Inverzia na Suchom vrchu

     Ešte sa ani neskončil prvý tohtoročný mesiac, a turistický klub Horec už má za sebou okrem výročnej schôdze aj dve túry. Tá druhá zaviedla vyše pol stovky milovníkov prírody do Nitrických vrchov, aby vystúpili na 1028-metrový Suchý vrch.

     Menej náročná, asi 14-kilometrová trasa začala v Rudnianskej Lehote, kam nás zaviezol objednaný autobus. Cestou sme si na poli pri Diviakoch všimli stádo raňajkujúcich srniek. Kým človek ráno zhltne salámu, syr či párky s horčicou, srnke k šťastiu stačia oziminy. Lehota je malá obec pri Nitrianskom Rudne, ktorá nemá ani osemsto obyvateľov. V stredoveku bola známa ťažbou nerastných surovín. Na vyšnom konci sa nachádzajú na potoku malé kaskádovité vodopády. Po zľadovateľom, a teda šmykľavom chodníku opatrne stúpame na hrebeň Nitrických vrchov. V zamrznutom potoku obdivujeme malebné ľadové sošky vytvorené prírodou. Dostávame sa na čistinu s krížom a mramorovým stolčekom. Poslúži nám ako jedálenský stolík. Po dvoch hodinách už stojíme na Kšinianskej poľane. Je to rozľahlá lúka, z ktorej sa dá dostať až do Kšinnej na druhej strane hrebeňa. My však pokračujeme po červenej značke. Veľká časť prítomných turistov si mimo plánu odbehla na Čierny vrch, ktorému do tisícky chýbajú iba tri metre. Pravidelne tam bývajú hviezdicové výstupy. Potom uz všetci kráčame na sever, míňame okrúhlu betónovú vežu s telekomunikačnými vykrývačmi, oddychujeme pri poľovníckej chate a napokon prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry – Suchý vrch. Víta nás sympatický drevený altánok s lavičkami a stolom. Teplomer pripevnený na strome ukazuje +1 stupeň. Pod nohami máme asi pätnásť centimetrov staršieho snehu. Kým zrána bola v doline hmla, po vystúpení nad úroveň 700 metrov sme vodnú paru nechali pod sebou a tu, na vrchole, sa môžeme tešiť zo slnečných lúčov. Inverzia spôsobila, že celé okolie pod nami je zahalené bielou penou, iba kde-tu z nej vytŕčajú vrcholky vyšších kopcov. Skutočne úchvatný pohľad. Ako keď z kľudnej morskej hladiny vyčnievajú osamotené menšie ostrovčeky.

     Zotrváme tu na najvyššom bode takmer hodinu. Okrem 53 turistov pobehujú po vrcholovej plošinke aj dvaja Zlaticini psy. Po zápise do návštevnej knihy schádzame zo Suchého vrchu cez Rovienku do dediny Liešťany. Tá spolu s ďalšími obcami tvorí mikroregión Magura-Strážov. Menšou raritou sú dva dobové stroje vystavené pri ceste – mláťačka a starý hasičský voz s ručnou pumpou. V Liešťanoch pri dobrej pizzi a teplých nápojoch končíme našu druhú túru. Tretia – vo Veľkej Fatre – bude spojená aj s lyžovačkou na Malinom Brde.