TK HOREC - články 2021

Uverejnené články o TK Horec v roku 2022

Návšteva Gýmeša a Lysca
Autobus preplnený turistami sa prvú decembrovú sobotu vybral na juh pohoria Tribeč. Po dlhom čase horci opäť zatúžili pozrieť si rozsiahlu zrúcaninu hradu Gýmeš a vystúpiť na skalnatý vrch Veľký Lysec. V poradí 18. tohtoročný zájazd turistického klubu Horec sa uskutočnil za zamračeného počasia. Našťastie nepršalo. Naša trasa začína v rekreačnom stredisku Remitáž, ktoré patrí obci Jelenec za Zlatými Moravcami. Sú tu dva rybníky vhodné na rybolov i vodné športy, autokemping a chatová osada. Miernym stúpaním listnatým lesom sa po turistickej značke dostávame na Studený hrad. Pozostáva z kremencových brál, na ktorých sa v minulosti rozkladalo menšie slovanské hradisko. Skaly sú vysoké aj štyridsať metrov. Vidno tu i stopy po skamenelom morskom dne. More sa na tomto mieste, podobne ako aj v iných lokalitách Slovenska, rozlievalo pred desiatkami miliónov rokov. Hmla nám neumožnila vychutnať si výhľady do diaľky; ledva sme rozoznali ruiny Gýmeša vytŕčajúce z protiľahlého kopca. Na mierne zablatenej pôde sa nachádzajú malé zvyšky snehu. Ako je známe z kníh i filmov, od novembra do marca funguje v pohorí Tribeč takzvaná trhlina, ktorá pohlcuje nič netušiacich ľudí. Nás však nie a nie pohltiť, a to sme inkriminované miesta navštívili už mnohokrát. Tak aspoň my pohltíme salámové chleby, zídenie do sedla, prejdeme okolo dvoch smerových tabúľ, nasleduje strmšie stúpanie a o dvadsať minút už stojíme pri náučnom paneli pod hradom Gýmeš. Tabuľa nás informuje o histórii a súčasnosti gotickej stavby vypínajúcej sa na vrchu Dúň. Hrad vynikol v 13. storočí. Vlastnili ho Forgáčovci, aj Matúš Čák Trenčiansky.		Dnes je zrúcanina výraznou dominantou širokého okolia. Je obklopená prekrásnou prírodou. Zachovali sa mnohé obvodové múry, miestnosti a pivnice, viaceré nádvoria, ba i hradná kaplnka. V polouzavretých priestoroch spávajú netopiere. Zaujímavosťou je 15-metrový tunel vytesaný do skaly. V súčasnosti je hrad v rekonštrukcii: vypiľujú sa náletové dreviny a domurovávajú sa poškodené časti. Pri východných múroch je výhľad do údolia, kde sa na veľkej lúke zvykne pásť vyše stočlenné stádo muflónov. Po prezretí si ruín a dlhšom oddychu schádzame dole z Dúňa cez známu Jelenskú gaštanicu. Je najstaršou v Európe, má vyše tristo rokov a rastie tu množstvo jedlých gaštanov. V jesenných mesiacoch počas zberu úrody býva strážená. V dedinke Kostoľany pod Tribečom nás na námestí víta veľky adventný veniec. Obdivujeme aj predrománsky kostolík sv. Juraja z konca 9. storočia. Patrí medzi najstaršie sakrálne stavby na Slovensku. Významné sú najmä zachované nástenné maľby. Okolo dvoch menších kaplniek stúpame k ďalšiemu cieľu dnešnej túry – k Veľkému Lyscu. 547-metrov vysoký vrch je tvorený vápencovými skalnými vežami s viacerými oknami. Na jednom mieste sú dokonca tri otvory nad sebou. V skalách si všímame skoby, zrejme tu majú svoj cvičný terén horolezci. Pod bralami sa rozkladajú kamenné moria a sutiny. Kedysi tu stála aj chatka, tá však vyhorela. Z vrcholu Lysca sú za pekného počasia krásne výhľady, dnes nám ich kazila už spomínaná hmla. Posledný úsek dnešnej 15-kilometrovej trasy je už nenáročný. Pozvoľným klesaním sa dostávame do dedinky Velčice. V sympatickej krčmičke sa zahrievame nielen pri sálajúcom krbe a teplej káve, ale ochutnáme i výbornú hríbovú kapustnicu. Ľ. Mazán, Tempo, 19.12.2022

Horci zdolali trilógiu výhľadových vrchov
Vyše pol stovky turistov z TK Horec sa druhú novembrovú sobotu vybralo za ideálneho jesenného počasia do Strážovských vrchov. Ich cieľom bolo vystúpiť na trojicu zaujímavých výhľadových vrchov: Vlčinec, Sokol a Košecký hradný vrch. Spomenuté kopce sa týčia neďaleko Hornej Poruby a Košeckého Podhradia. Naša 14-kilometrová spoznávacia túra začína od autobusovej zastávky nad Hornou Porubou. Ráno nás víta prekrásnym neskoro jesenným počasím, čo znamená slnko, bezoblačno a ďaleké výhľady bez oparu. Prvým naším cieľom je zdolať skalnatý tajomný Vlčinec. Po modrej tvarovej značke sa poľnou cestou vydávame do osady Smrčkovci učupenej pod majestátnym Vlčincom. Začíname strmo stúpať úzkou dolinkou do malého sedielka, odkiaľ sa nám naskytá pohľad na blízky vrcholový hrebeň. Za pár minút stojíme na najvyššom bode tohto majestátneho kopca. Pred nami sa nám otvára interesantný výhľad na Sokol, neďaleký skalnatý Vápeč, ale aj na vzdialenejší Strážov, Homôľku nad známym lyžiarskym strediskom a ďalšie strážovské vrcholy. Za vynaloženú námahu si tu doprajeme takmer hodinovú prestávku. Po zápise do návštevnej knihy začína veľmi strmý zostup na lúky nad Iliavkou, po ktorých schádzame do osady Štyri Lipy. Po krátkej prestávke sa vydávame po opravenej miestnej komunikácii do osady Háj. Dedinka má svoje čaro, nešpatia ju architektonické skvosty modernej doby či necitlivé zásahy človeka do pôvodného prostredia. Z križovatky značiek pokračujeme po žltej, sprvu cez lúky, ďalej lesom až na križovatku ciest pod západným svahom Sokola. Tu stretávame početnú skupinu turistov z topoľčianskeho klubu Žochár. Navzájom sa zdravíme, prehodíme zopár slov a začíname strmo stúpať na vrchol Sokola. Konečne prichádzame hore.		Na vrcholovej plošine turisti z okolia vybudovali ohnisko so sedením a nainštalovali schránku s knihou. Výhľady východným smerom nám ponúkajú už navštívený Vlčinec, Hoľazne a naše východzie miesto Hornú Porubu. Taktiež vidíme Košecký hrad, ktorý je posledným cieľom dnešnej túry. Za pohľadom na Považie sa presúvame kúsok na západ k okraju rúbaniska, odkiaľ vidíme Ilavu, Dubnicu a na obzore vápencové Vršatecké bralá a celý hraničný hrebeň Javorníkov. Rovnako ako na Vlčinci, aj tu si po zápise do vrcholovej knihy doprajeme takmer hodinový oddych a spravíme si spoločné foto. Po dostatočnej regenerácii síl sa vraciame späť na križovatku ciest a okolo chatovej osady Sokol pokračujeme do Malého Košeckého Podhradia. Spleťou uličiek prichádzame k rázcestiu TIM Košecký hrad, čo je odbočka, kde sa napojíme na starú hradnú cestu. Po nej stúpame popod bývalé severné múry hradu k predsunutému opevneniu. Tu sa cesta prudko stáča a ďalej pokračuje do priestoru hradnej brány. Z hradu sa do dnešných dní zachovalo len niekoľko múrov. V časoch stavovských nepokojov totiž v Uhorsku plánovala skupina sprisahancov na tomto hrade uväzniť cisára Leopolda I., čo sa však onen pán dozvedel, prikážuc zbúrať zlodušské dúpä do poslednej priečky. Agilné cisárske vojsko nehodlalo odviesť polovičatú prácu a pevnosť rúcalo celý rok. Súčasníkom sa z nej preto zachovalo skutočne veľmi málo. Napriek tomu pozornému oku neujdú násypy či priehlbiny dokumentujúce obvodovú hradbu, palác, nádvorie, bránu a vežu. Z miesta, kde stála hlavná veža, sa nám otvára pekný výhľad do údolia. Z magického hradného vrchu zostupujeme do Malého Košeckého Podhradia, kde v miestnej krčme pri pivku a iných dobrotách hodnotíme dnešnú túru známkou výborná. P. Horváth, Tempo, 5.12.2022

Deň s Horcom na Tematíne
Turistický klub Horec každoročne organizuje pre svojich členov špeciálnu akciu – Deň s Horcom ako spomienku na výročie jeho založenia. Po menej náročnej túre nasleduje posedenie pri guláši, priateľské rozhovory a niekedy aj spoločenský program. Tento rok sa turistická i gastronomická časť odohrávala v pohorí Považský Inovec. Vyše šesťdesiat účastníkov navštívilo slovanské hradisko Kostolec, zrúcaninu hradu Tematín a rekreačné stredisko Bezovec. Keďže všetci záujemcovia sa do autobusu nezmestili, na túru sa milovníci prírody vybrali ešte tromi autami. Prvou našou návštevou bola prehliadka starého veľkomoravského a slovanského hradiska Kostolec, ktoré sa nachádza na vápencovom kopci medzi obcami Ducové a Hubina. Na vrcholovej plošine sú stopy osídlenia pochádzajúce už zo staršej doby kamennej, teda spred 24-tisíc rokov! Kľúčovú úlohu zohral Kostolec v 9. storočí, kedy bolo staré hradisko opevnené palisádou z dubových kolov. Nachádzal sa tu tzv. veľmožský dvorec, ktorého súčasťou bola rotunda i zrubové domy. Okolie bolo ohradené valmi a hlbokou priekopou. Dnes, o tisícročie neskôr, sme tu našli zrekonštruované obrysy základov pôvodných objektov, model strážnej veže a pohrebisko. Celý areál je chránenou archeologickou lokalitou a zároveň národnou kultúrnou pamiatkou. Asi pol hodinu sme si prezerali sídlo našich predkov a čítali si náučné tabule. Výhľad z vrcholovej plošiny bol najmä na severozápad, kde sa v Čachtických Karpatoch belela zrúcanina známeho hradu, v ktorom kedysi úradovala krvavá pani. Po načerpaní informácií o hradisku sme zišli späť k autobusu, aby nás zaviezol o pár dedín ďalej. V obci Lúka začína modrá turistická značka smer Tematín. Dedinka ponúkla nášmu zraku ranobarokový kaštieľ zo 17. storočia; dnes sa využíva na školské a rekreačné účely. Idúc dlhšou dolinou si po ľavej strane všímame vysoké skalné útesy; v jednom z nich si nie staroveký, ale dnešný ľud vytvoril kameňolom. Na lúkach popri trase rastie množstvo fialových jesienok a ružovkastých klinčekov. Sem-tam nás pozdraví i bedľa. Medzi najmladších dnešných účastníkov patrí 5-ročná Zojka, jej sesternica Lujza a kamarátka Tamayka. Dievčatá si na kuse dreva všimli zelenú modlivku. Malokarpatskou salámou však dravý hmyz pohrdol.		Po hodine chôdze prichádzame na križovatku, kde nám ďalší smer ukazuje vyrezávaná drevená tabuľka s nápisom Starodávna hradná cesta. Tak teda poďme po nej na očakávaný Tematín. Horci tu spolu neboli už 21 rokov. Zrúcanina z 13. storočia pôvodne slúžila ako strážny a signalizačný hrad. Bol súčasťou ochrany severozápadnej časti Uhorska. Patril kráľovi Ľudovítovi I., ktorý ho daroval svojmu čašníkovi Mikulášovi. To bol zrejme najväčší známy tringelt na Slovensku. Neskôr hrad vlastnili Thurzovci. Jadro tvoril hradný palác a mohutná hranolovitá bašta. Do areálu sa vstupuje gotickou bránou, pri ktorej stojí drevený strážca. Samozrejme, že sa bolo treba pri ňom odfotiť. V súčasnosti je celý objekt v rekonštrukcii a navyše tu pátrajú i archeológovia. Používajú pritom snímač, ktorý zapípa, keď sa s ním človek priblíži k nejakému artefaktu. Najčastejšie výskumníci nachádzali črepy a menšie kovové predmety. Na uľahčenie prístupu k miestnostiam na poschodí skonštruovali stavebníci kovové schody. K vstupu do vnútorného nádvoria si bolo treba zakúpiť dvojeurový lístok, ale prehliadka stála zato. Niekoľko zachovalých brán, izieb, množstvo múrov, výklenkov a k tomu dominantná štvorcová bašta. Funguje tu i predajňa suvenírov, ktorá ponúka prospekty, pohľadnice, nápoje a sladkosti. Nebolo sa kam ponáhľať, a tak sme medzi ruinami zotrvali hádam aj hodinu. Pokračujúc po turistickej značke máme čiastočné výhľady na vrchy a rozhľadne v Inovci: jedna sa nachádza na Marháte, druhá na Panskej javorine a tretia na vrchole Inovca. Cieľom dnešnej 12-kilometrovej túry je známe rekreačné a lyžiarske stredisko Bezovec. Žiaci základných škôl z nášho mesta sem dlhé roky chodievali na lyžiarske výcviky. Sedem chatiek, kde nádejní lyžiari bývali ubytovaní, stojí dodnes a každá je pomenovaná niektorým slovenským krstným menom, čím sa vytvoril názov niekdajšej piešťanskej firmy CHIRANA. Nás však zaujímala hlavne Šport chata, kde už rozvoniaval chutný guláš z diviny. 64 účastníkov si pochutilo na teplej strave a studených nápojoch. O tretej hodine sme zišli k parkovisku, kde na nás čakal nie jeden, ale hneď dva autobusy. Ten prvý ranný mal technické problémy so zaraďovaním rýchlostí, a tak šofér pohotovo vybavil náhradný spoj. Za 22 rokov existencie turistického klubu sa nám to stalo iba druhýkrát. Ľ. Mazán, Tempo, 24.10.2022

