Krížom-krážom po Vysokých Tatrách

     Dva autobusy, teda spolu 85 horcov sa druhú augustovú sobotu vybralo za krásneho slnečného počasia do nášho najnavštevovanejšieho a najvyššieho pohoria. Na rozdiel od televíznych správ, v ktorých strašili preplnenými strediskami, dlhokánskymi radmi na lanovky a prepchatými horskými chodníkmi, turisti z Partizánskeho a okolia nezažili nič nezvyčajné. Ľudí vo Vysokých Tatrách bolo ako po iné roky, a tak si mohli vybrať z niekoľko trás, od ľahkých, až po veľmi náročné.

     Prvý zážitok mali cestovatelia ešte v autobuse. Na ceste si všimli zrazenú malú líšku, okolo ktorej bezradne pobehovali dve ďalšie líštičky, možno súrodenci. Zachrániť svojho príbuzného však nedokázali. Na poliach raňajkovali bociany a volavky, na lúkach sa popásali ovečky. Okolo deviatej prichádzame do Tatranskej Polianky. Tam z autobusov vystupuje približne tretina turistov, ktorí si naplánovali výstup na 2428-metrový vrch Východná Vysoká, respektíve prechod exponovaným sedlom Prielom. Ostatní pokračujú do Starého Smokovca, odkiaľ majú viaceré možnosti, ako v našich veľhorách využiť určených deväť hodín.

     Z Polianky sa teda približne 30 našich turistov začína štverať na Sliezsky dom. Je to vysokohorský hotel vo Velickej doline, ktorý bol niekoľkokrát poškodený lavínami, ale vždy znovu obnovený. Tesne nad ním sa nachádza Velické pleso a vodopád. Na samotnú Východnú Vysokú sa vystupuje z Poľského hrebeňa a horci, ktorí tento výstup zvládli, sa mohli potešiť krásnym výhľadom na množstvo tatranských štítov vrátane Gerlachu a Rysov. Zároveň mohli byť spokojní aj so svojou kondíciou, pretože prekonali prevýšenie takmer 1500 metrov. Väčšina z nich sa po oddychu vrátila na Sliezsky dom, odkiaľ zišla priamo do Starého Smokovca. Štyria najzdatnejší turisti pokračovali cez sedlo Prielom, kde sú najnebezpečnejšie úseky opradené reťazami a lanami. Okolo štyroch Zbojníckych plies zišli k rovnomennej chate a potom do Smokovca.

     Najväčšia skupina horcov vyšla na Hrebienok. Je to najstaršie turistické centrum vo Vysokých Tatrách s hotelmi, reštauráciami, chatami a atrakciami. Dá sa tam dostať pozemnou lanovkou. Tú však využilo iba málo našich turistov, ostatní si trasu pekne vyšľapali po svojich. Na Hrebienku nás privítal nebojácny jeleň, ktorý sa prechádzal pred jednou z reštaurácií a k ľuďom sa nebál priblížiť ani na dva metre. Po občerstvení a návšteve Vodopádov Studeného potoka si spravíme prehliadku Rainerovej chaty, ktorá má už takmer 160 rokov. Vnútri je menšia expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia a lyží. O chatu sa stará známy chatár Peter Petras. Potom už Veľkou Studenou dolinou, v ktorej leží až 26 plies, smerujeme k Zbojníckej chate. Cestou ochutnávame čučoriedky a maliny, obdivujeme množstvo druhov kvetov. Kamzíky ani svište sme dnes nestretli, zato sa nám do cesty znovu priplietla líška. Vôbec nebola plachá a bez mihnutia oka si z ruky človeka zobrala kus obloženého rožka. Salámu vyjedla a pečivo nevďačne vypľula. Kým kŕmič fotografoval okolité vrcholy, líška strčila hlavu do jeho vaku a zobrala si ďalší kus žvanca. Nuž, podaj čertovi prst... Pokračujúc popri potoku stretávame horského nosiča, ktorý z chaty znáša prázdne nádoby a odpadky. Na Hrebienku ho nabalia a pôjde zasa hore, nesúc na chrbte desiatky kíl jedla, nápojov a paliva. My prekonávame strmší skalný prah, míňame Vareškové a Dlhé pleso a okolo jednej hodiny prichádzame k Zbojníckej chate. Reštaurácia s krbom nás obdarila dobrou kapustnicou a nápojmi. Jedným z interiérových doplnkov chaty bol aj nefalšovaný drevený klavír. Neviem si predstaviť, žeby aj ten sem hore vynášal horský nosič. Ale v rámci prekonávania nosičských rekordov – ktovie? Slovenským rekordérom je Vladimír Hyžnay, ktorý na Snežku vyniesol 165-kilový náklad.

     Pred chatou je pekná terasa so stolíkmi a lavičkami, odkiaľ sú pekné výhľady do doliny. Za chatou zase tróni Sesterské pleso. Trochu vyrušoval zvuk všadeprítomných drónov, ale čo už narobíme s civilizáciou? Potešil pohľad na paraglajdistov krúžiacich nad ostrými štítmi. Po hodinovom oddychu tou istou cestou schádzame k autobusom čakajúcim v Smokovci. Tí z nás, ktorí nešli ani na Východnú Vysokú, ani na Zbojnícku chatu, sa poprechádzali okolo Hrebienka, navštívili Obrovský vodopád a podaktorí sa dostali až na Téryho chatu. Každý si z Tatier vybral to, čo mu vyhovovalo, prípadne navštívil miesto, kde dovtedy nebol. K vydarenému zájazdu prispelo aj slnečné počasie a fascinujúca tatranská príroda.