Stovka turistov na Temešskej skale

     Turistický klub Horec každoročne začiatkom apríla oslavuje výročie svojho založenia. Tento rok sa dva autobusy naplnené milovníkmi prírody vybrali prvú aprílovú sobotu do pohoria Malá Magura, aby spolu vystúpili na Temešskú skalu a potom oslávili 19. rok svojej existencie pri dobrom guláši.

     I keď nás pri odchode z mesta vyprevádzal jarný dážď, v prievidzskom okrese ustal, a tak sme mohli z podhorskej dedinky Temeš začať šľapať po úplne suchom lesnom chodníku. Prvým naším cieľom bola Temešská skala, ktorá sa vypína do výšky 910 metrov. Nachádza sa v prírodnej rezervácii s ochranou vzácnych živočíchov a rastlín. Výhľady kvôli hmle neboli najlepšie. Oproti vyčnieval o sto metrov vyšší Rokoš a v doline sa zrkadlila rudnianska priehrada. Vrchol zdolali aj naši najmladší účastníci Adamko, Peťko a Laurika. Tá sa dokonca nebála vyštverať na takmer kolmú skalu, ktorá jej stála v ceste. Prekážky predsa treba zdolávať, nie obchádzať. Odfotili sme sa nielen pri schránke s vrcholovou knihou, ale aj v útrobách desaťmetrovej jaskyne. Temešská skala je totiž tvorená prevažne vápencom a v takejto hornine nie sú jaskyne ničím výnimočným.

     Strmším stúpaním pokračujeme k druhému dnešnému cieľu, ktorým je Malá Magura. 1101 metrov vysoký vrch sa už nachádza v hlavnom hrebeni rovnomenného pohoria, ktoré sa tiahne od Čičmian až po Bojnice. Cestou nás potešil pohľad na viaceré druhy kvetov, ako boli prvosienky, fialky a sirôtky. Podľa pôvodného plánu sa z vrcholu Malej Magury malo schádzať dole, približne tretina turistov sa rozhodla, že navštívi ešte o 50 metrov vyššiu Veľkú Maguru, ktorá je vzdialená iba dvadsať minút cesty. Putujúc po hrebeni narážame na menšie i väčšie fľaky snehu. I keď v dolináááách sú snežienky už dávno odkvitnuté, tu v tisísmetrovej výške sa im teraz darí najlepšie. A tak naše foťáky zaostrujú aj na množstvo bielych hlávok roztrúsených po čistinke.

     Po zápise do vrcholovej knihy a strmom zostupe prichádzame do sedla Obšiar. Nachádza sa tu menšia kaplnka a je tu križovatka turistických ciest. Smerovník nám ukazuje cestu do obce Čavoj, ktorá bola v minulosti známa košikárstvom, tkáčstvom a výrobou kolovratov. Z Čavoja do cieľa našej túry prechádzame popri domčekoch a políčkach. Ľudia vylákaní jarným slnkom pracujú vo svojich záhradkách, sadia, upratujú, pília. Pri potoku rastie žiarivožlté záružlie močiarne. Naše 12-kilometrové putovanie končí v penzióne Dolinka nachádzajúcom sa v malej podhorskej obci Gápel. Tá sa v minulosti preslávila najmä sklárskou výrobou; fungovali tu až tri taviace pece. Po tom, čo bola prevádzka presunutá do Valaskej Belej, sa počet obyvateľov rapídne znížil. My sa však o demografické problémy dedinky príliš nezaujímame. Vyhladovaní vchádzame do penziónu, kde nás čaká plný kotol znamenitého hovädzieho gulášu. Okrem sýteho obeda si tí, ktorí ešte vládzu, môžu zahrať biliard alebo bowling. Osadenstvo reštaurácie nám bolwingovú dráhu sprístupnilo úplne zadarmo. Nuž ale nečudo, veď päťstoeurová tržba nebýva každý deň. Najedení, vyšportovaní a hlavne spokojní si sadáme do našich dvoch autobusov, ktoré sa s nami vrátili tam, odkiaľ prišli – do rodného Partizánskeho.