Uverejnené články o TK Horec v roku 2022
|
I keď individuálne už mnohí turisti ruiny stredovekého hradu nad Zvolenom navštívili, turistický klub Horec po prvýkrát zorganizoval zájazd na toto niekdajšie rozsiahle panstvo a súčasné archeologické nálezisko. Možno mnohí nevedia, že Pustý hrad bol svojho času najväčší nielen na Slovensku, ale aj jeden z najväčších v Európe. |
V areáli sú vystavené modely historických zbraní (napríklad vrhač kameňov) a je tu aj jedno delo s hlavňou vyzdobenou ornamentmi a nápismi. Trošku nehistoricky pôsobí meteorologická stanica obohnaná drôteným plotom. Na najvyššej kóte hradného kopca stoja zvyšky mohutnej obytnej veže. Po preskúmaní rozsiahleho územia si oddýchneme na lavičkách pri južnej vstupnej bráne. Pokračujeme náučným chodníkom do sedla Vráta a odtiaľ k Červenému medokýšu. Je to prameň minerálnej vody známy viac ako dvesto rokov. Neúnavne cvrčí z kovovej rúrky blízko miesta, kde sa do Hrona vlieva bezmenný potôčik. Podľa vyzrážaného železa sa nazýva aj červená voda. V blízkom okolí je najmenej 12 podobných kyseliek a vo Zvolenskej kotline vyše 30. Tento medokýš je však hodnotený najvyššie. Obsahuje sodík, vápnik a horčík, blahodárne teda pôsobí na zdravie človeka, najmä na krvný tlak. Nad prameňom, ku ktorému vedú schodíky, je postavený prístrešok. Zvolenčania si sem chodia naberať minerálnu vodu do desiatok plastových fľiaš. I my sme si postáli v rade, kým si príchodzí nenaplnili svoje nádoby a neodviezli ich autami domov. Popri štýlových chatách sa blížime späť k nášmu autobusu. Keďže reštaurácie nablízku neboli, po príchode posledných turistov nasadáme do autobusu a už o tretej popoludní prichádzame späť do rodného mesta. Sprcha, jedlo a večer hor sa na námestie trošku si vychutnať aj kultúru. Ľ. Mazán, Tempo, 16.5.2022 |
|
Pohorie Biele Karpaty sa tiahne pozdĺž slovensko-moravskej hranice v celkovej dĺžke vyše 80 kilometrov. Na tretí najvyšší vrch tohto horstva Veľký Lopeník sa vybralo predposlednú aprílovú sobotu pol stovky turistov z klubu Horec. |
Na lúke nad dedinkou Březová sa týči rozhľadňa U Křížku. Táto je na potešenie otvorená, a tak si z jej tretieho poschodia z výšky asi desať metrov môžeme vychutnať ďaleké výhľady nielen na Biele Karpaty s pôsobivými Vršateckými bralami, ale aj na Strážovské vrchy a Považský Inovec. Počas oddychu je čas na zápis nových členov do klubu; odo dnes je v Horci rekordných 174 turistov. Na nasledujúce štyri akcie sa priamo na lúke pri veži vyzbieralo 1080 eur. Turistika má u obyvateľov okresu Partizánske čoraz väčšiu obľubu. Ešte pol kilometra klesania a prichádzame do Březovej, kde nás po prejdení 15 kilometrov čaká známy autobus s ešte známejším, priam rodinným šoférom. Deň sa však nekončí. Škoda by bolo nevyužiť pekné slnečné počasie a dostatok času, keďže po príchode do cieľa neboli ešte ani dve hodiny popoludní. Po kávičke a osviežujúcich nápojoch v pohostinstve už na našej strane hranice sa cez Bošácu presúvane do obce Haluzice. Prvým objektom, ktorý navštevujeme, je romanticky pôsobiaca rozhľadňa Hájnica stojaca na neveľkom kopčeku. Dnes už tretia. Odmenou za stúpanie je nádherný výhľad na Trenčiansku kotlinu s jej hradmi: nad krajským mestom stojí niekdajšie sídlo Matúša Čáka a kúsok bližšie zrúcanina Beckova, ktorá sa vypína na strmom brale. Druhým naším poobedňajším cieľom sú ruiny románskeho kostolíka. V minulosti plnil okrem cirkevnej funkcie aj úlohu ochrany pred nepriateľskými vojskami, povodňami a búrkami. Dôkazom toho je kamenný múr s vežami a strieľňami. No a poslednou dnešnou návštevou bola známa Haluzická tiesňava. Je to unikátna technická a prírodná pamiatka vyhĺbená miestnym potokom, ktorý sa zarezal do málo odolných hornín podložia. Jej dĺžka je asi pol kilometra. Obsahuje niekoľko priečnych kamenných prehrádzok a prahov. 