Uverejnené články o TK Horec v roku 2018


Turisti v oblakoch

      Jedným z najobľúbenejších a najnavštevovanejších slovenských pohorí sú samozrejme Vysoké Tatry. Tam sa 29. augusta vybrala aj pol stovka turistov z klubu Horec. Na pláne bola návšteva Skalnatého plesa a výstup na Veľkú a Malú Svišťovku.

      Pôvodný sobotňajší termín akcie sa kvôli nepriaznivému počasiu presunul na netradičnú stredu, ale keďže bol sviatok, záujemcov neubudlo. A tak už pred piatou hodinou ráno sa päť desiatok Horcov vtláčalo do autobusu, aby si po štyroch hodinách cesty obuli vibramy a vybrali sa zo Starého Smokovca na známy Hrenienok. Niektorí peši, niektorí pozemnou lanovkou, ktorá si za 7-minútový odvoz účtovala neuveriteľných 10 eur. Zo strediska Hrebienok prechádzame okolo známej Bilíkovej chaty k 16-metrovému Dlhému vodopádu. Ten je súčasťou Studeného potoka, na ktorom sú ešte Skrytý a Malý vodopád. Po obdive padajúcej a hučiacej vody prichádzame k Rainerovej chate. Je to najstaršia chata vo Vysokých Tatrách, má vyše 155 rokov. V chate je aj malá expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia a starých lyží. Chatárom je v súčasnosti učiteľ a vysokohorský nosič Peter Petras, s ktorým sme si spravili aj pár fotografií.

       Pre deti je tu postavená Svištia krajina. Samotné pleso kvôli nepriaznivým klimatickým činiteľom, ale najmä kvôli narušeniu brehov ľudskými zásahmi postupne vysychá. Časť našich turistov sa rozhoduje, že na dnes stačilo a po prechádzke okolo neveľkej mláčky sa lanovkou dá odviezť dole do Tatranskej Lomnice.

      Kupujeme si suveníry, niečo na zahriatie a po tatranskej magistrále pokračujeme okolo 20-metrového Obrovského vodopádu na Zamkovského chatu. Tam si doprajeme dlhšiu prestávku a posilníme sa dobrými slovenskými polievkami. Ani nie o hodinu už prichádzame k Skalnatému plesu. Všade mnoho ľudí a ruchu. Nečudo, v blízkosti plesa sú hotely, reštaurácie, nástupné stanice niekoľkých lanoviek, stanica horskej služby, ale i hvezdáreň a observatórium.

      Väčšina pokračuje v stúpaní a po hodine dosahuje vrchol Veľkej Svišťovky nachádzajúci sa vo výške 2038 metrov. Hora dostal názov podľa niekoľkých rodín svišťov, ktoré tu žijú a hvízdajú na turistov. I keď počasie v prvej polovici dňa nebolo najhoršie, na Svišťovke vládne hmla. Je spôsobená tým, že v dvojtisícovej výške sa väčšina vrcholov nachádza v oblakoch. Takže i my vchádzame priamo do jedného oblaku. Je to škoda, mohli sme mať krásne výhľady na Vysoké a Belianske Tatry a v doline na druhej strane aj na pôsobivé Zelené pleso. Vraciame sa späť k hvezdárni a cez sedlo pod Malou Svišťovkou schádzame k medzistanici Štart a napokon do Lomnice. 26-kilometrová túra s prevýšením 1400 metrov bola pre niekoho náročná, a tak si časť turistov zvolila inú trasu, a to návštevu Zbojníckej chaty. Ďalšia skupinka zase naopak prešla exponovaných Priečnym sedlom. Poslednou zastávkou na ceste domov zo zaujímavej vysokohorskej túry bol motorest Rieka. Niekto dal prednosť teplým jedlám, niekto plávaniu v lome alebo pozorovaniu výcviku záchranárskych psov.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.9.2018




Turisti zvládli náročný Hochschwab

      V strede júla sa presná polstovka Horcov vybrala do Rakúska zdolať 2277-metrový vrch Hochschwab, ktorý sa nachádza v pohorí rovnakého názvu. Mohutné vápencové horstvo s náhornými planinami, strmými skalnými stenami, mnohými jaskyňami, závrtmi, škrapmi a sutinovými prúdmi ponúka okrem fantastických výhľadov aj stretnutia s čriedami kamzíkov a kozorožcov.

      Dlhá nočná cesta začala pre nás už o druhej hodine rannej, aby sme okolo ôsmej zaparkovali pri reštaurácii Gasthof Bodenbauer v Štajersku a vydali sa na 10-hodinovú túru. I keď predpovede počasia neboli pred zájazdom veľmi priaznivé, nakoniec sa vyčasilo a my sme si užili aj za priehrštie slnečným lúčov. Inkriminované pohorie obsahuje vyše desať dvojtisícoviek. Naším cieľom bolo prekonať 1550 výškových metrov a dostať sa na výhľadový vrch Hochschwab. Najprv prechádzame dolinou Trawiestal, ktorá končí prudkým výstupom do sedla. Strmý kamenistý svah G´Hackte je zabezpečený lanami, reťazami, kovovými rebríkmi a stupačkami. V sedle Biwakschachtel sa nachádza bivak netradičného tvaru, niečo ako oblá plechová garáž. Poskytuje ochranu pred búrkou, je tam lekárnička, zápalky so sviečkami, kniha návštev a v prípade potreby tam môže niekoľko turistov aj prenocovať.

      Ešte zopár stoviek metrov a prichádzame na dvojtisícový vrchol. Všade naokolo sa týčia ďalšie ostré štíty. Niektoré z nich (napríklad Klosterwappen) sme v predchádzajúcich rokoch už pokorili. Vyťahujeme klubovú i slovenskú vlajku a robíme vrcholové fotografie.

      Keďže nie je sa kam ponáhľať, na najvyššom bode pobudneme takmer hodinu. Nasleduje dlhá púť po náhornej planine. Jej vápencová podstata nám ponúka mnoho krasových útvarov, ako závrty, prepadliská a škrapy. Na protiľahlom svahu spozorujeme stádo kamzíkov, často počuť dlhé hvizdy svišťov a niekoľkí z nás mali šťastie stretnúť aj 10-člennú čriedu alpských nosorožcov, pardon, kozorožcov. No a z flóry nás na každom kroku pozdravujú zvončeky a hlavne chránené horce mnohých druhov a farieb – fialové, žlté či tmavomodré.

