľad na unikátny slovenský orloj v Starej Bystrici. V Poľsku navštívili Nowy Targ a Čierny Dunajec. Poslednou cyklotúrou bola nenáročná prechádzka Lúčanskou Fatrou; na úpätiach fatranských kopcov si pozreli Kláštor pod Znievom, Necpaly, i tamojšie Žabokreky. Cyklisti v tomto roku prešli vyše 600 kilometrov a videli mnoho zaujímavých miest.

Ľubo Mazán, Tempo, 28.11.2016



Štiavnické vrchy z vtáčej perspektívy

      Posledný tohtoročný autobusový zájazd naplánoval TK Horec do neďalekých Štiavnických vrchov. I napriek nevľúdnemu jesennému počasiu, hustým mračnám a slabšiemu dažďu sa druhú novembrovú sobotu nazbieralo vyše štyridsať turistov a ponuku prijal aj jeden štvornohý kamarát. Kto sa kvôli nepriaznivej predpovedi počasia odhlásil alebo jednoducho neprišiel, môže ľutovať.

      Bralce je unikátna prírodná rezervácia, ktorá sa rozprestiera neďaleko Hliníka nad Hronom. Vedie ňou jednosmerný náučný chodník. Lokalita je známa výskytom vzácneho rastlinstva a živočíšstva. Kedysi sa tu ťažil kameň, čoho pozostatkom sú početné skalné veže a rozsiahle kamenné moria. Večný ľad v dutinách udržiava reliktnú tundrovitú vegetáciu. Chodník prechádza aj okolo niekoľkých chránených jaskýň a prepadlísk, či dokonca priamo menšou skalnou bránou. Pomaly kráčajúc po šmykľavom teréne sme sa miestami cítili ako v pralese. Popadané stromy, kamene obrastené hustým machom, stáročné pokrútené duby... Nebezpečné miesta boli zabezpečené rebríkmi, stupačkami a mostíkmi. Pri chodníku na nás čakalo niekoľko suchohríbov, výdatný trs hlivy ustricovej, ale i krásne sfarbené muchotrávky.

       Prvá etapa túry končí na Janovej lúke. Upúta nás posed s nainštalovanou pieckou a komínom, veľký senník a najmä modrozelený altánok svietiaci na druhej strane lúky. Turisti z okolitých obcí tu práve majú stretnutie; z dvoch veľkých kotlov stúpa dym. Tak ako v úsloviach padajú pečené holuby do huby, nám v tejto zime, hmle a mrholení padli do huby varené klobásy a horúci čaj. Nič lepšie nás nemohlo postretnúť. Buď pochválený, údenársky priemysel.

      Po občerstvení pokračujeme zablatenou cestou k zrúcanine Pustého hradu, niekedy nazývaného aj Teplica. Jeho vznik sa datuje do 13. storočia. Počas tureckých vojen plnil funkciu signalizačnej stanice. Signály sa posielali k susedným hradom pomocou ohňových znamení. Od 18. storočia pevnosť pustne a nás privítala iba jediným zachovaným múrom. Nevadí, čaká nás ešte ďalšie atraktívne miesto – Szabóova skala. Je to mohutné 50-metrové bralo nad dedinkou Lehôtka pod Brehmi. Patrí do najstaršej prírodnej rezervácie na našom území, ktorá bola vyhlásená ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Z vrcholu skaly máme výborný výhľad na Pohronie, Štiavnické vrchy, i na zasnežený Vtáčnik. Z hrebeňa vystupuje niekoľko bočných brál a ihiel. Po vychutnaní si pohľadov z vtáčej perspektívy schádzame do Lehôtky, kde naša 18-kilometrová túra končí.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.11.2016



Krvilačná turistika

      Na jesennú túru sa horci vybrali do pohoria, v ktorom nikdy predtým neboli. Čachtické Karpaty sú nádherné vápencové horstvo s viacerými krasovými javmi. Zlatým klincom akcie bola návšteva povestného hradu a tmavých katakomb.
      I keď celý týždeň pred akciou bolo pľuhavé jesenné počasie, zrovna v predposlenú októbrovú sobotu sa vyčasilo a celý deň žiarilo slnko. Prv, než štyridsiatka turistov vstúpila do Karpát, v dedinke Podolie si pozreli unikátny Park miniatúr. Na relatívne malej ploche sa nachádzajú modely šesťdesiatich slovenských hradov, zámkov a kostolíkov. Bolo úžasné vidieť naše hrady v podobe, ako vyzerali v stredoveku v čase svojho rozkvetu. Ochotná sprievodkyňa nám navyše poskytla takmer 50-percentnú zľavu a informovala nás, ako park vznikol a čo sa plánuje v budúcnosti.
      Druhou významnejšou zastávkou bol 500-metrový vrch Veľký Plešivec, kam sme sa vyštverali z malej obce Ošmek. Na vrchole nás čakal nádherný kruhový výhľad na Čachtický hrad, malebné dedinky, priehradu a vysielač na Veľkej Javorine. Postupne sa na Plešivec hrnuli ďalší a ďalší turisti, takže napokon nás tam bola dobrá stovka. My sme sa zoznámili s milovníkmi prírody od Zlatých Moraviec a nadviazali sme s nimi družbu.
      Po nádhernom chodníku ovenčenom borovicami, ktorý prechádza národnou prírodnou rezerváciou, sa nakoniec dostávame do Čachtického hradu. Tam kedysi žila a pracovala známa samaritánka Alžbeta Bátoriová. Táto výnimočná žena už na sklonku 16. storočia založila krúžok dobrovoľných darcov krvi.

       Do spolku sa húfne hlásili prevažne mladé panny, ktoré – keby bolo treba – by za kňažnú položili aj život. Svojej šéfke oddane pomáhal aj usilovný sanitár Ficko. Nadčasové transfúzne techníky, púšťanie žilou, ale aj prvé pokusy s akupunktúrou neboli však vtedajšou lekárskou obcou pochopené a Alžbeta bola od svojich originálnych postupov odstavená.
      Hrad je už dlhšiu dobu v rekonštrukcii. Niekoľko častí bolo prekrytých drevenými strechami, všade sú náučné tabule a informačné panely, zábradlia i zábrany pred pádom do hlbín. Iba pivnica so sviečkami a reťazami vyvolala u citlivých jedincov nepríjemný pocit. Zato v hospodárskej budove sa nachádza výstava súčasných kníh (?) a prázdnych vínových fliaš (???).
      Z hradu je do Čachtíc štyridsať minút pohodlnej chôdze. Posledným stretnutím s históriou bola návšteva podzemných priestorov nachádzajúcich sa priamo pod obcou. Nesúvisia však s hradom ako nejaké tajné únikové cesty. Práve naopak – pôvodne priestory slúžili ako pivnice na chladenie potravín, neskôr sa susediace miestnosti pospájali a vytvorili tak bludisko chodieb, v ktorých sa obyvatelia ukrývali pred tureckými nájazdmi. Vo výklenkoch sú vystavené nájdené kovové a sklenené predmety, ale je tu i železná panna s hrotmi, ktorá podľa povesti slúžila Bátoričke ako odšťavovač. Zopár horcov si po prehliadke zakúpilo červené víno Čachtická krv. Tým sa definitívne skončila zaujímavá turisticko-poznávacia akcia.

