Uverejnené články o TK Horec v roku 2019


Horci v Rakúskych Alpách

      Presne pred desiatimi rokmi turisti z klubu Horec po prvýkrát navštívili pohorie Raxalpen, ktoré je súčasťou Rakúskych Álp. Pokúsili sa zdolať najvyšší vrch tohto pohoria – dvojtisícový Heukuppe. Vtedy im to však veľmi studené a daždivé počasie nedovolilo, a tak výlet skončil návštevou viedenského Schönbrunnu. Tento rok to dopadlo inak a výstup na „Sennú kopu“ sa vydaril.

      O štvrtej hodine rannej sa autobus so 49 turistami vybral k našim juhozápadným susedom. K sedlu s názvom Preiner Gscheid, kde je štart našej dnešnej trasy, dorážame okolo deviatej hodiny. Víta nás slnečné počasie, a tak po kratšej príprave vyrážame prekonať 1200 výškových metrov a približne 18 kilometrov v skalnatom pohorí. Prvým testom kondície, ale aj odvahy bol úsek Reisstaler steig, ktorý je kvôli obtiažnemu terénu zabezpečený lanami, rebríkmi a stupačkami. Okrem nôh bolo treba používať aj ruky a držiac kovové lano vyťahovať sa na ďalší a ďalší skalný stupienok. Napokon túto zaistenú cestu kategórie A/B všetci zvládli. Možno väčším nebezpečenstvom ako samotná ferata boli odkopnuté kamene, ktoré neraz len tesne preleteli vedľa niektorého turistu. V pohorí Raxalpen je takýchto lezeckých úsekov niekoľko, a veru nie všetky sú také ľahké ako ten dnešný.

      Po prekonaní feraty sa dostávame na planinu. Po nej to už ide ľahšie a predpoludním pomaly prichádzame na vrchol oblého a hôľnatého kopca Heukuppe, ktorý sa týči do výšky 2007 metrov nad morom. Nachádza sa tu štvorhranná mohyla poskytujúca tieň, i posedenie. Turistky poponúkajú ostatných domácimi ovocnými koláčmi, turisti zase vyťahujú niečo tekuté. Vrch nám doprial krásny kruhový výhľad na okolité rakúske pohoria, ale i na severné svahy nášho Raxu, ktoré sú priam obsypaných chatami a salašmi. Kdeže sa s takýmto vybavením môžu porovnávať slovenské hory. Nieže chatu, ale ani len náznak bufetu nenájdete napríklad na povestnej Kráľovej holi, ktorá je východiskom viacerých nízkotatranských túr a prechádza ňou i hlavná hrebeňovka. V Rakúsku sa o horské chaty a útulne dá zakopnúť takmer na každom kroku.

      Z dvetisíc metrovej výšky vidíme okrem spomínaných ubytovní aj väčšie snehové pole, kde sa poležiačky chladí stádo kráv. Je to logické, veď majú plné vemená čerstvého plnotučného mlieka, ktoré by sa v takomto teple mohlo rýchlo zraziť a premeniť na hrudkovitý tvaroh... Na menšom snehovom poli zase oddychujú dva kamzíky, kým tretí behá okolo nás. Zo samotného vrcholu sa rozbiehajú a skáču do neznáma paraglajdisti, krúžia tu i menšie lietadlá poskytujúce vyhliadkové lety. Skutočne je čo obdivovať, aj fotiť.

      Pol kilometra pod vrcholom sa nachádza chata Carl Ludwig Haus. Tam si doprajeme občerstvenie v podobe rakúskeho pivka a gulášu. Pokračujeme na vrch Predigstuhl, kde natrafíme na menšiu útulňu. Slúži turistom, ktorí majú nejaké zdravotné problémy alebo ich navečer zastihlo nepriaznivé počasie. Prekvapivá nie je samotná útulňa, ale časť jej vybavenia – klasický telefón, t.j. pevná linka, ktorou sa dá privolať pomoc. My problémy zatiaľ nemáme, a tak pokračujeme po hrebeni ďalej, spievajúc si clivú slovenskú pieseň Na Kráľovej holi. Počas zostupu začalo husto pršať a dážď prikrášlili aj krúpy veľké ako hrach. Kto stihol, skryl sa pod strieškou, kto nie, premokol do nitky. Keďže dážď nie je smrteľne jedovatý, bez ujmy sme túto sprchu prežili. Popri ďalších dvoch chatách prichádzame pred piatou hodinou do miesta, kde naša túra začala. Zopár najzdatnejších horcov vystúpilo ešte na vrch Preiner Wand, na ktorom sa týči kovový kríž. Naopak, piati turisti, ktorí prehliadli jednu odbočku, pokračovali nesprávnym smerom a zišli do susednej dediny. Tam sme ich počas cesty domov v prudkom lejaku vyzdvihli. Piata návšteva Rakúska sa horcom celkom vydarila a okrem pár boľavých kolien nezanechala na nikom žiadne trvalé následky.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.8.2019





Odznaky pre aktívnych turistov

      Významným turistickým podujatím, ktorého sa zúčastnili aj niekoľkí členovia klubu Horec z Partizánskeho, bola Trilógia – Vrcholy Strážovských vrchov. V roku 2017 ju vyhlásil Trenčiansky vysokohorský klub. V rámci nej bolo treba počas troch rokov vystúpiť na 75 vrcholov, zväčša menej známych alebo neznačkovaných. Z turistického klubu Horec sa do akcie prihlásili predseda Peter Horváth a podpredseda Ľubo Mazán. Už v prvom roku sa im podarilo dosiahnuť 54 vrchov a po druhom roku im do splnenia celej trilógie chýbal iba jeden kopček. Na ten vystúpili v polovici apríla tohto roku, čím absolvovali všetky predpísané strážovské vrcholy.