Trojdňovka v Pieninách
Po dvoch rokoch odkladu sa turisti z klubu Horec po piaty raz mohli vybrať na viacdňovú akciu. Striedajúc slovenské a české prírodné pamiatky padlo tentoraz rozhodnutie na národný park Pieniny. Ten patrí medzi najkrajšie chránené územia na Slovensku. V polovici septembra teda 43 horcov využilo štátny sviatok a nalodilo sa do autobusu, aby spoznali krásy Pienin. Deň prvý – Bachledova dolina Pohorie s rozlohou 100 km2 leží v Zamagurí na hranici s Poľskom. Ich najznámejším a najnavštevovanejším vrcholom je trojvršie Tri koruny ležiace na poľskej strane pohoria. Atraktívne je i splavovanie hraničnej rieky Dunajec na pltiach. Prvý deň sme však dali prednosť inej lokalite. Z obce Ždiar nachádzajúcej sa na severnej strane Belianskych Tatier stúpame do lesov Spišskej Magury. I napriek zlovestnej predpovedi počasia to nebolo až také strašné. Občas hmla, ale dážď sa nám vyhol. Zato potešilo veľa masliakov, hrabákov a sem-tam sa vyskytol vo vlhkej pôde aj dubák. Cestou obdivujeme najmä Belianske Tatry s ich dominantnými vrchmi Ždiarska vidla a Havran, ktoré sú však kvôli ochrane prírody neprístupné. V blate si všimneme veľkú čerstvú stopu medveďa. Nuž, tieto šelmy sú už hádam všade. Nás je však presila, hlasná vrava ich hádam odplaší. Cez Magurku a Slodičovský vrch prichádzame na Malú poľanu. Je to lyžiarske a rekreačné stredisko nad Bachledovou dolinou. Nachádza sa tu drevený Chodník korunami stromov, kovová rozhľadňa, detské mestečko a lanová dráha, sú tu vrcholové stanice dvoch lanoviek, niekoľko bufetov a chát. Nás zaujme druhá, drevená rozhľadňa, kam je prístup bez poplatku. Štvorposchodová veža s ďalekohľadom ponúka výhľad na Zamagurie a Vysoké Tatry. Po zostupe do Bachledovej doliny si kupujeme upomienkové predmety a v popoludňajších hodinách nás autobus odváža do Haligoviec. Ubytovávame sa v Goralskom dvore. Po šiestich sa rozmiestňujeme do menších chatiek. Na dvore sú umiestnené staré poľnohospodárske stroje značky Slávia. O šiestej hodine nás čaká prvá večera a po nej nám na dobrú náladu vyhrával na harmonike a spieval ľudové piesne náš šofér Dodo Halák. Deň druhý – Tri koruny Ani dnes predpoveď počasia meteorológom nevyšla, takže namiesto dažďa nás ráno privítal slnečný piatok. Autobusom sa presúvame do obce Červený Kláštor. Jej dominantou je národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov. História jeho vzniku siaha do roku 1320, kedy ho založili kartuziánski mnísi. V 18. storočí prešiel stavebnými úpravami, ktoré určili jeho terajší vzhľad. Obsahuje viaceré hodnotné nástenné maľby. My, žiaľ, nemáme čas na prehliadku kláštora, pretože nás čaká náročná túra. Mostom prechádzame cez Dunajec na poľskú stranu a stúpame k najatraktívnejšiemu miestu dnešnej túry – k skalnému útvaru Tri Koruny. Je to najvyšší a najzaujímavejší vrch tohto pohoria, ležiaci nad ľavým brehom Dunajca. Na južnej strane je päť skalných veží, ktorých steny sú okolo 100 metrov vysoké a majú podobu koruny. Z najvyššej veže Okraglica je uchvacujúci pohľad do strmín. Na samotnom vrchole je vyhliadková galéria pre 15 osôb. Zaplatíme vstupné 1,50 eur a po kovových mostíkoch a rebríkoch sa dostávame hore na vyhliadkovú plošinu. Fotenie nemá konca-kraja. Z výšky obdivujeme vlniaci sa Dunajec hlboko v doline.		Pokračujúc lesnou cestou k zrúcanine Pieninského hradu ochutnávame čučoriedky a černice. Na hrade sa okrem niekoľkých múrov zachovala aj vodná priekopa. Čaká nás ešte ďalší výhľadový vrchol Sokolica. Tá je po Troch korunách druhým najpopulárnejším štítom Pienin. Jeho skalné steny klesajú kolmými zrázmi k rieke. Značkované výstupové chodníky sú na niektorých úsekoch zabezpečené kotvením. Vrcholová plošina je kvôli bezpečiu ohradená kovovým zábradlím. Zo Sokolice je fantastický výhľad na meandre Dunajca, ktorý sa kľukatí ako had a miestami sa jeho tok mení aj o 180 stupňov. V ňom plávajú početné plte s pasažiermi. V jednej z nich sú i traja naši turisti, ktorí pred náročným výstupom dali prednosť plavbe. My si po strmom zostupe zo Sokolice pár minút počkáme na kompu, ktorá nás za jedno euro prevezie na slovenskú stranu. Všetci sa schádzame v chate Pieniny a po naplnení žalúdkov goralskými špecialitami sa autobusom presúvame k ubytovniam. Deň tretí – Vysoké Skalky A je tu sobota. Pobaliť veci, zjesť posledné raňajky, urobiť rozlúčkovú fotografiu pred reštauráciou a vyraziť na poslednú túru. Dnes to bude hrebeň Malých Pienin, ktorý sa nachádza východne od včerajších Troch korún. Prvou zastávkou sú Haligovské skaly, kde nás zaujme väčšie skalné okno. Pokračujeme otvoreným nezalesneným terénom, ktorý nám ponúka výhľady na celý hrebeň. V chatke Rabštín si doprajeme teplú kávu a studené pivko, vystúpame na nevýrazný kopec Šľachovky a ľavou nohou po poľskej a pravou po slovenskej strane kráčame východným smerom na Vysoké Skalky. Na vrchol vedie poriadne strmá, a dnes i zablatená cestička. Hore vo výške 1050 metrov sa nachádza bezpečnostným zábradlím ohradená vyhliadková plošina, z ktorej sa naskytá nádherný výhľad na slovenskú i poľskú stranu. Okrem hlavných vrchov Pienin odtiaľ možno obdivovať štíty Vysokých i Západných Tatier, celý chrbát Belianskych Tatier či známu Babiu horu. Keďže pred nami sa sem vybrali aj dva autobusy ďalších turistov, tlačíme sa na plošine, vyhýbame sa jeden druhému a opatrne sa obchádzame. Posledná etapa dnešnej trasy vedie po rozľahlých lúkach, ktorú sú posiate fialovými jesienkami. Keďže nám zostali ešte tri hodiny času, rozhodneme sa navštíviť Starú Ľubovňu. Niekto zavíta do skanzenu ľudovej architektúry, niekto do múzea zbraní a asi tretina účastníkov sa rozhodla pre prehliadku Ľubovnianskeho hradu. Zrekonštruovaná rozsiahla stavba z 13. storočia sa vypína nad mestom a dodáva mu čarovný kolorit. Jeden a pol hodinová podrobná prehliadka nám priniesla množstvo zaujímavých informácií nielen o histórii objektu, ale i o živote šľachty. Raritou bolo, že po oficiálnej prehliadke so sprievodcom si každý mohol celý areál pozrieť ešte raz, a to individuálne, bez akýchkoľvek obmedzení a navyše bez zákazu fotografovania. To v iných zámkoch zrejme nezažijete. Najkrajší výhľad bol z 30-metrovej strážnej veže, kde v stredoveku väznili Mórica Beňovského. Spolu sme za tri dni prešli 46 kilometrov a vystúpali 2400 výškových metrov. Počas trojdňového pobytu bolo väčšinou pekné počasie, ktoré nám spolu s malebnou pieninskou prírodou poskytlo neopakovateľné zážitky. Ľ. Mazán, Tempo, 26.9.2022