Ľubo Mazán, Tempo, 31.10.2016



Horci v Súľovských skalách od jednej diery k druhej


      Plný autobus turistov z Partizánskeho a okolia sa prvú októbrovú sobotu vybral do Súľovských skál. Táto národná prírodná rezervácia poskutuje mnoho atraktívnych prírodných úkazov ako okná, brány, vodopády, jaskyne, homole, skalné veže a ihly, často s bizarným tvarom.
      Našu púť začíname od parkoviska pri obci Súľov. Po náučnom chodníku, ktorý predstavuje najzaujímavejšiu časť pohoria, stúpame lesom k prvému výraznému skalnému výtvoru – ku Gotickej bráne. Skalný oblúk je vysoký 13 metrov a svoje meno brána dostala podľa typického gotického zalomenia. Po prejdení bránou sa šplháme na výhľadové skaly tvorené súľovskými zlepencami. Počasie je fantastické, jesenné slnko osvetľuje doliny zahalené v hmle.
      O pár desiatok minút sa dostávame k zrúcanine Súľovského hradu. Nachádza sa vo výške 600 metrov. Archeologické nálezy dokazujú jeho existenciu od 15. storočia. Postupne hrad patril viacerým šľachtickým rodinám, ale aj lúpežným rytierom Podmanickovcom. Spomenúc si na našu regionálnu politiku treba povedať, že jablká naozaj nepadajú ďaleko od stromu... Doprajeme si dlhýýý oddych na dolnom a hlavne hornom nádvorí, kam sa bolo treba dostať po kolmom rebríku a prepchať svoje telá úzkym otvorom. Študujeme náučný panel a tiež menšiu pamätnú tabuľu, ktorá hovorí o smrti dvoch turistov. V roku 2008 si ich tu našiel vysokoampérový blesk. Po ďalších rebríkoch a šmykľavom svahu zabezpečenom zabradlím sa dostávame na lúku pod hradom.
       Tu nás o kus salámy neodbytne žiada Zlaticin pes; vysvetľujeme mu však, že údeniny sú nezdravé, a tak sa musí uspokojiť so svojimi granulami. Zato 16-mesačný Adamko spokojne sedel v nosiči, pozoroval prírodu, občas si pospinkal a občas si cucol čerstvého mliečka. Ďalšia časť trasy viedla popri viacerých skalných útvaroch s vyhliadkami. Takou známejšou je napríklad vyhliadka pri Brade. Na križovatke pod vrchom Roháč sme s očakávaním zišli príkrym svahom k Obrovskej bráne. Táto diera v skale s rozmermi 10 krát 12 metrov pôsobí naozaj impozantne. Tu sa turisti rozdelili. Väčšia časť sa vybrala cez Roháčske sedlo späť do obce Súľov. Kúsok nad dedinou využili služby modernej panoramatickej rozhľadne. V príjemnej súľovskej krčmičke potom čakali na ďalších súdruhov. Tí prešli úzkou roklinou a potom sa po rebríkoch a skobách vyštverali k Šarkanej diere. Jaskyňa je chránenou prírodnou pamiatkou s dĺžkou 60 metrov a výškou až 20 metrov. Vedľa vstupného otvoru je v strope niekoľko ďalších menších okien. Šarkania diera je voľne prístupná a je významným paleontologickým náleziskom predmetov z mladšej doby kamennej. Našli sa tu aj kosti niekoľkých medveďov. Podľa povesti bola jaskyňa dlhšiu dobu pôsobiskom nebezpečného draka, ale po nedávnych reštitúciách sa musela 9-hlavá potvora zo svojej diery vysťahovať.
      Nádhernú nenáročnú túru v príjemnom jesennom počasí končí aj táto skupina skalolezcov v súľovskej krčmičke a po občerstvení si spolu sadáme do nedočkavého autobusu.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.10.2016



Horci okúsili tvrdosť maďarskej zeme


      Po piatich rokoch sa horci opäť vychytili navštíviť našich južných susedov, aby dokončili to, čo im prvý raz nedovolilo počasie. Prejsť menšou tiesňavou a vystúpiť na 700-metrový vrch Dobogó.
      Jeden autobus, jeden mikrobus a dve autá – taká hromada plechu bola potrebná na odvoz šiestich desiatok turistov do maďarskej dedinky Domos neďaleko Ostrihomu. Prvá časť túry v sopečnom pohorí Vyšegrádske vrchy začína pri budove prístavu postavenom na základoch bývalej strážnej veže rímskeho impéria. Dostávame sa k drevenému vyrezávanému altánku a ku Kaplnke pri posvätnom strome. Kúsok vyššie už začína roklina Rám Szakadék, ktorá pripomína tiesňavy nášho Raja. Nie je síce taká pekná ako Suchá Belá či Veľký Sokol, ale aj tu môžeme obdivovať niekoľko vodopádov a skalných mís, stúpať po rebríkoch a pridŕžať sa zábradlí a lán. Skalné steny vedľa nás narastajú až do výšky 30 metrov. Počas výstupu sa pomedzi nás preplieta akási skupina maďarských detí – možno miestny turistický krúžok, možno oneskorený pioniersky tábor. Nezdalo sa, žeby mali nejakého vedúceho, napriek tomu postupujú disciplinovane a bez úrazu sa dostávajú hore.
      Po oddychu na upravených lavičkách pokračujeme v stúpaní. Horná časť tohto úseku trasy vedie po okraji sopečného krátera. Hore na hrebeni sa z rozhľadne Rezsó kocháme pohľadmi na krásnu prírodu, hlavne na Dunaj, ktorý sa kľukatí medzi pohoriami, na ostrovy, most medzi Štúrovom a Ostrihomom a na lode plaviace sa po veľtoku. Ešte nás upúta drevená šamanská brána, ktorá vedie k Obradným skalám. V dávnej minulosti tu prebiehali šamanské rituály. Postupne prichádzame na vrchol Dobogó.
      Okrem murovanej chaty a viacerých bufetov stojí v rade šesť kotlov maďarského gulášu. Každý sa niečím líši. Spoločným znakom však je, že okrem bežných ingrediencií v nich pláva aj mrkva a petržlen, na čo pútnici z Hornej Nitry nie sú veľmi zvyknutí.
      Niektorým sladkastná príchuť tak vadila, že pokrm ani nedojedli a darovali ho spolusediacim. Iní si do taniera s plávajúcou koreňovou zeleninou kydli poriadnu lyžicu pikantnej pasty, aby si ako-tak vylepšili chuť kúpeného guláša. K tomu ešte nevýrazné pivo – nuž, gastronomické očakávania viacerých z nás sa nenaplnili.
      Ešte sú pred nami asi dve tretiny z 21-kilometrovej trasy. Odchádzajúc z vrchola nás zaujme niekoľko veľkých júrt, ktoré teta upratovačka práve dovysávala výkonným vysávačom. Jurty vedľa kamennej chaty? Vlastne – nič čudné, veď Uhri boli pôvodne kočovné kmene. Po prechode lesom, kde sa kŕmime drienkami a černicami (fekete bobula), prichádzame na Šibeničný vrch. Práve sa tu stavia drevená rozhľadňa. Prísť tak o pár dní neskôr, mali by sme ešte krajší výhľad na malebnú podunajskú krajinu. Nasleduje fascinujúci skalnatý hrebeň nazvaný Divoké skaly. Pohybovať sa tu treba pomaly a opatrne, pretože na štrkovom podloží sa dosť šmýka. Zopár horcov veru aj okúsilo, aká tvrdá je maďarská zem. Po náročnom zostupe opäť prichádzame ku Kaplnke. Okolo farmy plnej zvierat, ktorej kraľuje osol s predlhými ušami, sa vraciame k východziemu bodu do obce Domos.
     Kvôli nedostatku času sa vzdávame návštevy hradu Vyšegrad. Uprednostňujeme prehliadku ostrihomskej baziliky, ktorá je najväčšou sakrálnou stavbou v Maďarsku a treťou najväčšou v Európe. So svojou 100-metrovou výškou a 118-metrovou dĺžkou pôsobí skutočne impozantne. V minulosti slúžila aj na korunováciu uhorských kráľov. Pod bazilikou sa nachádza zachovalý kráľovský hrad. V bočnom nádvorí si prezeráme expozíciu zvonov, ktoré kedysi boli funkčnými zvonmi na vežiach baziliky, no zub času im nahlodal kovové telo a spôsobil na ňom praskliny a diery. Prehliadkou katedrály končíme našu návštevu južných susedov a vraciame sa cez 509-metrový most Márie Valérie späť na Slovensko.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.9.2016



