Uverejnené články o TK Horec v roku 2020


Čutkovskou dolinou na Malinô Brdo

      Rovná päťdesiatka záujemcov sa s turistickým klubom Horec vybrala do severnej časti Veľkej Fatry, kde sa nachádza známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Časť turistov zamenila vibramy za lyžiarky a oddávala sa pôžitkom pri zjazdovom lyžovaní. Väčšina absolvovala pomerne náročnú 18-kilometrovú zimnú túru po Čutkovskej doline a vrcholoch Veľkej Fatry.

      Samotnú túru začíname od ústia Čutkovskej doliny nachádzajúcej sa v mestskej časti Ružomberka Nová Černová. V doline vytvorili nadšenci a turisti z Černovej náučný chodník pod názvom ZNÁMA–NEZNÁMA Čutkovská dolina. Chodník je dlhý okolo 6 kilometrov, má 10 informačných tabúľ, 6 mostíkov a 3 lavičky na sedenie. Najväčšími lákadlami sú 24-metrový vodopád a 64 metrov dlhá tiesňava. Po krátkej príprave vyrážame na túru spoznávať nevšedné krásy doposiaľ nám neznámej oblasti. Prejdeme cez drevenú bránu, nablízku sú koliby s občerstvením a možnosťou ubytovania. Pri Kolibe U dobrého pastiera je Detský zábavný park obra Čutka. Po chvíľke prichádzame k Zbernej vodnej nádrži Čutkovo, ktorá bola postavená pre potreby závodov v Rybárpoli. Dnes slúži na rekreačné účely.
      Samotná dolina nesie názov podľa Čutkovského potoka, ktorý preteká celým jej územím v celkovej dĺžke 8 kilometrov. Jeho charakter horského potoka sa v strede údolia mení a začína meandrovať. Pokračujeme romantickou cestou lemovanou vysokými stromami. Z informačných tabúľ sa dozvedáme, že hlavnými drevinami sú dub letný a smrek obyčajný, ktorého drevo sa dopravovalo do mnohých kútov Slovenska a plťami dokonca až do Komárna. Cesta pokračuje k ďalšiemu zastaveniu Červená skala, ktoré sa venuje skalným útvarom naokolo.

      Tu opúšťame dolinu a ideme si prezrieť Jelení vodopád. Dlhšie tiahle stúpanie preveruje našu kondíciu. Okolo nás je divoká zasnežená príroda, stúpame do neba. Nasledujú schody z guľatiny, potom ešte jedna alebo dve serpentíny a sme pri Jeleňom vodopáde, jednom z najväčších vodopádov Veľkej Fatry. Meria 24 metrov. Pofotíme čarovné miesto a sutinou opatrne zostupujeme dolu.

      Do cesty sa nám priplietla chata pod Kozím, no nie je tu možnosť občerstvenia. Nachádza sa tu však odbočka k ďalším vodopádom – Jamišským. Niekoľkí z horcov odchádzajú na prehliadku spomenutých vodopádov, ostatní oddychujú pod novučičkým prístreškom. Za pol hodinku prichádzame k rázcestiu Lúčky. Niektorí z nás si idú prezrieť veľmi peknú, i keď krátku tiesňavu na hornom toku Čutkovského potoka. Potom pokračujeme strmým výstupom do sedla pod Vtáčnikom. Snehu pribúda, miestami sa brodíme až po kolená. V sedle oddychujeme, slníme sa, je veľmi teplo. Obdivujeme nádhernú zasneženú prírodu. Na východe vidíme Západné a Vysoké Tatry s dominantným a nezameniteľným Kriváňom. Čaká nás záverečný výstup na 1209-metrový vrch Malinné, kde sa nachádza horná stanica lanovky. Keď sa pred poludním dostaneme na vrchol, rozprestrie sa pred nami široká zjazdovka so stovkami lyžiarov. Medzi nimi je aj 12 našich, ktorí si štyri hodiny užívali svahy Malinného Brda. Schádzame popod sedačkovú lanovku k dolnej stanici, kde stojí niekoľko hotelových a reštauračných zariadení. Ľuďmi sa to tu len tak hemží, je tu obrovský hluk, práve prebieha akási hudobná prezentácia regionálnej rozhlasovej stanice. Po hodine strávenej občerstvovaním opúšťame hlučné stredisko a po asfaltovej ceste schádzame do Hrabova, kde túto prekrásnu zimnú túru končíme

Peter Horváth, Tempo, 24.2.2020





Inverzia na Suchom vrchu

      Ešte sa ani neskončil prvý tohtoročný mesiac, a turistický klub Horec už má za sebou okrem výročnej schôdze aj dve túry. Tá druhá zaviedla vyše pol stovky milovníkov prírody do Nitrických vrchov, aby vystúpili na 1028-metrový Suchý vrch.