      Po niekoľkohodinovej prechádzke po planine schádzame k horskej chate Häuselalm, kde si konečne doprajeme poriadny oddych posediačky a niečo aj do žalúdka. Jasné, že keď sa päťdesiat hladných a smädných Slovákov nahrnie do neveľkého priestoru, obsluha má čo robiť, aby stíhala nakladať a čapovať. Po doplnení paliva napokon prudko schádzame k východziemu miestu Gasthof Bodenbauer. Pracovníci hostinca, do ktorého sme sa natlačili, zrejme nečítajú našu internetovú stránku, a nemali preto dostatočnú zásobu guláša. Narýchlo dorábali tento žiadaný artikel svojským spôsobom – doliatím vody a doplnením párkov. Čo už? Hladu nerozkážeš. Zjedli sme aj varené párky plávajúce voľným štýlom v gulášovej šťave. Dôležité bolo, že náročnú 20-kilometrovú túru s rekordným prevýšením všetci bez problémov zvládli a tesne po polnoci sme šťastne dorazili domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.8.2018




Úspechy TK HOREC aj mimo plánu

      Okrem devätnástich akcií, ktoré má turistický klub Horec tento rok v oficiálnom pláne, sa jeho členovia podieľajú na ďalších aktivítách, či už individuálnych, alebo organizovaných vyššími inštanciami. Horci pomáhajú obnovovať turistické značky v okolí Partizánskeho, zabezpečujú okresné cyklistické podujatie Baťovianska galuska, vytvorili žltú miestnu značku vedúcu od dolného pomníka na vrch Osečný a osadu Hlboké, ktorá bude pokračovať k skalnej bráne a na Kolianovú.

      Významným tematickým podujatím, ktorého sa niektorí členovia klubu zúčastnili, je Trilógia – Vrcholy Strážovských vrchov. Trilógiu minulý rok vyhlásil Trenčiansky vysokohorský klub. V rámci nej treba počas troch rokov vystúpiť na 75 vrcholov, zväčša menej známych alebo neznačkovaných. Z klubu Horec sa do akcie prihlásili dvaja členovia – predseda Peter Horváth a podpredseda Ľubo Mazán. Už v prvom roku sa im podarilo dosiahnuť 54 vrchov, čím mali o viac než sto percent splnený „plán práce“. Ešte zďaleka neskončil ani druhý rok a už majú na konte 68 vrcholov, chýba im teda len sedem kúskov do splnenia celej trilógie. Prvú júlovú nedeľu dvaja horci najprv vybehli na vrch Srniak a potom docestovali do podhorskej obce Pružina. V Pružinskej Dúpnej jaskyni sa uskutočnilo odovzdávanie odznakov za splnenú úvodnú časť.

      Zo 130 pôvodne prihlásených turistov sa to podarilo iba dvadsiatim štyrom. Odznaky s nápisom Trilógia Strážovských vrchov odovzdával úspešným „absolventom“ predseda Trenčianskeho vysokohorského turistického klubu 77-ročný Marián Petrinec. Potom si účastníci pozreli Dúpnu jaskyňu so zaujímavou sintrovou výzdobou. Okrem medvedích kostí sa v jaskyni našli aj kosti jaskynných levov. Zlatým klincom programu bola hudobná produkcia country piesní interpretovaných tromi jaskyniarmi a potom ešte pôsobivý koncert pod zemou v podaní speváckeho zboru Technik z Bratislavy.

      Peter Horváth a Ľubo Mazán sa zúčasntili aj niektorých ďalších podujatí, tentoraz organizovaných Regionálnou radou KST v Prievidzi. Dvakrát splnili, ba vysoko prekročili kritériá akcie Sto jarných kilometrov, za čo boli taktiež odmenení odznakmi a diplomami.

      Spomenúť a pochváliť treba aj Lukáša, Matúša a Dušana Borika spolu s Lacom Juríkom, ktorí koncom júna v rámci štvordňovej akcie zdolali náročný 3905-metrový vrch Ortler. Ten patrí do pohoria Ortlerské Alpy a je najvyšším vrcholom talianskeho národného parku Stelvio.

Výbor TK Horec, Tempo, 16.7.2018




Na Roháčoch doba ľadová

      Dva dni po júnovom slnovrate, kedy slnko dosiahlo obratník Raka a v našich končinách oficiálne nastáva leto, sa horci vybrali na náročnú túru do Západných Tatier, konkrétne na Roháče. Je to druhé najvyššie pohorie na Slovensku. Turisti mali v pláne zdolať Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé.

      Po príchode k chate Zverovka vítalo 44 účastníkov síce chladné a polooblačné počasie, ale zatiaľ bez prehánok. Dokonca počas chôdze Látanou dolinou sa ukázalo aj slnko. Keď si však prečítalo predpovede hovoriace o daždi a snehu, v snahe nespôsobiť meteorológom psychickú traumu sa poponáhľalo skryť za oblaky. A tak nastalo obdobie hustej hmly, mrholenia a neskôr i sneženia. Neboli to však klasické snehové vločky krásnych bizarných tvarov, ale iba akési trojmilimetrové biele gulôčky. Zasypávali trávnaté lúky, chodníky, i naše vlasy.

      V sedle Zábrať sa rozhodujeme, čo ďalej. Sneženie a hmla skutočne nie sú vhodné, a ani bezpečné podmienky pre náročné štveranie sa po reťaziach na Ostrý Roháč a prekonávanie úzkych skalnatých hrotov. A tak po kratšom oddychu väčšina turistov schádza dole k Ťatliakovej chate. Iba zopár vytrvalcov vystúpilo zo sedla aspoň na vrchy Rákoň a Volovec. V chate v bufete pri sálajúcom krbe prečkávame výčiny počasia. Zohrievame sa horúcimi voňavými polievkami a hľadíme na veľkú farebnú mapu Roháčov zavesenú na stene. Aspoň nejaký výhľad...