Na náročnej túre v Nízkych Tatrách masírovaní kosodrevinou


      Ďalšia úspešná akcia, ktorú v strede augusta zorganizoval TK Horec, smerovala do Nízkych Tatier. Cieľom bolo vystúpiť na 1752-metrovú Krakovu hoľu a o 200 metrov nižšiu Poludnicu.
      44 turistov sa ráno o deviatej pohlo z Demänovskej doliny po modrej značke v ústrety náročnej trase. Okolo Demänovskej jaskyne Slobody, ktorá je najkrajšou jaskyňou na Slovensku, stúpame serpentínami a neskôr lúčnym porastom do sedla s írečitým názvom Machnatô. Priľahlá lúka nás víta odkvitnutým žltohlavom európskym. Priamo pri značkovanom chodníku rastie nedozierne množstvo rýdzikov pravých. Nie desiatky, ale stovky. Prechádzame cez rúbaniská, ochutnávame čučoriedky, maliny a lesné jahody. Strmé stúpanie nemá konca-kraja. Smerom na juh vidíme hlavný hrebeň Nízkych Tatier s najvyšším vrchom Ďumbierom, vedľa neho je Chopok a jeho severné zjazdovky. Úplne na východnom konci hrebeňa sa mihá Kráľova hoľa. Nie však s nakloneným zeleným stromom, ale so 140-metrovým vysielačom.
      Konečne prichádzame na Krakovu hoľu. Tu stretávame turistov zo Žiaru nad Hronom, nadväzujeme s nimi družbu a vymieňame si odznaky. Nasleduje nepríjemná chôdza pomedzi pichľavú kosodrevinu. Cítime sa ako automobil v umyvárke, kde ho zo všetkých strán masírujú husté kefy. Na poľane Kosienky takmer stúpime do urasteného lajna. Hovorí sa, že v medveďom truse často bývajú zvončeky, ktorými sa niektorí turisti snažia odplašiť divú zver. Je to však len povera. Okrem zopár klávesov zo staršieho mobilu a menšieho kardiostimulátora nenachádzame vo výkale žiadne ľudské stopy.
      Popri jaskyni Večná robota napokon zostupujeme do sedla pod Kúpeľom. Tu už máme prekonaných 1000 výškových metrov a po krátkej prestávke sa väčšina rozhoduje, že upúšťa od ďalšieho 400-metrového výstupu na Poludnicu. A tak nenáročným terénom zostupujeme do hornej časti Iľanovskej doliny, po ktorej za necelé dve hodiny prichádzame do obce Iľanovo.
      Sedem statočných sa však nevzdáva a pokračuje na výhľadový vrch Poludnica. Tento vápencový kopec poskytuje úžasné scenérie – je tu mnoho menších jaskýň, skalných okien, strmých brál, puklín a štrbín. Vrchol tvorí plošina s trávnatým porastom. Žiaľ, práve v čase, keď sme sa dostali na vrchol, celé Nízke Tatry sa zahalili do hmly. Výhľad nulový, ochladenie, padajú na nás drobnučké kvapôčky. Nie je to však dážď, ale jeho predchodca – kondenzačné jadrá, z ktorých neskôr budú nefalšované kvapky. Nachádzame sa totiž priamo v oblaku. Aké ľahké by teraz bolo doniesť niekomu modré z neba. Po nakŕmení sa nezdravou slaninou strmo zostupujeme do dediny. Zvláštne je, že i keď sa nachádzame v národnom parku, turistické značenie je nepresné, nadmorské výšky sú uvedené aj s dvestometrovými chybami, i názvy niektorých vrchov nie sú správne. Asi by do tejto oblasti mali vybehnúť naši značkári.
      Napokon sa všetci stretávame v miestnom pohostinstve v dedinke Iľanovo. Horskí vlci zdolavší celú trasu sú pri príchode odmenení potleskom. V krčmičke po protekcii dostávame pivo a ďalši pokrm za výraznú zľavu. Po poslednej spoločnej fotografii sadáme do autobusu, vyzúvame si vlhké vibramy (fúúúj) a odchádzame do mesta obuvi.

Ľubo Mazán, Tempo, 22.8.2016



Vo Vysokých Tatrách od plesa k plesu


      Jedným z najobľúbenejších úsekov Tatranskej magistrály je trasa Štrbské Pleso – Popradské pleso – Ostrva – Batizovské pleso – Hrebienok. A práve tento úsek si vybrali koncom júla za svoj cieľ turisti z Horca.
      O ôsmej hodine sa päťdesiatka účastníkov vydáva zo Štrbského Plesa po Tatranskej magistrále k Popradskému plesu. Nechýba ani najmladší turista – iba 6-ročný Bratislavčan Alex so svojou babkou Edou. Sprava obchádzame južný breh plesa, prekročíme potok Mlynica a začíname mierne stúpať lesným porastom. Cestou stretávame Čechov, Poliakov, ale i Maďarov a Nemcov. Slováci sú v menšine. O hodinku už stojíme pri Chate na Popradskom plese. Dáme si malé občerstvenie a dívame sa na serpentíny, ktoré nás majú priviesť do sedla pod Ostrvou.
      Prekročíme Zlomiskový potok a pomaly začíname stúpať. Na serpentínach smerom od plesa sa nám postupne odkrýva turisticky neprístupná Zlomisková dolina s dominujúcou Vysokou. Kocháme sa rozľahlou Mengusovskou dolinou. Vidíme jazernú plošinu, kde hniezdi Veľké Hincovo pleso, nad ním sú Mengusovské štíty a v závere doliny kraľuje Kôprovský štít. Námaha pri výstupe a prekonanie 460 výškových metrov na krátkom úseku rozhodne stojí za to. Po pravej strane máme plochý vrchol Ostrvy a po ľavej strane vrchol Tupej. Popradské pleso vyzerá ako mláčka s rozprávkovým domčekom. Vyberáme si niečo z našich zásob a tešíme sa z úžasných výhľadov.
      Zo sedla je ďalší priebeh cesty menej náročný. Tatranská magistrála traverzuje južné svahy rozložitého Klinu. Tento vrchol nevyzerá byť náročný a je škoda, že chodník neprivedie turistov až na vrchol. Idúc po magistrále obdivujeme zaujímavé skalné útvary a občas musíme do prekonávania prekážok na chodníku zapojiť aj ruky. Nasleduje Batizovská dolina, do ktorej sa dosť často schádza z Gerlachu. Je veľmi pekná; jej záver tvorí skalný amfiteáter, nad ktorým sa týči výrazná veža Kostolíka. Za chvíľu sa dostaneme k malebnému Batizovskému plesu s krásnou scenériou okolitej prírody. Od plesa po veľkých kameňoch prekračujeme Batizovský potok. Pod nenápadným Suchým vrchom sú v kosodrevine ukryté Batizovské vodopády. Prichádzame k horskému hotelu Sliezsky dom. Po dlhšej regeneračnej prestávke podídeme k Velickému plesu. Napokon miernejším klesaním prídeme do cieľa túry, do horského strediska Starý Smokovec.
      8-členná skupina horcov, ktorí túto trasu už absolvovali, sa vydala iným smerom. Navštívila najväčšiu mláku vo Vysokých Tatrách – Veľké Hincovo pleso – a vystúpila na 2363-metrový Kôprovský štít. Odtiaľ bol fantastický výhľad hlavne na poľskú časť Tatier. Pri klesaní si horci odfotili postaršieho kamzíka, ako spása lišajníky na väčšom kameni. Jasné, veď deväť z desiatich lekárov odporúča jesť každý deň zeleninu. Celkom fotogenický bol aj chránený kvet žltohlav európsky. Ďalšia menšia skupinka turistov zdolala Rysy a dvaja sa vyštverali okolo Téryho chaty na Sedielko.