Krásna túra v Nízkych Tatrách
Po 12-dňovom odklade spôsobenom dažďom a búrkami sa turisti z klubu Horec predsa len vybrali navštíviť Chabenec – vrch ležiaci v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Prvý septembrový deň ich v podhorskej obci Magurka vítalo slnečné ráno. Pekné počasie a ďaleké výhľady im boli dopriate po celých deväť hodín pobytu v prírode. Osada Magurka je najvyššie položená obec na Slovensku. Leží vo výške 1050 metrov v závere Ľupčianskej doliny, pod vrcholkami Latiborskej hole, Ďurkovej a Chabenca. Jedinú ulicu lemujú zrubové stavby. Pred siedmimi storočiami sa tu začalo s ťažbou zlata, čo dokumentuje i náučný Zlatý chodník a niekoľko zachovalých štôlní. Tu sa začala naša 17-kilometrová túra. Serpentínami stúpame po zelenej značke a ochutnávame lesné plody. Prevládajú maliny, vo vyšších polohách sú aj čučoriedky a brusnice. V tráve nás čaká i zopár masliakov. Počas oddychu na čistinkách sa nám otvára výhľad na Vysoké Tatry, Choč, Kľak, Rozsutec, Chopok, Ďumbier, Kráľovu hoľu a ďalšie známe vrcholy. V doline sa rozlieva Liptovská Mara. Cez Mestskú horu sa dostávame na hlavný hrebeň Tatier a po červenej magistrále pokračujeme na východ. Prechádzame okolo niekoľkých pôsobivých skalných útvaroch. Okolo poludnia dosahujeme najvyšší bod dnešnej túry – 1955 metrov vysoký Chabenec. Po potlačení SNP tadiaľto prechádzali zvyšky ustupujúcich povstaleckých vojsk. Život v hlbokom snehu a víchrici vyhasol aj horúčkou zmorenému novinárovi Jánovi Švermovi. Aspoň hodinu oddychujeme na kamennom vrchole s kruhovým výhľadom. Vychutnávame si pekné počasie, obdivujeme nádhernú slovenskú prírodu. Z takmer dvojtisícovej výšky vidíme celé Nízke Tatry od Kráľovej hole až po Veľkú Chochulu. Tešia nás aj vzácne kvety, najmä sýtomodré zvončeky. Po relaxe sa cez Malý Chabenec dostávame k útulni Ďurková. Je to pekne upravená horská chata s celoročnou prevádzkou. Poskytuje stravu a ubytovanie pre turistov, ktorí prechádzajú nízkotatranským hrebeňom. Na povale sa dá prespať na matracoch s použitím vlastného spacáka.		Pôvodne to bol salaš, neskôr ho prestavali na chatu. Vtipne koncipovaná tabuľa nachádzajúca sa vo vnútorných priestoroch odpovedá návštevníkom na často kladené otázky. Niečo z nich vyberáme: Áno, sme tu celý rok. Áno, aj v zime. Áno, chodí aj medveď, ak nesedí. Nie, nevieme, aké bude zajtra počasie. Nie, nemáme wifi. Nie, mobil sa nedá dobiť. Nie, nechodia nám sem smetiari. Odpad si zoberte so sebou. Z otázok a odpovedí vidno, že i vysoko v horách ľudia očakávajú výdobytky civilizácie a čudujú sa, že v útulni nie je wifi alebo že elektrina vyrábaná solárnymi panelmi slúži len na nevyhnutné potreby. My si nepotrebujeme dobiť mobily, ale doplniť vlastnú energiu, a tak ochutnáme polievky, nápoje a sladkosti. Odfotíme sa pred budovou a vystúpame znovu na hlavný hrebeň. Všímame si zberačov lesných plodín, ako v národnom parku kovovými česákmi rabujú brusnice a čučoriedky. K chate samozrejme prišli na aute... Pod Zámostskou hoľou zabáčame doprava a strmým chodníkom klesáme do cieľa. Po nohách nás sprava aj zľava šľahajú vetvičky kosodreviny. Bolo to, akoby sme sa nachádzali v autoumývarke s množstvom rotujúcich kief. Pokefovaní prichádzame popri náučných paneloch opisujúcich ťažbu zlata späť do Magurky. Poslednou, ale veľmi zaujímavou zastávkou, sú meandre riečky Lúžňanka. Tá tečie cez dedinu Liptovská Lúžna a kúsok pred ňou vytvára na krátkom úseku mnohé kľučky; niekedy sa smer jej toku mení aj o viac ako 180 stupňov. Lokalita je chráneným prírodným územím. Jednotlivé meandre sú veľmi blízko pri sebe, je ich možné preskočiť a navyše tu bolo osadaných niekoľko malých mostíkov. Vplyvom zvlneného terénu sa zdá, akoby na niektorých miestach tiekla riečka hore kopcom. Všetko dotvára dvojposchodová drevené rozhľadňa, z ktorej je meandre veľmi dobre vidieť. Ľ. Mazán, Tempo, 19.9.2022

Petícia za zákonnú ochranu turistických trás
Klub slovenských turistov (KST) má okolo 23 tisíc členov a je jednou z najmasovejších športových organizácií v našej krajine. Už takmer 150 rokov sa venuje značkovaniu trás a ich zakresľovaniu do máp, aby ostatným uľahčil prechod hrebeňmi pohorí, výstup na významné vrchy, prístup k vodopádom, jaskyniam, rozhľadniam či zrúcaninám hradov. Často sa však stáva, že turisti pri svojich potulkách prírodou prídu ku križovatke a nevedia, kadiaľ pokračovať. Nablízku sa nenachádza žiadna značka ani šípka, ktorá by ukazovala správny smer. Naokolo ležia popílené stromy, kopy konárov, pod nohami je rozrytá a rozbahnená pôda od ťažkých mechanizmov – jednoducho spúšť spôsobená lesnými robotníkmi pri ťažbe dreva. Niekedy by sa to dalo nazvať až rabovanie lesa. Za obeť vtedy padnú i značky či šípky, ktoré umožňujú orientáciu v prírode. Ešte horšiu „pomoc“ poskytujú milovníkom prírody niektorí poľovníci, keď zámerne ničia turistické značenie, aby im pešiaci neliezli do revíru a neplašili zver určenú na odstrel. Vyvstala preto potreba prijatia špeciálneho zákona, ktorý by turistické i cyklistické značenie chránil a definoval povinnosti najmä právnických osôb v súvislosti s ochranou týchto značených trás. KST preto spustilo k tejto problematike petíciu. Tá sa dá podpísať buď priamo na podpisových miestach alebo elektronicky.		Znenie petície : My, dolu podpísaní obyvatelia Slovenskej republiky, odvolávajúc sa na skutočnosť, že turistika vo svojich rôznych podobách – či už pešia, cykloturistika, jazdecká alebo vodácka – patrí u nás k najmasovejším športom, podporujeme túto petíciu. Na Slovensku máme viac ako 30.000 kilometrov značených peších a cykloturistických trás, ktorých história má viac ako 148 rokov. Systém značenia slovenských trás patrí k unikátom v celoeurópskom meradle, zároveň vytvára výnimočný produkt cestovného ruchu, ktorý k nám ročne pritiahne milióny domácich a zahraničných turistov. Napriek tomu poukazujeme na nedostatočnú úpravu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Touto petíciou žiadame Národnú radu Slovenskej republiky o prijatie samostatného zákona, ktorého predmetom bude ochrana značenia turistických chodníkov a trás, definovanie povinností a práv fyzických a právnických osôb v súvislosti so značením turistických chodníkov a zadefinovanie, že táto činnosť je vo verejnom záujme. Petícia sa nachádza na stránke www.peticie.com, prípadne v papierovej forme v športovom obchode pri podchode v Partizánskom. Kto súhlasí s jej znením, či už ste registrovaní alebo neregistrovaní turisti, budeme radi, ak ju svojím podpisom podporíte. výbor TK Horec, 31.8.2022

Preplnená Téryho chata
Dvanásty tohtoročný autobusový zájazd turistického klubu Horec smeroval do Vysokých Tatier. Cieľom bolo prekonať 1150-metrové prevýšenie a navštíviť Téryho chatu, ktorá je najvyššie položenou horskou ubytovňou s celoročnou prevádzkou. Pred deviatou hodinou zaparkoval autobus so 45 turistami v Starom Smokovci. Vítalo nás slnečné počasie a pekná panoráma vysokotatranských vrcholov. Väčšina účastníkov sa na Hrebienok vyviezla pozemnou lanovkou, niektorí si však tento úsek vyšľapali peši v rámci rannej rozcvičky. Na Hrebienku nás okrem chát, hotelov a reštaurácií čakalo aj niekoľko vyrezávaných drevených medveďov. Tabule upozorňovali, že v Tatrách sa s týmto dravcom možno stretnúť, treba preto dodržiavať základné „protimedvedie“ opatrenia. Z Hrebienka vedú turistické značky všetkými smermi a dá sa nimi dostať k mnohým vyhľadávaným lokalitám Vysokých Tatier, akými sú napríklad Sliezsky dom, Zbojnícka chata, Slavkovský štít či Skalnaté pleso. My využívame červeno značenú magistrálu a smerujeme na Zamkovského chatu. Cestou sa pofotíme pri obrovskom vodopáde, ktorý sa nachádza na Malom Studenom potoku. Je vysoký dvadsať metrov a jeho hukot počuť doďaleka. Na Zamkovského chate ešte stále vládne pekné počasie. Po občerstvení pokračujeme po zelenej značke Malou Studenou dolinou na Téryho chatu. Asi v polovici trasy vchádzame do hmly, ktorá zakryla výhľady na špicaté tatranské štíty. Neskôr vo vyšších polohách nás osviežil aj drobný dážď, ale nebolo to nič strašné. Popri viacerých menších vodopádoch, ktoré prepadávali cez skalné prahy, sa okolo poludnia dostávame na chatu. Tá leží vo výške 2015 metrov. Jej okolie je vhodné na horolezectvo, skialpinizmus, ale i relax pri piatich Spišských plesách. Kvôli šmykľavému terénu a hmle upúšťame od náročného prechodu Priečnym sedlom, a tak nám zostáva viac času na oddych v útrobách chaty. Tá je tak preplnená turistami rôznych národností, že spočiatku si ani nebolo kam sadnúť. Okrem očakávaných Poliakov a Čechov sa tu prikrmujú aj Angličania, Nemci, Francúzi, dokonca i jedna 6-členná rusky hovoriaca rodinka.		Zaujímavosťou je, že pred pár rokmi tu na priedomí koncertovalo Muchovo kvarteto, ktorého prvý huslista pochádza z Partizánskeho. Ich sláčikové nástroje vyniesli do dvetisícmetrovej nadmorskej výšky horskí nosiči. I my sme stretli jedného z nich. Jeho náklad pozostával najmä z nápojov a mohol mať približne 80 kilogramov. V bufete sme sa ohriali špeciálnym nosičským čajom, voňavou kávou či horúcou čokoládou so šľahačkou. Dobre padli aj výdatné polievky. Počas zostupu spočiatku mrholilo, neskôr sa však vyčasilo a znovu sa ukázalo slnko. Krásne tatranské končiare z oboch strán lemovali Studenú dolinu, ktorou sme schádzali na Hrebienok. Z lesných plodov prevládali maliny, čučoriedok bolo pomenej a sem-tam sa vyskytli aj nezrelé brusnice. Zato vzácnych kvetov vrátane horcov bolo všade neúrekom. Počas návratu sme si pozreli Rainerovu útulňu, čo je najstaršia vysokotatranská chata. Čoskoro oslávi 160. narodeniny. Vnútri sa nachádza menšia expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia, dobových lyží a tiež zvoncov. Tradičnou zimnou akciou chaty býva "Klaňanie Trom kráľom" pri snehovom betleheme. Súčasným prenajímateľom a chatárom je kežmarský stredoškolský učiteľ Peter Petras. Toho sme dnes vo svojom kráľovstve nevideli, ale zastupovala ho jeho verná napodobnenina – drevená socha. Kúsok pod chatou sme sa mohli započúvať do hukotu Veľkého a Malého Studenovodského vodopádu. Ani ony neušli našim fotoobjektívom. Z Hrebienka dole podobne ako ráno: väčšina lanovkou a menšina peši. Po prekonaní 19-kilometrovej trasy sa všetci schádzame v Starom Smokovci na parkovisku. Po šiestej hodine nasýtení zážitkami a vysokohorskou prírodou opúšťame najnavštevovanejšie slovenské pohorie. Ľ. Mazán, Tempo, 15.8.2022

