Uverejnené články o TK Horec v roku 2022


Na Pustom hrade sme mali premiéru

      I keď individuálne už mnohí turisti ruiny stredovekého hradu nad Zvolenom navštívili, turistický klub Horec po prvýkrát zorganizoval zájazd na toto niekdajšie rozsiahle panstvo a súčasné archeologické nálezisko. Možno mnohí nevedia, že Pustý hrad bol svojho času najväčší nielen na Slovensku, ale aj jeden z najväčších v Európe.

      Na okraji Zvolena, na ľavej strane rieky Hron sa nachádza rekreačné stredisko Pod Haputkou. Tu začínala poslednú aprílovú sobotu naša menej náročná 13-kilometrová túra za poznaním histórie. Už zrána pri vystupovaní z autobusu sme spozorovali loviace bociany, volavky, ale i sýtožlté záružlie močiarne obľubujúce vlhké pôdy. Po náučnom chodníku, ktorý celkovo obsahuje vyše 20 informačných panelov, stúpame k vyhliadke. Je to sústava skál zabezpečená zábradlím, odkiaľ je pekný výhľad nielen na stredoslovenské mesto a rieku Hron, ale aj na protiľahlé pohoria. Niektoré vrcholy sú ešte zasnežené. Samotný Pustý hrad, ktorý vznikol v 12. storočí a rozkladá sa na vŕšku, má dve samostatné časti: dolný a horný hrad. Oba sú v rozsiahlej rekonštrukcii. Okolie je vyčistené, pôvodné múry sa spevnili a pribudli nové, nainštalované boli lavičky, altánky a stoličky z kmeňov. Zaujali nás drevené sochy panovníkov, ktorí tu pred deväťsto rokmi vládli. V hornej časti sme obdivovali základy stredovekého paláca a obrovskú zbernú cisternu vody hlbokú desať metrov, kam stekala dažďová voda prefiltrovaná cez štrk. Na dne murovanej nádrže sa našli drevené a kožené predmety, padnuté krčahy, vedrá i mince. Na rozľahlom terasovitom nádvorí sa nachádzali hospodárske budovy. Spracovávali sa tu kovy, vyrábali kostené predmety. Najstaršie archelogické nálezy pochádzajú ešte z doby kamennej a hlavne z doby bronzovej. Medzi objavenými predmetmi sú hroty kopijí a šípov, šperky, keramika, úžitkové kovové predmety lužickej kultúry, postriebrené mince, ozdobné spony, drevené nádoby.

       V areáli sú vystavené modely historických zbraní (napríklad vrhač kameňov) a je tu aj jedno delo s hlavňou vyzdobenou ornamentmi a nápismi. Trošku nehistoricky pôsobí meteorologická stanica obohnaná drôteným plotom. Na najvyššej kóte hradného kopca stoja zvyšky mohutnej obytnej veže.

      Po preskúmaní rozsiahleho územia si oddýchneme na lavičkách pri južnej vstupnej bráne. Pokračujeme náučným chodníkom do sedla Vráta a odtiaľ k Červenému medokýšu. Je to prameň minerálnej vody známy viac ako dvesto rokov. Neúnavne cvrčí z kovovej rúrky blízko miesta, kde sa do Hrona vlieva bezmenný potôčik. Podľa vyzrážaného železa sa nazýva aj červená voda. V blízkom okolí je najmenej 12 podobných kyseliek a vo Zvolenskej kotline vyše 30. Tento medokýš je však hodnotený najvyššie. Obsahuje sodík, vápnik a horčík, blahodárne teda pôsobí na zdravie človeka, najmä na krvný tlak. Nad prameňom, ku ktorému vedú schodíky, je postavený prístrešok. Zvolenčania si sem chodia naberať minerálnu vodu do desiatok plastových fľiaš. I my sme si postáli v rade, kým si príchodzí nenaplnili svoje nádoby a neodviezli ich autami domov. Popri štýlových chatách sa blížime späť k nášmu autobusu. Keďže reštaurácie nablízku neboli, po príchode posledných turistov nasadáme do autobusu a už o tretej popoludní prichádzame späť do rodného mesta. Sprcha, jedlo a večer hor sa na námestie trošku si vychutnať aj kultúru.


Ľ. Mazán, Tempo, 16.5.2022





V jeden deň navštívili tri rozhľadne

      Pohorie Biele Karpaty sa tiahne pozdĺž slovensko-moravskej hranice v celkovej dĺžke vyše 80 kilometrov. Na tretí najvyšší vrch tohto horstva Veľký Lopeník sa vybralo predposlednú aprílovú sobotu pol stovky turistov z klubu Horec.