50 metrov hlboká úžľabina bola v roku 1963 vyhlásená za pamiatku so 4. stupňom ochrany. Tiesňava má pralesovitý charakter: všade brečtan, popadané stromy, machom obrastené kmene, menšie vodopády a stredom tečúci potôčik. Žijú tu užovky, jastraby, plamienky driemavé, netopiere a žabka kunka žltobruchá. Ľ. Mazán, Tempo, 9.5.2022 |
|
Turistický klub Horec v spolupráci s Regionálnou radou KST Prievidza zorganizoval poslednú marcovú sobotu poznávaciu akciu pod názvom Otvorenie jarnej turistickej sezóny. Zúčastnilo sa ho 125 turistov z Partizánskeho, Prievidze, Kostolnej Vsi, Brodzian, Krásna a z ďalších hornonitrianskych obcí. V rámci 14-kilometrovej trasy účastníci navštívili rotundu sv. Michala, rozhľadňu na vrchu Chotenovec, Kamennú bránu nad Hlbokým, poopekali si slaninku na lúke pri chate Ondrej a svoj výlet ukončili na salaši pri kapustnici. |
Oficiálnu značku po chvíli opúšťame, vchádzame do Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie a lesným chodníkom sa dostávame na 470-metrový vrch Chotenovec. Stojí tu rozhľadňa postavená na jar 2021. Veža má celkovú výšku 16 metrov, vybudovať ju dalo občianske združenie Tu žijeme a jej zhotoviteľom je Jozef Poništ so spolupracovníkmi. Stavba je drevená, má však kovové ukotvenie a zábradlie. Veža stojí na čistinke, ktorej dominuje pekná borovica. Na nej kedysi bola umiestnená menšia vyhliadková plošina. Z výšky asi jedenásť metrov, kde sa nachádza najvyššie podlažie súčasnej rozhľadne, je pekný výhľad na pohorie Považský Inovec, na hrebeň Tribeča a Vtáčnika, vidno i najvyšší vrchol nášho okresu Hrubý vrch. Opar nám však znemožnil vychutnať si pohľady v celej kráse. Keďže zakladanie ohňa nie je na čistinke dovolené, po zhotovení zaujímavých vrcholových fotografií pred drevenou vežou pokračujeme na vápenný vrch Kopanica a odtiaľ ku Kamennej bráne. Tá sa nachádza uprostred lesa a vedie k nej miestna značka. Cez bránu, ktorá má výšku asi štyri metre, sa dá priamo prejsť a na uľahčenie pohybu v strmom teréne slúžia natiahnuté laná. Nachádza sa tu i schránka s návštevnou knihou. Ďalšou zastávkou bola kaplnka na Hlbokom, kde sme si dopriali dlhší oddych a spravili štvrtý dnešný zápis do knihy. Odtiaľ už vedie do Partizánskeho žltá značka, ktorou sa do mesta dá dostať asi za hodinu a pol. Cestu sme však prerušili na lúke pri bývalej chate Ondrej, kde sme povyťahovali špekačky, slaninu a nasýtili hladné žalúdky. Navoňaní dymom a prikŕmení údeninami pokračujeme k salašu. Trasa je popretkávaná náučnými tabuľami, ktoré tu pred pár rokmi namontovali naši gymnazisti. Na salaši (otvoreného predčasne kvôli našej turistickej akcii) sa mohli účastníci posilniť dobrou kapustnicou a osviežujúcimi nápojmi. Cezpoľní sa vydali k železničnej stanici na spoje domov, miestni turisti si posedeli na terase dlhšie. Zaujímavá športovo-poznávacia akcia sa vydarila, k čomu prispelo aj teplé jarné počasie a zobúdzajúca sa príroda. Ľ. Mazán, Tempo, 4.4.2022 |
|