      Na pozvanie autora a organizátora Trilógie, 77-ročného Mariána Petrinca sa dvaja horci v slnečnú júnovú nedeľu vybrali z Nitrianskych Sučian na tisícmetrový Rokoš. Tam prebehlo odovzdávanie odznakov.

      Zo 122 pôvodne prihlásených turistov sa druhú etapu podarilo absolvovať iba necelej tridsiatke. Naši dvaja členovia ako prví a zatiaľ jediní vystúpili na všetky predpísané strážovské vrcholy, takže od predsedu Trenčianskeho vysokohorského turistického klubu pána Petrinca si prevzali hneď dva odznaky naraz. Keďže prvé kovové ocenenia dostali pred rokom v Pružinskej Dúpnej jaskyni, tým sa pre nich celá Trilógia úspešne uzavrela. Odznak za absolvovanie druhej etapy získal aj nový člen Horca Ľubo Meňhert. Na vrchole Rokoša pobudli turisti vyše hodiny, porozprávali sa s priateľmi z iných klubov o svojich cestovateľských plánoch, spravili si spoločné fotografie a potom zostúpili buď do Sučian alebo do Nitrianskeho Rudna, aby doma stihli chutný nedeľný obed.

Výbor TK Horec, Tempo, 15.7.2019





Náročná túra v Západných Tatrách

      „Ísť či nejsť?“ rozhodoval sa výbor turistického klubu Horec ešte v piatok poobede, teda iba pol dňa pred naplánovanou túrou. Aladin a ďalšie meteorologické stránky totiž ukazovali na predposlednú júnovú sobotu búrky. Napokon sa do Tatier išlo a akcia sa (až na popoludňajší dážď ) celkom vydarila.

      V „inkriminovanú“ sobotu už okolo ôsmej hodiny rannej vysadá v Račkovej doline z autobusu vyše päťdesiat turistov. Víta ich slnko a čerstvý horský vzduch. Dnes je na pláne výstup na vrch Klin, ktorý sa nachádza na slovensko-poľskej hranici. Túra vo vysokohorskom prostredí si vyžaduje prekonať takmer 1400 výškových metrov a 22 kilometrov. Ak by to pre niekoho bolo priveľmi náročné, je pripravená aj ľahšia alternatíva, a to návšteva Račkových plies a vodopádu. A naopak – komu by sa pôvodná trasa málila, môže si ju predĺžiť ešte o výstup na Otrhance a Jakubinú.

      Úzkou dolinou, ktorá je poznačená ťažbou dreva, sa dostávame k známej Račkovej doline. Tá je dlhá päť kilometrov a tečie v nej potok s rovnomenným názvom. Ten do seba priberá viaceré menšie prítoky. Stúpame proti smeru toku, obdivujeme chránený žltohlav európsky a ďalšie vzácne rastliny. Po dvoch hodinách prichádzame k útulni Pod Klinom. Kedysi tu turisti mohli v prípade náhlej zmeny počasia prespať, dnes červený text na tabuli prenocovanie prísne zakazuje. Z útulne sa totiž stalo „múzeum ovčiarstva“. No, múzeum je asi trochu silný výraz. Vnútri na stenách visí asi dvadsať zarámovaných fotografií oviec, bačov a valachov. Vonku na poličke sa vyvaľujú dve hrudy syra. Samozrejme, syr nie je skutočný, ale vytesaný z kameňa. A kvôli týmto pár artefaktom bola útulňa prekvalifikovaná na múzeum a je prísne zakázané v nej stráviť noc. Dážď, búrka, sneh, či zotmievanie sa – čo tam po tom. Bežte, turisti, ešte dve hodiny dole do kempu! Kúsok nad búdkou sa značkovaná cesta rozvetvuje.

      My pokračujeme západnou vetvou, fotíme si Račkov vodopád a nad nim šesť Račkovych plies. Ich počet nie je vždy rovnaký, mení sa podľa stavu vody v doline. V blízkosti sa nachádzajú i viaceré snehové polia. Za plesami sa trasa stáva dosť strmou, takže výstup do Račkovho sedla dáva viacerým z nás poriadne zabrať. Menej zdatní turisti preto ďalej ani nepokračovali a vrátili sa tou istou cestou na základňu. Bolo to rozumné rozhodnutie; vo vysokohorskom prostredí nikdy netreba preceňovať svoje sily.

      Spomínané Račkovo sedlo sa už nachádza na štátnej hranici. Tú lemujú bielo-červené hraničné kamene. Zo severnej strany sú označené písmenom P a z južnej strany písmenom S. Jednou nohou v Poľsku a druhou na Slovensku strmo stúpame na 2173-metrov vysoký Klin. Jeho tvar pripomína pyramídu. Počasie však nie je úplne priaznivé: občas nás obkolesí hustá hmla, občas prší, občas počuť aj hromy. Výhľad z Klinu preto nie je úchvatný, ako často zvykneme písať, ale skôr podpriemerný. Žiadna HD kvalita. Cez Gáborovo sedlo potom schádzame späť k Ústiu Račkovej doliny a túru končíme na chate Orešnica pri bryndzových haluškách.