      Pred odchodom autobusu sme si okrem rozdania máp a účastníckych listov pripomenuli náhlu smrť nášho člena, turistu a cyklistu Jožka Broniša. Pôvodne sa túra mala uskutočniť o dva týždne skôr, ale kvôli predpovedanej búrke a dažďu so snehom sa výbor rozhodol akciu preložiť. A spravil dobre. I keď zrána na Mikulčinom vrchu, kde trasa začínala, panovala hmla, postupne sa rozplynula, strácala sa aj oblačnosť a cez obed sa už ukázalo jarné slnko. Cez Lopenícke sedlo sa horci po slabých dvoch hodinách vyštverali na 911-metrový Veľký Lopeník, ktorý je známy šesťposchodovou drevenou rozhľadňou. Tá však bola pre rekonštrukciu zatvorená. Navyše – čo sme za našu 22-ročnú turistickú históriu nikdy nezažili – za vstup do veže bolo treba zaplatiť 50 českých korún, teda približne dve eurá. Desiatky rozhľadní, ktoré sme doteraz navštívili, nás vítali s otvorenou náručou a bez vstupného. Zatvorený bol i bufet a predajňa suvenírov. Nuž čo, pooddychujeme na vlhkých lavičkách, prečítame si informácie z náučného panela, zanecháme autogramy vo vrcholovej knihe a poberieme sa ďalej.

      Po opustení lesa a príchode na rozľahlé lúky sa pred nami otvára pekný výhľad na malebné moravské dedinky v údolí, na rozkvitnuté čerešne, i na hlavný hrebeň Bielych Karpát. Dominuje mu Veľká Javorina, ktorú sme opečiatkovali svojimi vibramami pred piatimi rokmi. Zlatnou cestou schádzame k lazom, kde si fotíme pamiatkový domček so slamenou strechou a bielomodrou fasádou. Takýchto výtvorov ľudovej architektúry je na Slovácku viacero. Očakávaná turistická chata, kde sme sa plánovali občerstviť, však bola podobne ako rozhľadňa zatvorená. Dnes na Morave turistický ruch akosi nefunguje. Vykračujúc poľnou cestičkou obdivujeme kašky, pľúcniky a blyskáče, kŕmime malého somárika. 90-decibelovým smiechom reagujeme na vtipy čítané z mobilu. Žiaľ, do väčšej hĺbky sa z pochopiteľných dôvodov ísť nedá... Prichádzame k Obecnému háju, kde sa naša žltá značka stretáva s červenou magistrálou. 770-kilometrov dlhá Cesta hrdinov SNP vedie cez celé Slovensko od Dukly po Devín a časť prechádza aj Českou republikou. Dozvedáme sa, že jeden náš člen ju dokázal prejsť za neuveriteľných 21 dní. Denne teda priemerne zvládol 37 kilometrov, a to s takmer 25-kilogramovým nákladom.

      Na lúke nad dedinkou Březová sa týči rozhľadňa U Křížku. Táto je na potešenie otvorená, a tak si z jej tretieho poschodia z výšky asi desať metrov môžeme vychutnať ďaleké výhľady nielen na Biele Karpaty s pôsobivými Vršateckými bralami, ale aj na Strážovské vrchy a Považský Inovec. Počas oddychu je čas na zápis nových členov do klubu; odo dnes je v Horci rekordných 174 turistov. Na nasledujúce štyri akcie sa priamo na lúke pri veži vyzbieralo 1080 eur. Turistika má u obyvateľov okresu Partizánske čoraz väčšiu obľubu. Ešte pol kilometra klesania a prichádzame do Březovej, kde nás po prejdení 15 kilometrov čaká známy autobus s ešte známejším, priam rodinným šoférom.