Po štvrtý raz v tomto roku sa turistickému klubu Horec podarilo do posledného miestečka naplniť zájazdový autobus. Po Strážovských vrchoch, Tribči a Oravskej Magure sa prvú marcovú sobotu vybralo 51 turistov do pohoria Žiar. Nachádza sa tam prírodne i historicky zaujímavý vrch Vyšehrad. |
Najmenej hodinu sme pobudli na skalách, porobili množstvo záberov a z ďalších náučných tabúľ sa dozvedeli čo-to o histórii tejto oblasti. Vďaka svojej výhodnej polohe sa Vyšehrad stal miestom záujmu viacerých kultúr, vrátane Keltov a Slovanov. Na vrcholovej plošine sa zachovali pozostatky osídlenia z mladšej doby kamennej, kedy sa tu nachádzalo rozsiahle hradisko. Množstvo nálezov sa spája aj s bronzovou dobou a ľudom Lužickej kultúry. V ranom stredoveku bolo hradisko prebudované na drevený hrad s mohutným opevnením. Jeden z informačných panelov upozorňuje aj na výskyt medveďa hnedého; žiaľ, dnes sme nemali šťastie stretnúť tohto milého maškrtného tvora :-) Po poriadnom oddychu a vychutnaní si pohľadov do diaľav schádzame na križovatku, kde sa k našej červenej značke napája Čertova dolina vedúca do Nitrianskeho Pravna. Po stopách čertov sme však pred pár rokmi už išli, takže pokračujeme ďalej po hrebeni Žiaru. 10-centimetrová vrstva snehu teraz nerobí žiadne problémy, pretože kráčame takmer po rovine a nie je tu ani ľad. Asi kilometer nad dedinou Nedožery, kde bol cieľ dnešnej 13-kilometrovej túry, si všimneme nevysoký kopček s kovovým dvojkrížom. Okolo sú lavičky a stoly, zrejme sa tu konávajú nejaké náboženské obrady. Dáme foto aj tu a potom ešte pri ohrade s tromi krásnymi tmavými koňmi. Prikŕmime ich trávou, pohladkáme a schádzame do Nedožier, kde na terase reštaurácie čakáme pri teplých nápojoch na posledných horcov. Práve tu prebieha oslava päťdesiatky, dnu sme sa preto nedostali a neboli nám dopriate ani jedlá. Nevadí, dojeme svoje kaloricky bohaté chleby so salámou či paštétou, poponúkame sa sladkosťami a o druhej hodine vyrážame na cestu domov. Ľ. Mazán, Tempo, 14.3.2022 |
|
Druhú februárovú sobotu sa do posledného miestečka naplnený autobus vybral s turistami z klubu Horec do pohoria Oravská Magura. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch návštev tejto oblasti, kedy sme zažili nevľúdne počasie a najmä hmlu, tentoraz bolo na Orave bezoblačno, a tak nielen pešiaci, ale aj lyžiari sa po celý deň mohli pri svojich športových aktivitách vystavovať slnečným lúčom. |
Väčšina z nás sa zo sedla pod Kubínskou hoľou vydáva dole k chate. Tí zdatnejší sa rozhodli navštíviť ešte 1396-metrový vrch Minčol. Ten sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii s vzácnymi pralesovitými porastami. Snehu však na planine bolo dobre vyše metra a takmer každý krok znamenal zaborenie sa jednou nohou (niekedy aj oboma) do hlbokého snehu. 20-minútový výstup by sa iste predĺžil aspoň na dvojnásobok, tak sa napokon výstup na Minčol nekonal. Strmým náučným chodníkom sme preto všetci zišli do chaty. Viaceré informačné panely slovne i obrazovo popisovali zvieratá žijúce v tejto lokalite – medvede, vlky, rysy a líšky. V chate sme si dopriali dlhý oddych a výborné teplé jedlá i nápoje. Ceny polievok od 3,60 do 5,40 eur nám pripomenuli obdobie socializmu, kedy desiatová polievka v bufete „na stojáka“ tiež stála 3,60. Ibaže korún. Za 30 rokov 30-násobné zdraženie. Okrem 46 pešiakov bolo dnes medzi nami aj osem lyžiarov, ktorí celý deň zjazdovali či bežkovali v známom stredisku SKI PARK Kubínska hoľa. Nachádza sa tu až deväť zjazdoviek rôznej dĺžky a náročnosti, desať kilometrov upravených bežeckých tratí a mnoho vlekov či lanoviek. Napokon (niektorí rýchlejšie, iní pomalšie) schádzame k chate Koliesko na spodnom konci lyžiarskeho areálu. Na parkovisku nás čaká autobus, v útrobách ktorého dnešnú 13-kilometrovú zimnú túru končíme. Príroda nám dopriala úžasné počasie a nádherné výhľady na slovenské veľhory. Ľ. Mazán, Tempo, 28.2.2022 |