Baranec sa otriasal pod dupotom vibrám
Tretím najvyšším vrchom Západných Tatier je 2185-metrový Baranec. Práve sem sa druhú júlovú sobotu vybral autobus s horcami. Kým pred dvadsaťjeden rokmi ich na tomto vrchole privítala snehová fujavica, tentoraz bolo počasie oveľa vľúdnejšie. Najťažšiu tohtoročnú túru s veľkým prevýšením zvládlo 44 turistov. Vysokohorská 18-kilometrová túra začínala na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Po žltej značke stúpame strmým chodníkom na Holý vrch, kde bola prvá dlhšia prestávka. Počas chôdze sa kocháme vzácnymi kvetmi mnohorakých farieb, ktorými sú husto porastené hôľnaté svahy. Šťastlivci našli zopár urastených dubákov. Ochutnáme i dozrievajúce čučoriedky. Nie však veľa; drvivú väčšinu treba nechať našim najväčším dravcom, nech sa na Slovensku naďalej úspešne rozmnožujú. Veď nič nie je dôležitejšie ako ochrana ohrozených druhov... Opúšťame pásmo kosodreviny a pokračujeme skalnatým terénom. Okolo poludnia prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry Baranec. Práve cezeň prechádza oblak, viditeľnosť je teda dosť obmedzená. Mrak však o chvíľu odvial silnejší vietor a nám sa otvára úchvatný výhľad na celý hrebeň Roháčov, ktorým dominuje Ostrý Roháč a Plačlivé. Na východnej strane vidíme ďalší bočný hrebeň Západných Tatier s Otrhancami a Jakubinou, na južnej strane zase Nízke Tatry a hlbko v doline Liptovskú Maru. Občas sa na stráňach vyskytujú snehové fľaky. Na Baranci stojí betónový stĺp, na ktorom je slovenský znak a pod ním sú pripevnené vrcholové a smerové tabule. Kedysi sa tu nachádzala i návštevná kniha, dnes sme ju nenašli. Výstup zdolal aj jeden štvornohý priateľ človeka, ktorý počas prestávky oňuchával naše batohy. Saláma či paštéta mu zrejme voňali lepšie ako nutrične vyvážené granule. Po oddychu schádzame do sedla, aby sme mohli vystúpiť na ďalší výrazný vrch Smrek. Celkovo sme tak prekonali prevýšenie 1480 metrov. Dostávame sa do Žiarskeho sedla, kde je križovatka viacerých turistických ciest. Vidno z neho tri menšie plesá. Tí najzdatnejší sa ešte vyšvihli na Plačlivý Roháč, čím si stúpanie zväčšili o ďalších 220 metrov. Ostatní podľa plánu schádzajú dolinou k Žiarskej chate. V diaľke počujeme hvízdanie svišťov.		Nad susedným kopcom poletuje helikoptéra. Krúži dookola a nie a nie pristáť. Neskôr stretávame piatich záchranárov, ako schádzajú do doliny. Prezradili nám, že z Hrubej kopy nedávno spadol turista a dolámal si nohu. Odniesli ho na prístupné miesto, kde si ho prevzali leteckí záchranári. Vysvetlili tiež, že vrtuľník pri pristávaní nesmie riskovať, takže často musí vo vzduchu vyčkávať až do chvíle, kedy sa vietor neutíši. Popri potoku Smrečianka prichádzame k Žiarskej chate. Tá je známa tým, že pred 13 rokmi sa na ňu zosypala obrovská lavína. Pádu tejto lavíny predchádzalo dlhodobé intenzívne marcové sneženie, kedy napadlo až 200 centimetrov nového snehu. Nános, ktorý lavíny vytvorili (v skutočnosti ich bolo až sedem), bol dlhý približne 2 kilometre a jeho výška dosahovala až 20 metrov. Príval snehu poškodil Žiarsku chatu, trafostanicu, chatku Horskej služby, meteostanicu, cestný most, turistické prístrešky a tabule. Ľudské obete našťastie neboli. Kúsok nad chatou sa nachádza symbolický cintorín a Šarafiový vodopád. Kto mal záujem, pozrel si aj tieto prírodné zaujímavosti. Vedie tam náučný chodník. Hladní a smädní vstupujeme do jedálne a kŕmime sa sýtymi polievkami či hotovými jedlami. Vysoké ceny však niektorých odradili, a tak pomíňali hlavne svoje zásoby. Veď hotdog za šesť eur – to je skutočne premrštené. Pritom chata nie je zásobovaná vysokohorskými nosičmi, ale bežnou automobilovou dopravou. Po občerstvení nás čaká ešte päťkilometrový zostup na parkovisko k autobusu. Kto si chcel ušetriť chodidlá, požičal si za osem eur kolobežku a spustil sa po asfaltovej ceste dole. Výhodu však mali i pešiaci, ktorých cestou potešila stará banícka útulňa Sv. Barborka a Medvedia štôlňa. Pôvod názvu asi netreba bližšie vysvetľovať. V stredoveku sa tu ručne ťažila zlatá ruda. Dnes je pre návštevníkov sprístupnených 400 metrov tmavých chodieb, po ktorých putujú iba s čelovou lampou. O trištvrte na šesť sme už všetci pri autobuse, aby sme po ceste domov stihli dobrú večeru v motoreste Rieka, prípadne sa osviežili v jazere vzniknuvšom pod Šútovským kameňolomom. Ľ. Mazán, Tempo, 18.7.2022

Horci na cyklotúre v Rakúsku
Po niekoľkých rokoch odkladania sa to konečne poradilo. Autobus plný cyklistov a pešiakov sa v strede júna vybral do susedného Rakúska. Čakala ich tam 77-kilometrová cyklotrasa okolo známeho Neusiedlerského jazera, ktoré sa nachádza asi šesťdesiat kilometrov od hraníc. Je to v poradí už štvrté cykloturistické podujatie, ktoré zorganizoval turistický klub Horec. Tieto akcie sú u ľudí veľmi obľúbené. Postupne sa striedajú české, slovenské a rakúske trate, ktoré vedú malebnými prírodnými oblasťami. Cyklotrasa, po ktorej sme sa vydali tentokrát, má označenie B10 a jej celková dĺžka je 132 kilometrov. Dá sa však o tretinu skrátiť využitím trajektu. Spomenutá bé desina je jednou z najrozmanitejších cyklistických trás. Prechádza okolo najväčšieho stepného jazera v strednej Európe, ktoré má rozlohu až 750 km2. Jazero je veľmi plytké, iba na málo miestach jeho hĺbka presahuje dva metre. Je napájané len podzemnými vodami a je slané. Presne tak ako pred rokom, tretiu júnovú sobotu o pol šiestej ráno sa schádza štyridsiatka cyklistov a päť pešiakov na parkovisku pri bývalej výškovej budove ZDA. Prvou úlohou bolo naložiť bicykle rôznych značiek (aj dva elektrické) do pristaveného cyklobusu SAD. Po polhodine nakladania vyrážame na trojhodinovú púť cez Bratislavu do dolno rakúskeho mestečka Purbach am Neusiedler See. Keďže záujem o toto podujatie bol veľký a nie všetci mohli ísť autobusom, šestica Skačancov putuje do Rakúska súkromnou dodávkou. Krásne slnečné počasie vítalo slovenských návštevníkov, ktorí okolo pol desiatej dorazili do malého mestečka Purbach. Vykladanie bicyklov, pokyny na cestu a akcia môže začať. Trasa vedie po obslužných cestách mimo bežnú premávku. Prvou našou zastávkou bol prístav a rekreačná časť mestečka Neusiedl am See. Je to administratívne centrum celej oblasti a je zaujímavé najmä veľkým plážovým kúpaliskom, kempingom a základňou pre jachting. Krátka občerstvovacia prestávka, neodmysliteľné foto, kontrola výstroje a ideme. Zo začiatku vidno len široký porast vodnej trstiny, ktorá obkolesuje celé jazero. Onedlho sa situácia mení a vodnú plochu môžeme obdivovať z prvej z množstva vyhliadkových plošín. Okrem nich sa popri trase nachádza pomerne veľké množstvo oddychových stanovíšť. Jedno z nich využívame kúsok za dedinkou Weiden na kratšiu pauzu. Po 11-kilometrovej rekreačnej jazde sme v Podersdorfe, mestečku obkoleseného širokou pláňou viníc. Je to milá, pekne upravená obec s množstvom reštaurácií a kaviarní. Navštevujeme tu pekný červeno-biely majáčik stojaci na brehu jazera. Umelým odstránením trstiny je umožnený vstup do vody, vďaka čomu vzniklo plážové kúpalisko a najmä raj pre surfistov. Každoročne sa tu v máji konajú preteky svetového pohára vo windsurfingu. Po ďalších 12-tich kilometroch prichádzame do mestečka lllmitz. O pol druhej stíhame kompu v mini prístave. Za šesť eur na osobu vrátane bicykla sa plavíme na druhý breh. Chvíľami sa cítime ako na ozajstnom mori, keď sa dívame na obrovskú rozlohu jazera, ktoré brázdia plachetnice a čajky.		Prevoz do dediny Mörbisch trvá približne dvadsať minút. Tam sa vylodíme a pokračujeme ďalej v smere na Rust. Táto vinohradnícka obec je asi najmalebnejšia v rámci dnešnej trasy; vybudovali ho pestovatelia hrozna a obchodníci s vínom. Na malom námestíčku je stará studňa, uličky sú úzke, voňajú históriou a vínnym mokom. Doma sú tu aj bociany, ktoré sa sem každý rok vracajú. Domáci im nad komínmi robia kovové plošinky, kde si ich operení priatelia stavajú hniezda. Po krátkej obhliadke mestečka pokračujeme na Oggau. Táto malá dedinka sa na svojej webovej stránke chváli tým, že je najstarším miestom v Rakúsku, kde sa pestuje modrá frankovka. Ďalej nezabudnú spomenúť Weinlaubenkuppel, čo je kupola obrastená viničom, pod ktorou sa nachádza pekné sedenie. Kopula je umiestnená takmer na najvyššom mieste okolitých viníc, je z nej krásny výhľad na dedinku a na malebné, akoby podľa pravítka usporiadané vinice. Po prejazde dedinkou pokračujeme smerom na Donnerskirchen. Cesta v tejto časti je veľmi pekná a krajina obzvlášť fotogenická. Kým cyklisti uháňali okolo jazera, pešiaci sa rozdelili na dve skupiny a vybrali sa spoznávať mestečko Purbach. Pekne upravená obec leží v blízkosti jazera a ako je v nemecky hovoriacich krajinách zvykom, okná i predzáhradky sú vyzdobené kvetmi, najmä muškátmi. V uliciach rozvoniavajú lipy. V historickom meste sa nachádza protiturecký obranný múr s niekoľkými oblúkovými bránami, dominantný je však kostol na námestí. Pravidelne sa tu koná gastronomický festival Míľa dobrých chutí, kedy sa ulica Kellergasse premení na raj dobrých jedál a vín. Prevládajú hlavne husacie špeciality. Okolité vinice na slnečných stráňach podnietili obyvateľov k výstavbe asi päťdesiatich vínnych pivníc. My, pešiaci, sme si prezreli historickú časť mestečka a potom sme sa vydali popri kanáli k jazeru Neusiedler See. Kráčame úzkou cestou s náučnými tabuľami, vedľa je kanál s pomaly tečúcou vodou a potom už len rozsiahle pláne mokradí zarastené bambusmi. V polceste na nás čaká menšia rozhľadňa, z ktorej je výhľad na jazero. Po príchode k brehu „rakúskeho mora“ zisťujeme, že jeho malá hĺbka a bahno na okrajoch takmer nedovoľuje plávanie. Tak si len vychutnávame lietajúce čajky, kačice, volavky a vraciame sa späť. V dvoch jazierkach pri miestnom amfiteátri sa predsa len dalo zaplávať. Zrovna sa schyľovalo k podvečernému koncertu, na pódiu technici pripravovali zvukovú aparatúru a rakúska televízia robila rozhovor s lídrom miestnej hudobnej skupiny. Je dosť pravdepodobné, že zachytila aj troch Partizánčanov, ako popíjajú kávičku a napchávajú sa prinesenými šunkovými chlebmi. Okolo štvrtej hodiny postupne začali prichádzať cyklisti do cieľa. Prejsť 77 kilometrov počas teplého slnečného dňa nebolo málo, viacerí toho majú akurát dosť. V bufete pri kúpalisku sa ešte spoločne občerstvíme nápojmi a zmrzlinou, naložíme do prívesu bicykle a takmer bez meškania vyrážame po piatej hodine domov. Cestu lemujú stovky veterných generátorov. Ľ. Mazán, Tempo, 27.6.2022