      Deň sa však nekončí. Škoda by bolo nevyužiť pekné slnečné počasie a dostatok času, keďže po príchode do cieľa neboli ešte ani dve hodiny popoludní. Po kávičke a osviežujúcich nápojoch v pohostinstve už na našej strane hranice sa cez Bošácu presúvane do obce Haluzice. Prvým objektom, ktorý navštevujeme, je romanticky pôsobiaca rozhľadňa Hájnica stojaca na neveľkom kopčeku. Dnes už tretia. Odmenou za stúpanie je nádherný výhľad na Trenčiansku kotlinu s jej hradmi: nad krajským mestom stojí niekdajšie sídlo Matúša Čáka a kúsok bližšie zrúcanina Beckova, ktorá sa vypína na strmom brale. Druhým naším poobedňajším cieľom sú ruiny románskeho kostolíka. V minulosti plnil okrem cirkevnej funkcie aj úlohu ochrany pred nepriateľskými vojskami, povodňami a búrkami. Dôkazom toho je kamenný múr s vežami a strieľňami. No a poslednou dnešnou návštevou bola známa Haluzická tiesňava. Je to unikátna technická a prírodná pamiatka vyhĺbená miestnym potokom, ktorý sa zarezal do málo odolných hornín podložia. Jej dĺžka je asi pol kilometra. Obsahuje niekoľko priečnych kamenných prehrádzok a prahov. 50 metrov hlboká úžľabina bola v roku 1963 vyhlásená za pamiatku so 4. stupňom ochrany. Tiesňava má pralesovitý charakter: všade brečtan, popadané stromy, machom obrastené kmene, menšie vodopády a stredom tečúci potôčik. Žijú tu užovky, jastraby, plamienky driemavé, netopiere a žabka kunka žltobruchá.

Ľ. Mazán, Tempo, 9.5.2022





Otvorenie jarnej sezóny s vyše stovkou turistov

      Turistický klub Horec v spolupráci s Regionálnou radou KST Prievidza zorganizoval poslednú marcovú sobotu poznávaciu akciu pod názvom Otvorenie jarnej turistickej sezóny. Zúčastnilo sa ho 125 turistov z Partizánskeho, Prievidze, Kostolnej Vsi, Brodzian, Krásna a z ďalších hornonitrianskych obcí. V rámci 14-kilometrovej trasy účastníci navštívili rotundu sv. Michala, rozhľadňu na vrchu Chotenovec, Kamennú bránu nad Hlbokým, poopekali si slaninku na lúke pri chate Ondrej a svoj výlet ukončili na salaši pri kapustnici.

      Krátko po ôsmej hodine sa z osobného vlaku od Prievidze vyrojilo vyše osemdesiat turistov. Miestni prišli peši alebo na dvojkolesových tátošoch. Na peróne železničnej stanice predniesli predseda TK Horec Peter Horváth a predseda regionálnej rady Prievidza Milan Lomnický príhovory. Zároveň bol záujemcom o absolvovanie akcie Sto jarných kilometrov odovzdaný záznamník a sympatický odznak. Potom sa už dlhý had milovníkov prírody vybral cez podchod na autobusovú stanicu SAD, kde čakali dva päťdesiatmiestne autobusy. Tie odviezli desať tuctov turistov do Klížskeho Hradišťa. Po spoločnej fotografii pred smerovníkom sme sa odobrali na miestny cintorín, kde sme si pozreli Románsky kostolík svätého Michala. Ten pochádza približne z druhej tretiny 12. storočia. Zachoval sa dodnes bez neskorších prestavieb. Jeho archaickosť je zvýraznená neomietnutým kamenným murivom. Do polovice 19. storočia bola rotunda ešte v dobrom stave, ale potom začala chátrať. V roku 1936 sa jej obnovy ujal historik architektúry a pamiatkar Václav Mencl. Na cintoríne sme sa zastavili aj pri hrobe slovenského spisovateľa a dramatika Ladislava Ťažkého. Kvôli svojim nekompromisným postojom voči sovietskej okupácii Československa v 68. roku mal v časoch normalizácie zakázané publikovať a bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, i z KSČ. Učitelia nemali dovolené spisovateľa Ťažkého svojim študentom čo i len spomenúť.

      Po historickom exkurze sa vraciame späť na námestie a okolo menšieho jazierka kráčame hore dedinou po modrej turistickej značke, ktorá vedie až do Brodzian. Sprevádza nás krásne slnečné počasie. Cestou míňame ďalší cintorín na hornom konci obce, kde sa nachádzajú aj vyše storočné hroby.