      Jedenásť zdatnejších turistov si hneď zrána vybralo náročnejšiu trasu. Cez Otrhance, ktoré pozostávajú z niekoľkých skalnatých vrcholov, vystúpili až na Jakubinú. Cestou ich pozdravilo päťčlenné stádo kamzíkov, ktoré sa páslo iba kúsok od chodníka. Na Jakubinej, podobne ako na Kline, taktiež vládlo nevľúdne počasie. Iba vo vzácnych momentoch, keď hmla na chvíľu ustúpila, sa v diaľke ukázal vrchol Ostrého Roháča a Plačlivého. Cez Hrubý vrch a Končistú potom tí najvytrvalejší vystúpili na Klin, čím prekonali až 1800-metrové prevýšenie. Napokon sa všetci bezpečne vrátili k autobusu a pred šiestou hodinou vyštartovali domov. To sa nedá povedať o dvoch českých turistoch, ktorí v tej istý deň na tej istej trase zablúdili a musel ich zachraňovať vrtuľník. Nuž – kto umí, ten umí...

Ľubo Mazán, Tempo, 1.7.2019





Úchvatné výhľady z Rakytova

      Po daždivom týždni sa konečne vyčasilo, a tak sa štyridsať turistov z klubu Horec mohlo bez obáv z prechladnutuia vydať na svoju ôsmu tohtoročnú akciu. Cieľom bolo vystúpiť na dva vrcholy vo Veľkej Fatre a navštíviť tri prírodné rezervácie.

      Pohorie Veľká Fatra má dve vetvy: západnú turčiansku a východnú liptovskú. V tej prvej sa nachádza napríklad vrch Lysec, Veľkofatranský Kľak a lyžiarske stredisko Jasenská dolina. Liptovskej časti dominuje 1567-metrový vrch Rakytov, je tu rekreačné stredisko Smrekovica, známe lyžiarsko-turistické centrum Donovaly a trojjediná obec Liptovské Revúce. Nažhavení slnečným počasím a trpiaci abstinenčnými príznakmi z nedostatku turistiky (kvôli zrušeniu predchádzajúcej akcie) sa púšťame do boja s 20-kilometrovou trasou a hlavne s nekompromisným 1380-metrovým prevýšením. Z podhorskej obce Teplô sa popri Teplom potoku s niekoľkými menšími vodopádmi dostávame k útulni Limba. Chodník je zablatený a šmykľavý, po kameňoch tečie voda. Vedľa útulne sa nachádza menšie jazierko, ktorému vládne statný žabiak – skokan hnedý. Ten sa o svoj príbytok delí s velikánskym pstruhom. Už aj od Limby sú krásne výhľady smerom na východ. Po strmom výstupe na samotný Rakytov treba prívlastok „krásne“ zmeniť na „úchvatné“. Po dažďoch je obloha vyčistená, nikde žiaden opar. Kam sa len človek pozrie, všade sa rozprestierajú slovenské pohoria. Na severe vidno zasnežené vrcholky Západných Tatier, kúsok vpravo západnú časť Nízkych Tatier. V diaľke sa týči niekoľko vysielačov: z tých známejších spomeňme Skalku v Kremnických vrchoch a Krížavu nad Martinskými hoľami. Rozoznávame aj nezameniteľný tvar Kľaku či Choča. Orientáciu uľahčuje kovová ružica s vyznačenými smermi a vzdialenosťami k jednotlivým vrchom.

      Po dlhej občerstvovacej prestávke – veď výstup na Rakytov dal mnohým poriadne zabrať – pokračujeme hôľnatým terénom k Čiernemu kameňu. Cestou míňame niekoľko snehových polí, takže zimné radovánky, ako napríklad stavanie snehuliaka, si vychutnávame aj koncom mája. Čierny kameň je nielen výrazná skala obrastená tmavými smrekmi, ale aj prírodná rezervácia s ochranou pralesovitých porastov tvorených stromami a kosodrevinou. Samotný vrchol nie je kvôli ochrane prírody prístupný. Popri viacerých potokoch, ktoré lemuje sýtožlté záružlie močiarne, prichádzame k sedlu pod Ploskou. Kto má dnešného šľapania už dosť, schádza popri salašu do Vyšnej Revúcej, kde si môže posedieť pri nápojoch v reštaurácii Horec. Bolo to celkom milé: Horcov privítali v Horci. Ostatní pokračujú podľa plánu na hôľnatý vrch Ploská. Práve tu sa fatranský hrebeň delí na už spomínanú turčiansku a liptovskú vetvu. Na vrchole sa nachádza pamätník bojovníkom SNP. Strmé úbočia sú teraz v máji porastené množstvom šafranu, v zime sú však nebezpečné kvôli lavínam.

      Na Ploskej sa stretávame s našimi šiestimi diaľkošľapmi, ktorým naplánovaná trasa po fatranskom hrebeni nestačila, túru si predĺžili o ďalších šesť kilometrov a vystúpili na vrch Borišov. Napokon všetci schádzame na horný koniec dedinky Vyšná Revúca. Názov dostala podľa zvukov potoka počas jarného topenia snehu. Tam si v reštaurácii pozrieme poslednú tretinu semifinálového hokejového zápasu a potom už rýchlo domov, aby voleniachtiví občania stihli vhodiť do urny svoj hlas za europoslancov.

Ľubo Mazán, Tempo, 3.6.2019





Stovka turistov na Temešskej skale

      Turistický klub Horec každoročne začiatkom apríla oslavuje výročie svojho založenia. Tento rok sa dva autobusy naplnené milovníkmi prírody vybrali prvú aprílovú sobotu do pohoria Malá Magura, aby spolu vystúpili na Temešskú skalu a potom oslávili 19. rok svojej existencie pri dobrom guláši.