PH, ĽM, Tempo, 1.8.2016



Spomienková akcia na Žarnove


      Už vyše 15 rokov sa horci vždy počas vianočných sviatkov poberajú na Žarnov, aby trochu rozhýbali svoje prejedené telá. Tentoraz sa však výstup na tento skalnatý vrch sopečného pôvodu uskutočnil v netradičnom termíne – uprostred horúceho leta. Začiatkom júla si dvadsiatka turistov z Partizánskeho išla na 840-metrový vrch pripomenúť prvé výročie tragickej smrti ich kamaráta, dlhoročného člena TK Horec a horolezca Damiána Kaletu.
      1. júla 2015 vystúpil Damián spolu so svojím priateľom na tatranský vrchol Vysoká, ktorý patrí k najkrajším štítom Tatier. Pri zostupe juhozápadnou stenou došlo k pošmyknutiu a tragédia bola na svete.


      Výbor klubu zabezpečil výrobu pamätnej tabule, ktorú dvadsiatka turistov rok po nešťastí vyniesla na Žarnov a pripevnila ku skale. Pribudla aj vázička s kvetmi a červený kahanček. Predseda horcov Peter Horváth predniesol dojímavé slová, kde vyzdvihol priateľskú a obetavú povahu Damiána Kaletu. Pamätná tabuľka začína slovami: Miloval som hory a hory si ma vzali. Turisti spolu s rodinnými príslušníkmi vybavujú umiestnenie podobnej plakety aj na symbolickom cintoríne pri Popradskom plese.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 11.7.2016



Fantastická Medvedia tiesňava


      Na atraktívny zájazd do Rakúska, ktorý v strede júna zorganizoval turistický klub Horec, sa prihlásilo až 90 záujemcov. Medvediu tiesňavu, známu ako najväčšia sústava kaskád a vodopádov v Rakúsku, si totiž nikto nechcel nechať ujsť. Dva autobusy začali nasávať turistov už pred druhou hodinou v noci, a to nielen z mesta Partizánske a jeho prímestkých častí, ale aj z okolitých dedín, z Topoľčian a Nitry. Vyše päťhodinová cesta k Fischbacherským Alpám si totiž vyžadovala skorý odchod. Pred ôsmou hodinou už devať desiatok turistov vystupovalo v mestečku Mixnitz z nie príliš pohodlných autobusov, kvôli čomu sami seba nazývali migrantmi. Síce s otlačenými kolenami, ale zato nažhavení na túru ponúkajúcu malebnú roklinu, sa priam rozbehli po lesnej ceste k Hans Kerrl huette, čo je vstupná brána do Medvedej tiesňavy. Po zaplatení troch eur už na nedočkavcov čakali prvé mostíky a rebríky v jednosmernej rokline, ktorá bola sprístupnená pred vyše sto rokmi. Hneď od vstupu začínajú viesť drevené schodíky strmo nahor smerom do úzkej tiesňavy lemovanej vysokými stenami mohutných útesov. Zaujmú nás obrovské balvany, početné kaskády, majestátne hučiace vodopády, kotly a misy naplnené krištáľovou vodou, skalné okná, jaskynky, machom obrastené kamene, a zase hukot padajúcej vody a ďalšie lávky premosťujúce hlboké priepasti a ďalšie rebríky. Spolu ich bolo neuveriteľných 165. Všetky zachovalé, niektoré ešte voňajúce čerstvým drevom. Bez jediného zlomeného či chýbajúceho šteblíka. Nie ako v Slovenskom raji, kde iba zhrabnú peniaze na začiatku tiesňavy, a pri našliapnutí na 50-ročnú kovovú stúpačku sa pod človekom odtrhne železná lišta.
      Po nezabudnuteľnom prechode nádhernou Medveďou roklinou sa dostávame k prvej chate, kde si doprajeme oddych, občerstvenie a ochutnáme miestne pivo.


      Pokračujeme po červenej značke (inú farbu totiž rakúski turisti nepoznajú) a dostávame sa k ďalšej chate Steirischer Jockl. Z terasy je krásny výhľad na okolité pohoria, vidno niekoľko zasnežených alpských hrebeňov. Kúsok pod chatou sa pri skalnom brale nachádza drevený kostolík Schüsserlbrunn. Samozrejme, že ani ten neušiel pozornosti našich fotoaparátov. Čaká nás ešte strmý výstup na najvyšší vrch dnešnej túry Hochlantsch. Po prekonaní posledných 350 výškových metrov stojíme na 1720-metrovom skalnatom vrchole, z ktorého vyčnieva vysoký kríž. Odmenou za namáhavý výstup sú úchvatné panoramatické výhľady na okolitú hornatú krajinu, na jazero Teichalmsee a na malebné dedinky. Zapisujeme sa do knihy a vyťahujeme slovenskú vlajku. Desiati naši turisti pred značkovanou cestou pomedzi kosodrevinu dali prednosť feratám, kde bolo potrebné použiť horolezeckú výbavu. Vychutnajúc si pohľady z vtáčej perspektívy zberáme sa dole. Stretávame menšie stádo kozorožca alpského, vzdialenejšieho príbuzného našich kamzíkov. Tieto tvory sa však vyznačujú mohutnými parohmi. Nebolo problém priblížiť sa k nim aj na dva metre. U dvoch jedincov sa schyľovalo k bitke, ale pred kamerami si to radšej rozmysleli. Poslednou etapou túry bolo klesanie k jazeru Teichalmsee, ktoré strážila obrovská drevená krava. Komu sa dnešných 19 kilometrov málilo, mohol sa ešte prejsť náučným chodníkom ponad mokrade, kde sa okrem iných vzácnych rastlín vyskytovali aj mäsožravé rosičky. Ostatní ponavštevovali obchodíky so suvenírmi, odfotili si svadbu šmrncnutú rakúskym folklórom a o piatej hodine sme sa všetci nalodili do oddýchnutých autobusov na päťhodinovú cestu domov.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 27.6.2016



Hrebeňom Radhošťa


      Z moravskej Horní Bečvy vyštartovalo poslednú májovú sobotu 46 horcov po žltej značke do Moravsko-Sliezskych Beskýd. Slnečné lúče už od rána boli zárukou, že deň by sa mal naozaj vydariť. Popri lazoch a pekne upravených usadlostiach pomaly stúpame ku križovatke turistických značiek pod vrcholom Kladnatá. Odtiaľ sa dostávame k chate Martiňák. Cestou nás dojali nádherné výhľady na celé pohorie. Pokračujeme na legendami opradený Čertov mlyn. Po krátkej prestávke strmo zostupujeme do sedla Tanečnica a odtiaľ prichádzame na Pustevny. Je to najvýznamnejšie horské stredisko v Beskydách. Tu si doprajeme hodinovú regeneračnú prestávku. Obdivujeme krásne drevené objekty, ktoré boli postavené podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča. Z Pusteven pokračujeme po modrej značenej trase, míňame hornú stanicu sedačkovej lanovky a širokou kamenitou cestou mierne stúpame okolo stanice Horskej služby, Valašskej koliby a drevených stánkov so suvenírmi k štýlovému vyhliadkovému altánu Cyrilka. Odtiaľ sú výhľady na celé sedlo Pustevny, za ním vidieť vrchol Tanečnice, Čertov Mlyn, aj vysielač na Lysej hore. Od rozhľadne ideme po širokom hrebeni lemovaným nízkymi stromami a kosodrevinou. Onedlho sa dostávame k soche Radegasta – staroslovanského boha pohostinnosti, plodnosti a úrody.
       Pôvodná socha vznikla v roku 1930, bola niekoľkokrát poškodená bleskom i vandalmi, a teraz tu stojí jej kópia zo žuly. Opúšťame sochu staroslovanského boha a po hrebeni sa pohodlnou cestou dostávame k horskej chate Radegast. Po natankovaní piva rovnomennej značky prekonávame posledné výškové metre a ocitáme sa na 1129-metrovom vrchu Radhošť. Na vrchole je drevená pútnická kaplnka sv. Cyrila a Metoda s rozhľadňou a vedľa nej súsošie slovanských vierozvestcov od Albína Poláška. Celkový dojem z nádherných výhľadov kazil iba televízny vysielač a blížiaca sa búrka. Pred súsoším vyhotovujeme vrcholovku, prezrieme si zvonku kaplnku a začíname zrýchlený zostup. Zdatnejšia skupina zostupuje dlhšou trasou cez Černú horu do Rožňova pod Radhoštem, ostatní kratšou, ale o to strmšou trasou do sedla Pindula. Dojmov a zážitkov bolo po absolvovaní 30-kilometrovej túry neúrekom. Napokon sa cez hraničný prechod Bumbálka vraciame späť do rodnej vlasti.
     