      Oficiálnu značku po chvíli opúšťame, vchádzame do Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie a lesným chodníkom sa dostávame na 470-metrový vrch Chotenovec. Stojí tu rozhľadňa postavená na jar 2021. Veža má celkovú výšku 16 metrov, vybudovať ju dalo občianske združenie Tu žijeme a jej zhotoviteľom je Jozef Poništ so spolupracovníkmi. Stavba je drevená, má však kovové ukotvenie a zábradlie. Veža stojí na čistinke, ktorej dominuje pekná borovica. Na nej kedysi bola umiestnená menšia vyhliadková plošina. Z výšky asi jedenásť metrov, kde sa nachádza najvyššie podlažie súčasnej rozhľadne, je pekný výhľad na pohorie Považský Inovec, na hrebeň Tribeča a Vtáčnika, vidno i najvyšší vrchol nášho okresu Hrubý vrch. Opar nám však znemožnil vychutnať si pohľady v celej kráse. Keďže zakladanie ohňa nie je na čistinke dovolené, po zhotovení zaujímavých vrcholových fotografií pred drevenou vežou pokračujeme na vápenný vrch Kopanica a odtiaľ ku Kamennej bráne. Tá sa nachádza uprostred lesa a vedie k nej miestna značka. Cez bránu, ktorá má výšku asi štyri metre, sa dá priamo prejsť a na uľahčenie pohybu v strmom teréne slúžia natiahnuté laná. Nachádza sa tu i schránka s návštevnou knihou.

      Ďalšou zastávkou bola kaplnka na Hlbokom, kde sme si dopriali dlhší oddych a spravili štvrtý dnešný zápis do knihy. Odtiaľ už vedie do Partizánskeho žltá značka, ktorou sa do mesta dá dostať asi za hodinu a pol. Cestu sme však prerušili na lúke pri bývalej chate Ondrej, kde sme povyťahovali špekačky, slaninu a nasýtili hladné žalúdky. Navoňaní dymom a prikŕmení údeninami pokračujeme k salašu. Trasa je popretkávaná náučnými tabuľami, ktoré tu pred pár rokmi namontovali naši gymnazisti. Na salaši (otvoreného predčasne kvôli našej turistickej akcii) sa mohli účastníci posilniť dobrou kapustnicou a osviežujúcimi nápojmi. Cezpoľní sa vydali k železničnej stanici na spoje domov, miestni turisti si posedeli na terase dlhšie. Zaujímavá športovo-poznávacia akcia sa vydarila, k čomu prispelo aj teplé jarné počasie a zobúdzajúca sa príroda.

Ľ. Mazán, Tempo, 4.4.2022





Zľadovatený Vyšehrad

      Po štvrtý raz v tomto roku sa turistickému klubu Horec podarilo do posledného miestečka naplniť zájazdový autobus. Po Strážovských vrchoch, Tribči a Oravskej Magure sa prvú marcovú sobotu vybralo 51 turistov do pohoria Žiar. Nachádza sa tam prírodne i historicky zaujímavý vrch Vyšehrad.

      Zo sedla Vyšehradné, ktoré leží na ceste do Martina za Nitrianskym Pravnom, sa o deviatej hodine začíname uberať poľným chodníkom. Obchádzame elektrický ohradník, ktorý ohraničuje súkromnú farmu a dostávame sa k hranici lesa. Tam začína národná prírodná rezervácia Vyšehrad. Predmetom ochrany je vápencový masív s lesostepnou vegetáciou, zriedkavými druhmi hmyzu a významným archeologickým náleziskom, o čom nás informujú viaceré náučné tabule. V minulosti bola táto lokalita známa i výskytom chráneného druhu motýľa jasoňa červenookého. Strmý chodník lesom je mierne zasnežený, čo by nebol až taký problém, keby sa pod snehom nenachádzal ľad. Zľadovatelá cestička však spôsobovala účastníkom nemalé problémy. Šmyky, pády a sklzy aj 5-6 metrov dozadu prinútili ľudí stúpať veľmi opatrne, použiť kovové mačky, prichytávať sa konárov, nekráčať po nebezpečnom chodníku ale po svahu, v istých úsekoch dokonca ísť po všetkých štyroch končatinách. Námaha sa však vyplatila a po výstupe na 829-metrový Vyšehrad sa nám zo skalnatého masívu ponúkol krásny výhľad na okolité pohoria. Najlepšie bolo vidieť Veľkú Fatru so známymi vrchmi ako Tlstá, Ostrá, Krížna či Lysec.