      I keď nás pri odchode z mesta vyprevádzal jarný dážď, v prievidzskom okrese ustal, a tak sme mohli z podhorskej dedinky Temeš začať šľapať po úplne suchom lesnom chodníku. Prvým naším cieľom bola Temešská skala, ktorá sa vypína do výšky 910 metrov. Nachádza sa v prírodnej rezervácii s ochranou vzácnych živočíchov a rastlín. Výhľady kvôli hmle neboli najlepšie. Oproti vyčnieval o sto metrov vyšší Rokoš a v doline sa zrkadlila rudnianska priehrada. Vrchol zdolali aj naši najmladší účastníci Adamko, Peťko a Laurika. Tá sa dokonca nebála vyštverať na takmer kolmú skalu, ktorá jej stála v ceste. Prekážky predsa treba zdolávať, nie obchádzať. Odfotili sme sa nielen pri schránke s vrcholovou knihou, ale aj v útrobách desaťmetrovej jaskyne. Temešská skala je totiž tvorená prevažne vápencom a v takejto hornine nie sú jaskyne ničím výnimočným.

      Strmším stúpaním pokračujeme k druhému dnešnému cieľu, ktorým je Malá Magura. 1101 metrov vysoký vrch sa už nachádza v hlavnom hrebeni rovnomenného pohoria, ktoré sa tiahne od Čičmian až po Bojnice. Cestou nás potešil pohľad na viaceré druhy kvetov, ako boli prvosienky, fialky a sirôtky.

      Podľa pôvodného plánu sa z vrcholu Malej Magury malo schádzať dole, približne tretina turistov sa rozhodla, že navštívi ešte o 50 metrov vyššiu Veľkú Maguru, ktorá je vzdialená iba dvadsať minút cesty. Putujúc po hrebeni narážame na menšie i väčšie fľaky snehu. I keď v dolináááách sú snežienky už dávno odkvitnuté, tu v tisísmetrovej výške sa im teraz darí najlepšie. A tak naše foťáky zaostrujú aj na množstvo bielych hlávok roztrúsených po čistinke.

      Po zápise do vrcholovej knihy a strmom zostupe prichádzame do sedla Obšiar. Nachádza sa tu menšia kaplnka a je tu križovatka turistických ciest. Smerovník nám ukazuje cestu do obce Čavoj, ktorá bola v minulosti známa košikárstvom, tkáčstvom a výrobou kolovratov. Z Čavoja do cieľa našej túry prechádzame popri domčekoch a políčkach. Ľudia vylákaní jarným slnkom pracujú vo svojich záhradkách, sadia, upratujú, pília. Pri potoku rastie žiarivožlté záružlie močiarne. Naše 12-kilometrové putovanie končí v penzióne Dolinka nachádzajúcom sa v malej podhorskej obci Gápel. Tá sa v minulosti preslávila najmä sklárskou výrobou; fungovali tu až tri taviace pece. Po tom, čo bola prevádzka presunutá do Valaskej Belej, sa počet obyvateľov rapídne znížil. My sa však o demografické problémy dedinky príliš nezaujímame. Vyhladovaní vchádzame do penziónu, kde nás čaká plný kotol znamenitého hovädzieho gulášu. Okrem sýteho obeda si tí, ktorí ešte vládzu, môžu zahrať biliard alebo bowling. Osadenstvo reštaurácie nám bolwingovú dráhu sprístupnilo úplne zadarmo. Nuž ale nečudo, veď päťstoeurová tržba nebýva každý deň. Najedení, vyšportovaní a hlavne spokojní si sadáme do našich dvoch autobusov, ktoré sa s nami vrátili tam, odkiaľ prišli – do rodného Partizánskeho.

Ľubo Mazán, Tempo, 23.4.2019





Jednou ranou dva hrady

      Slnečná marcová sobota vyhnala ľudí zo svojich bytov nielen do záhrad, ale mnohých aj do prírody. Takmer šesťdesiat turistov z klubu Horec sa vybralo na návštevu dvoch pohronských hradov: Šášova a Revišťa. Ten prvý leží na okraji Štiavnických vrchov a druhý sa nachádza na okraji Vtáčnika. Okrem malebných ruín navštívili horci aj Dolnoždanskú skalu, ktorá im poskytla krásny výhľad na kľukatiaci sa Hron.

      Poslednú marcovú sobotu bolo skutočne fantastické počasie. Slnečno, bezoblačno a celkom teplo. Škoda by bolo sedieť doma. Autobus preplnený turistami z Partizánskeho a okolia zaparkoval okolo ôsmej hodiny v Šášovskom Podhradí. Z dedinky je to na hrad iba kúsok, ani nie kilometer. Pod ruinami, ktoré sa práve rekonštruujú, nás vítala informačná tabuľa. Hrad bol postavený v 13. storočí a o jeho vzniku hovorí povesť, ktorú sme si mohli prečítať na paneli. Keď raz bol istý zvolenský veľmož na poľovačke, napadla ho obrovská medvedica, zvalila ho na zem a bola by ho i zachlomaždila, nebyť odvážneho dvorného šaša, ktorý medveďa kyjakom toľko udieral, až to zubatá šelma vzdala a hladná sa pobrala do kríkov. Z vďaky k záchrane života dal veľmož postaviť svojmu šašovi tento hrad. Rozlohou skôr menší, ale so zachovalými obvodovými múrmi, mnohými oknami a niekoľkými miestnosťami nám poskytol miesto na oddych a občerstvenie. Zrejme nie najlepšie spomienky bude mať na návštevu Šášova jedna z účastníčok, ktorá si oprela svoje turistické palice o kovovú bránu pri vstupe. Po dvadsiatich minútach v areáli hradu pri odchode s prekvapením zistila, že palice zmizli. Viacerí z nás predtým videli dvoch cudzích návštevníkov, ako sa ponáhľaju dole briežkom. Že ich ženie nečisté svedomie, to však nikoho nenapadlo. Nuž, možno by za NAJ Slováka naozaj mali vyhlásiť toho zbojníka. Presne vystihuje slovenskú povahu...