Peter Horváth, Tempo, 6.6.2016



V Prosieckej a Kvačianskej doline


      Cieľom mnohých turistov smerujúcich do Chočských vrchov bývajú okrem Veľkého Choča aj dve nádherné doliny – Prosiecka a Kvačianska. Tam sa prvú májovú sobotu vybrala i päťdesiatka horcov, aby potešila svoj zrak vodopádmi, jaskynkami, skalnými jazierkami, ale aj zrekonštruovaným vodným mlynom v osade Oblazy.
      Z dedinky Prosiek vyrážame o deviatej ráno za krásneho slnečného počasia do prvej krasovej doliny, ktorá má dĺžku štyri kilometre. Je súčasťou národnej prírodnej rezervácie. Víta nás panel s vystavenými odpadkami a informáciami, ako dlho sa ktorý materiál v prírode rozkladá. Duchaplný nápad odrádza nezodpovedných „milovníkov prírody“ od zahadzovania odpadkov. Úzku roklinu lemujú skalné bralá a veže. Náročnejšie úseky prekonávame pomocou mostíkov, stupačiek a rebríkov. Obdivujeme sýtožlté záružlie močiarne, fialový šafran, žaby pracujúce na novom potomstve. Sympaticky pôsobia menšie skalné jazierka, zurčiaci spenený potok, kmene stromov popadané cez cestu – jednoducho divá príroda. V časti Červené piesky podídeme k 15-metrovému Suchému vodopádu. Suchý sa nazýva preto, lebo v časoch bez dažďa úplne vysychá. Teraz však funguje v plnej sile.
      Prichádzame na rozsiahle lúky. Časť účastníkov sa vydá do osady Veľké Borové, kde si na salaši dopraje oddych a kalóriami nabitú poživeň. Väčšina však začne stúpať na 1372-metrov vysoký vrch Prosečné.
       Chodník je poznačený polomom, často treba preskakovať alebo podliezať spadnuté kmene. Napokon sa na vrchol dostaneme a ako odmena nás čaká impozantný výhľad na zasnežené vrcholky Nízkych Tatier a Roháčov. Ďalej však cesta nepokračuje, úplne je zatarasená popadanými stromami. Treba sa vrátiť a po zvážniciach a rúbaniskách sa napojiť na značku.
      Po obchádzkach a menšom blúdení prichádzame do ďalšej krásnej doliny, ktorá je taktiež súčasťou prírodnej rezervácie. Kvačianska dolina je známa Ráztockým vodopádom, skalným útvarom Jánošíkova hlava, ale najmä osadou Oblazy, kde dobrovoľníci zrekonštruovali zničený vodný mlyn. Ten je teraz plne funkčný a poskytuje návštevníkom obraz o spôsobe mletia obilia a pílení dosiek v minulosti. Uznanlivo si prezrieme zručnosť našich predkov, kúpou suvenírov prispejeme k ďalšej obnove tejto technickej pamiatky a vydáme sa na poslednú etapu dnešnej trasy. Ponad strmé skalné bralá s niekoľkými vyhliadkami sa dostávame do dedinky Kvačany, kde končí naša vydarená 23-kilometrová túra.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 16. 5. 2016



Hradiská na Zobore a Žibrici


      Predposlednú aprílovú sobotu do ranného autobusu nastúpilo takmer päťdesiat turistov z klubu Horec, aby navštívili pohorie Tribeč, v ktorom sa okrem 587-metrového vrchu Zobor nachádza mnoho prírodných i historických zaujímavostí. Na úvod spomeňme aspoň kaplnku nad obcou Dražovce, prírodnú rezerváciu Zoborská lesostep, viaceré jaskyne a zachovalé valy svedčiace o existencii prastarých hradísk.
       Menej náročná trasa začína v obci Dražovce. Nad ňou na skalnatom kopci ukazuje svetu svoje starobylé múry kaplnka sv. Juraja z polovice 11. storočia. Považuje sa za najmalebnejšie zasadený kostolík do krajiny na našom území. Dominuje svojmu okoliu na okraji strmého zrázu, ktorý sčasti vznikol ťažbou kameňa. Kaplnka stojí v areáli slovanského opevneného hradiska; to vzniklo ešte v časoch veľkej Moravy. Vystupujeme k nej. Je síce zamknutá, ale i zvonku nás zaujme svojou typickou románskou architektúrou. Natáčalo sa tu aj niekoľko obrazov zo slovenskej filmovej rozprávky Láska na vlásku. Kúsok nižšie sa náchádza niekoľko menších jaskýň, ktoré preskúmava aj maskot dnešného zájazdu a zároveň jediný neplatiaci účastník Lojzo Fujak. Od kostolíka pokračujeme v putovaní po bočnom hrebeni pripomínajúcom ležiaceho zubra. Je súčasťou prírodnej rezervácie Zoborská lesostep. Zachovali sa tu mnohé vzácne teplomilné druhy rastlín a živočíchov. Z chránených bylín sú to napríklad kosatec nízky, poniklec veľkokvetý a hlaváčik jarný, ktorého žiarivé žlté kvety sme mali možnosť vidieť i my.
       Po slabých dvoch hodinách prichádzame náučným chodníkom k telekomunikačnému vykrývaču. Týči sa na predvrchole Zobora zvanom Pyramída. Menší bufet ponúka teplé nápoje, samotný predvrchol poskytuje krásne výhľady na starobylú Nitru s hradom a kalváriou. Kedysi na Pyramídu viedla aj sedačková lanovka; v súčasnosti je demontovaná, ale uvažuje sa o stavbe novej. Za minulého režimu sa sem nechali vyvážať papaláši, aby riadne po slovensky oslávili dožinky.
       My si rozdáme účastnícke listy, nakŕmime hladné žalúdky a po desiatich minútach chôdze sa už zapisujeme do návštevnej knihy na samotnom Zobore. Ten je známy viacerými archeologickými náleziskami. Na vrchole kopca bolo praveké hradisko z doby bronzovej. Osídlenie pretrvalo do začiatku staršej doby železnej a za čias Veľkej Moravy bolo opevnenie využívané Slovanmi ako útočisko a strážne stanovisko. Obvod zachovalých valov má takmer tri kilometre a výšku miestami až sedem metrov. Na juhozápadnom svahu sa zase už počiatkom 11. storočia nachádzal kláštor benediktínov.
       Po zakvitnutých lúkach pokračujeme po Ponitrianskej magistrále na vápencovú Žibricu. Prekvapí nás veterný kužeľ pripevnený na tyči vytŕčajúcej zo stromu. Z menšieho kopca sa zrejme do doliny vrhajú rogalisti. Po strmom výstupe kľukatým chodníkom na pyramídový vrchol Žibrice si doprajeme zaslúžený oddych. I na tomto mieste je vyhlásená prírodná rezervácia s výskytom zriedkavých druhov rastlín, ako napríklad jazýčkovec jadranský s kvetmi pripomínajúcimi hlavu hada. Tak ako pod Zoborom, aj tu obdivujeme zvyšky tisícročného obranného valu.
       Pri klesaní do obce Mechenice nás zaujme majestátny železničný viadukt. Zopár zdatnejších turistov si ešte vyjde na vŕšok Hôrka, kde sa nachádza kovová rozhľadňa. Ostatní končia dnešnú 15-kilometrovú púť v miestnej krčmičke pri nápojoch a obnažených semenách cudzokrajných rastlín.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 2.5.2016