      Najmenej hodinu sme pobudli na skalách, porobili množstvo záberov a z ďalších náučných tabúľ sa dozvedeli čo-to o histórii tejto oblasti. Vďaka svojej výhodnej polohe sa Vyšehrad stal miestom záujmu viacerých kultúr, vrátane Keltov a Slovanov. Na vrcholovej plošine sa zachovali pozostatky osídlenia z mladšej doby kamennej, kedy sa tu nachádzalo rozsiahle hradisko. Množstvo nálezov sa spája aj s bronzovou dobou a ľudom Lužickej kultúry. V ranom stredoveku bolo hradisko prebudované na drevený hrad s mohutným opevnením. Jeden z informačných panelov upozorňuje aj na výskyt medveďa hnedého; žiaľ, dnes sme nemali šťastie stretnúť tohto milého maškrtného tvora :-)

      Po poriadnom oddychu a vychutnaní si pohľadov do diaľav schádzame na križovatku, kde sa k našej červenej značke napája Čertova dolina vedúca do Nitrianskeho Pravna. Po stopách čertov sme však pred pár rokmi už išli, takže pokračujeme ďalej po hrebeni Žiaru. 10-centimetrová vrstva snehu teraz nerobí žiadne problémy, pretože kráčame takmer po rovine a nie je tu ani ľad. Asi kilometer nad dedinou Nedožery, kde bol cieľ dnešnej 13-kilometrovej túry, si všimneme nevysoký kopček s kovovým dvojkrížom. Okolo sú lavičky a stoly, zrejme sa tu konávajú nejaké náboženské obrady. Dáme foto aj tu a potom ešte pri ohrade s tromi krásnymi tmavými koňmi. Prikŕmime ich trávou, pohladkáme a schádzame do Nedožier, kde na terase reštaurácie čakáme pri teplých nápojoch na posledných horcov. Práve tu prebieha oslava päťdesiatky, dnu sme sa preto nedostali a neboli nám dopriate ani jedlá. Nevadí, dojeme svoje kaloricky bohaté chleby so salámou či paštétou, poponúkame sa sladkosťami a o druhej hodine vyrážame na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 14.3.2022





Do tretice na Kubínskej holi

      Druhú februárovú sobotu sa do posledného miestečka naplnený autobus vybral s turistami z klubu Horec do pohoria Oravská Magura. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch návštev tejto oblasti, kedy sme zažili nevľúdne počasie a najmä hmlu, tentoraz bolo na Orave bezoblačno, a tak nielen pešiaci, ale aj lyžiari sa po celý deň mohli pri svojich športových aktivitách vystavovať slnečným lúčom.

      Cesta s jednou prestávkou prebehla rýchlo. Pred Martinom sa k nám pridala turistka zo Žabokriek a s úsmevom prijíma správu, že dnes je medzi nami aj 5-členná sympatická rodinka – tiež zo Žabokriek, ale nad Nitrou. Neskôr počas túry hornonitrianske Žabokrečanky uzavreli s tou turčianskou družbu. Pri Krpeľanoch si všimneme, ako sa vo Váhu plahočí asi tridsať labutí a na okraji lesa si raňajky hladá hrdzavá líška. Po vystúpení z autobusu v sedle Príslop nás prívítal čerstvo napadaný sneh. Takmer tri hodiny trvalo stúpanie neprešľapaným lesným chodníkom, kedy sa vpredu striedali silnejší turisti a vytvárali pre ostatných stopu. Popri Mokradskej holi a Čiernom vrchu prichádzame na hôľnatý masív. Tam na obrovskej planine rastú smreky; tie sú obalené hebkým páperím. Mladšie jedince sa pod ťarchou bielej vaty prehýbajú. Otvára sa nám fantastický výhľad na všetky svetové strany. Nádherné sú najmä zasnežené Roháče a Západné Tatry, vpredu pred nami vystupuje výrazný Choč a za ním sa tiahnu celé Nízke Tatry. Na severe vyčnieva impozantná Babia hora a Pilsko – kopce, ktoré patria do hraničného pohoria Oravské Beskydy. Predseda klubu nám pripomenul, že pod južným svahom Kubínskej hole sa nachádza pamätník obetiam lavíny, ktorá pred niekoľkými desaťročiami zasiahla študentov z Brna pri lyžiarskom výcviku a šiesti z nich to neprežili.