      Po návšteve Šášova nás autobus teleportoval do Dolnej Ždane, odkiaľ najprv cez pole a potom lesom stúpame na Dolnoždanskú skalu. Stretávame nielen skupinku srniek, ale aj stádo lani a jedného jeleňa. Vysoká zver si práve pochutnáva na sýtozelených oziminách. Neskôr nám cestu lemujú fialky, liečivé podbele, ale aj prvé žltučké kašky. Po prekonaní 500 výškových metrov prichádzame na mohutné bralo. Strmý výstup zvládol aj 5-ročný Peťko a 9-ročná Laurika. Z druhého konca života sa patrí spomenúť stále aktívneho 77-ročného železničiara Jožka. Z vrcholu Dolnoždanskej skaly sa kocháme výhľadmi na Štiavnické a Kremnické vrchy, i na pokojne tečúci Hron. Jarné slnko si treba poriadne vychutnať, a tak v tejto 612-metrovej výške pobudneme takmer hodinu.

       Zo skaly na hrad Revište treba prejsť dedinkou Bukovina. V obci nás zaujala farma s ovečkami a hlavne obchodík s predajom mliečnych výrobkov. A tak vo veľkom nakupujeme čerstvý i údený ovčí syr, korbáčiky, aj kvalitnú žinčicu. Posledný strmší výstup nás privádza na zrúcaninu hradu Revište. I tá je teraz v rekonštrukcii. Gotický hrad pochádza z druhej polovice 13. storočia. Spolu so Šášovom slúžil k ochrane úzkeho priechodu, ktorým viedla obchodná cesta k stredoslovenským banským mestám. Okrem múrov si obzeráme aj hlbokú studňu sídliacu uprostred nádvoria. Po zostupe z hradu sa šesť desiatok smädných turistov nahrnulo do revišstkej krčmičky. Tu, pri dobrých jedlách, skončila naša šiesta tohtoročná akcia, ktorú bez zaváhania možno nazvať veľmi vydarenou. Ešte si pofotíme ropuchy páriace sa na asfalte a už nás čaká len cesta domov. No a z túry poďho k volebným urnám, podaktorí rovno z autobusu, teda ešte vo vibramách.

Ľubo Mazán, Tempo, 8.4.2019





Milióny snežienok na Marháte

      Začiatkom marca sa plnučičký autobus Horcov vybral do neďalekého pohoria Považský Inovec. Cieľom poznávacieho zájazdu bolo navštíviť kaplnku Jurko, vystúpiť na výhľadový vrch Marhát a pozrieť si unikátne archeologické nálezisko Valy.

      Rotunda sv. Juraja sa nachádza kúsok nad Nitrianskou Blatnicou. Pochádza z prvej tretiny 9. storočia, teda ešte z predveľkomoravského obdobia. Je to najstaršia zachovalá rotunda na Slovensku. Neskôr bola prebudovaná v románskom slohu. V blízkosti kaplnky sa podarilo odkryť 130 hrobov. V nich sa našli pozoruhodné nálezy zo striebra a bronzu. Mali sme šťastie, že kaplnka bola práve otvorená, a tak sme si mohli pozrieť nástenné kresby i maľby, kríže, zachovalý oltár a vypočuť si čo-to z histórie stavby od vedúceho občianskeho združenia, ktoré sa o tento objekt stará.

      Popri čistinkách, kde rástlo neuveriteľne veľa snežienok, stúpame na vrch Marhát. Samozrejme, prvé jarné kvietky, i keď ich boli hádam aj milióny, sme nevytrhávali zo zeme, aby po pár dňoch uvädli vo váze. Nechali sme ich tam, kde ich vyčarila samotná príroda. Vrchol Marhátu sa nachádza v 748-metrovej výške. Okrem prístrešku a lavičiek tu stojí aj 17-metrová drevená rozhľadňa. Z nej sme si mohli pozrieť protiľahlé pohorie Tribeč s tajuplnou a ľudí hltajúcou Žibricou, na dohľad však bol aj Zobor a obe naše jadrové elektrárne.

      Po oddychu a zápise do vrcholovej knihy sa poberáme po náučnom chodníku k najzaujímavejšiemu miestu dnešnej túry – k slovanskému hradisku Valy. To sa nachádza nad obcou Bojná. V minulosti bolo významným hospodárskym a mocenským centrom Nitrianskeho kniežactva a neskôr i Veľkej Moravy. Našlo sa tu množstvo vzácnych archeologických nálezov, ako napríklad zvyšky poľnohospodárskeho náradia, kladivá a kliešte, dláta, vrtáky a sekery, nechýbali ani ozdobné predmety, pozlátené plakety, nádoby a zbrane. Všetko vyše tisíc rokov staré. V rozľahlom areáli obohnanom priekopami a valom, ktorý ešte i dnes dosahuje miestami výšku až deväť metrov, možno obdivovať odkryté základy hradištných obydlí, rekonštrukciu vonkajšieho opevnenia a dvoch polozemníc. Areálu dominuje veľká drevená brána.