Deň s Horcom ukončený opekačkou


      Šestnáste výročie znovuobnovenia turistického klubu Horec si turisti z Partizánskeho a okolia pripomenuli na menej náročnej túre v pohorí Drieňov. Prvú aprílovú sobotu nás ranný vlak doviezol do Bystričian, odkiaľ už pešky kráčame k chalmovianskym kúpeľom. Pod skalou na začiatku modrej trasy predseda Peter Horváth oboznámil päťdesiatku účastníkov, z toho troch psov, s programom dnešnej akcie. Je krásne slnečné počasie, túra nie je priveľmi dlhá, niet sa kam ponáhľať, takže rodičia pobrali aj svoje menšie ratolesti. Ich džavot nás sprevádza počas celých ôsmich hodín. Okrem rozprávkového Maťka a Kubka vandruje s nami aj 7-ročná Nikolka, ďalší Maťko a 10-mesačný Adamko. Toho vo vaku nesie jeho mamička Zlatica, a nie je to prvý raz, čo sa táto odvážna a sympatická dvojica vydala do slovenských hôr. Ešte treba najmladšieho turistu nakŕmiť ovocnou kašičkou a môžeme vyraziť. Adamko vraj najradšej pije mliečko priamo z originálneho balenia. Nuž, ani sa mu nečudujem...
       Po strmšom výstupe na Malý Lubín nás čaká prvý oddych a pohľad do okolia. Pred nami sa rozprestiera masív pohoria Vtáčnik, na východe vidno zasnežené vrcholky Veľkej Fatry. Čistinka je posiata prvosienkami, fialkami a ďalšími jarnými kvietkami. Popri viacerých posedoch a krmelcoch prichádzame na najvyšší bod túry Drieňový vrch. Novú žltú značku, ktorá vedie na tento 616-metrový vrchol, vytvorili minulý rok naši kluboví značkári. Z druhej strany kopca stúpa hore deväť turistov od Skačian, takže nakoniec sa nás zišlo takmer šesťdesiat.


       Ďalší oddych si doprajeme pri chate Slatina a potom na lavičkách pod Vartami. Z lesa sa dostávame na rozľahlé malebné lúky. Nad nami krúžia dravce a hľadajú si pod zub niečo s chvostíkom. Ešte pár desiatok minút a prichádzame k poľovníckej chate nad Skačanmi. Tam nás už čaká blkotajúci oheň a plný stôl voňavých údenín. Dakto si opečie špekačku, dakto slaninku. Vstrebaný cholesterol neutralizujeme cibuľou a cesnakom. Kus žvanca sa ujde aj našim štvornohým sprievodcom. Nechýba ani plechovkové pivo a kto má chuť, môže si lognúť aj niečoho tvrdšieho.
       Po výdatnej strave a dôkladnom poklebetení si poďakujeme správcom chatky a poberáme sa smerom do Skačian. Tam sa postupne jednotliví účastníci odpájajú. Niekto je vlastne už doma, niekto sadá do autobusu a niekto do auta. Väčšina však putuje ďalej a svojimi vibramami brázdi poľnú cestu spájajúcu Skačany so Šimonovanmi. Prejdeme popri bývalom mlyne, odfotíme si pozostatky prastarého autobusu, poteší nás črieda tridsiatich srniek. Okolo štvrtej hodiny prichádzame do Šimonovian. I tí mladší turisti trasu bez problémov zvládli, takže k svojim tohtoročným jarným kilometrom si môžu pripočítať ďalších dvadsaťdva.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 11.4.2016



30-kilometrový prechod pohorím Žiar


      Štvrtá tohtoročná akcia turistického klubu Horec začala nástupom 35-člennej skupiny do ranného vlaku - smer Prievidza. Po prestupe do minivláčika kymácajúceho sa cez Handlovú do Skleného začína cesta jedným z najkrajších a technicky najzaujímavejších úsekov slovenských železníc. Samotná železnica je dlhá len 18,6 km. Prírodné prekážky však boli oveľa väčšie než na iných dovtedy vybudovaných tratiach. Preto bolo potrebné postaviť 5 tunelov a 3 viadukty. S dĺžkou 3012 metrov je najdlhší Bralský tunel prekonávajúci masív Bralovej skaly. Až do otvorenia Čremošnianskeho tunela bol naším najdlhším tunelom. O týchto, ale i o ďalších zaujímavostiach nás počas jazdy zasvätene informoval náš člen a bývalý železničný inšpektor Jožko Oremus.
Pred ôsmou prichádzame do horskej dediny Sklené. V tejto malebnej obci sa obyvatelia pôvodne zaoberali výrobou skla a drevorubačstvom. Sklo sa tu vyrábalo až do roku 1875. V tomto roku sa cez Sklené a okolie prehnala silná búrka a prietrž mračien. Skláreň bola zasypaná vysokou vrstvou bahna a sklárska výroba tým bola zničená.


       Samotnú túru začíname od železničnej stanice. Po krátkej príprave sa vyberieme hore dedinou. Kúsok od cesty sa nachádza obora s mladými danielmi. Zo Sklenianskych lúk sú zaujímavé výhľady na okolité doliny, na pohorie Vtáčnik a zasneženú Veľkú Fatru. V pozadí sa dá rozoznať aj vysielač na Skalke v Kremnických vrchoch. Následne sa vydáme po známej červenej magistrále Cesta hrdinov SNP, ktorá nás dovedie na Bralovú skalu. Zo skaly je výborný pohľad na rekreačné stredisko Remata s opustenou zjazdovkou, na Handlovú a ďalšie podhorské obce. Po polhodinovom pobyte na strmej skale, kde neustále bzučia transformátory menšieho vykrývača, sa vraciame späť na Sklenianske lúky. Na Chrenovských lazoch si doprajeme krátku občerstvovaciu prestávku. Studnička kúsok od chodníka poskytuje výbornú nechlórovanú vodu. Na rázcestí Pánsky háj sa nachádza niekoľko štýlových poľovníckych a súkromných chatiek. Prichádzame na Štyri chotáre. Je tu križovatka viacerých turistických, cyklistických i lyžiarskych trás. Opúšťame hrebeň pohoria a po zelenej značke klesáme cez Kanie pysky do obce Nedožery–Brezany. Po takmer tridsatich kilometroch síce unavení, ale pošteklení slnečnými lúčmi a nadýchaní čerstvého vzduchu túru končíme.
     