      Väčšina z nás sa zo sedla pod Kubínskou hoľou vydáva dole k chate. Tí zdatnejší sa rozhodli navštíviť ešte 1396-metrový vrch Minčol. Ten sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii s vzácnymi pralesovitými porastami. Snehu však na planine bolo dobre vyše metra a takmer každý krok znamenal zaborenie sa jednou nohou (niekedy aj oboma) do hlbokého snehu. 20-minútový výstup by sa iste predĺžil aspoň na dvojnásobok, tak sa napokon výstup na Minčol nekonal. Strmým náučným chodníkom sme preto všetci zišli do chaty. Viaceré informačné panely slovne i obrazovo popisovali zvieratá žijúce v tejto lokalite – medvede, vlky, rysy a líšky. V chate sme si dopriali dlhý oddych a výborné teplé jedlá i nápoje. Ceny polievok od 3,60 do 5,40 eur nám pripomenuli obdobie socializmu, kedy desiatová polievka v bufete „na stojáka“ tiež stála 3,60. Ibaže korún. Za 30 rokov 30-násobné zdraženie.

      Okrem 46 pešiakov bolo dnes medzi nami aj osem lyžiarov, ktorí celý deň zjazdovali či bežkovali v známom stredisku SKI PARK Kubínska hoľa. Nachádza sa tu až deväť zjazdoviek rôznej dĺžky a náročnosti, desať kilometrov upravených bežeckých tratí a mnoho vlekov či lanoviek. Napokon (niektorí rýchlejšie, iní pomalšie) schádzame k chate Koliesko na spodnom konci lyžiarskeho areálu. Na parkovisku nás čaká autobus, v útrobách ktorého dnešnú 13-kilometrovú zimnú túru končíme. Príroda nám dopriala úžasné počasie a nádherné výhľady na slovenské veľhory.

Ľ. Mazán, Tempo, 28.2.2022





Zasnežený výstup na Baske

      Presne pol stovky turistov z klubu Horec sa predposlednú januárovú sobotu vybralo do Strážovských vrchov. Tretíkrát vo svojej 22-ročnej histórii si za cieľ dali návštevu známeho, takmer tisícmetrového vrchu Baske. Krásne slnečné počasie a pláne zasypané čerstvým snehom pripravili pre turistov nádherné zážitky.

      Z podhorskej obce Čierna Lehota sa vydal dlhý had tiel na náročnejšiu zimnú túru s prevýšením až 940 metrov. Značkovaný chodník je zasypaný asi dvadsiatimi centimetrami sypkého snehu. K tomu slnko a nádherná modrá obloha. Krajší čas sme si nemohli ani vysnívať. Prechádzame okolo sympatických domčekov, študujeme panel, ktorým začína Náučný chodník k prameňu Bebravy. Brodíme sa v bielučkom snehu a pomaly stúpame svahom. Prvú prestávku si doprajeme na križovatke Rychtárske žienky a druhú na Rovienkach. V otvorenom priestranstve silno fúka, víchor vytvára snehové víry, ktoré nám občas šľahajú do tvárí. Okolo poludnia prichádzame do sedla s pikantným názvom Trtávka. Neskúmame, čo sa na tomto mieste v dávnych dobách dialo, my sa tu iba vo všetkej počestnosti odfotíme. Nachádza sa tu prístrešok, drevený stolík s lavičkami, ale aj veľká kovová vaňa. Dnes sa asi neokúpeme, voda v nádobe má tuhé skupenstvo. Možno v lete.

      Ďalšou rozľahlou bielou pláňou sa dostávame do lesa a nasleduje posledné strmšie stúpanie. Napokon prichádzame na vrcholovú planinu pod kopcom Baske. Je to 955-metrový plochý vrch, z ktorého sú výhľady na skalnatý Vápeč, kužeľovitú Homôlku, Rokoš a Vršatské bralá v Bielych Karpatoch. Je známe, že v okolí Baskeho sa vyskytuje dosť veľa medveďov. Upozorňuje na to aj výstražná tabuľa, kde sa píše: „POZOR, zvýšený pohyb medveďa hnedého! Územie s výskytom medveďa. Pri náhodnom stretnutí sa vyhnite priamemu očnému kontaktu a v tichosti ustupujte. Vyhnite sa gestikulácii a prudkým pohybom. Nepribližujte sa k mláďatám, matka je určite nablízku!“

      Bez prudkých pohybov sme teda podišli k turistickej horskej chate stojacej uprostred lúky. Jej história siaha do roku 1935, kedy sa členovia ski-klubu z Trenčianskych Teplíc rozhodli postaviť horskú ubytovňu s vtedajším názvom „Štúrova chata“. V súčasnosti plní funkciu sezónnej, samoobslužnej turistickej útulne za prítomnosti chatára. Nie je tu zavedená elektrina, takže na svietenie sa používajú petrolejové lampy a vykuruje sa drevom. Je tu 22 lôžok, spoločenská miestnosť pojme do 30 návštevníkov. V chate sme si najmenej hodinu posedeli, ohriali sa teplými nápojmi, oslávili narodeniny našej členky Zlatice. Polievky ani iné teplé jedlá neboli, žiaľ, v ponuke, strávili sme teda vlastné zásoby, ku ktorým okrem rôznych údenín patrili i vianočné medovníky.