      Poslednou našou zastávkou bol Ranč pod Babicou. Tam sme už prichádzali za slabého dažďa. Okrem reštaurácie je súčasťou ranča jazierko a prírodný zverinec s exotickými zvieratami. A tak niektorí z nás, ktorí celý čas nepresedeli pri tanieroch a pohároch, mohli obdivovať klokany, jaguáre, levy, makaky, surikaty, tigre, lamy, ťavy a dikobrazy. Zaujímavosťou na rozdiel od väčšiny zoologických záhrad je, že s niektorými zvieratami je možný fyzický kontakt, takže deti si môžu zvieratká aj pohľadať.

Ľubo Mazán, Tempo, 18.3.2019





Čarokrásna zima nad Donovalmi

      A či viete, že na Slovensku sa okrem mesta Zvolen nachádza aj vrch s rovnakým názvom? Čnie nad Donovalmi a so svojou výškou 1403 metrov poskytuje návštevníkom krásny kruhový výhľad. Naň, ale nielen tam, sa vybralo vyše šesťdesiat turistov z klubu Horec v rámci svojej tretej tohtoročnej akcie.

      Do posledného miesta naplnený autobus plus dve autá navyše sa tretiu februárovú sobotu dopravili do známeho rekreačného strediska Donovaly. To sa nachádza na východnej strane Veľkej Fatry. Je to lyžiarske stredisko so 17 zjazdovkami a 14 kilometrami bežeckých tratí. Asi tretina účastníkov dala pred pešou turistikou prednosť lyžovaniu a bežkovaniu. Spúšťali sa dole z Novej hole. Ostatní sa vydali na 10-kilometrovú zimnú túru. Množstvo snehu pod nohami, ale aj na protiľahlých pohoriach vytváralo krásnu zimnú atmosféru. Úplne priezračné ovzdušie poskytovalo ďaleké výhľady na vatou obalené vrcholky Nízkych Tatier a Roháčov. Na severe sa zase týčil Choč, východnejšie i náš národný vrch Kriváň. Oproti z hrebeňa vytŕčali kovové prsty vysielačov na Krížnej a Krížave. Nádherné slnečné počasie a teplota vysoko nad februárovým priemerom dovolila účastníkom kráčať iba v tričkách.

      Výstupová trasa na hôľnatý Veľký Zvolen bola strmá a chodník miestami zľadovatelý. Po dlhšom oddychu na vrchole a oslave narodenín pokračujeme zasneženou planinou na trochu nižší Malý Zvolen.

      Všetko je ožiarené slnkom, nad nami atramentovo modrá obloha. Cestou stretávame skialpinistov – či už patriacich Horcu alebo ďalších – ktorí tu majú vyznačené vlastné trasy. Našich bežkárov zase predbiehali deti na psích záprahoch. Nechýbali ani sane ťahané koníkom. Všetko na okolí žije, športuje a oddáva sa slnečným lúčom. Na Novej holi, kam napokon prichádzame, sa stretávame s našimi lyžiarmi. Z vrcholu sa spúšťajú aj paraglajdisti. Rozbehnú sa dole brehom, v istom okamihu pokrčia kolená a už sa aj vznášajú v atmosfére. V ponuke majú i tandemový zoskok, ale cena 70 eur za štvrť hodinu krúženia nad krajinou je privysoká. A tak od vrcholovej stanice lanovky pekne peši – ako sa na turistov patrí – schádzame popod kabínky strmo dole späť k autobusu. Sneh už je mokrý a naberá sa do vibrám. Pred treťou hodinou prichádzame na Donovaly, kde v sympatickej reštaurácii napĺňame svoje hladné žalúdky výbornou kapustnicou s hríbami, pečeným kolenom alebo živánskou.

      Nezabudnuteľná túra s fantastickým počasím, unikátnymi výhľadmi a výbornou atmosférou uspokojila všetkých šesťdesiatich účastníkov. Už teraz rozmýšľame, kam sa vydať o rok.

Ľubo Mazán, Tempo, 25.2.2019





Vyrazte do hôr

      Koncom januára sa sedemdesiat turistov z klubu Horec stretlo na svojej výročnej schôdzi. Predseda Peter Horváth predniesol hodnotiacu správu z minulého roku. Vyplynulo z nej, že turistický klub v roku 2018 zorganizoval 18 akcií, z toho 15 autobusových zájazdov. Spolu sa túr zúčastnilo 955 turistov, čo je rekordný počet v celej histórii klubu. Rekordný bol aj priemer na jednu akciu – a to 53 účastníkov. Na Dni s Horcom spojenom s výstupom na Veľkú Javorinu a oslavou 18. výročia sa zúčastnilo až 108 turistov. Vydarená bola aj lyžovačka v Jasenskej doline a zimný výstup na Lysec, návšteva Pulčínskych skál, výstup na Šíp, prechod Martinskými hoľami, zdolanie rakúskeho Hochschwabu alebo dva dni v Gemeri s návštevou Zádielskej tiesňavy a Kojšovskej holi. Krásne počasie sme si mohli vychutnať počas jesenného výstupu na tri malokarpatské hrady alebo neskôr na zrúcaninu hradu Zniev. Ani počas silvestrovského dopoludnia horci nezaháľali a na Osečnom sa ich pri varenom vínku stretlo takmer osemdesiat. Popri prednese správy o minuloročných podujatiach boli na plátne premietané príslušné fotografie. Okrem vlastných akcií bol TK Horec spoluorganizátorom Baťovianskej galusky, pomáhal pri zabezpečení stánku Čertov kotol v Rozprávkovom lese, pri podchode osadili členovia klubu informačnú tabuľu a vyznačili miestnou značkou trasu na Hlboké, Skalnú bránu a Kolianovú.