      Menej náročná, asi 14-kilometrová trasa začala v Rudnianskej Lehote, kam nás zaviezol objednaný autobus. Cestou sme si na poli pri Diviakoch všimli stádo raňajkujúcich srniek. Kým človek ráno zhltne salámu, syr či párky s horčicou, srnke k šťastiu stačia oziminy. Lehota je malá obec pri Nitrianskom Rudne, ktorá nemá ani osemsto obyvateľov. V stredoveku bola známa ťažbou nerastných surovín. Na vyšnom konci sa nachádzajú na potoku malé kaskádovité vodopády. Po zľadovateľom, a teda šmykľavom chodníku opatrne stúpame na hrebeň Nitrických vrchov. V zamrznutom potoku obdivujeme malebné ľadové sošky vytvorené prírodou. Dostávame sa na čistinu s krížom a mramorovým stolčekom. Poslúži nám ako jedálenský stolík. Po dvoch hodinách už stojíme na Kšinianskej poľane. Je to rozľahlá lúka, z ktorej sa dá dostať až do Kšinnej na druhej strane hrebeňa. My však pokračujeme po červenej značke. Veľká časť prítomných turistov si mimo plánu odbehla na Čierny vrch, ktorému do tisícky chýbajú iba tri metre. Pravidelne tam bývajú hviezdicové výstupy.

      Potom uz všetci kráčame na sever, míňame okrúhlu betónovú vežu s telekomunikačnými vykrývačmi, oddychujeme pri poľovníckej chate a napokon prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry – Suchý vrch. Víta nás sympatický drevený altánok s lavičkami a stolom. Teplomer pripevnený na strome ukazuje +1 stupeň. Pod nohami máme asi pätnásť centimetrov staršieho snehu. Kým zrána bola v doline hmla, po vystúpení nad úroveň 700 metrov sme vodnú paru nechali pod sebou a tu, na vrchole, sa môžeme tešiť zo slnečných lúčov. Inverzia spôsobila, že celé okolie pod nami je zahalené bielou penou, iba kde-tu z nej vytŕčajú vrcholky vyšších kopcov. Skutočne úchvatný pohľad. Ako keď z kľudnej morskej hladiny vyčnievajú osamotené menšie ostrovčeky.

      Zotrváme tu na najvyššom bode takmer hodinu. Okrem 53 turistov pobehujú po vrcholovej plošinke aj dvaja Zlaticini psy. Po zápise do návštevnej knihy schádzame zo Suchého vrchu cez Rovienku do dediny Liešťany. Tá spolu s ďalšími obcami tvorí mikroregión Magura-Strážov. Menšou raritou sú dva dobové stroje vystavené pri ceste – mláťačka a starý hasičský voz s ručnou pumpou. V Liešťanoch pri dobrej pizzi a teplých nápojoch končíme našu druhú túru. Tretia – vo Veľkej Fatre – bude spojená aj s lyžovačkou na Malinom Brde.

Ľubo Mazán, Tempo, 3.2.2020





Opekačka pod Drieňovým vrchom

      Hneď prvú januárovú sobotu sa 45 turistov z klubu Horec vybralo na menej náročnú zimnú túru do neďalekého pohoruia Drieňov. Od kúpeľov v Chalmovej vedie na vrch Malý Lubín lesnícky náučný chodník. Informačné panely približujú návštevníkom význam a funkcie lesa, ochranu prírody, lesostepné spoločenstvá, zvieratá a rastlinstvo v okolí, ako aj poľovníctvo v tejto oblasti. Postavený tu bol altánok, kaplnka a na Lubíne aj menšia drevená rozhľadňa. Pri nej sme si prvý raz oddýchli a rozhliadli sa. Kvôli hmle však výhľad nebol veľmi pôsobivý. Zaujali nás aspoň žlté guľaté plody cudzopasného imela, ktoré si pochutnávalo na starších duboch.