Nezabudnuteľné výhľady z Krížnej a z Majerovej skaly
Veľká Fatra bola vyhlásená za národný park takmer presne pred dvadsiatimi rokmi. Na jeho území je zriadených viacero maloplošných chránených oblastí. Jednou z nich je i prírodná pamiatka Majerova skala. Na ňu, ale nielen tam, viedli druhú júnovú sobotu kroky päťdesiatky turistov z turistického klubu Horec. Pôvodný termín zájazdu (podobne ako pri aprílovej návšteve rozhľadne na Lopeníku) bol kvôli nepriaznivej predpovedi počasia o týždeň posunutý. A rozhodnutie bolo správne. Je zbytočné a často i riskantné trepať sa do 1600-metrovej výšky, kde hrozí hustý dážď či dokonca búrky. V náhradnom termíne sa počasie vydarilo a po celý deň na účastníkov svietilo už takmer letné slnko. 19-kilometrová túra začínala v známej podhorskej obci Turecká. Preteká ňou potok Ramžiná a rodinnú zástavbu tvoria pekne upravené domčeky či drevenými rytinami vyzdobené penzióny. Kedysi tu fungovala aj sedačková lanovka, ktorá vyvážala lyžiarov na vrch Krížna. Obec je známa i Majstrovstvami sveta vo varení a jedení bryndzových halušiek. Nám dnes halušky nebolo treba, každý mal so sebou svoj vlastný mäsitý či vegetariánsky pokrm. Cez križovatky turistických chodníkov Ramžiná a Úplaz sa po troch hodinách dostávame k prameňu Kráľova studňa. Ešte kúsok pred ním je oddychové miesto s lavičkami a tabuľkou, ktorá oznamuje, že tu, vo výške 1345 metrov pramení riečka Bystrica. Tá sa po prekonaní 23 kilometrov vlieva do Hrona a podľa nej bolo pomenované mesto Banská Bystrica. Neďaleko prameňa sa vypína Kráľova skala. Je to známa veľkofatranská vyhliadka tvorená mohutnými vápencovými bralami, ktorá poskytuje vhodnú pôdu pre viaceré druhy chránených vápnomilných rastlín. My si z flóry najviac všímame čučoriedky, tie sú však ešte nezrelé. Časť našich turistov vyliezla na skalu, časť sa zase išla občerstviť do horského hotela Kráľova studňa. Po doplnení síl pokračujeme po červeno značenej Ceste hrdinov SNP na najvyšší bod dnešnej túry, ktorým je 1574-metrov vysoká Krížna. Je to tretí najvyšší vrchol tohto pohoria a zároveň i menšia rarita – stretávajú sa tu tri červené značky. Na Krížnej stojí vojenský objekt spojovej služby s vysielačmi, je tu i meteorologická stanica. Slnečné počasie nám doprialo krásny výhľad na hlavný hrebeň Veľkej Fatry s najvyšším vrchom Ostredkom, videli sme Nízke Tatry, Choč, Lúčanskú Fatru s Martinkami a Kľakom, i telekomunikačnú vežu na Skalke.		Takmer neuveriteľnou vecou je, že spomínaný Ostredok nie je ten istý, na ktorom sa turisti fotievali ešte pred pár rokmi po domnelom výstupe na vrchol Veľkej Fatry. V roku 2015 sa presným meraním zistilo, že vyšší o tri metre je iný bod, ktorý sa nachádza južnejšie od toho pôvodného. A tak došlo nielen k prečíslovaniu nadmorskej výšky, ale aj k presunu Ostredku na nové miesto. Na Krížnej čakáme na pomalších turistov (jeden cestou stratil kľúče, druhý mobil a tretí samého seba), no a potom nasledovalo dlhé, vyše 1200-metrové klesanie do obce Staré Hory. Pri odbočke na Rybovské sedlo si prípomíname tragickú udalosť spred 98 rokov, kedy sa z juhovýchodného svahu Krížnej uvoľnila obrovská lavína. Tá nabrala veľkú rýchlosť, až 180 km/h, zavalila osadu Rybô, tam strhla a zasypala tri domy. O život vtedy prišlo 18 ľudí. I dnes, týždeň pred letným slnovratom, sa vo Fatre nachádzajú snehové polia, ktoré sa doteraz nestihli roztopiť. Nás však zaujme ďalší prírodný úkaz, ktorý sa nám pri klesaní postavil do cesty – Majerova skala. Je to jedinečný prírodný výtvor, ktorý je zaradený k prírodným pamiatkam Slovenska. Nájdete tu rôzne druhy vzácnych rastlín, ale žije tu aj množstvo chránených živočíchov – od motýľov a vtákov až po veľké šelmy ako mačka divá, rys, či dokonca medveď. Samotná skalná plošina nám ponúkla čarovný výhľad nielen do ďaleka, ale i do dolinných hĺbok. Dve oproti sebe stojace strmé skaly lákajú na atraktívne fotozábery. Okolo tretej hodiny postupne prichádzame do obce Staré Hory. Tá pozostáva z viacerých rozstúsených osád, kde sa stredoveký ľud venoval baníctvu, hutníctvu a lesníctvu. Obec je známa aj ako pútnické miesto s viacerými cirkevnými stavbami. Po vzore osád sme sa aj my rozstrúsili – a to do troch susediacich reštaurácií, aby si po náročnej túre oddýchli a doplnili energiu pri osviežujúcich nápojoch. Nádherný deň plný slnka, prírodných krás a výhľadov znovu potvrdil, že turistika je jednou z najobľúbenejších a najvďačnejších športových aktivít a tak nečudo, že na Slovensku je vyše 22 tisíc organizovaných turistov. Ľ. Mazán, Tempo, 20.6.2022

Po stopách medveďov
Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov. Či tých šarvancov Detvy ozrutných Poľana na tých prsiach mohutných nenosí a nenadája? To píše vo svojej známej básnickej skladbe Detvan štúrovec Andrej Sládkovič. Na návštevu tejto krásnej časti Slovenska sa v strede mája vybrala stovka turistov z klubu Horec. Dva autobusy doviezli milovníkov prírody pred deviatou hodinou za mesto Detva do lokality Stavianisko. Tu za slnečného počasia začíname svoju 21-kilometrovú túru. Tá nie je náročná ani tak svojou dĺžkou, ale celkovým prevýšením 1260 metrov. Prvým prírodným úkazom, ktorý nás zaujal, bola Kalamárka. Je to chránený prírodný výtvor pozostávajúci z mnohých užších vysokých andezitových skál. Poľana je totiž sopečené pohorie a stuhnuté lávové prúdy vytvorili bizarné bralá, komíny a veže. Kalamárka je síce prírodná rezervácia, ale pre horolezcov platí výnimka, takže tu majú svoj cvičný terén. Niekoľko desiatok pavúčich mužov sme aj stretli; buď si nacvičovali lezenie, zlaňovanie alebo novými skobami zaisťovali cesty do výšin. I náš najmladší účastník – 7-ročný Adamko – si vyskúšal, ako sa lezie po takmer kolmej skale. My sme prešli spodným i horným okruhom rezervácie. Fascinujúce bralá rozpukané a rozčlenené zubom času vytvárali v niektorých úsekoch doslova labyrinty. Okruhmi nás sprevádzali náučné panely s podrobnými informáciami nielen o prírode, ale aj o bohatých archeologických nálezoch. Prechádzame okolo horárne a súkromných chatiek, oddychujeme na lúke, ktorá je posiata žltým peľom a ten pri zadutí vetra vytvára priam zlatú hmlu. Peľ padá väčšinou zo smrekov a tento rok je ho nielen v lesoch, ale aj v mestách nadmerne veľa. Sem-tam prebehne okolo nás srnka alebo laň. Každý zrejme počul o nedávnom napadnutí niekoľkých ľudí medveďmi, a to zrovna v lokalite, kde sa práve nachádzame. Nás je dnes 99 a na takú tlupu organizovaných jedincov z čeľade homo sapiens si ani najväčší slovenský dravec netrúfne. Medvede po uvedomení si našej presily zostali radšej schované v hustom lese; videli sme však niekoľko odtlačkov ich mohutných láb v mäkkej pôde.		Na poludnie prichádzame k horskému hotelu Poľana. Gigantická stavba je zatvorená, funguje iba menší bufet bez možnosti dať si nejaké teplé jedlo. Doplníme si aspoň prevádzkové tekutiny, na lavičkách pred hotelom načerpáme sily z prinesených zásob a pokračujeme prudším stúpaním na vlastný vrchol Poľany. Ten sa nachádza vo výške 1458 metrov nad morom a počas výstupu treba prekonať lúku s bažinami. Tá je vybavená drevenými mostíkmi, takže do riedkeho bahna sme sa nezabárali. Všade naokolo rastie množstvo sýtožltého záružlia močiarneho, vyskytujú sa tu i chránené rastliny. Ešte prekonať posledné výškové metre a ocitáme sa na Poľane. Vrchol je zarastený stromami, nie je z neho výhľad. O kilometer ďalej sa však nachádza vyhliadka Katruška. A tá nám ponúka nádherný pohľad severným smerom. Vidíme veľkú časť zasnežených Nízkych Tatier s Ďumbierom a Chopkom, v pozadí dokonca vytŕča vysokotatranský Kriváň. Náš zrak skúma aj obrovskú okrúhlu kalderu, čo je pozostatok krátera, ktorý vznikol pradávnym výbuchom vulkánu. Z druhej strany vyhliadky vidíme podpolianske lazy a malebné políčka nad Hriňovou. Niektoré turistky si výhľad ešte vylepšili vyšplhaním sa na telekomunikačný vykrývač, ktorý sa vypínal nad spomínaným horským hotelom. Do cieľa v obci Bystré-Vrátka schádzame popri vodopáde Bystrô. Je to chránený prírodný výtvor, ktorý vznikol prepadom Bystrého potoka cez skalnú andezitovú stenu. Vytvoril sa tak 23-metrový kaskádovitý vodopád patriaci k najmohutnejším a najkrajším na vulkanitoch Západných Karpát. Foteniu nie je konca-kraja. Onú prepadnutú stenu opatrne zdolávame po niekoľkých kovových rebríkoch. Potom už menej náročným terénom schádzame k cieľu, kde sa s nami lúčia pasúce sa ovečky i koníky. Pobyt v nádhernej krajine, živá i neživá príroda, krásne počasie a výhľady v nás zanechali hlboké dojmy. Ľ. Mazán, Tempo, 23.5.2022