      Keď dážď ustal, zdvíhame kotvy a poberáme sa na Roháčske plesá. Menšia skupina tam šla hneď ráno po vystúpení z autobusu, takže by sme ju onedlho mali stretnúť a spraviť si spoločné fotografie. Na snehovom poli pod vrcholom Roháča spozorujeme kamzíka. Onedlho vyšiel spoza skaly druhý, tretí a napokon štvrtý. Horské kozy sa naháňajú a váľajú v snehu. Aby nám nebolo ľúto, o chvíľu sa znovu rozsnežilo. To už prichádzame k Roháčskym plesám, kde obdivujeme šťastné rodinky divých kačíc. Im prehánky nevadia, veď vo vlhku trávia celý svoj život. Postupne obídeme všetkých päť plies a strmo zostupuje k Roháčskemu vodopádu nachádajúceho sa v Spálenej doline. 23-metrový padajúci prúd vody je najvyšším vodopádom v Západných Tatrách. Dnes bol mohutný a dobre živený čerstvým dažďom.

      Čaká nás ešte siahodlhá Roháčska dolina, ktorú kedysi vytvoril ľadovec. Treba ju prejsť peši po asfalte. V iných štátoch by tu určite zaviedli konský povoz, požičovňu bicyklov alebo aspoň kolobežiek. Na Slovensku – veľké hov... Peši, peši, veď sme turisti. Zvládli sme skaly, zvládneme aj asfalt. Pred štvrtou hodinou schádzame k parkovisku pri lanovke a odchádzame z upršanej Oravy do slnečného Partizánskeho.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.7.2018




Päťdesiatpäť milovníkov prírody v Šípskej Fatre

      Po druhýkrát v osemnásťročnej histórii klubu Horec sa preplnený autobus vybral do Šípskej Fatry. Naplánovaná bola návšteva národnej prírodnej rezervácie Šíp, kde sa nachádzajú vzácne druhy vápnomilných rastlín.

      Šípska Fatra geograficky patrí do Veľkej Fatry. Je to však osobitný celok s vysokými vápencovými a dolomitovými vrchmi, ktoré sú prederavené skalnými oknami, bránami a podzemnými priestormi. Prvým zaujímavým prírodným objektom, ktorý sme navštívili, bola Hrdošná skala vypínajúca sa nad obcou Komjatná. V jej okolí sme obdivovali mohutné kamenné bloky s puklinami a jaskyňami. Najväčšou z nich bola 120 metrová Žaškovská jaskyňa, vyhlásená za národnú pamiatku. Je známa i paleontologickými nálezmi.

      Cez kopec Hrdoš prichádzame po prudkom stúpaní na vrch Ostré. Kruhový výhľad stál naozaj zato. Sympatická vrcholová schránka obsahovala nielen návštevnú knihu, ale aj nevyhnutné potreby pre prípad krízy: zdravotnícky materiál, zápalky, poháre. Ďalšou našou zastávkou bolo skalné bralo s veľkou bránou, cez ktorú sa dalo pohodlne prejsť. Prístupná však bola len pre tých, ktorí k nej vyliezli použijúc zavesené lano.

      Okolo obeda sa dostávame na najvyšší bod túry – na vrch Šíp. Ten vytvára významnú krajinnú dominantu celého okolia sútoku Oravy a Váhu. Je to dvojvrchol; východný Šíp poskytuje krásny kruhový výhľad. I my máme šťastie – z 1170-metrovej výšky sa pozeráme na najvýznamnejšie vrchy Malej Fatry ako Kriváň, Chleb, Stoh a rozoklaný Rozsutec. Niečo fantastické. Času je zatiaľ dosť, takže na Šípe si doprajeme dlhšiu prestávku. Umožňuje to aj slnečné počasie prerušené len jednou krátkou prehánkou. Osviežujúci májový dáždik však nikomu problémy nespôsobil.

      Po hrebeni pokračujeme na západ, aby sme vystúpili na druhý bod z dvojvrchola, ktorý sa nazýva Zadný Šíp. Z vtáčej perspektívy si vychutnávame pohľad na kľukatenie Váhu v okolí Stankovian. Popri chodníku rastú chránené poniklece, horce a mnohé druhy liečivých bylín. 1130-metrové prevýšenie, ktoré sme doteraz absolvovali, treba zase anulovať. A tak príkrym svahom pomaly a opatrne klesáme, až sa dostávame k osade Podšíp. Je to bývalá drevenicová osada pracovitých obyvateľov žijúcich pod vrcholom, dnes už len osada chalupárov. Založená bola pred vyše dvesto rokmi. Obdivujeme malebné domčeky, aké dnes môže človek nájsť už len v skanzenoch. Dojeme zásoby poživatín a vydáme sa na posledný úsek dnešnej 17-kilometrovej trasy. Šípska flóra sa s nami rozlúčila vskutku impozantne – vzácnou orchideou črievičníkom papučkovým. Okolo pol štvrtej už všetci sedíme v stankovianskej krčmičke a dopĺňame si vypotené tekutiny.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.5.2018




Naročna túra v Lúčanskej Fatre

      Malá Fatra sa delí na dve časti: severnejšie sa nachádza tá známejšia a navštevovanejšia Krivánska Fatra a južnejšie zase Lúčanská Fatra. Tej prvej dominuje Vrátna dolina, Jánošíkove diery, Veľký a Malý Kriváň, Chleb či Rozsutec, tej druhej zase Kľak, Minčol a známe lyžiarske stredisko Martinské hole.