      Trasa ďalej vedie menšou lesostepou so solitérnymi (osamotenými) listnatými stromami až na Drieňový vrch. Vo výške 616 metrov si robíme vrcholovú fotografiu, pretože dnes už vyššie nevystúpime. Kilometer pod vrchom sa nachádza poľovnícka chata. Tu zakladáme oheň a keďže sa niet kam ponáhľať, dobrú hodinu sa venujeme opekaniu špekačiek a slaninky. Tá rozvoniava do širokého okolia. Po nasýtení hladných žalúdkov pokračujeme cez Slatinu na Cinínovú lúku. Tu sa od nás odpájajú piati Skačanci, aby sa cez križovatku na Vartách dostali do svojej obce.

       Väčšina pokračuje neznačkovanými cestičkami na juh. V jednej chvíli nám chodník prekrížilo šesť mladých srniek. Okolo poludnia prichádzame na Veľký vrch. Zapisujeme sa do návštevnej knihy a dojedáme prinesenú potravu. Veľký vrch je národná prírodná rezervácia s výskytom vzácnych rastlín a živočíchov. Vyhlásený tu bol 4. stupeň ochrany so zákazom vjazdu akýchkoľvek motorových vozidiel. Narušiteľov, ktorí sa tu žiaľ občas vyskytnú, čaká vysoká pokuta. Hmla pomaly ustupuje, takže z vrcholu si môžeme pozrieť protiľahlý hrebeň pohoria Vtáčnik so známymi vrchmi sopečného pôvodu ako Žarnov či Michalov vrch.

      Západným svahom schádzame na pole a pokračujeme smerom k Malým Kršteňanom. Teplejšia zima spôsobila, že namiesto snehu sa miestami brodíme v blate. Kedysi sa dali na poli spozorovať stáda danielov, dnes sú z väčšej časti vystrieľané. Po príchode do Krštenian nečakáme na autobus, ale peši kráčame do Šimonovian a 20-kilometrovú túru končime o druhej hodine v meste obuvi.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.1.2020





Cez Vianoce na Žarnove a Osečnom

      Deň po vianočných sviatkoch sa na Žarnove stretlo vyše 200 turistov, z toho vyše pol stovky z klubu Horec. Nechýbali ani turisti z Oslian, Veľkých Uheriec a z ďalších klubov, taktiež i z vedenia Regionálnej rady KST v Prievidzi. Počas výstupu sprevádzalo milovníkov prírody blato, vo vyšších polohách aj hmla. Tá sa však neskôr rozplynula, takže z 840-metrového vrcholu bol aký-taký výhľad do hornonitrianskej doliny. Privítanie, rozdávanie účastníckych listov, kalendárikov, pier, ponúkanie sa napečenými či vypálenými dobrotami. Okrem dvojnohých návštevníkov sopečného Žarnova sa tu stretlo aj niekoľko štvorožcov rôznych plemien. Pokrstená bola nová vrcholová kniha. Horci si pripomenuli aj svojich dvoch zosnulých členov, ktorým na pamiatku nainštalovali na skale pamätné tabule. Po hodinke strávenej na vrchole sa záplava turistov začala zberať na spiatočnú cestu. Väčšina tou istou trasou (teda po žltej značke), niekoľko desiatok však zostupovalo okolo poľovníckej chaty, pri ktorej blčal oheň a opekali sa špekačky. Hlavné jedlo však čakalo na Ľubianke v reštaurácii Red Dollars. Bolo to dvesto porcií dobrej kapustnice a ku každej aj prípitok. Hodovanie a neskôr i gitara a spev ľudových piesní – taký bol záver 20. ročníka Vianočného výstupu na Žarnov.

      Posledný minuloročný deň sa doobeda o deviatej zišlo pri dolnom pomníku niekoľko desiatok milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval piaty ročník Silvestrovského výstupu na Osečný.