|
Presne pol stovky turistov z klubu Horec sa predposlednú januárovú sobotu vybralo do Strážovských vrchov. Tretíkrát vo svojej 22-ročnej histórii si za cieľ dali návštevu známeho, takmer tisícmetrového vrchu Baske. Krásne slnečné počasie a pláne zasypané čerstvým snehom pripravili pre turistov nádherné zážitky. |
Bez prudkých pohybov sme teda podišli k turistickej horskej chate stojacej uprostred lúky. Jej história siaha do roku 1935, kedy sa členovia ski-klubu z Trenčianskych Teplíc rozhodli postaviť horskú ubytovňu s vtedajším názvom „Štúrova chata“. V súčasnosti plní funkciu sezónnej, samoobslužnej turistickej útulne za prítomnosti chatára. Nie je tu zavedená elektrina, takže na svietenie sa používajú petrolejové lampy a vykuruje sa drevom. Je tu 22 lôžok, spoločenská miestnosť pojme do 30 návštevníkov. V chate sme si najmenej hodinu posedeli, ohriali sa teplými nápojmi, oslávili narodeniny našej členky Zlatice. Polievky ani iné teplé jedlá neboli, žiaľ, v ponuke, strávili sme teda vlastné zásoby, ku ktorým okrem rôznych údenín patrili i vianočné medovníky. Počas klesania do cieľa túry prechádzame prírodnou rezerváciou Žrebíky, cez ktorú vedie i náučný chodník. Kúsok odbočíme na vyhliadkovú Bukovinskú skalu, odkiaľ v hĺbke pekne vidíme podhorské dedinky ako Slatinu či Slatinku nad Bebravou. Ešte pol hodinu po modrej značke a schádzame do Krásnej Vsi, kde naša druhá tohtoročná túra končí. Zdolať 21 kilometrov s nemalým prevýšením bolo v snehom zaviatej krajine celkom náročné. Tak či tak je oveľa lepšie prežiť slnečnú zimnú sobotu v prírode na čerstvom vzduchu a nechať sa aspoň trošku poštekliť slnečnými lúčmi, ako medzi múrmi bytu sledovať zo všetkých médií, koľko pozitívnych, hospitalizovaných a obetí covidu zase za posledný deň pribudlo. Bez trénovania imunitného systému sa ani niet čomu čudovať. No a turisti ako zodpovední ľudia navyše dodržiavajú základné hygienické opatrenia: na každej zastávke si doprajú účinnú tekutú dezinfekciu, proti ktorej nemá šancu žiaden omikron :-) Ľ. Mazán, Tempo, 31.1.2022 |
|
Prvá pre členov turistického klubu Horec nielen čo sa týka tohto kalendárneho roka, ale prvýkrát sme sa spolu vybrali na tento zaujímavý, i keď nevysoký vrch v pohorí Tribeč. Stalo sa tak 8. januára a 58 milovníkov prírody si užilo peknú zimnú slnečnú sobotu. |
Z Vrchory je iba kúsok k ďalšiemu zaujímavému prírodnému cieľu, ktorým je Michalov vrch. Ide o bralnatý kopec, na ktorom bolo identifikované laténske hradisko s akropolou z 1. storočia pred naším letopočtom a tiež hradisko z raného stredoveku. Dajú sa tu vidieť základy kamenného hradu vybudovaného v roku 1200. Vo svojej dobe patril k najväčším na Slovensku. Z blízkych skál nazvaných Pekná vyhliadka bol skutočne pozoruhodný výhľad na horné Ponitrie, Strážovské vrchy, Fatru a zasnežený Vtáčnik. Po skalnatom hrebeni strmo klesáme do osady Ondrášová a popri kolačnianskom rybníku sa cez pole dostávame pod vrch Šípok ku krížu a lavičke. Asi polovica turistov ešte vybehne na vrchol. Tam sa tretíkrát počas dnešnej túry zapisujeme do vrcholovej knihy. Štvrtý zápis robíme na Skale nad Malými Uhercami, odkiaľ je pekný výhľad na obec a časť mesta. Menej náročná túra s dĺžkou asi 18 kilometrov bola pre horcov akousi novoročnou rozcvičkou. Nabudúce nás čaká trošku náročnejšie Baske a potom Kubínska hoľa i s možnosťou lyžovania. Ľ. Mazán, Tempo, 17.1.2022 |