      Presná polstovka turistov z klubu Horec sa druhú júnovú sobotu vybrala na 22-kilometrový prechod Lúčanskou časťou Fatry. Túra nebola náročná ani tak svojou dĺžkou, veď pre bežného turistu ani 25-30 kilometrov nie je nič neprekonateľné. Náročná bola prevýšením: vystúpať strmo hore 1370 metrov a potom tak isto hlboko klesnúť – to dá kolenám a bedrovým kĺbom naozaj zabrať. Prvým vrcholom, ktorý sme po dvoch hodinách stúpania dosiahli, bola Horná lúka a nasledoval vrch Veterné. Tu – podľa očakávania – trochu fúkalo, dôležité však bolo, že nás nezastihol nejaký hustý lejak. Pod Hornou lúkou sa nachádza sympatická chatka, ktorá je vždy k dispozícii turistom, čo si potrebujú oddýchnuť, schovať sa pred búrkou alebo skloniť hlavu počas noci. Jej názov Grandhotel Partyzán je vskutku hoden ponuke: pestré vybavenie s umývadlom, hrncami a šálkami, okolo tridsať miest na spanie, piecka, sviečky a zápalky, nechýbali dokonca ani knihy pre prípad dlhšieho pobytu. Všetko samozrejme zadarmo, iba tak pre radosť pocestných.

      My sme dlhší pobyt v grandhoteli nepotrebovali; po občerstvení sa poberáme na najvyšší vrch Lúčanskej Fatry Veľká lúka. Vo výške 1476 metrov sa zapisujeme do návštevnej knihy. Pred nami už vidíme koncové stanice troch vlekov známeho lyžiarskeho strediska Martinské hole. Na susednom kopci Krížava sa do výšky 116 metrov týči rozhlasový a televízny vysielač. Vedľa vysielača sa nachádza voľne stojaca oceľová telekomunikačná veža, ako aj veľká obslužná budova. Súčasťou vysielacieho strediska je i pracovisko pre riadenie letovej prevádzky monitorujúce vzdušný priestor nad Slovenskom.

      Popri betónovom plote obchádzajúc kaluže a rozbahnené miesta klesáme do sedla a potom stúpame na posledný dnešný vrch Minčol. Na vrchole je umiestnený veľký kovový dvojkríž a schránka s knihou. Tu si doprajeme dlhý oddych a kocháme sa kruhovým výhľadom na okolité pohoria, ako i mestá v doline. Na jednej strane sa rozprestiera Žilina s vodnou nádržou, na druhej strane Martin a Vrútky. V pozadí do výšav siahajú vrcholy Veľkej Fatry. Nádherné slnečné počasie, krásna príroda a slovenské turistky – niet dôvod sa niekam ponáhľať. Porobíme fotografie, nalepíme na kríž náš znak, spravíme zápis do vrcholovej knihy.

      Posledný úsek smeruje strmo dole do Vrútok. Cestou prechádzame okolo kanóna, ktorý pripomína boje počas poslednej svetovej vojny. Oddychujeme na spílených kmeňoch, zbierame dubáky, skáčeme cez potok a napokon prichádzame do mestečka Vrútky, časť Piatrová. Tam – tentoraz v skutočnom hoteli – tiekli vysmädnutými hrdlami nápoje, dole pažerákom kĺzali teplé jedlá a nanuky. Ochutnali sme aj zákusky a pálenku, čo poslal majiteľ autobusu, keďže práve dnes vydáva dcéru. Napriek značnému prevýšeniu vytrénovaní horci trasu bez problémov zvládli, čo bol akýsi tréning na ďalšie náročné letné akcie ako budú Roháče, Vysoké Tatry alebo rakúsky Hochschwab.

Ľubo Mazán, Tempo, 18.6.2018




Päťdesiatpäť milovníkov prírody v Šípskej Fatre

      Po druhýkrát v osemnásťročnej histórii klubu Horec sa preplnený autobus vybral do Šípskej Fatry. Naplánovaná bola návšteva národnej prírodnej rezervácie Šíp, kde sa nachádzajú vzácne druhy vápnomilných rastlín.

      Šípska Fatra geograficky patrí do Veľkej Fatry. Je to však osobitný celok s vysokými vápencovými a dolomitovými vrchmi, ktoré sú prederavené skalnými oknami, bránami a podzemnými priestormi. Prvým zaujímavým prírodným objektom, ktorý sme navštívili, bola Hrdošná skala vypínajúca sa nad obcou Komjatná. V jej okolí sme obdivovali mohutné kamenné bloky s puklinami a jaskyňami. Najväčšou z nich bola 120 metrová Žaškovská jaskyňa, vyhlásená za národnú pamiatku. Je známa i paleontologickými nálezmi.

      Cez kopec Hrdoš prichádzame po prudkom stúpaní na vrch Ostré. Kruhový výhľad stál naozaj zato. Sympatická vrcholová schránka obsahovala nielen návštevnú knihu, ale aj nevyhnutné potreby pre prípad krízy: zdravotnícky materiál, zápalky, poháre. Ďalšou našou zastávkou bolo skalné bralo s veľkou bránou, cez ktorú sa dalo pohodlne prejsť. Prístupná však bola len pre tých, ktorí k nej vyliezli použijúc zavesené lano.

      Okolo obeda sa dostávame na najvyšší bod túry – na vrch Šíp. Ten vytvára významnú krajinnú dominantu celého okolia sútoku Oravy a Váhu. Je to dvojvrchol; východný Šíp poskytuje krásny kruhový výhľad. I my máme šťastie – z 1170-metrovej výšky sa pozeráme na najvýznamnejšie vrchy Malej Fatry ako Kriváň, Chleb, Stoh a rozoklaný Rozsutec. Niečo fantastické. Času je zatiaľ dosť, takže na Šípe si doprajeme dlhšiu prestávku. Umožňuje to aj slnečné počasie prerušené len jednou krátkou prehánkou. Osviežujúci májový dáždik však nikomu problémy nespôsobil.