Peter Horváth, Tempo, 21.3.2016



Kubínska hoľa peši i na lyžiach


      Vyše štyridsať záujemcov prijalo pozvanie turistického klubu Horec na prvý tohtoročný zájazd. Dnešným cieľom je pohorie Oravská Magura. Okrem pešiakov bola akcia určená aj pre milovníkov zjazdového lyžovania. Druhú februárovú sobotu sa teda do moderného autobusu nalodilo i pätnásť lyžiarov. V známom lyžiarskom stredisku Kubínska hoľa a jej blízkom okolí sa totiž nachádza deväť zjazdoviek rôznej náročnosti a 10 kilometrov upravených bežeckých tratí. Cesta autobusom prebehla rýchlo. Pri Krpeľanoch si všimneme, ako sa vo Váhu plahočí asi tridsať labutí a okolo stovky kačíc. Na samotnú túru sa vydávame z mestskej časti Dolného Kubína Záskalie. Po mierne stúpajúcej asfaltovej ceste sa cez nízky oblý chrbát dostávame do doliny Záskalského potoka. Prechádzame popri oplotení zvernice zriadenej na chov raticovej zveri. Vyššie sa cesta zužuje na chodník, ktorým vystúpime k studničke pod Vtáčnikom. Vtáčnik? Na Slovensku je zrejme moderné pomenuvávať vrchy rovnakým názvom. Máme tu tri Kriváne, tri Minčoly, dva Salatíny a ako vidno, aj niekoľko Vtáčnikov. Výška snehu miestami dosahuje pol metrovú hrúbku. Začíname prežívať pravú zimnú atmosféru. Mladšie smriečky sú prehnuté pod ťarchou bielej vaty, krmelce a chatky majú zasnežené striešky. Otvárajú sa výhľady na hornú Oravu. Dominuje Babia hora a Pilsko, pekný pohľad je aj na menšie kopčeky vytŕčajúce z hmly.


       Z rázcestia Kamenný závoz pomerne strmo vystupujeme lesom k Chate na Kubínskej holi. Väčšina turistov dáva prednosť chôdzi po zvážnici, iba zopár zdatnejších prešľapáva vrstvu nového snehu a nekompromisne stúpa po žltej značke príkrym chodníkom. Súčasná chata je vynovená. Kúsok nad budovou prebehla hladná hrdzavá líška. My však hladní nezostaneme. Vstupujeme do chaty, kde si doprajeme takmer hodinovú prestávku na občerstvenie a regeneráciu síl. Dve čašníčky nestíhajú nosiť fazuľovú polievku a teplé nápoje. Cena polievky 3,60 eur nám pripomenula obdobie socializmu, kedy desiatová polievka tiež stála 3,60... Po oddychu pokračujeme vo výstupe a dostávame sa na hlavný hrebeň Oravskej Magury. Zabárajúc sa v snehu po prekonaní 900 výškových metrov postupne prichádzame k hornej stanici lanovky na Kubínskej holi. Na vrchole kraľuje hustá hmla, a tak z očakávaných výhľadov nie je nič. V novozriadenom bufete si dávame popoludňajšiu kávičku. Po povinnom vrcholovom fote nás čaká hodinový zostup strmou zjazdovkou k dolnej stanici areálu. Tam stretávame dvoch sympatických turistov z Popradu. Vypytovali sa na náš turistický klub, informovali nás, že ich klub sa pred pár rokmi rozpadol a že je dobre, keď funguje organizovaná turistika. Keď sa všetci pešiaci i lyžiari pozliezali, spolu odchádzame k chate Koliesko, kde nás na veľkom parkovisku čaká autobus.
     

PH, ĽM, Tempo, 22. 2. 2016



Horci na zasneženom Vtáčniku


      Tridsať turistov a pes. Tak by sme mohli nazvať druhú tohtoročnú akciu, ktorú zorganizoval TK Horec. Osmimi autami sme sa v mrazivú januárovú sobotu dopravili do Kamenca pod Vtáčnikom, presnejšie do strediska Píly. Odtiaľ popri zamrznutom potoku, v ktorom mráz vytvoril niekoľko ľadových stalagmitov, pohodlne kráčame po lesnej ceste. Turisti bez problémov, ale náš spoločník – pes Porto z čeľade bielosrstých – sa veru často zastavuje a priveľmi sa mu nechce sledovať stopu. Zrejme prišiel na psa mráz, takže jeho správca ho musí niekoľkokrát presviedčať, aby sa láskavo zdvihol zo snehu a pokračoval po vytýčenej trase. Ani nie po dvoch hodinách sa dostávame na krížne cesty nad chatkou s krkolomným názvom Vrvrava. Kým doteraz bolo snehu iba pár centimetrov, tu začína pribúdať. Čím vyššie stúpame, tým je ho viac, až nakoniec dosahuje štvrťmetrovú výšku. Stromy sú obalené hebkou vatou a nad nimi fascinujúca atramentová obloha. Všade čerstvý bielučký sneh – RGB (255,255,255), ktorý nám vrždí pod nohami. Oddychovú a občerstvovaciu prestávku si dávame na Malej Homôľke, ktorá sa už nachádza v hlavnom hrebeni pohoria.
O pol hodinku stojíme na vrchole 1346-metrového Vtáčnika. Náhorná planina je zaliata slnkom, zasnežené ihličnany sa trbliecu, fotoaparáty ostošesť cvakajú, návštevná kniha putuje z ruky do ruky a plní sa podpismi, ubúda z prineseného pokrmu.


       Postupne prichádzajú turisti z ďalších klubov, takže v krátkom čase sa na vrchole vystrieda dobrá päťdesiatka návštevníkov. Ani náš štvornohý Porto nie je na Vtáčniku sám. Celkovo sa dnes vybralo prekonať tisícmetrové prevýšenie až päť psov rôznych rás a národností. Tu sa zrazu začína počasie meniť. Vietor dovial nízku oblačnosť a planina sa postupne zahaľuje do hmly. Zberáme sa na odchod. Náučným chodníkom pomerne strmo klesáme na rázcestie Siahy. Oproti nám kráča menšia skupinka turistov. Aha, známe tváre: Renáta, Zlatica... A aké prekvapenie: Zlatica si v batôžku nesie svojho trištvrte ročného synčeka. Zima-nezima, mráz-nemráz, do prírody treba chodiť v každom počasí, a hlavne v každom veku. Kedysi s nami chodievali aj osemdesiatroční kmeťovia, teraz začínajú osemmesačné mláďatká.
      Ešte zopár pádov na zľadovatelom chodníku a popri zničenom amfiteátri prichádzame späť na parkovisko. Posledný úsek našej 17-kilometrovej túry vedie k Chate pod Končitou. Tu v príjemnom prostredí pri horúcom čaji a kapustnici končíme dnešnú zaujímavú túru v nádhernej zasneženej prírode.

     

