Pri mohutnom Kľackom vodopáde

     Lúčanskej Fatre dominuje vrch Kľak s typickým, nezameniteľným tvarom. Pod ním sa nachádza 30 metrov vysoký kaskádovitý vodopád. Práve tam smerovali poslednú marcovú sobotu kroky päťdesiatich šiestich horcov. Keďže toľko ľudí by sa do autobusu nezmestilo, išlo aj jedno naplnené auto.

     Z dedinky Vrícko vyrážame popri potoku Vríca ku križovatke ciest s názvom Bak. Chodník je po daždi poriadne zablatený, takže podobne ako minule, i dnes sa musíme čvachtať v bahne. Nevadí, hlavne že neprší. Cestou si všímame staré duby a buky zvláštnych tvarov. Po slabých dvoch hodinách prichádzame ku Kľackému vodopádu. Nachádza sa v nadmorskej výške 990 metrov a je národnou prírodnou pamiatkou a zároveň i chráneným výtvorom. Predmetom ochrany je samotný vodopád dotvorený kaskádami a obrími hrncami. V okolí rastú mnohé chránené, či dokonca ohrozené rastliny a tiež druhy indikujúce zachovalé pralesovité porasty. Vody bolo dnes dosť, takže 30-metrový prírodný úkaz pôsobil mohutným dojmom ako na pohľad, tak i svojím hukotom. Fotografovaniu nebolo konca-kraja. Spenená voda stekala po skalách a s vírením a bublaním pokračovala ako potok ďalej do doliny.

     Našou druhou zastávkou bola útulňa na lúke Javorinka. Sympatický domček so zelenou strechou slúži ako dočasné útočisko turistom, ktorých zastihlo nepriaznivé počasie alebo blížiaca sa noc. Je tu piecka, stôl s lavicami, drevené lehátka na prenocovanie, na stenách fotografie a samolepky, na kredenci panvice, príbory a v policiach strukoviny, koreniny či horčica. Čo viac si môže unavený diaľkošľap želať? Dokonca na stole nás čakala nedopitá fľaša tatranského čaju. To veru nedostanete ani v interhoteli. Počas oddychu a rozhovorov sa dozvedáme, že zopár turistov dnes videlo medvedie exkrementy. Ktovie, prečo okrem rastlinných zvyškov obsahovali aj šnúrky od vibrám :-)

     Vo vyšších polohách sa začína objavovať sneh. Na suchých ostrovčekoch vidno klíčiace snežienky. Je ich tu neúrekom, miestami nie je kam stúpiť, aby sme ich biele hlávky nepoškodili. Uprostred rozľahlej lúky sa sčista-jasna zjavil nečakaný skalný útvar. Hor’ sa naň spraviť si zopár záberov. Odtiaľ už vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Kľak. Popri menšej jaskyni, na dne ktorej sa dnes nachádzali ľadové kvaple – stalagmity, prichádzame na 1352-metrový vrchol Kľaku. Je to výrazný hôľnato-skalnatý vrch a zároveň výborný vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na všetky okolité pohoria. Vďaka nezameniteľnému vzhľadu je rozpoznateľný a viditeľný od Rajeckých Teplíc až po Bystričany. Na vrchole je umiestnený dvojkríž, pri ktorom sa často konajú organizované stretnutia turistov. Pod vrcholom, na súčasnej zelenej turistickej trase, stála v minulosti horská chata. Dôkazom sú ostatky základov a dobová fotografia z roku 1947 umiestnená na skale. Trochu sa nám zamračilo, ale i tak máme pekný výhľad na Martinské hole, Veľkú Fatru a Strážovské vrchy, v diaľke vidno i Vršatské bralá. Po pol hodine začína snežiť. Nepadajú však typické snehové vločky, ale malé biele guličky podobné polystyrénu. Treba sa pobrať ďalej.

     Po červenej magistrále prichádzame k Ostrej skale, odkiaľ je tiež pekný kruhový výhľad, napríklad do Rajeckej doliny. Veľmi strmým, spočiatku zasneženým, neskôr zablateným, teda poriadne šmykľavým chodníkom, klesáme do Vríčanského sedla. Mnohí z nás sa nevyhli pádom, niekedy i bolestivým. V sedle na spílených kmeňoch si doprajeme zaslúžený oddych a studený obed. V tráve rastú šafrany, podbele a ďalšie jarné kvietky. Čaká nás ešte miernejší zostup na križovatku Bak a odtiaľ už známou cestou popri potoku späť do Vrícka. I keď 14-kilometrová túra s prevýšením 850 metrov v blate a snehu bola pre niekoho dosť náročná, všetci ju bez vážnejších problémov zvládli a presne o pol štvrtej mohol autobus štartovať na cestu domov.