      Po hrebeni pokračujeme na západ, aby sme vystúpili na druhý bod z dvojvrchola, ktorý sa nazýva Zadný Šíp. Z vtáčej perspektívy si vychutnávame pohľad na kľukatenie Váhu v okolí Stankovian. Popri chodníku rastú chránené poniklece, horce a mnohé druhy liečivých bylín. 1130-metrové prevýšenie, ktoré sme doteraz absolvovali, treba zase anulovať. A tak príkrym svahom pomaly a opatrne klesáme, až sa dostávame k osade Podšíp. Je to bývalá drevenicová osada pracovitých obyvateľov žijúcich pod vrcholom, dnes už len osada chalupárov. Založená bola pred vyše dvesto rokmi. Obdivujeme malebné domčeky, aké dnes môže človek nájsť už len v skanzenoch. Dojeme zásoby poživatín a vydáme sa na posledný úsek dnešnej 17-kilometrovej trasy. Šípska flóra sa s nami rozlúčila vskutku impozantne – vzácnou orchideou črievičníkom papučkovým. Okolo pol štvrtej už všetci sedíme v stankovianskej krčmičke a dopĺňame si vypotené tekutiny.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.5.2018




Fascinujúce tvary Pulčínskych skál

      Prvý raz sa turisti z Horca vybrali do moravskej obce Pulčín, aby navštívili národnú prírodnú rezerváciu Pulčínske skaly. Atraktivita tejto oblasti prilákala na aprílovú akciu takmer päťdesiat milovníkov prírody a turistiky.

      Na začiatku nenápadnej osady na nás zazerá osem vysokých drevených sôch s tvárami skrivenými od grimás. Vedľa nich čnie do výšky farebný totem. Iba kúsok nad dedinkou sa nachádza náš prvý cieľ – päť skál bizarných tvarov. Jedna pripomína korytnačku, iná zas hlavu hada. Tí odvážnejší sa vyštverali až na vrchol, aby si z výšky pozreli okolitú prírodu. Na vrcholovej plošinke nás čaká vyrezávaná skrinka s knihou. V jednej zo skál je aj menšia puklinová jaskyňa. Po chvíli chôdze, kedy treba použiť aj rebríky a stupačky, sa dostávame na najvyšší bod. Ten sa nazýva Hradisko. Vítajú nás tu ďalšie skalné bloky zakliesnené do seba. Zaujímavosťami sú aj zachovalé schody stredovekého hradu vytesané do skál a netypické kamenné more.

      Po pár hodinách putovania prichádzame na vrch Makyta. Podľa neho dostala pomenovanie púchovská odevná fabrika. Makyta je 923-metrový zalesnený kopec v západnej časti Javorníkov. Leží na hranici medzi Slovenskom a Českom, o čom svedčia aj viaceré hraničné kamene. Na vrchole je náučný panel, prístrešok a návštevná kniha. Zaplníme ju našimi autogramami a informáciami o klube Horec. Prudším klesaním sa dostávame k zaujímavej drevenej stavbe – ku Kapli u Huberta. Usilovní Moraváci na kaplnke práve vykonávajú rekonštrukčné práce a strechu natierajú lakom. Vnútrajšok je skrášlený drevorezbami zvierat.

      Po oddychu a občerstvení smerujeme k poslednému naplánovanému objektu – k rozhľadni na Čubovom kopci. Drevená vyhliadková veža nám poskytuje pohľad na Lúčanskú Fatru so zasneženými Martinkami, kúsok vľavo zas do výšky vytŕča Veľký a Malý Rozsutec. Stavbu pred 30 rokmi postavili miestni tesári. Rozhľadňa má štyri poschodia a výšku 18 metrov. Je ozdobená drevenými ornamentami. Krásnu, i keď náročnejšiu túru s dĺžkou 24 kilometrov končíme vo Francovej Lehote pri dobrých nápojoch.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.5.2018




Deň s Horcom na Javorine

      Prvú aprílovú sobotu sa dva plné autobusy turistov vybrali do pohoria Biele Karpaty. Horci mali na pláne vystúpiť na najvyšší vrch tohto pohoria – Veľkú Javorinu, navštíviť dve vyhliadkové veže a 18. výročie vzniku klubu osláviť posedením pri guláši.

      Na túto zaujímavú športovo-poznávaciu akciu prijalo pozvanie až 108 turistov. Prvým cieľom, ktorý navštívili, bola drevená rozhľadňa Obecnice nachádzajúca sa nad obcou Javořina. 13-metrová veža poskytla pekný polkruhový výhľad na východnú časť moravskej planiny. Po návrate na červenú značku pokračovali účastníci nenáročnou lesnou cestou ku Kamennej búde, kde si spravili občerstvovaciu prestávku. Pekné počasie vyhnalo z bytov aj mnoho domorodých milovníkov prírody, a tak sa na chodníku ponevierali celé stovky turistov a cyklistov. Ešte pred poludním prichádzame na vrchol Veľkej Javoriny, ktorý sa nachádza vo výške 970 metrov. Kraľuje mu veža s telekomunikačnými zariadeniami. Pôvodne tu bol len 15-metrový stožiar postavený pred šesťdesiatimi rokmi, dnes je to moderný 80-metrový vysielač. Pol kilometra od vrcholu je umiestnený pamätný kameň s nápisom: „Tu bratia vždy sa stretať budú.“ Javorina je totiž symbolom česko-slovenskej vzájomnosti a každoročne sa tu konajú slávnosti našich bratských národov. Tieto známe oslavy založili štúrovci ešte v 19. storočí. Nachádza sa tu aj hraničný stĺp so štátnymi znakmi Slovenska, Čiech a Moravy, a tiež niekoľko pomníkov.

      Okrem historických zaujímavostí je Javorina známa aj ako prírodná rezervácia s ochranou vzácnych druhov rastlín (mliečivec alpínsky, mesačnica trváca) a živočíchov (fuzáč alpský a bukový, vzácne pavúky, salamandra škvrnitá a žabka kunka žltobruchá).

      Kúsok pod vrcholom, iba 50 metrov od lyžiarskeho vleku, nás do svojich útrob pozvala Holubyho chata. Pomenovaná je podľa známeho botanika, entografa a popredného predstaviteľa národného hnutia Jozefa Holubyho. Rustikálne aranžovaná reštaurácia nám ponúkla občerstvenie a oddych. Chata vo svojich horných poschodiach poskytuje aj ubytovanie. Menšia skupinka našich turistov sa vybrala ešte na ďalšiu vyhliadkovú vežu Jelenec. Cestou po hrebeni Karpát ich potešila záplava snežienok. Jelenec bol kedysi vojenský vysielač, teraz je to kovová turistická rozhľadňa. Týči sa do výšky približne 40 metrov a výstup kolmo hore po úzkom rebríku dokáže mnohým zdvihnúť hladinu adrenalínu.