Ľubo Mazán, Tempo, 8. 2. 2016



Turisti schôdzovali a odmeňovali, po prvý raz aj rekordéra


      Koncom januára sa v kultúrnom dome uskutočnila Výročná členská schôdza Turistického klubu Horec. Po privítaní účastníkov predsedom klubu Petrom Horváthom si turisti minútou ticha uctili pamiatku dlhoročného člena a kamaráta Damiana Kaletu, ktorý minulý rok tragicky zahynul vo Vysokých Tatrách. Výbor navrhol, aby sa na Damianovu počesť osadila na vrchu Žarnov pamätná tabuľa. Potom predseda predniesol správu o činnosti klubu za minulý rok. Podarilo sa zorganizovať 16 akcií, z toho autobusových 10 zájazdov. Okrem slovenských pohorí ako Nízke Tatry, Veľkú a Malú Fatru, Štiavnické a Kremnické vrchy, Slovenský raj, Vršatecké bralá či Malé Karpaty navštívili milovníci prírody aj Poľské Tatry s výstupom na Kasprov vrch a Giewont. Uskutočnené túry spolu absolvovalo 630 turistov.
     Za najaktívnejšieho člen bol vyhlásený Peter Ivanka, ktorý sa zúčastnil všetkých minuloročných akcií, čo sa stalo prvýkrát v histórii klubu. Bol odmenený poukazom na zájazd do Vysokých Tatier. Ďalšími aktívnymi turistami s jednou stratou bol Marián Hrebíček, Alena Staňová, Ľubica Ivanková a Peter Horváth.
     Plénum odsúhlasilo plán akcií na rok 2016. Navrhnutých je 18 túr rôznej náročnosti, z toho tri zahraničné. Navštívime pohorie Vtáčnik, vystúpime na Kubínsku hoľu, Ostrvu, Krakovu hoľu a Poludnicu, potúlame sa po Súľovských skalách i po Zoborských vrchoch, pozrieme si Čachtický a Pustý hrad, vychutáme si krásy Prosieckej a Kvačianskej doliny.
     Zo zahraničných akcií to bude maďarská tiesňava Rám Szakadék a moravský Radhošť. Najatraktívnejšou túrou iste bude návšteva nádhernej Medvedej tiesňavy v rakúskych Alpách so stovkami drevených rebríkov. Priamo na schôdzi sa na akciu prihlásilo 45 ľudí.
     O minuloročných i tohtoročných cyklotúrach informoval Juraj Jenis. Cyklisti na tento rok naplánovali osem trás, z toho tri mimo našej krajiny. Ak im bude priať počasie, mali by ich kolesá prekonať vyše 800 kilometrov. Výbor vyjadril vďaku značkárom Stanovi Vidovi a Heňovi Kolárovi za obnovenie žltej značky vedúcej z Partizánskeho do Kolačna a za vyznačenie novej trasy v oblasti Drieňov.
     Každý účastník výročnej schôdze obdržal okrem kalendára s podrobným popisom jednotlivých akcií aj odznak. Po prijatí šiestich nových turistov môžeme konštatovať, že turistický klub má v súčasnosti 85 členov. Po skončení oficiálnej časti nasledovalo premietanie fotografií a dokumentárnych filmov, prezeranie kroniky, predaj tričiek a propagačných predmetov, ochutnávka sladkostí vlastnej výroby. TK Horec verí, že z ponúknutých túr si každý vyberie to, čo ho najviac zaujíma a v prírode v rámci aktívneho odpočinku zažijeme spolu krásne a nezabudnuteľné chvíle.

     

Ľubo Mazán, Tempo, 1. 2. 2016



Trojkráľový výstup na Michalov vrch


       Prvá tohoročná túra nášho klubu viedla do neďalekého pohoria Tribeč, konkrétne do jeho severovýchodnej časti zvanej Rázdiel. Tridsaťčlenná skupina nadšencov pešej turistiky sa stretla o ôsmej hodine pri dolnom pomníku za riekou Nitrou. Odtiaľ nás miestna komunikácia privádza k reštaurácii Salaš. Vstupujeme do lesa. Nasleduje krátke strmšie stúpanie, ktoré po chvíli vystrieda rozsiahla „Čertova lúka“. Za ňou klesáme k upravenej studničke Ondrej. Na lúke, kde v minulosti stála chata Ondrej, si dáme krátku prestávku. Ďalšou zastávkou je osada Hlboké. Jej okolie je veľmi fotogenické, čo náležite využívame. Povyše osady prichádzame na miesto, odkiaľ je pekný výhľad na Michalov vrch a hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik. Lesnou cestou pohodlne prichádzame ku kaplnke na rázcestí. Tu si doprajeme kratšiu prestávku. Od kaplnky miernym stúpaním krásnym lesom za necelú hodinu prichádzame pod samotný Michalov vrch. Na vrchole nás víta približne stočlenná skupina turistov z Topoľčian, Klížskeho Hradišťa, Kolačna a Veľkých Uheriec. V družnej debate, pri novoročných prípitkoch a vzájomnom prianí si všetkého dobrého do nového roku zotrvávame na vrchole dobrú hodinku.
    Potom sa poberáme do lúčneho sedla Vrchhora, kde sa nachádza zrúcanina bývalého benediktínskeho kláštora. Pôvodne to bola románska stavba, neskôr renesančno-barokový kostol zasvätený sv. Michalovi. Hneď vedľa kostola sa nachádza baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Odtiaľ sa vydáme severovýchodným smerom po lesnej ceste do obce Kolačno. Po hodine prichádzame na jej horný koniec. Prejdeme celú dedinu a na jej dolnom konci odbočíme na poľnú cestu. Po našej pravici vidíme rozstrúsené štále. Vstúpime do lesa a po chvíli sa ocitneme pri kríži v sedle pod Šípkom. Odtiaľ putujeme lesnou magistrálou ponad Belianske štále. Nasleduje strmšie klesanie a za štvrťhodinku prichádzame k hornému koncu cintorína. Cez kaňon, ktorý využívajú cyklokrosári na svoj tréning, smerujeme k sídlisku Šípok. Tam prvá tohtoročná vydarená túra končí.
     

Peter Horváth, Tempo, 18. 1. 2016



Vianoce na horách


       Počas vianočných sviatkov pripravil turistický klub Horec pre svojich členov a milovníkov prírody dve zimné akcie. Prvou bol 16. ročník Vianočného výstupu na Žarnov. Uskutočnil sa 27. decembra za typicky inverzného počasia. V dolinách hmla, na horách krásne a slnečno. Približne tridsiatka turistov sa stretáva na Ľubianke, odkiaľ spoločne odchádzajú smerom k cieľu. Cestou sa pridávajú ďalší záujemcovia, takže nakoniec sa k majestátnym bralám Žarnova blíži takmer pol stovky účastníkov. Jednotlivé skupinky vystupujú až k 840-metrovému vrcholu, na ktorom sa týči slovenský dvojkríž. Otvárame termosky s teplým čajom, ujedáme z domácich zásob, pripíjame si na zdravie a ponúkame vianočnými koláčikmi. Všade počuť veselý smiech a cvakot fotoaparátov. Okrem turistov z okolitých obcí tu dnes mala zastúpenie aj vzdialená Austrália. Turistka Vierka, ktorá pred 15 rokfmi chodievala s Horcom na prvé akcie, sa totiž presťahovala k protinožcom. Pri tohtoročnej návšteve svojho rodiska nezabudla ani na kamarátov turistov a vystúpila s nimi na tento výhľadový vrch sopečného pôvodu. I keď zima bola skúpa na sneh, nám to veľmi nevadilo. Dôležité bolo, že sme sa zúčastnili a v spoločnosti priateľov prírody prežili príjemný deň. Každé stretnutie má osobité čaro, každé objatie či stisk rúk na vrchole má neopakovateľnú atmosféru.


     Ďalšou túrou bol druhý ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Posledný minuloročný deň sa o deviatej zišlo pri dolnom pomníku približne 50 milovníkov prírody. Ráno bolo mierne mrazivé, ale zato slnečné. Po viacerých dňoch zahalených do hmly sa konečne ukázala naša najbližšia hviezda a sprevádzala nás celou trasou. Predseda TK Horec privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšie januárové akcie. Prvou bude návšteva Michalovho vrchu a po výročnej schôdzi zase zimný výstup na Vtáčnik. Po privítaní sa vlniaci had tiel vydal serpentínami cez horný pomník pod vysoké napätie. Tam si účastníci vychutnali nielen prinesené vianočné pečivo, ale aj výhľad na okolité pohoria. Na severovýchode sa dokonca dalo rozoznať zopár zasnežených končiarov Veľkej Fatry. Ešte pár kilometrov a ocitáme sa na 552-metrovom Osečnom. Tu nás už víta blčiaci oheň a rozvoniava varené vínko, ktoré pripravili dvaja zástupcovia rodu Borikovcov spolu s kuričom Lacom. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí kolovala medzi labužníkmi aj klobása z mangalice a ďalšie dobroty. Prichádzali ďalší a ďalší turisti, napokon sa po vrcholovej plošinke premávalo vyše 70 ľudí. Nechýbala ani sympatická rodinka z Luxemburska so štyrmi menšími deťmi. Po vstrebaní asi štvrť metrického centa koláčov sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme schádzali späť. Ktovie, možno budúci rok znovu prekonáme rekord a na Osečnom sa zíde celá stovka hodujúcich turistov.
     

ph, ľm, Tempo, 11. 1. 2016