Krásny výlet za juhoslovenskými hradmi

      Po takmer troch mesiacoch bez autobusových zájazdov turisti z klubu Horec konečne mohli vycestovať aj trochu ďalej. Dovtedy si jednotlivé rodiny robili svoje vlastné vychádzky po okolitých kopcoch a skalkách. Poslednú májovú sobotu sa plný autobus horcov vybral podľa plánu na náučno-turistickú akciu do Cerovej vrchoviny za poznávaním hradov Šomoška a Hajnáčka.

      Okolo ôsmej hodiny päťdesiatka turistov vystupovala na parkovisku nad juhoslovenskou obcou Šiatorská Bukovinka. Okrem pohotovej panej, ktorá bleskurýchle priletela z dediny na aute, aby od nás vybrala vstupné, nás hneď vedľa parkoviska privítala aj Šimonova veža. Pri nej je detské ihrisko a ohnisko. Po náučnom chodníku kráčame popri Bukovinskom potoku, niekoľkých jazierkach, prameňoch a kamennom mori až k lávovému vodopádu. Je to nielen slovenský, ale aj európsky unikát. 9-metrov vysoký prírodný výtvor vznikol pred štyrmi miliónmi rokov. Je tvorený šesťbokými stĺpovitými hranolmi čadiča. Pôvodcom je bazaltová láva, ktorá pomaly stuhla v kanáli bývalej sopky. Od vodopádu je to na hrad Šomoška už len pár minút. Zrúcanina je pamiatkou na tatársky vpád v roku 1241. Kráľ Belo IV. utekal po porážke na rieke Slaná do Nitry a jednou z možných ciest bolo aj údolie, ktoré neskôr chránili hrady Šalgó a Šomoška. Hrad stojaci na bazaltovom brale neskôr dobre poslúžil aj v časoch protitureckých vojen. Ako väčšina podobných bášt na Slovensku, nakoniec aj on vyhorel a bol zrúcaný. Koncom dvadsiateho storočia sa ho však podarilo pekne zrekonštruovať a zakonzervovať. O histórii malebnej zrúcaniny s dominantnou okrúhlou vežou, zachovalými hradbami a tromi studňami sme sa mohli dozvedieť podrobnosti z vynovených informačných tabúľ.

      Ďalšou zastávkou na našej dvadsaťkilometrovej púti bola rozhľadňa Mačacia. V podstate išlo až o dve vyhliadkové veže blízko seba. Jedna staršia, trochu poškodená, a druhá úplne nová. Z druhého poschodia bol nádherný výhľad nielen na nedávno navštívenú Šomošku, ale aj na maďarský hrad Šalgó. Navyše sme v opare spozorovali aj najvyšší vrch našich južných susedov – 1009-metrový Kékes. Horci ho navštívili pred jedenástimi rokmi. Po hodine chôdze sa dostávame do prírodnej rezervácie Pohanský hrad. Je to tajomná lávová hora so zvyškami kamenného valu starých Keltov, pozostatkami slovanského hradiska a tiež niekoľkými nesprístupnenými jaskyňami. Na skalke poskytujúcej kruhový výhľad si odpočinieme a pokračujeme na vrch Tilič. Z neho sa nám už otvára severovýchodný pohľad na cieľ dnešnej túry – hrad Hajnáčka. Stačí zísť do rovnomennej obce a popri pekne upravenom námestí a obnovenom kostole vystúpať na neveľký kopec, ktorému kraľuje ostré čadičové bralo. Zrúcanina gotického hradu, ktorý bol postavený v 13. storočí, sa nachádza priamo v skalách tohto brala. Na mnohých miestach skala tvorí časť hradieb, i vnútornej architektúry hradu. Do skaly je vysekané aj schodište. Na najvyššej časti bola pravdepodobne menšia palácová stavba a podkovovitá bašta. Do dnešných čias sa zachovala iba jedna menšia miestnosť, zvyšky múrov a jedno okrúhle okno. Bralo aj so zvyškami hradu sa nachádza v prírodnej rezervácii Hajnáčsky hradný vrch.

      Stredne náročnú poznávaciu túru sme absolvovali v peknom slnečnom počasí. Potešili nás srnky, jašteričky, ale aj rozvoniavajúca materina dúška. Púť sme ukončili v pizzerii v dedinke Hajnáčka. Cestou domov nám okná autobusu poskytli výhľady na ďalšie slovenské hrady a zámky, takže napokon sme ich dnes napočítali až jedenásť.