      Napokon po prejdení asi dvadsiatich kilometrov všetci schádzame do obce Cetuna. Tam v Country & Western salóne na každého čaká výborný guláš. Jedlom, predajom klubových tričiek a spevom slovenských piesní tak vyše stovka horcov oslávila výročie vzniku svojho klubu.

Ľubo Mazán, Tempo, 16.4.2018




Horci na sopečnom Buchlove

      Druhú marcovú sobotu sa turisti z Partizánskeho a okolia vybrali do pohoria Vtáčnik. Ich cieľom bolo vystúpiť na známe výhľadové vrchy – tisícmetrový Buchlov a osemstometrový Žarnov.

      Z obce Kamenec kráčame okolo lyžiarskeho strediska Sekaniny a popri horskom potoku Bystrica. Pred odbočkou na Zadnú lúku opúšťame modrú značku a strmo stúpame do prírodnej rezervácie Veľká skala. Uprostred hustého lesa sa vypínajú vysoké skalné bralá, či už patriace k onej Veľkej skale alebo k rozsiahlemu bloku Dvanásť apoštolov. Niektorí z nás skalnaté prekážky obchádzajú, niektorí cez ne preliezajú. Počasie je slnečné, pôda najprv bez snehu, vo väčších výškach sa postupne objavuje mokrý sneh. Pár metrov od skupinky turistov prebehlo stádo srniek, pätnásť centimetrov (!) od jednej účastníčky schovanej za stromom i vypasený diviak. Dievčatá sa však báť nemusia, pretože divé svine vyhľadávajú prevažne žalude. Klzký terén spôsobil horcom i zopár pádov, nič vážne sa našťastie nestalo.

      Po prekonaní 780 výškových metrov sa konečne dostávame na Buchlov. Zo skalnatého vrchu vulkanického pôvodu je nádherný výhľad. Treba si však dávať pozor, pretože skaly sú strmé a šmykľavé. Prelistujeme si knihu návštev, ktorá vypovedá, že 1040-metrový Buchlov je obľúbeným cieľom mnohých milovníkov prírody. Pokračujeme ďalšou prírodnou rezerváciou a strmo schádzame k chránenému jaseňu štíhlemu. O jeho parametroch a význame nás informuje náučný panel. Skúšame jaseň objať, no päť ľudí na to nestačí. Obvod kmeňa je vyše 6 metrov a vek sa odhaduje na 250 rokov. Ďalším pozostatkom sopečnej činnosti v pohorí Vtáčnik je Sladná skala a napokon známy Žarnov, kam prichádzame okolo druhej hodiny. Z vrcholu sa rozhliadame dookola. Pohľad nám padol na krásne zasneženú zjazdovku nad Hornou Vsou, ktorá je, žiaľ, už niekoľko rokov nevyužívaná a vlek je zničený.

      Návšteva dvoch prírodných rezervácií, niekoľkých bizarných skalných útvarov, stretnutie s pravou slovenskou sviňou a oddych pri vzácnom strome – to boli prírodné a kultúrne zaujímavosti, kvôli ktorým sa oplatilo päťdesiatke turistov obuť vibramy.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.3.2018




Zasnežená Veľká Fatra

      Plný autobus turistov plus dve autá sa tretiu februárovú sobotu vybralo s turistickým klubom Horec do Jasenskej doliny, známeho rekreačného a lyžiarskeho strediska. Desiatka lyžiarov si počas piatich hodín vychutnávala zjazdovku v lokalite Kašová, na vrchol ktorej ich vyvážala pohodlná lanovka. My ostatní sme sa vydali navštíviť 1381-metrový veľkofatranský vrch Lysec.

      Na rozdiel od poslednej akcie nám tentoraz počasie prialo. Krásny slnečný deň a asi štyridsať centimetrov snehu bol balzamom pre oči i dušu. Slnkom zaliate biele pláne a stromy obalené snehovou vatou – takéto pohľady sme si mohli vychutnávať počas celého výstupu. Cestou stretávame lyžiarov, ktorí vyšľapali so správne navoskovanými lyžami až na Lysec a teraz si užívajú zjazd lúčnymi a lesnými chodníkmi. My po prekonaní 880 výškových metrov prichádzame okolo poludnia na zasnežený vrchol. Ten je typický tým, že jeho južná strana je hôľnatá, kým severná je zarastená ihličnanmi.

      Výhľad je skutočne unikátny. Na severe sa týči tatranský Kriváň a hrebeň Roháčov, vidíme i ďalšie dva Kriváne v Malej Fatre, na východe vytŕčajú končiare Nízkych Tatier, západnejšie je Choč a Martinské hole. Fotografovaniu preto nebolo konca-kraja, vydarili sa aj zaujímavé panoramatické zábery. Po zápise do návštevnej knihy jedna turistka vytiahne koláče, druhá pagáčiky, tretia čokoládu, štvrtý dačo na zahriatie. A tak sa z kovovej vrcholovej ružice, ktorá ukazuje smery k okolitým kopcom, stáva hodovací stôl zaplnený dobrotami.

      Po dlhšom pobyte na Lysci pomaly schádzame tou istou trasou naspäť. Vyhli sme sa tak strmému a neprešľapanému chodníku. I tak si treba dávať pozor, pretože niektoré úseky sú šmykľavé. Obloha sa začína zaťahovať, my sme však to najkrajšie počasie vystihli už cestou nahor. Pred treťou hodinou sa zvítavame s našimi lyžiarmi, ktorí si dosýta zajazdili na 700-metrovej zjazdovke. Ešte pobyt v bufete pri teplej polievke a voňavej kávičke a takmer šesťdesiat spokojných horcov sa môže vrátiť k svojim blízkym.

Ľubo Mazán, Tempo, 5.3.2018




Inovec so zahmleným výhľadom

      Januárový zájazd, ktorý zorganizoval turistický klub Horec, smeroval do dedinky Selec, odkiaľ presná päťdesiatka turistov začala stúpať na najvyšší vrch Považského Inovca. V pláne bolo navštíviť vyhliadkovú vežu, pozrieť si lyžiarske stredisko a občerstviť sa v známej chate pod vrcholom.