      V roku 2018 pribudlo do klubu 36 nových členov. Na začiatku januára mal teda TK Horec rekordných 131 aktívnych členov. Priamo na výročnej schôdzi vstúpilo medzi milovníkov prírody ďalších desať členov. Čo sa týka hodnotenia aktivity, všetkých 18-tich uskutočnených akcií sa už druhý rok po sebe zúčastnil Ľubo Mazán a prvý raz sa to podarilo aj Františkovi Cisaríkovi. O dve akcie menej mali Ľudka Šalgová, Peter Psota a Peter Krajčovič. Týmto najaktívnejším členom patrí bezplatný poukaz na niektorý z autobusových zájazdov v tomto roku. A z čoho si môžu vybrať?

      Na rok 2019 je naplánovaných 20 akcií. Okrem kratších zimných túr v blízkom okolí to bude lyžovačka na Donovaloch a výstup na vrch Zvolen, návšteva hradu Revište a prechod náučným chodníkom Zvonička, Deň s Horcom na Temešskej skale, juhoslovenské hrady Hajnáčka, Hodejov a Šomoška s travertínovým vodopádom. Vo Veľkej Fatre vystupime na Rakytov, v Malej Fatre prejdeme Dolnými i Novými dierami, Tiesňavami a prvýkrát podupeme vibramami Zbojnícky chodník. V Západných Tatrách vystúpime na hraničný vrch Klin, v júli si odskočíme aj do susedného Rakúska na dvojtisícmetrový Heukuppe. Novinkou bude 75-kilometrová cyklistická túra popri Baťovom kanáli z Kroměříža do Skalice. Vo Vysokých Tatrách si pofotíme vodopád Skok, prejdeme Bystrou lávkou, prípadne navštívime Predné Solisko. Na jeseň nás čaká trojdňovka na Morave (Králický Snežník a Hrubý Jesenník), Nízke Tatry nám ponúknu obrovskú skalnú bránu na Ohništi a v závere roka to bude rozhľadňa Tlstá hora a tradičné vianočné výstupy na Žarnov a Osečný.

      Do výboru bol zvolený Jozef Hlavna, ktorý má na starosti cyklooddiel. Ten naplánoval na tento rok sedem vlastných cyklotúr. Po skončení oficiálnej časti, ktorá bola zavŕšená prijatím uznesenia, výročná schôdza pokračovala spoločenskou časťou. Turisti si mohli pozrieť kvalitne vedené kroniky, v rámci členského príspevku dostal každý farebnú výšivku so znakom klubu. Na jedálnom lístku boli okrem nápojov aj obložené chlebíčky, slané pečivo a výborné zákusky či koláče vlastnej výroby, za čo patrí poďakovanie všetkým členkám, ktoré občerstvenie pripravili. Diskusia, smiech a dobrá nálada sa niesla prenajatou sálou až do večerných hodín.

TK Horec, (dl), Tempo, 11.2.2019





Holý vrch zaodetý v snehu

      Druhá tohtoročná túra klubu Horec zaviedla tridsiatku turistov len sem neďaleko – do Nitrických vrchov. Z Dolných Vesteníc sa po obnovenej modrej značke vybrali na Holý vrch. Sprvu snehu nebolo veľmi veľa, ale s rastúcou nadmorskou výškou pribúdal. Zimnú túru s nami absolvoval i najmladší účastník – 5-ročný Peťko. Ten prvú polovicu trasy zvládol pekne po svojich dolných končatinách, neskôr mu však v hlbokom snehu došli sily. Pod Holým vrchom je miesto s výhľadom na Jankov vŕšok, Uhrovský hrad a severnejšiu časť pohoria. Tam sme si oddýchli a vychutnali si 3D obraz slovenskej krajiny vo vysokom rozlíšení.

      Pokračujeme východným smerom. Onedlho sa k modrej značke pripojila červená, ktorá sa tiahne hlavným hrebeňom Nitrických vrchov, nevynechajúc ani Rokoš a Čierny vrch. Táto trasa sa nazýva po jazykovedcovi Ľudovítovi Štúrovi a politikovi Alexandrovi Dubčekovi, keďže títo dvaja sa narodili v Uhrovci, dokonca v tom istom dome. 60-centimetrový sneh dal zabrať hlavne horcom idúcim vpredu, ktorí prešľapávali cestu.

      Na Kňažinové lúky prišli niektorí turisti dosť unavení, a to nás ešte čakal výstup na Surdov. Nakŕmime sa, vypijeme si voňavý čaj, poponúkame sa čokoládou. Zábudlivec, čo si doma nechal proviant, bol obdarený obloženou žemľou, takže od hladu sa dnes neumieralo.