Na Pustom hrade sme mali premiéru
I keď individuálne už mnohí turisti ruiny stredovekého hradu nad Zvolenom navštívili, turistický klub Horec po prvýkrát zorganizoval zájazd na toto niekdajšie rozsiahle panstvo a súčasné archeologické nálezisko. Možno mnohí nevedia, že Pustý hrad bol svojho času najväčší nielen na Slovensku, ale aj jeden z najväčších v Európe. Na okraji Zvolena, na ľavej strane rieky Hron sa nachádza rekreačné stredisko Pod Haputkou. Tu začínala poslednú aprílovú sobotu naša menej náročná 13-kilometrová túra za poznaním histórie. Už zrána pri vystupovaní z autobusu sme spozorovali loviace bociany, volavky, ale i sýtožlté záružlie močiarne obľubujúce vlhké pôdy. Po náučnom chodníku, ktorý celkovo obsahuje vyše 20 informačných panelov, stúpame k vyhliadke. Je to sústava skál zabezpečená zábradlím, odkiaľ je pekný výhľad nielen na stredoslovenské mesto a rieku Hron, ale aj na protiľahlé pohoria. Niektoré vrcholy sú ešte zasnežené. Samotný Pustý hrad, ktorý vznikol v 12. storočí a rozkladá sa na vŕšku, má dve samostatné časti: dolný a horný hrad. Oba sú v rozsiahlej rekonštrukcii. Okolie je vyčistené, pôvodné múry sa spevnili a pribudli nové, nainštalované boli lavičky, altánky a stoličky z kmeňov. Zaujali nás drevené sochy panovníkov, ktorí tu pred deväťsto rokmi vládli. V hornej časti sme obdivovali základy stredovekého paláca a obrovskú zbernú cisternu vody hlbokú desať metrov, kam stekala dažďová voda prefiltrovaná cez štrk. Na dne murovanej nádrže sa našli drevené a kožené predmety, padnuté krčahy, vedrá i mince. Na rozľahlom terasovitom nádvorí sa nachádzali hospodárske budovy. Spracovávali sa tu kovy, vyrábali kostené predmety. Najstaršie archelogické nálezy pochádzajú ešte z doby kamennej a hlavne z doby bronzovej. Medzi objavenými predmetmi sú hroty kopijí a šípov, šperky, keramika, úžitkové kovové predmety lužickej kultúry, postriebrené mince, ozdobné spony, drevené nádoby.		V areáli sú vystavené modely historických zbraní (napríklad vrhač kameňov) a je tu aj jedno delo s hlavňou vyzdobenou ornamentmi a nápismi. Trošku nehistoricky pôsobí meteorologická stanica obohnaná drôteným plotom. Na najvyššej kóte hradného kopca stoja zvyšky mohutnej obytnej veže. Po preskúmaní rozsiahleho územia si oddýchneme na lavičkách pri južnej vstupnej bráne. Pokračujeme náučným chodníkom do sedla Vráta a odtiaľ k Červenému medokýšu. Je to prameň minerálnej vody známy viac ako dvesto rokov. Neúnavne cvrčí z kovovej rúrky blízko miesta, kde sa do Hrona vlieva bezmenný potôčik. Podľa vyzrážaného železa sa nazýva aj červená voda. V blízkom okolí je najmenej 12 podobných kyseliek a vo Zvolenskej kotline vyše 30. Tento medokýš je však hodnotený najvyššie. Obsahuje sodík, vápnik a horčík, blahodárne teda pôsobí na zdravie človeka, najmä na krvný tlak. Nad prameňom, ku ktorému vedú schodíky, je postavený prístrešok. Zvolenčania si sem chodia naberať minerálnu vodu do desiatok plastových fľiaš. I my sme si postáli v rade, kým si príchodzí nenaplnili svoje nádoby a neodviezli ich autami domov. Popri štýlových chatách sa blížime späť k nášmu autobusu. Keďže reštaurácie nablízku neboli, po príchode posledných turistov nasadáme do autobusu a už o tretej popoludní prichádzame späť do rodného mesta. Sprcha, jedlo a večer hor sa na námestie trošku si vychutnať aj kultúru. Ľ. Mazán, Tempo, 16.5.2022

V jeden deň navštívili tri rozhľadne
Pohorie Biele Karpaty sa tiahne pozdĺž slovensko-moravskej hranice v celkovej dĺžke vyše 80 kilometrov. Na tretí najvyšší vrch tohto horstva Veľký Lopeník sa vybralo predposlednú aprílovú sobotu pol stovky turistov z klubu Horec. Pred odchodom autobusu sme si okrem rozdania máp a účastníckych listov pripomenuli náhlu smrť nášho člena, turistu a cyklistu Jožka Broniša. Pôvodne sa túra mala uskutočniť o dva týždne skôr, ale kvôli predpovedanej búrke a dažďu so snehom sa výbor rozhodol akciu preložiť. A spravil dobre. I keď zrána na Mikulčinom vrchu, kde trasa začínala, panovala hmla, postupne sa rozplynula, strácala sa aj oblačnosť a cez obed sa už ukázalo jarné slnko. Cez Lopenícke sedlo sa horci po slabých dvoch hodinách vyštverali na 911-metrový Veľký Lopeník, ktorý je známy šesťposchodovou drevenou rozhľadňou. Tá však bola pre rekonštrukciu zatvorená. Navyše – čo sme za našu 22-ročnú turistickú históriu nikdy nezažili – za vstup do veže bolo treba zaplatiť 50 českých korún, teda približne dve eurá. Desiatky rozhľadní, ktoré sme doteraz navštívili, nás vítali s otvorenou náručou a bez vstupného. Zatvorený bol i bufet a predajňa suvenírov. Nuž čo, pooddychujeme na vlhkých lavičkách, prečítame si informácie z náučného panela, zanecháme autogramy vo vrcholovej knihe a poberieme sa ďalej. Po opustení lesa a príchode na rozľahlé lúky sa pred nami otvára pekný výhľad na malebné moravské dedinky v údolí, na rozkvitnuté čerešne, i na hlavný hrebeň Bielych Karpát. Dominuje mu Veľká Javorina, ktorú sme opečiatkovali svojimi vibramami pred piatimi rokmi. Zlatnou cestou schádzame k lazom, kde si fotíme pamiatkový domček so slamenou strechou a bielomodrou fasádou. Takýchto výtvorov ľudovej architektúry je na Slovácku viacero. Očakávaná turistická chata, kde sme sa plánovali občerstviť, však bola podobne ako rozhľadňa zatvorená. Dnes na Morave turistický ruch akosi nefunguje. Vykračujúc poľnou cestičkou obdivujeme kašky, pľúcniky a blyskáče, kŕmime malého somárika. 90-decibelovým smiechom reagujeme na vtipy čítané z mobilu. Žiaľ, do väčšej hĺbky sa z pochopiteľných dôvodov ísť nedá... Prichádzame k Obecnému háju, kde sa naša žltá značka stretáva s červenou magistrálou. 770-kilometrov dlhá Cesta hrdinov SNP vedie cez celé Slovensko od Dukly po Devín a časť prechádza aj Českou republikou. Dozvedáme sa, že jeden náš člen ju dokázal prejsť za neuveriteľných 21 dní. Denne teda priemerne zvládol 37 kilometrov, a to s takmer 25-kilogramovým nákladom.		Na lúke nad dedinkou Březová sa týči rozhľadňa U Křížku. Táto je na potešenie otvorená, a tak si z jej tretieho poschodia z výšky asi desať metrov môžeme vychutnať ďaleké výhľady nielen na Biele Karpaty s pôsobivými Vršateckými bralami, ale aj na Strážovské vrchy a Považský Inovec. Počas oddychu je čas na zápis nových členov do klubu; odo dnes je v Horci rekordných 174 turistov. Na nasledujúce štyri akcie sa priamo na lúke pri veži vyzbieralo 1080 eur. Turistika má u obyvateľov okresu Partizánske čoraz väčšiu obľubu. Ešte pol kilometra klesania a prichádzame do Březovej, kde nás po prejdení 15 kilometrov čaká známy autobus s ešte známejším, priam rodinným šoférom. Deň sa však nekončí. Škoda by bolo nevyužiť pekné slnečné počasie a dostatok času, keďže po príchode do cieľa neboli ešte ani dve hodiny popoludní. Po kávičke a osviežujúcich nápojoch v pohostinstve už na našej strane hranice sa cez Bošácu presúvane do obce Haluzice. Prvým objektom, ktorý navštevujeme, je romanticky pôsobiaca rozhľadňa Hájnica stojaca na neveľkom kopčeku. Dnes už tretia. Odmenou za stúpanie je nádherný výhľad na Trenčiansku kotlinu s jej hradmi: nad krajským mestom stojí niekdajšie sídlo Matúša Čáka a kúsok bližšie zrúcanina Beckova, ktorá sa vypína na strmom brale. Druhým naším poobedňajším cieľom sú ruiny románskeho kostolíka. V minulosti plnil okrem cirkevnej funkcie aj úlohu ochrany pred nepriateľskými vojskami, povodňami a búrkami. Dôkazom toho je kamenný múr s vežami a strieľňami. No a poslednou dnešnou návštevou bola známa Haluzická tiesňava. Je to unikátna technická a prírodná pamiatka vyhĺbená miestnym potokom, ktorý sa zarezal do málo odolných hornín podložia. Jej dĺžka je asi pol kilometra. Obsahuje niekoľko priečnych kamenných prehrádzok a prahov. 50 metrov hlboká úžľabina bola v roku 1963 vyhlásená za pamiatku so 4. stupňom ochrany. Tiesňava má pralesovitý charakter: všade brečtan, popadané stromy, machom obrastené kmene, menšie vodopády a stredom tečúci potôčik. Žijú tu užovky, jastraby, plamienky driemavé, netopiere a žabka kunka žltobruchá. Ľ. Mazán, Tempo, 9.5.2022