      Dlhý had horcov sa kľukatí najprv po zablatenej poľnej ceste a neskôr po strmom zasneženom chodníku do 1042-metrovej výšky. Cestou stretávame sedem laní. Po dvoch hodinách šľapania a prekonaní 770 výškových metrov postupne prichádzame na vrchol. Tu sa nachádzajú dva telekomunikačné vysielače, prístrešok, vrcholová kniha a 21-metrová kovová veža. Meteorologicko-telekomunikačná rozhľadňa bola postavená pred dvoma rokmi a vyhliadkové podlažie prístupné verejosti je vo výške 16 metrov. Žiaľ, kvôli hustej hmle nie je ani z veže dobrý výhľad. A tak väčšinu času strávime pod prístreškom, kde oslávime polstoročnicu našej členky Hildy. Zákusky a slané i sladké pečivo pokryjú celý stôl. Čo-to sa ujde aj tehlovočervenému brhlíkovi, ktorý neustále skacká okolo a hľadá odrobinky. Teplomer pribitý k prístrešku ukazuje +2 stupne. V januári a v takejto nadmorskej výške je to dosť nezvyklé.

      Keďže na vyhliadkovú skalu sa neoplatí trepať, popri zjazdovke a dvoch vlekoch schádzame do Chaty pod Inovcom. Spolu s nami sa v nej tiesni vyše osemdesiat hladných a smädných návštevníkov. Tentoraz personálu nevadí, že niektorí hostia si ujedajú aj z vlastných zásob. Minule nám totiž chceli účtovať „prenájom lavičiek“ pred chatou, pretože sme si dovolili ich nápoje zajedať vlastnými paštétami.

      Po dokŕmení a ohriatí postupujeme smerom nadol po červenej značke; tá prechádza celým Inovcom z Trenčína až do Hlohovca. Zastavujeme sa pri náučnom paneli, ktorý nás informuje o pustovníkovi žijúcom v 17. storočí v jaskyni pod neďalekými skalami. Pôvodne zeman František Rozvadský v mladosti nechtiac zavinil, že jeho snúbenicu upálili na Trenčianskom hrade ako bosorku. Stal sa pustovníkom a v skalách sa dožil 78 rokov. A my, nie ako pustovníci, ale skôr vandrovníci, schádzame do Trenčianskeho Jastrabia, kde v krčmičke ohúrime celé osadenstvo krásnymi piesňami. Miestni štamgasti mali hodinový kultúrny program úplne zadarmo. Spev horcov neutíchol ani v autobuse, a tak sa celou cestou domov ozývajú medzi sedadlami slovenské ľudové a české country piesne.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.2.2018




Turisti z Horca bilancovali

      Koncom januára sa takmer trištvrte stovky turistov z klubu Horec zišlo na svojej výročnej schôdzi. Tentoraz v klube spoločenských organizácií, ktorý účastníkom poskytol nielen strechu nad hlavou, ale aj chutnú stravu a možnosť premietnuť si nahonobené fotografie.

      Prítomných privítal predseda klubu Peter Horváth. Ešte pred schvaľovaním programu schôdze sme si minútou ticha uctili pamiatku zosnulého Juraja Jenisa, dlhoročného člena výboru a predsedu cyklosekcie, ktorého vo veku 52 rokov premohla zákerná choroba. V správe o minuloročných akciách sme sa dozvedeli, že klub zorganizoval 17 turistických podujatí, z toho až 16 autobusových zájazdov. K najatraktívnejším túram patrila návšteva Malej Fatry a Starhradu, prechod Monkovou dolinou v Belianskych Tatrách s množstvom kamzíkov a svišťov, pohľad na Závojový vodopád v Slovenskom raji, výstup na Sitno s rekordnou 109-člennou účasťou, ale i 3-dňový zájazd do Krkonôš na severe Čiech s výstupom na najvyšší vrch našich susedov Snežku. Celkovo sa minulý rok na akciách zúčastnilo 330 turistov, ktorí prešli vyše 800 kilometrov.

      Po informácii o finančnom stave klubu nasledovalo schvaľovanie plánu túr na tento rok. Je naplánovaných 19 zaujímavých akcií.

      Medzi nimi nebude chýbať februárová lyžovačka v Jasenskej doline a výstup na Lysec, guláš na Veľkej Javorine, prechod Martinských holí, výstup na Ostrý Roháč a Plačlivé, v Nízkych Tatrách opäť navštívime Sinú a Bôr, vo Vysokých prvý raz prekonáme Veľkú i Malú Svišťovku, v Karpatoch za jeden deň dobijeme tri hrady počnúc známym Pajštúnom, budeme obdivovať Starohutský vodopád, pozrieme si tretí najvyššie položený hrad na Slovensku Zniev a v Rakúsku sa pokúsime vystúpiť na Hochschwab. Asi najzaujímavejšou akciou bude dvojdňovka Za krásami Gemera, v rámci ktorej po prvý raz zdoláme Kojšovu hoľu, Zádielsku roklinu a Turniansky hrad.

      Predseda oboznámil účastníkov výročnej schôdze o blížiacej sa cyklistickej akcii Baťovianska galuska, o usilovnosti našich značkárov pri obnove turistického značenia, i o stave členskej základne. V súčasnosti má klub 124 členov, čo je rekord v jeho doterajšej 18-ročnej histórii. Nasledovalo odmeňovanie najaktívnejších turistov minulého roku. Za plný počet absolvovaných zájazdov si poukaz na tohtoročné Roháče odniesol Ľubo Mazán. Ďalšími poukazmi boli odmenení Ľudka Šalgová, Peter Psota, Renáta Boriková a Peter Horváth. Po diskusii a prestávke s občerstvením si účastníci premietli fotografie z posledných podujatí. Turistický klub Horec verí, že z ponúknutých túr na tento rok si každý vyberie to, čo ho najviac zaujíma a v prírode spolu zažijeme krásne a nezabudnuteľné chvíle.

výbor TK Horec, Tempo, 5.2.2018




Triatridsať horcov v Skalnej bráne

      Prvá tohtoročná akcia zaviedla 33 horcov len pár kilometrov od rodného mesta. Z dolného pomníka sa turisti vrátane štvorročného Peťka vybrali k salašu a po náučno-relaxačnom chodníku, ktorý pred pár rokmi vybudovali študenti gymnázia, sa dostali až na lúku s bývalou chatou Ondrej. Áno, bývalou, pretože po chate dnes nie je ani pamiatky. Čo komu spravila, že musela byť násilne odstránená, to nikto netuší...