|
Posledný minuloročný deň sa o deviatej ráno zišlo pri dolnom pomníku približne 35 milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval siedmy ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo teplé, nikde žiaden sneh. Vlniaci sa had tiel stúpal serpentínami cez horný pomník pod vysoké napätie. Tam si účastníci vychutnali nielen prinesené vianočné pečivo, ale aj výhľad na okolité vrchy. Vládla mierna inverzia, takže spod bielej peny vytŕčali iba vrcholky blízkych kopcov ako Šípok, Chlmok, Rokoš alebo Vtáčnik. |
Podľa odporučenia na internetovej stránke si každý účastník priniesol svoju vlastnú šáločku, aby sme plastovými pohárikmi nezanášali prírodu. Okrem horúceho vareného vínka a mnohých druhov sladkostí kolovala medzi labužníkmi aj klobása, slaninka, syr, slané pagáčiky a iné dobroty. Prichádzali ďalší a ďalší turisti, takže napokon sa po vrcholovej plošinke premávalo vyše 80 ľudí a štyria predstavitelia psieho plemena. Inverzia postupne slabla, ukázalo sa slnko a naskytol sa pekný výhľad na hrebeň Tribeča a Považského Inovca. Dobrý zrak mohol rozoznať aj Topoľčiansky hrad. Po skončení hostiny sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev, zaspievali si niekoľko ľudových piesní a pomaly schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto cez chatu Ondrej či inými cestičkami. Posledná, teda pätnásta minuloročná akcia turistického klubu Horec sa vydarila, a tak sa môžeme s chuťou pustiť do ďalšieho ročníka. Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022 |
|
Vianočné podujatie turistického klubu Horec a ďalších klubov z regiónu Prievidza pripadlo tento rok na pondelok 27. decembra. I keď nebolo slnečno ako deň predtým, postupne sa na vrchole Žarnova stretla asi stovka turistov. Žarnov je výrazný skalný útvar sopečného pôvodu s výškou 840 metrov a leží na okraji bočného hrebeňa pohoria Vtáčnik. Počas tohtoročného výstupu sa na kopci nachádzalo asi 15 centimetrov snehu. Priamo horcov prišlo na Žarnov 45. Okrem nich sa zúčastnili aj Nováčanci, Oslanci, Skačanci, Kolačanci, Veľkouherčanci a mnohí ďalší milovníci prírody. Tí si z výšky vychutnávali ďaleký výhľad do okolia. Videli sme stúpajúcu paru z chladiacich veží našich dvoch atómových elektrární, ako i okolité horstvá obklopujúce hornonitriansku kotlinu. Na západe sa dokonca črtali Malé Karpaty so Zárubami. Výhľad bol naozaj perfektný. |
Po zvítaní a poponúkaní sa vianočnými koláčikmi, po zápise do vrcholovej knihy rozdali členovia výboru turistické kalendáriky s fotografiou impozantného Budzogáňa, ktorý sme navštívili na jeseň. Dvaja naši turisti si trasu predĺžili a cez Sladnú skalu došli až na Buchlov. Asi po hodine pobytu na vrcholovej planine Žarnova sme postupne začali schádzať dole. Väčšina opäť po žltej značke, ale keďže chodník bol poriadne vyšmýkaný, lepšie sa zostupovalo okolo poľovníckej chaty. Reštaurácia Red Dollars nebola otvorená, takže po zostupe k Bridovym štálom sme nasadli do áut a okolo jednej hodiny sa vybrali späť do svojich domovov. Ľ. Mazán, Tempo, 10.1.2022 |