      Počas klesania do cieľa túry prechádzame prírodnou rezerváciou Žrebíky, cez ktorú vedie i náučný chodník. Kúsok odbočíme na vyhliadkovú Bukovinskú skalu, odkiaľ v hĺbke pekne vidíme podhorské dedinky ako Slatinu či Slatinku nad Bebravou. Ešte pol hodinu po modrej značke a schádzame do Krásnej Vsi, kde naša druhá tohtoročná túra končí. Zdolať 21 kilometrov s nemalým prevýšením bolo v snehom zaviatej krajine celkom náročné. Tak či tak je oveľa lepšie prežiť slnečnú zimnú sobotu v prírode na čerstvom vzduchu a nechať sa aspoň trošku poštekliť slnečnými lúčmi, ako medzi múrmi bytu sledovať zo všetkých médií, koľko pozitívnych, hospitalizovaných a obetí covidu zase za posledný deň pribudlo. Bez trénovania imunitného systému sa ani niet čomu čudovať. No a turisti ako zodpovední ľudia navyše dodržiavajú základné hygienické opatrenia: na každej zastávke si doprajú účinnú tekutú dezinfekciu, proti ktorej nemá šancu žiaden omikron :-)

Ľ. Mazán, Tempo, 31.1.2022





Prvá túra na Malú Ostrú

      Prvá pre členov turistického klubu Horec nielen čo sa týka tohto kalendárneho roka, ale prvýkrát sme sa spolu vybrali na tento zaujímavý, i keď nevysoký vrch v pohorí Tribeč. Stalo sa tak 8. januára a 58 milovníkov prírody si užilo peknú zimnú slnečnú sobotu.

      Z Klížskeho Hradišťa sa vydávame po asfaltovej ceste smerom na juhovýchod. Prechádzame popri Klížskom potoku, míňame niekoľko chát, potom odbáčame doprava a pokračujeme po neznačenom chodníku priamo na vrchol Malej Ostrej. Je to skalnatý vrch vysoký 472 metrov. Vrchol je porastený starými dubmi bizarného tvaru s mohutnými koreňmi. Sem-tam sa vyskytne i breza. Nachádza sa tu ohnisko a schránka s návštevnou knihou. Po zápise, oddychu a urobení dokumentačných fotografií schádzame na križovatku s cyklochodníkom a pokračujeme miernym stúpaním na Vrchhoru. O jej histórii informuje niekoľko náučných tabúľ. Okrem občerstvenia, návštevy zrúcaniny kostola a upravenej kaplnky nastáva pod prístreškom aj čas úradovania. Treba vybrať členské príspevky pre začínajúci kalendárny rok a zapísať nových členov. Tento rok – a to máme ešte len polovicu januára – pribudlo do klubu Horec už 14 nových turistov.

      Z Vrchory je iba kúsok k ďalšiemu zaujímavému prírodnému cieľu, ktorým je Michalov vrch. Ide o bralnatý kopec, na ktorom bolo identifikované laténske hradisko s akropolou z 1. storočia pred naším letopočtom a tiež hradisko z raného stredoveku. Dajú sa tu vidieť základy kamenného hradu vybudovaného v roku 1200. Vo svojej dobe patril k najväčším na Slovensku. Z blízkych skál nazvaných Pekná vyhliadka bol skutočne pozoruhodný výhľad na horné Ponitrie, Strážovské vrchy, Fatru a zasnežený Vtáčnik. Po skalnatom hrebeni strmo klesáme do osady Ondrášová a popri kolačnianskom rybníku sa cez pole dostávame pod vrch Šípok ku krížu a lavičke. Asi polovica turistov ešte vybehne na vrchol. Tam sa tretíkrát počas dnešnej túry zapisujeme do vrcholovej knihy. Štvrtý zápis robíme na Skale nad Malými Uhercami, odkiaľ je pekný výhľad na obec a časť mesta. Menej náročná túra s dĺžkou asi 18 kilometrov bola pre horcov akousi novoročnou rozcvičkou. Nabudúce nás čaká trošku náročnejšie Baske a potom Kubínska hoľa i s možnosťou lyžovania.