Otvorenie jarnej sezóny s vyše stovkou turistov
Turistický klub Horec v spolupráci s Regionálnou radou KST Prievidza zorganizoval poslednú marcovú sobotu poznávaciu akciu pod názvom Otvorenie jarnej turistickej sezóny. Zúčastnilo sa ho 125 turistov z Partizánskeho, Prievidze, Kostolnej Vsi, Brodzian, Krásna a z ďalších hornonitrianskych obcí. V rámci 14-kilometrovej trasy účastníci navštívili rotundu sv. Michala, rozhľadňu na vrchu Chotenovec, Kamennú bránu nad Hlbokým, poopekali si slaninku na lúke pri chate Ondrej a svoj výlet ukončili na salaši pri kapustnici. Krátko po ôsmej hodine sa z osobného vlaku od Prievidze vyrojilo vyše osemdesiat turistov. Miestni prišli peši alebo na dvojkolesových tátošoch. Na peróne železničnej stanice predniesli predseda TK Horec Peter Horváth a predseda regionálnej rady Prievidza Milan Lomnický príhovory. Zároveň bol záujemcom o absolvovanie akcie Sto jarných kilometrov odovzdaný záznamník a sympatický odznak. Potom sa už dlhý had milovníkov prírody vybral cez podchod na autobusovú stanicu SAD, kde čakali dva päťdesiatmiestne autobusy. Tie odviezli desať tuctov turistov do Klížskeho Hradišťa. Po spoločnej fotografii pred smerovníkom sme sa odobrali na miestny cintorín, kde sme si pozreli Románsky kostolík svätého Michala. Ten pochádza približne z druhej tretiny 12. storočia. Zachoval sa dodnes bez neskorších prestavieb. Jeho archaickosť je zvýraznená neomietnutým kamenným murivom. Do polovice 19. storočia bola rotunda ešte v dobrom stave, ale potom začala chátrať. V roku 1936 sa jej obnovy ujal historik architektúry a pamiatkar Václav Mencl. Na cintoríne sme sa zastavili aj pri hrobe slovenského spisovateľa a dramatika Ladislava Ťažkého. Kvôli svojim nekompromisným postojom voči sovietskej okupácii Československa v 68. roku mal v časoch normalizácie zakázané publikovať a bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, i z KSČ. Učitelia nemali dovolené spisovateľa Ťažkého svojim študentom čo i len spomenúť. Po historickom exkurze sa vraciame späť na námestie a okolo menšieho jazierka kráčame hore dedinou po modrej turistickej značke, ktorá vedie až do Brodzian. Sprevádza nás krásne slnečné počasie. Cestou míňame ďalší cintorín na hornom konci obce, kde sa nachádzajú aj vyše storočné hroby.		Oficiálnu značku po chvíli opúšťame, vchádzame do Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie a lesným chodníkom sa dostávame na 470-metrový vrch Chotenovec. Stojí tu rozhľadňa postavená na jar 2021. Veža má celkovú výšku 16 metrov, vybudovať ju dalo občianske združenie Tu žijeme a jej zhotoviteľom je Jozef Poništ so spolupracovníkmi. Stavba je drevená, má však kovové ukotvenie a zábradlie. Veža stojí na čistinke, ktorej dominuje pekná borovica. Na nej kedysi bola umiestnená menšia vyhliadková plošina. Z výšky asi jedenásť metrov, kde sa nachádza najvyššie podlažie súčasnej rozhľadne, je pekný výhľad na pohorie Považský Inovec, na hrebeň Tribeča a Vtáčnika, vidno i najvyšší vrchol nášho okresu Hrubý vrch. Opar nám však znemožnil vychutnať si pohľady v celej kráse. Keďže zakladanie ohňa nie je na čistinke dovolené, po zhotovení zaujímavých vrcholových fotografií pred drevenou vežou pokračujeme na vápenný vrch Kopanica a odtiaľ ku Kamennej bráne. Tá sa nachádza uprostred lesa a vedie k nej miestna značka. Cez bránu, ktorá má výšku asi štyri metre, sa dá priamo prejsť a na uľahčenie pohybu v strmom teréne slúžia natiahnuté laná. Nachádza sa tu i schránka s návštevnou knihou. Ďalšou zastávkou bola kaplnka na Hlbokom, kde sme si dopriali dlhší oddych a spravili štvrtý dnešný zápis do knihy. Odtiaľ už vedie do Partizánskeho žltá značka, ktorou sa do mesta dá dostať asi za hodinu a pol. Cestu sme však prerušili na lúke pri bývalej chate Ondrej, kde sme povyťahovali špekačky, slaninu a nasýtili hladné žalúdky. Navoňaní dymom a prikŕmení údeninami pokračujeme k salašu. Trasa je popretkávaná náučnými tabuľami, ktoré tu pred pár rokmi namontovali naši gymnazisti. Na salaši (otvoreného predčasne kvôli našej turistickej akcii) sa mohli účastníci posilniť dobrou kapustnicou a osviežujúcimi nápojmi. Cezpoľní sa vydali k železničnej stanici na spoje domov, miestni turisti si posedeli na terase dlhšie. Zaujímavá športovo-poznávacia akcia sa vydarila, k čomu prispelo aj teplé jarné počasie a zobúdzajúca sa príroda. Ľ. Mazán, Tempo, 4.4.2022

Zľadovatený Vyšehrad
Po štvrtý raz v tomto roku sa turistickému klubu Horec podarilo do posledného miestečka naplniť zájazdový autobus. Po Strážovských vrchoch, Tribči a Oravskej Magure sa prvú marcovú sobotu vybralo 51 turistov do pohoria Žiar. Nachádza sa tam prírodne i historicky zaujímavý vrch Vyšehrad. Zo sedla Vyšehradné, ktoré leží na ceste do Martina za Nitrianskym Pravnom, sa o deviatej hodine začíname uberať poľným chodníkom. Obchádzame elektrický ohradník, ktorý ohraničuje súkromnú farmu a dostávame sa k hranici lesa. Tam začína národná prírodná rezervácia Vyšehrad. Predmetom ochrany je vápencový masív s lesostepnou vegetáciou, zriedkavými druhmi hmyzu a významným archeologickým náleziskom, o čom nás informujú viaceré náučné tabule. V minulosti bola táto lokalita známa i výskytom chráneného druhu motýľa jasoňa červenookého. Strmý chodník lesom je mierne zasnežený, čo by nebol až taký problém, keby sa pod snehom nenachádzal ľad. Zľadovatelá cestička však spôsobovala účastníkom nemalé problémy. Šmyky, pády a sklzy aj 5-6 metrov dozadu prinútili ľudí stúpať veľmi opatrne, použiť kovové mačky, prichytávať sa konárov, nekráčať po nebezpečnom chodníku ale po svahu, v istých úsekoch dokonca ísť po všetkých štyroch končatinách. Námaha sa však vyplatila a po výstupe na 829-metrový Vyšehrad sa nám zo skalnatého masívu ponúkol krásny výhľad na okolité pohoria. Najlepšie bolo vidieť Veľkú Fatru so známymi vrchmi ako Tlstá, Ostrá, Krížna či Lysec.		Najmenej hodinu sme pobudli na skalách, porobili množstvo záberov a z ďalších náučných tabúľ sa dozvedeli čo-to o histórii tejto oblasti. Vďaka svojej výhodnej polohe sa Vyšehrad stal miestom záujmu viacerých kultúr, vrátane Keltov a Slovanov. Na vrcholovej plošine sa zachovali pozostatky osídlenia z mladšej doby kamennej, kedy sa tu nachádzalo rozsiahle hradisko. Množstvo nálezov sa spája aj s bronzovou dobou a ľudom Lužickej kultúry. V ranom stredoveku bolo hradisko prebudované na drevený hrad s mohutným opevnením. Jeden z informačných panelov upozorňuje aj na výskyt medveďa hnedého; žiaľ, dnes sme nemali šťastie stretnúť tohto milého maškrtného tvora :-) Po poriadnom oddychu a vychutnaní si pohľadov do diaľav schádzame na križovatku, kde sa k našej červenej značke napája Čertova dolina vedúca do Nitrianskeho Pravna. Po stopách čertov sme však pred pár rokmi už išli, takže pokračujeme ďalej po hrebeni Žiaru. 10-centimetrová vrstva snehu teraz nerobí žiadne problémy, pretože kráčame takmer po rovine a nie je tu ani ľad. Asi kilometer nad dedinou Nedožery, kde bol cieľ dnešnej 13-kilometrovej túry, si všimneme nevysoký kopček s kovovým dvojkrížom. Okolo sú lavičky a stoly, zrejme sa tu konávajú nejaké náboženské obrady. Dáme foto aj tu a potom ešte pri ohrade s tromi krásnymi tmavými koňmi. Prikŕmime ich trávou, pohladkáme a schádzame do Nedožier, kde na terase reštaurácie čakáme pri teplých nápojoch na posledných horcov. Práve tu prebieha oslava päťdesiatky, dnu sme sa preto nedostali a neboli nám dopriate ani jedlá. Nevadí, dojeme svoje kaloricky bohaté chleby so salámou či paštétou, poponúkame sa sladkosťami a o druhej hodine vyrážame na cestu domov. Ľ. Mazán, Tempo, 14.3.2022

Do tretice na Kubínskej holi
Druhú februárovú sobotu sa do posledného miestečka naplnený autobus vybral s turistami z klubu Horec do pohoria Oravská Magura. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch návštev tejto oblasti, kedy sme zažili nevľúdne počasie a najmä hmlu, tentoraz bolo na Orave bezoblačno, a tak nielen pešiaci, ale aj lyžiari sa po celý deň mohli pri svojich športových aktivitách vystavovať slnečným lúčom. Cesta s jednou prestávkou prebehla rýchlo. Pred Martinom sa k nám pridala turistka zo Žabokriek a s úsmevom prijíma správu, že dnes je medzi nami aj 5-členná sympatická rodinka – tiež zo Žabokriek, ale nad Nitrou. Neskôr počas túry hornonitrianske Žabokrečanky uzavreli s tou turčianskou družbu. Pri Krpeľanoch si všimneme, ako sa vo Váhu plahočí asi tridsať labutí a na okraji lesa si raňajky hladá hrdzavá líška. Po vystúpení z autobusu v sedle Príslop nás prívítal čerstvo napadaný sneh. Takmer tri hodiny trvalo stúpanie neprešľapaným lesným chodníkom, kedy sa vpredu striedali silnejší turisti a vytvárali pre ostatných stopu. Popri Mokradskej holi a Čiernom vrchu prichádzame na hôľnatý masív. Tam na obrovskej planine rastú smreky; tie sú obalené hebkým páperím. Mladšie jedince sa pod ťarchou bielej vaty prehýbajú. Otvára sa nám fantastický výhľad na všetky svetové strany. Nádherné sú najmä zasnežené Roháče a Západné Tatry, vpredu pred nami vystupuje výrazný Choč a za ním sa tiahnu celé Nízke Tatry. Na severe vyčnieva impozantná Babia hora a Pilsko – kopce, ktoré patria do hraničného pohoria Oravské Beskydy. Predseda klubu nám pripomenul, že pod južným svahom Kubínskej hole sa nachádza pamätník obetiam lavíny, ktorá pred niekoľkými desaťročiami zasiahla študentov z Brna pri lyžiarskom výcviku a šiesti z nich to neprežili.		Väčšina z nás sa zo sedla pod Kubínskou hoľou vydáva dole k chate. Tí zdatnejší sa rozhodli navštíviť ešte 1396-metrový vrch Minčol. Ten sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii s vzácnymi pralesovitými porastami. Snehu však na planine bolo dobre vyše metra a takmer každý krok znamenal zaborenie sa jednou nohou (niekedy aj oboma) do hlbokého snehu. 20-minútový výstup by sa iste predĺžil aspoň na dvojnásobok, tak sa napokon výstup na Minčol nekonal. Strmým náučným chodníkom sme preto všetci zišli do chaty. Viaceré informačné panely slovne i obrazovo popisovali zvieratá žijúce v tejto lokalite – medvede, vlky, rysy a líšky. V chate sme si dopriali dlhý oddych a výborné teplé jedlá i nápoje. Ceny polievok od 3,60 do 5,40 eur nám pripomenuli obdobie socializmu, kedy desiatová polievka v bufete „na stojáka“ tiež stála 3,60. Ibaže korún. Za 30 rokov 30-násobné zdraženie. Okrem 46 pešiakov bolo dnes medzi nami aj osem lyžiarov, ktorí celý deň zjazdovali či bežkovali v známom stredisku SKI PARK Kubínska hoľa. Nachádza sa tu až deväť zjazdoviek rôznej dĺžky a náročnosti, desať kilometrov upravených bežeckých tratí a mnoho vlekov či lanoviek. Napokon (niektorí rýchlejšie, iní pomalšie) schádzame k chate Koliesko na spodnom konci lyžiarskeho areálu. Na parkovisku nás čaká autobus, v útrobách ktorého dnešnú 13-kilometrovú zimnú túru končíme. Príroda nám dopriala úžasné počasie a nádherné výhľady na slovenské veľhory. Ľ. Mazán, Tempo, 28.2.2022