      Ráno bolo mierne mrazivé, ale zato slnečné. Predseda klubu privítal účastníkov a zaželal im šťastný nový rok. Potom sa vlniaci had tiel vydal serpentínami na horný pomník a odtiaľ pod vysoké napätie. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávali ďalší a ďalší turisti. Na vyhliadke pod stožiarom sme si spravili menší oddych. Občerstvenie, fotografie, výhľady na protiľahlé pohoria a pokračujeme na 552-metrový kopec Osečný. Spolu sa nás na vrchole zišla presná stovka, čo nie je len krásne okrúhle číslo, ale aj vynikajúca účasť v poslednom dni roku. Víta nás blčiaci oheň a rozvoniava varené vínko. Drevo pripravili turisti z Kolačna a tridsať litrov vína uvarili členovia výboru spolu s ďalšími horcami. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí sa ľudia ponúkali aj niekoľkými druhmi klobás, pagáčikov a ďalšími dobrotami. Medzi najstaršou účastníčkou, osemdesiatničkou pani Irenou a najmladším minituristom bol až 76-ročný rozdiel. Na veku však nezáleží, dôležité je čo najčastejšie rozvíjať fyzickú aktivitu a pobyt medzi múrmi bytov zameniť za pohyb v prírode. Po takmer dvoch hodinách na Osečnom sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto popri minivodopáde na prameni Geradza a cez Čertovu lúku k salašu.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.1.2020





Turisti na besede so Štefanom Karakom

      V Gril pube na Červenej ulici sa v strede decembra stretlo vyše tridsať turistov z klubu Horec, ale aj ďalších záujemcov, aby si vypočuli zaujímavé rozprávanie horolezca, bežca a spisovateľa Štefana Karaku zo Zemianskych Kostolian. Kvôli jeho neuveriteľným výkonom dostal prezývku „železný dôchodca“. O tom, ako si poradil so svojimi zdravotnými problémami a ako sa mu darilo robiť jeden rekord za druhým, napísal knihu „Ako som prekonal sám seba“.
      Štefan sa pôvodne venoval viacerým športom, jeho najobľúbenejšou aktivitou bol beh. Kvôli závažným problémom s bedrovou chrbticou mu ortopéd pred časom odporučil s touto činnosťou skončiť. Štefan sa však s týmto lekárskym verdiktom nestotožnil a vzal osud do vlastných rúk. Začal postupne športovať. Najskôr to boli len krátke túry po okolí, a dnes – stokilometrové ultramaratóny po hrebeňoch troj až štvortisícmetrových pohorí.
      „Behať som začal v roku 2007 ako 55-ročný. O rok neskôr som odbehol svoje prvé tri horské maratóny nazývané Alpský pohár. Pribúdali ďalšie. Za 11 rokov som odbehol viac ako dvadsať ultramaratónov. Ten najuznávanejší v Európe má skratku UTMB – Ultra Trail du Mont Blanc. Meria 170 kilometrov a prevýšenie je 9800 metrov. Beží sa okolo Mont Blancu cez tri štáty: Francúzsko, Taliansko a Švajčiarsko. Absolvoval som ho ako tretí Slovák v histórii pretekov, zato však najstarší. Mal som vtedy 62 rokov. Ďalším mojím pekným výkonom bol desaťnásobný výstup na vrch Vtáčnik absolvovaný za 24 hodín.

      Za najúspešnejší však považujem svoj domáci rekord opäť na Vtáčniku, kde som v roku 2014 za 47 hodín a 16 minút absolvoval 16 výstupov, pričom som prešiel vzdialenosť 192 kilometrov a prekonal prevýšenie 14.400 metrov. Samozrejme, bez spánku a väčšieho oddychu. Za tento výkon som si vyslúžil zápis do Slovenskej knihy rekordov. Zúčastnil som sa ešte na šiestich Majstrovstvách sveta v behu do vrchu veteránov a odbehol som štyri klasické cestné maratóny...“
      Je toho naozaj neúrekom, čo 68–ročný Štefan Karak po päťdesiatke dokázal. Počas besedy premietal turistom videá a fotografie zo svojich ultramaratónov, rozprával o zdravej životospráve a hlavne o potrebe pravidelne cvičiť a pohybovať sa. Dôležité podľa neho je spevňovať si chrbtové svaly, napríklad robením sklápačiek. On ich každý deň spraví aspoň sto. Po videoprezentácii odpovedal ultramaratonista prítomným na otázky, ukazoval ocenenia a spomienkové predmety, vysvetľoval a radil. Jeho knižku Ako som prekonal sám seba si aj s venovaním a podpisom kúpilo 14 záujemcov. Tí, ktorí ju už mali, hovorili, že sa dá prečítať na jeden hlt.
      V druhej časti náučno-spoločenskej akcie premietol predseda TK Horec Peter Horváth dve videá z výstupov Horcov na európske tritisícovky Wildspitze a Similaun. Potom poďakoval vzácnemu hosťovi za ochotu prísť medzi turistov a daroval mu niekoľko upomienkových predmetov.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.1.2020