Ľ. Mazán, Tempo, 17.1.2022





Ďalší Silvester na Osečnom

      Posledný minuloročný deň sa o deviatej ráno zišlo pri dolnom pomníku približne 35 milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval siedmy ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo teplé, nikde žiaden sneh. Vlniaci sa had tiel stúpal serpentínami cez horný pomník pod vysoké napätie. Tam si účastníci vychutnali nielen prinesené vianočné pečivo, ale aj výhľad na okolité vrchy. Vládla mierna inverzia, takže spod bielej peny vytŕčali iba vrcholky blízkych kopcov ako Šípok, Chlmok, Rokoš alebo Vtáčnik.

      Ešte trochu stúpania, potom pár kilometrov po rovine a ocitáme sa na 552-metrovom Osečnom. Tu nás už víta blčiaci oheň, ktorý založili dvaja turisti z Kolačna. Tí už niekoľko dní pred akciou napílili, posekali, naukladali a pozakrývali drevo. Varené víno zase pripravili „vysokohorskí nosiči“, ktorí v bandaskách vyniesli na vrchol nielen 30 litrov bieleho vínneho moku, ale aj vodu, kotol so stojanom, cukor a nevyhnutné aromatické koreniny.

      Podľa odporučenia na internetovej stránke si každý účastník priniesol svoju vlastnú šáločku, aby sme plastovými pohárikmi nezanášali prírodu. Okrem horúceho vareného vínka a mnohých druhov sladkostí kolovala medzi labužníkmi aj klobása, slaninka, syr, slané pagáčiky a iné dobroty. Prichádzali ďalší a ďalší turisti, takže napokon sa po vrcholovej plošinke premávalo vyše 80 ľudí a štyria predstavitelia psieho plemena. Inverzia postupne slabla, ukázalo sa slnko a naskytol sa pekný výhľad na hrebeň Tribeča a Považského Inovca. Dobrý zrak mohol rozoznať aj Topoľčiansky hrad. Po skončení hostiny sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev, zaspievali si niekoľko ľudových piesní a pomaly schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto cez chatu Ondrej či inými cestičkami. Posledná, teda pätnásta minuloročná akcia turistického klubu Horec sa vydarila, a tak sa môžeme s chuťou pustiť do ďalšieho ročníka.


Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022





Na Žarnov vystúpili už 22-krát

      Vianočné podujatie turistického klubu Horec a ďalších klubov z regiónu Prievidza pripadlo tento rok na pondelok 27. decembra. I keď nebolo slnečno ako deň predtým, postupne sa na vrchole Žarnova stretla asi stovka turistov. Žarnov je výrazný skalný útvar sopečného pôvodu s výškou 840 metrov a leží na okraji bočného hrebeňa pohoria Vtáčnik. Počas tohtoročného výstupu sa na kopci nachádzalo asi 15 centimetrov snehu. Priamo horcov prišlo na Žarnov 45. Okrem nich sa zúčastnili aj Nováčanci, Oslanci, Skačanci, Kolačanci, Veľkouherčanci a mnohí ďalší milovníci prírody. Tí si z výšky vychutnávali ďaleký výhľad do okolia. Videli sme stúpajúcu paru z chladiacich veží našich dvoch atómových elektrární, ako i okolité horstvá obklopujúce hornonitriansku kotlinu. Na západe sa dokonca črtali Malé Karpaty so Zárubami. Výhľad bol naozaj perfektný.

      Po zvítaní a poponúkaní sa vianočnými koláčikmi, po zápise do vrcholovej knihy rozdali členovia výboru turistické kalendáriky s fotografiou impozantného Budzogáňa, ktorý sme navštívili na jeseň. Dvaja naši turisti si trasu predĺžili a cez Sladnú skalu došli až na Buchlov. Asi po hodine pobytu na vrcholovej planine Žarnova sme postupne začali schádzať dole. Väčšina opäť po žltej značke, ale keďže chodník bol poriadne vyšmýkaný, lepšie sa zostupovalo okolo poľovníckej chaty. Reštaurácia Red Dollars nebola otvorená, takže po zostupe k Bridovym štálom sme nasadli do áut a okolo jednej hodiny sa vybrali späť do svojich domovov.

Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022