Zasnežený výstup na Baske
Presne pol stovky turistov z klubu Horec sa predposlednú januárovú sobotu vybralo do Strážovských vrchov. Tretíkrát vo svojej 22-ročnej histórii si za cieľ dali návštevu známeho, takmer tisícmetrového vrchu Baske. Krásne slnečné počasie a pláne zasypané čerstvým snehom pripravili pre turistov nádherné zážitky. Z podhorskej obce Čierna Lehota sa vydal dlhý had tiel na náročnejšiu zimnú túru s prevýšením až 940 metrov. Značkovaný chodník je zasypaný asi dvadsiatimi centimetrami sypkého snehu. K tomu slnko a nádherná modrá obloha. Krajší čas sme si nemohli ani vysnívať. Prechádzame okolo sympatických domčekov, študujeme panel, ktorým začína Náučný chodník k prameňu Bebravy. Brodíme sa v bielučkom snehu a pomaly stúpame svahom. Prvú prestávku si doprajeme na križovatke Rychtárske žienky a druhú na Rovienkach. V otvorenom priestranstve silno fúka, víchor vytvára snehové víry, ktoré nám občas šľahajú do tvárí. Okolo poludnia prichádzame do sedla s pikantným názvom Trtávka. Neskúmame, čo sa na tomto mieste v dávnych dobách dialo, my sa tu iba vo všetkej počestnosti odfotíme. Nachádza sa tu prístrešok, drevený stolík s lavičkami, ale aj veľká kovová vaňa. Dnes sa asi neokúpeme, voda v nádobe má tuhé skupenstvo. Možno v lete. Ďalšou rozľahlou bielou pláňou sa dostávame do lesa a nasleduje posledné strmšie stúpanie. Napokon prichádzame na vrcholovú planinu pod kopcom Baske. Je to 955-metrový plochý vrch, z ktorého sú výhľady na skalnatý Vápeč, kužeľovitú Homôlku, Rokoš a Vršatské bralá v Bielych Karpatoch. Je známe, že v okolí Baskeho sa vyskytuje dosť veľa medveďov. Upozorňuje na to aj výstražná tabuľa, kde sa píše: „POZOR, zvýšený pohyb medveďa hnedého! Územie s výskytom medveďa. Pri náhodnom stretnutí sa vyhnite priamemu očnému kontaktu a v tichosti ustupujte. Vyhnite sa gestikulácii a prudkým pohybom. Nepribližujte sa k mláďatám, matka je určite nablízku!“		Bez prudkých pohybov sme teda podišli k turistickej horskej chate stojacej uprostred lúky. Jej história siaha do roku 1935, kedy sa členovia ski-klubu z Trenčianskych Teplíc rozhodli postaviť horskú ubytovňu s vtedajším názvom „Štúrova chata“. V súčasnosti plní funkciu sezónnej, samoobslužnej turistickej útulne za prítomnosti chatára. Nie je tu zavedená elektrina, takže na svietenie sa používajú petrolejové lampy a vykuruje sa drevom. Je tu 22 lôžok, spoločenská miestnosť pojme do 30 návštevníkov. V chate sme si najmenej hodinu posedeli, ohriali sa teplými nápojmi, oslávili narodeniny našej členky Zlatice. Polievky ani iné teplé jedlá neboli, žiaľ, v ponuke, strávili sme teda vlastné zásoby, ku ktorým okrem rôznych údenín patrili i vianočné medovníky. Počas klesania do cieľa túry prechádzame prírodnou rezerváciou Žrebíky, cez ktorú vedie i náučný chodník. Kúsok odbočíme na vyhliadkovú Bukovinskú skalu, odkiaľ v hĺbke pekne vidíme podhorské dedinky ako Slatinu či Slatinku nad Bebravou. Ešte pol hodinu po modrej značke a schádzame do Krásnej Vsi, kde naša druhá tohtoročná túra končí. Zdolať 21 kilometrov s nemalým prevýšením bolo v snehom zaviatej krajine celkom náročné. Tak či tak je oveľa lepšie prežiť slnečnú zimnú sobotu v prírode na čerstvom vzduchu a nechať sa aspoň trošku poštekliť slnečnými lúčmi, ako medzi múrmi bytu sledovať zo všetkých médií, koľko pozitívnych, hospitalizovaných a obetí covidu zase za posledný deň pribudlo. Bez trénovania imunitného systému sa ani niet čomu čudovať. No a turisti ako zodpovední ľudia navyše dodržiavajú základné hygienické opatrenia: na každej zastávke si doprajú účinnú tekutú dezinfekciu, proti ktorej nemá šancu žiaden omikron :-) Ľ. Mazán, Tempo, 31.1.2022

Prvá túra na Malú Ostrú
Prvá pre členov turistického klubu Horec nielen čo sa týka tohto kalendárneho roka, ale prvýkrát sme sa spolu vybrali na tento zaujímavý, i keď nevysoký vrch v pohorí Tribeč. Stalo sa tak 8. januára a 58 milovníkov prírody si užilo peknú zimnú slnečnú sobotu. Z Klížskeho Hradišťa sa vydávame po asfaltovej ceste smerom na juhovýchod. Prechádzame popri Klížskom potoku, míňame niekoľko chát, potom odbáčame doprava a pokračujeme po neznačenom chodníku priamo na vrchol Malej Ostrej. Je to skalnatý vrch vysoký 472 metrov. Vrchol je porastený starými dubmi bizarného tvaru s mohutnými koreňmi. Sem-tam sa vyskytne i breza. Nachádza sa tu ohnisko a schránka s návštevnou knihou. Po zápise, oddychu a urobení dokumentačných fotografií schádzame na križovatku s cyklochodníkom a pokračujeme miernym stúpaním na Vrchhoru. O jej histórii informuje niekoľko náučných tabúľ. Okrem občerstvenia, návštevy zrúcaniny kostola a upravenej kaplnky nastáva pod prístreškom aj čas úradovania. Treba vybrať členské príspevky pre začínajúci kalendárny rok a zapísať nových členov. Tento rok – a to máme ešte len polovicu januára – pribudlo do klubu Horec už 14 nových turistov.		Z Vrchory je iba kúsok k ďalšiemu zaujímavému prírodnému cieľu, ktorým je Michalov vrch. Ide o bralnatý kopec, na ktorom bolo identifikované laténske hradisko s akropolou z 1. storočia pred naším letopočtom a tiež hradisko z raného stredoveku. Dajú sa tu vidieť základy kamenného hradu vybudovaného v roku 1200. Vo svojej dobe patril k najväčším na Slovensku. Z blízkych skál nazvaných Pekná vyhliadka bol skutočne pozoruhodný výhľad na horné Ponitrie, Strážovské vrchy, Fatru a zasnežený Vtáčnik. Po skalnatom hrebeni strmo klesáme do osady Ondrášová a popri kolačnianskom rybníku sa cez pole dostávame pod vrch Šípok ku krížu a lavičke. Asi polovica turistov ešte vybehne na vrchol. Tam sa tretíkrát počas dnešnej túry zapisujeme do vrcholovej knihy. Štvrtý zápis robíme na Skale nad Malými Uhercami, odkiaľ je pekný výhľad na obec a časť mesta. Menej náročná túra s dĺžkou asi 18 kilometrov bola pre horcov akousi novoročnou rozcvičkou. Nabudúce nás čaká trošku náročnejšie Baske a potom Kubínska hoľa i s možnosťou lyžovania. Ľ. Mazán, Tempo, 17.1.2022

Ďalší Silvester na Osečnom
Posledný minuloročný deň sa o deviatej ráno zišlo pri dolnom pomníku približne 35 milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval siedmy ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo teplé, nikde žiaden sneh. Vlniaci sa had tiel stúpal serpentínami cez horný pomník pod vysoké napätie. Tam si účastníci vychutnali nielen prinesené vianočné pečivo, ale aj výhľad na okolité vrchy. Vládla mierna inverzia, takže spod bielej peny vytŕčali iba vrcholky blízkych kopcov ako Šípok, Chlmok, Rokoš alebo Vtáčnik. Ešte trochu stúpania, potom pár kilometrov po rovine a ocitáme sa na 552-metrovom Osečnom. Tu nás už víta blčiaci oheň, ktorý založili dvaja turisti z Kolačna. Tí už niekoľko dní pred akciou napílili, posekali, naukladali a pozakrývali drevo. Varené víno zase pripravili „vysokohorskí nosiči“, ktorí v bandaskách vyniesli na vrchol nielen 30 litrov bieleho vínneho moku, ale aj vodu, kotol so stojanom, cukor a nevyhnutné aromatické koreniny.		Podľa odporučenia na internetovej stránke si každý účastník priniesol svoju vlastnú šáločku, aby sme plastovými pohárikmi nezanášali prírodu. Okrem horúceho vareného vínka a mnohých druhov sladkostí kolovala medzi labužníkmi aj klobása, slaninka, syr, slané pagáčiky a iné dobroty. Prichádzali ďalší a ďalší turisti, takže napokon sa po vrcholovej plošinke premávalo vyše 80 ľudí a štyria predstavitelia psieho plemena. Inverzia postupne slabla, ukázalo sa slnko a naskytol sa pekný výhľad na hrebeň Tribeča a Považského Inovca. Dobrý zrak mohol rozoznať aj Topoľčiansky hrad. Po skončení hostiny sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev, zaspievali si niekoľko ľudových piesní a pomaly schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto cez chatu Ondrej či inými cestičkami. Posledná, teda pätnásta minuloročná akcia turistického klubu Horec sa vydarila, a tak sa môžeme s chuťou pustiť do ďalšieho ročníka. Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022

Na Žarnov vystúpili už 22-krát
Vianočné podujatie turistického klubu Horec a ďalších klubov z regiónu Prievidza pripadlo tento rok na pondelok 27. decembra. I keď nebolo slnečno ako deň predtým, postupne sa na vrchole Žarnova stretla asi stovka turistov. Žarnov je výrazný skalný útvar sopečného pôvodu s výškou 840 metrov a leží na okraji bočného hrebeňa pohoria Vtáčnik. Počas tohtoročného výstupu sa na kopci nachádzalo asi 15 centimetrov snehu. Priamo horcov prišlo na Žarnov 45. Okrem nich sa zúčastnili aj Nováčanci, Oslanci, Skačanci, Kolačanci, Veľkouherčanci a mnohí ďalší milovníci prírody. Tí si z výšky vychutnávali ďaleký výhľad do okolia. Videli sme stúpajúcu paru z chladiacich veží našich dvoch atómových elektrární, ako i okolité horstvá obklopujúce hornonitriansku kotlinu. Na západe sa dokonca črtali Malé Karpaty so Zárubami. Výhľad bol naozaj perfektný.		Po zvítaní a poponúkaní sa vianočnými koláčikmi, po zápise do vrcholovej knihy rozdali členovia výboru turistické kalendáriky s fotografiou impozantného Budzogáňa, ktorý sme navštívili na jeseň. Dvaja naši turisti si trasu predĺžili a cez Sladnú skalu došli až na Buchlov. Asi po hodine pobytu na vrcholovej planine Žarnova sme postupne začali schádzať dole. Väčšina opäť po žltej značke, ale keďže chodník bol poriadne vyšmýkaný, lepšie sa zostupovalo okolo poľovníckej chaty. Reštaurácia Red Dollars nebola otvorená, takže po zostupe k Bridovym štálom sme nasadli do áut a okolo jednej hodiny sa vybrali späť do svojich domovov. Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022