Päťdesiatpäť milovníkov prírody v Šípskej Fatre

     Po druhýkrát v osemnásťročnej histórii klubu Horec sa preplnený autobus vybral do Šípskej Fatry. Naplánovaná bola návšteva národnej prírodnej rezervácie Šíp, kde sa nachádzajú vzácne druhy vápnomilných rastlín.

     Šípska Fatra geograficky patrí do Veľkej Fatry. Je to však osobitný celok s vysokými vápencovými a dolomitovými vrchmi, ktoré sú prederavené skalnými oknami, bránami a podzemnými priestormi. Prvým zaujímavým prírodným objektom, ktorý sme navštívili, bola Hrdošná skala vypínajúca sa nad obcou Komjatná. V jej okolí sme obdivovali mohutné kamenné bloky s puklinami a jaskyňami. Najväčšou z nich bola 120 metrová Žaškovská jaskyňa, vyhlásená za národnú pamiatku. Je známa i paleontologickými nálezmi.

     Cez kopec Hrdoš prichádzame po prudkom stúpaní na vrch Ostré. Kruhový výhľad stál naozaj zato. Sympatická vrcholová schránka obsahovala nielen návštevnú knihu, ale aj nevyhnutné potreby pre prípad krízy: zdravotnícky materiál, zápalky, poháre. Ďalšou našou zastávkou bolo skalné bralo s veľkou bránou, cez ktorú sa dalo pohodlne prejsť. Prístupná však bola len pre tých, ktorí k nej vyliezli použijúc zavesené lano. Okolo obeda sa dostávame na najvyšší bod túry – na vrch Šíp. Ten vytvára významnú krajinnú dominantu celého okolia sútoku Oravy a Váhu. Je to dvojvrchol; východný Šíp poskytuje krásny kruhový výhľad. I my máme šťastie – z 1170-metrovej výšky sa pozeráme na najvýznamnejšie vrchy Malej Fatry ako Kriváň, Chleb, Stoh a rozoklaný Rozsutec. Niečo fantastické. Času je zatiaľ dosť, takže na Šípe si doprajeme dlhšiu prestávku. Umožňuje to aj slnečné počasie prerušené len jednou krátkou prehánkou. Osviežujúci májový dáždik však nikomu problémy nespôsobil.

     Po hrebeni pokračujeme na západ, aby sme vystúpili na druhý bod z dvojvrchola, ktorý sa nazýva Zadný Šíp. Z vtáčej perspektívy si vychutnávame pohľad na kľukatenie Váhu v okolí Stankovian. Popri chodníku rastú chránené poniklece, horce a mnohé druhy liečivých bylín. 1130-metrové prevýšenie, ktoré sme doteraz absolvovali, treba zase anulovať. A tak príkrym svahom pomaly a opatrne klesáme, až sa dostávame k osade Podšíp. Je to bývalá drevenicová osada pracovitých obyvateľov žijúcich pod vrcholom, dnes už len osada chalupárov. Založená bola pred vyše dvesto rokmi. Obdivujeme malebné domčeky, aké dnes môže človek nájsť už len v skanzenoch. Dojeme zásoby poživatín a vydáme sa na posledný úsek dnešnej 17-kilometrovej trasy. Šípska flóra sa s nami rozlúčila vskutku impozantne – vzácnou orchideou črievičníkom papučkovým.

     Okolo pol štvrtej už všetci sedíme v stankovianskej krčmičke a dopĺňame si vypotené tekutiny. Teda – nie celkom všetci. Jeden stále nechodí. Poblúdené Mirovo telo (a iné) nevie nájsť cestu k ostatným. Večné zaostávanie sa mu tentoraz vypomstilo. Až po vyše dvoch hodinách sa vyslancom Peťovi Hudecovi a Mirovi Kohútovi podarilo „zálesáka“ nájsť a priviesť k ostatným. Odteraz sa bude zúčastňovať iba akcií detského turistického krúžku a na jeseň sa uvidí.