Horci v Rakúskych Alpách

     Presne pred desiatimi rokmi turisti z klubu Horec po prvýkrát navštívili pohorie Raxalpen, ktoré je súčasťou Rakúskych Álp, aby sa pokúsili vystúpiť na najvyšší vrch tohto pohoria – dvojtisícový Heukuppe. Vtedy im to však studené a daždivé počasie nedovolilo, a tak výlet skončil návštevou viedenského Schönbrunnu. Tento rok to dopadlo inak a výstup na „Sennú kopu“ sa vydaril.

     O štvrtej hodine rannej sa autobus so 49 turistami vybral k našim juhozápadným susedom. K sedlu s názvom Preiner Gscheid, kde je štart našej dnešnej trasy, dorážame okolo deviatej hodiny. Víta nás slnečné počasie, a tak po kratšej príprave vyrážame prekonať 1200 výškových metrov a približne 18 kilometrov v skalnatom pohorí. Prvým testom kondície, ale aj odvahy bol úsek Reisstaler steig, ktorý je kvôli obtiažnemu terénu zabezpečený lanami, rebríkmi a stupačkami. Okrem nôh bolo treba používať aj ruky a držiac kovové lano vyťahovať sa na ďalší a ďalší skalný stupienok. Napokon túto zaistenú cestu kategórie A/B všetci zvládli. Možno väčším nebezpečenstvom ako samotná ferata boli odkopnuté kamene, ktoré neraz len tesne preleteli vedľa niektorého turistu. V pohorí Raxalpen je takýchto lezeckých úsekov niekoľko, a veru nie všetky sú také ľahké ako ten dnešný.

     Po prekonaní feraty sa dostávame na planinu. Po nej to už ide ľahšie a predpoludním pomaly prichádzame na vrchol oblého a hôľnatého kopca Heukuppe, ktorý sa týči do výšky 2007 metrov nad morom. Nachádza sa tu štvorhranná mohyla poskytujúca tieň, i posedenie. Turistky poponúkajú ostatných domácimi ovocnými koláčmi, turisti zase vyťahujú niečo tekuté. Vrch nám doprial krásny kruhový výhľad na okolité rakúske pohoria, ale i na severné svahy nášho Raxu, ktoré sú priam obsypané chatami a salašmi. Kdeže sa s takýmto vybavením môžu porovnávať slovenské hory. Nieže chatu, ale ani len náznak bufetu nenájdete napríklad na povestnej Kráľovej holi, ktorá je východiskom viacerých nízkotatranských túr a prechádza ňou i hlavná hrebeňovka. V Rakúsku sa o horské chaty a útulne dá zakopnúť takmer na každom kroku. Z dvetisíc metrovej výšky vidíme okrem spomínaných ubytovní aj väčšie snehové pole, kde sa poležiačky chladí stádo kráv. Je to logické, veď majú plné vemená čerstvého plnotučného mlieka, ktoré by sa v takomto teple mohlo rýchlo zraziť a premeniť na hrudkovitý tvaroh... Na menšom snehovom poli zase oddychujú dva kamzíky, kým tretí behá okolo nás. Zo samotného vrcholu sa rozbiehajú a skáču do neznáma paraglajdisti, krúžia tu i menšie lietadlá poskytujúce vyhliadkové lety. Skutočne je čo obdivovať, aj fotiť.

     Pol kilometra pod vrcholom sa nachádza chata Carl Ludwig Haus. Tam si doprajeme občerstvenie v podobe rakúskeho pivka a gulášu. Pokračujeme na vrch Predigstuhl, kde nás prekvapí menšia útulňa. Slúži turistom, ktorí majú nejaké zdravotné problémy alebo ich navečer zastihlo nepriaznivé počasie. Prekvapivá nie je samotná útulňa, ale časť jej vybavenia – klasický vytáčací telefón, ktorým sa dá privolať pomoc. My problémy zatiaľ nemáme, a tak pokračujeme po hrebeni ďalej, spievajúc si clivú slovenskú pieseň Na Kráľovej holi. Počas zostupu začalo husto pršať a dážď prikrášlili aj krúpy veľké ako hrach. Kto stihol, skryl sa pod strieškou, kto nie, premokol do nitky. Keďže dážď nie je smrteľne jedovatý, bez ujmy sme túto sprchu prežili. Popri ďalších dvoch chatách prichádzame pred piatou hodinou do miesta, kde naša túra začala. Zopár najzdatnejších horcov dokonca vystúpilo ešte na vrch Preiner Wand, na ktorom sa týči kovový kríž. Naopak, piati turisti, ktorí prehliadli jednu odbočku, pokračovali nesprávnym smerom a zišli do susednej dediny. Tam sme ich počas cesty domov v prudkom lejaku vyzdvihli. Piata návšteva Rakúska sa horcom celkom vydarila a okrem pár boľavých kolien nezanechala na nikom žiadne trvalé následky.