      Po žltej turistickej značke, ktorú obnovovali naši kluboví značkári, prichádzame na Hlboké. Rozľahlé lúky a zopár domčekov tu vytvára romantickú atmosféru. Po chodníku so stopami konských kopýt prichádzame k novopostavenej kaplnke. Občerstvíme sa a spravíme prvý dnešný zápis do návštevnej knihy. Potom už stúpame k prírodnému úkazu, ktorý sa skrýva pod vrchom Kopanica. Uprostred hustého lesa čnie skalisko s niekoľkometrovým otvorom – Skalná brána. Vchádzame do brány a strmým šmykľavým briežkom sa dostávame na jej hornú úroveň. Blato okolo brány je skutočne klzké, musíme sa pridržiavať natiahnutých lán a konárov. Pri skale sa nachádza ďalšia kniha, takže pribudne druhý dnešný zápis. Po lese pobehujú srnky, vidíme nielen ich biele zadočky, ale aj množstvo bobkov. O pol kilometra ďalej si poriadne oddýchneme v sedle Plešovica, ktoré je známe ako križovatka šiestich lesných ciest a chodníkov. Jedna účastníčka prekvapila ostatných svojim pokrmom – ako vegánka nielenže vytiahla špeciálnu nádobu s ultra zdravým pokrmom, ale nemajúc iné nástroje, začala exotickú zeleninu pojedať paličkami čerstvo odlomenými zo stromu. Tak teda dobrú chuť. Väčšina však dala prednosť saláme, klobáse a iným vysoko škodlivým údeninám.

      Zo sedla sa poberáme na lúku Kolianová. Okrem stola, lavičiek, horiaceho ohňa a vône špekačiek na nás čaká i tretia vrcholová kniha. Dnes tých zápisov bude veru požehnane. Zvítame sa s turistami z okolitých obcí, zaželáme si šťastný nový rok a poponúkame sa tuhými i kvapalnými rekvizitami. Kolianová je známa výskytom vzácnych poniklecov a ďalších chránených rastlín, ale i množstvom kliešťov, ktoré tu majú svoje hniezda. Zajeme si, pofotíme sa a po rozlúčke s priateľmi smerujú naše vibramy k dnešnému poslednému cieľu – k letohrádku Babylon nad Brodzanmi. Dnes zrúcanina, kedysi malebné letné sídlo Natálie Oldenburgovej, netere Puškinovej manželky. Letohrádok býval plný obrazov, vzácneho nábytku, hudobných nástrojov, množstva kníh a umeleckých diel. Na terase stál dokonca veľký hvezdársky ďalekohľad. Pred pár rokmi bola snaha o rekonštrukciu stavby, v súčasnosti je však znovu vydaná napospas zubu času. Zbúraná chata Ondrej, rozpadajúci sa Babylon, zničené sochy spisovateľov v brodzianskom parku – nie sme my náhodou na Slovensku?

      Podaktorí autom, podaktorí autobusom, podaktorí peši popri hlavnej ceste a zopár vytrvalejších i cez pole okolo nevoňavého smetiska sa vracajú k dolnému pomníku, kde dnešná 19-kilometrová túra končí.

Ľubo Mazán, Tempo, 22.1.2018




Stopäťdesiat turistov na Žarnove

      Traja organizátori – Turistický klub Horec, KST Žarnov Oslany a Regionálna rada KST v Prievidzi zorganizovala 27. decembra Vianočný výstup na Žarnov. Pre Horec to bol už 18. ročník tejto tradičnej zimnej akcie, zatiaľ čo oslianski turisti si pripomenuli okrúhle jubileum vzniku svojho klubu. A tak sa na Žarnove nielen stretávalo, ale aj oslavovalo.

      V stredu medzi sviatkami sa pred desiatou hodinou na točni autobusu v Ľubianke začalo schádzať veľké množstvo turistov z viacerých klubov. Nakoniec sa nazhromaždilo vyše 150 milovníkov prírody. Po novej žltej trase sa cez lúku a listnatý les dostali do sedla a napokon i na 840-metrov vysoký sopečný vrch Žarnov nachádzajúci sa v pohorí Vtáčnik. Snehu nebolo ani zamak a na vrchole strašne fúkalo. Potešil nás aspoň pekný výhľad na okolité horské chrbty. Menším prekvapením bola prítomnosť asi ročného čierneho kocúra, ktorý sa chúlil pod schránkou s návštevnou knihou a vypytoval od ľudí niečo pod zub. Mal šťastie – okrem iných dobrôt sa mu ušlo dokonca i trochu pražskej šunky.

      Kvôli silnému vetrisku sa účastníci akcie dlho na vrchole nezdržali, radšej sa vrátili do závetria v sedle, kde traja predsedovia predniesli svoje prejavy. František Szalay pripomenul 10. výročie založenia KST Žarnov Oslany, rozdal prítomným pamätné listy a upomienkové predmenty. Pár slov o turisticke, jej význame pre človeka a o nových značkách povedal Milan Lomnický, predseda Regionálnej rady v Prievidzi. Peter Horváth pozval na ďalšie podujatia, ktoré v najbližších dňoch organizuje turistický klub Horec a daroval účastníkom kalendáriky na rok 2018 s krásnou fotkou Vtáčnika. Po skončení oficiálnej časti sa ľud začal postupne presúvať dole na Ľubianku, kde v zariadení Red Dollars na všetkých čakala dobrá kapustnica, čaj s rumom a ďalšie tuhé i tekuté dobroty, ktoré potešili chuťové i čuchové bunky turistov.

Ľubo Mazán, Tempo, 15.1.2018