      Napokon padlo rozhodnutie: túru si kvôli hlbokému snehu skrátime a okolo Medvedej jaskyne zídeme priamo do Dolných Vesteníc. Sily ubudli aj malému Peťkovi, a tak ho najprv jeho otec, neskôr aj obetavý Miro niesli na chrbáte. K tomu sa pridali ešte problémy jednej turistky s kolenom, ktoré začalo tak silno bolieť, že bolo treba použiť nielen elastický obväz, ale aj lieky proti bolesti. Pomaly a opatrne schádame dolinou Hradištnica, pomáhame spolupútnikom, predseda vpredu sa telefonicky dohaduje so zadnými radmi, zisťuje, kde sa kto nachádza a aký chodník bude najschodnejší. Desiati účastníci si odbehli pozrieť Medvediu jaskyňu. Bola síce zamknutá, ale posedieť sa dalo aspoň v chatke kúsok od podzemnej diery. Jaskyňa je známa nálezmi kostí medveďov a ďalších cicavcov. Napokon všetci šťastne schádzame späť do Vesteníc, kde už čaká vyhriaty autobus.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.2.2019





Po snehu na Javorový vrch

      Začiatkom januára konečne nasnežilo a tak sa mohlo 40 horcov a dvaja psi vybrať na svoju prvú tohtoročnú túru do poriadne zasneženej krajiny. Zároveň to bol i prvý zájazd, ktorých tento rok turistický klub Horec naplánoval až 16. Autobus nás vyviezol k Prostrednému vrchu nad Skýcovov, odkiaľ sme po zelenej značke začali šľapať smerom na západ. Cestou sme si pozreli partizánsky bunker, ktorý je umiestnený v skalách. Informuje o ňom aj náučná tabuľa. Kedysi bolo toto miesto ukryté v lese, dnes – vďaka intenzívnej ťažbe dreva – je okolo skál veľká čistina. Po krátkom oddychu pri bunkri a v sedle Rakyta sa pred jedenástou hodinou dostávame na 730-metrov vysoký Javorový vrch. Je to zalesnený kopec ležiaci na hlavnom hrebeni pohoria Tribeč. Nachádza sa tu schránka s vrcholovou knihou a je tu križovatkou turistických ciest. Kedysi na vrchu stála aj rozhľadňa, zub času ju však zničil. Pri smerovníku sa stretávame s turistami z okolitých klubov, blahoželáme si k novému roku, rozprávame sa o svojich minuloročných zážitkoch a tohtoročných plánoch.

      Po strmšom žlto značenom chodníku schádzame k poľovníckej chate, kde bošianski turisti pre všetkých pripravili guláš z diviny, za ktorý im ďakujeme. Po oddychu pokračujeme k pozostatkom vápennej pece na Cibajkách. Od roku 1916 boli Práznovce a Bošany spojené s Cibajkami úzkokoľajovou železnicou. Tá slúžila na prepravu dreva, kameňa, cukrovej repy a neskôr i vápna. Barón Biedermann tu dal v roku 1929 postaviť vápenku. Lom na vápenec sa nachádzal iba 150 metrov od komína pece. Dodnes tu stojí schátraná vysoká okrúhla vápenná pec a časť výrobnej budovy. Dnešnú 17-kilometrovú túru končíme na salaši Kostrín pri teplých nápojoch.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.1.2019





Turisti nezaháľali ani cez Vianoce

      Trochu sa prevetrať a rozhýbať usedené telá si členovia TK Horec zaumienili hneď vo štvrtok po sviatočných dňoch. Vyrazili na sopečný vrch Žarnov, ktorý patrí do pohoria Vtáčnik. Síce bolo zamračené, ale nešťastie nepršalo, ani nezúrila víchrica ako pred rokom. Na vrchole sa predpoludním zišlo vyše stovky turistov. Okrem horcov to boli aj milovníci prírody z KST Žarnov a z ďalších klubov. Blahoželania k sviatkom, ponúkanie sa vianočným pečivom a nápojmi nemalo konca-kraja. Predsedovia jednotlivých klubov Peter Horvát, František Szalay, ako aj predseda regionálnej rady Prievidza Milan Lomnický predniesli kratšie príhovory, rozdali kalendáriky, účastnícke listy a potom nahnali všetkých účastníkov ku krížu, kde urobili spoločné fotografie. Po hodinke strávenej na vrchole sa väčšina prítomných vrátila k svojim štvorkolesovým tátošom po žltej značke. Tucet turistov sa však ešte vydal hľadať jaskyňu v žarnovskom brale. Okrem vysokej pukliny objavili aj nádherný ľadopád s desiatkami cencúľov. Napokon sa všetci zišli v salóne na Ľubianke, kde mohli ochutnať výbornú kapustnicu sponzorovanú oslianskymi turistami.

      Ďalšou decembrovou akciou turistov z Horca bol Silvestrovský výstup na Osečný. Rekord v účasti sme síce neprekonali, ale aj 77 ľudí na vrchole je celkom pekné číslo. Hlavne keď ešte večer predtým pršalo a nebolo isté, aké počasie bude v posledný deň roka. Na dolnom pomníku privítal účastníkov predseda klubu a okrem želaní no nového roku informoval turistov o najbližších akciách. Potom sme sa už po zablatenej lesnej ceste vybrali na horný pomník a pod vysoké napätie. Odtiaľ bol krásny výhľad najmä na zasnežený Rokoš. Na vrchole Osečného už čakali členovia výboru s horúcimi nápojmi. Takmer osemdesiat turistov sa navzájom poponúkalo aj vianočnými sladkosťami a klobásou. Po zápise do vrcholovej knihy a spoločných fotografiách nasledoval spev. Nádherne znela najmä známa ľudová pieseň Na Kráľovej holi.

Ľubo Mazán, Tempo, 14.1.2019