Uverejnené články o TK Horec v roku 2024


Najnáročnejšia, ale najkrajšia

      To sú prívlastky, ktoré by sme mohli dať túre zorganizovanej klubom Horec predposlednú augustovú sobotu. Smerovala do Vysokých Tatier, kde bolo cieľom vyšplhať sa na 2230-metrový Jahňací štít. Pozvanie na akciu prijalo až 56 turistov, takže okrem autobusu sa na púť vybralo aj jedno auto.

       Dvanásty tohtoročný zájazd horcov sa uskutočnil za krásneho slnečného počasia. Pred deviatou hodinou vyrážame z Kežmarskej Bielej vody, čo je parkovisko a zároveň východzí bod k Brnčalovej chate. Dolinou Bielej vody sa dostávame k Šalviovému prameňu a odtiaľ po nie príliš pohodlnej štrkovej ceste k Zelenému plesu. Jazero má skutočne krásnu zelenkavú farbu. Plávajú v nej kačice a okolo sa prechádza množstvo ľudí. Dnes je veru všade plno; pekné počasie vylákalo do Tatier okrem našincov aj mnoho Poliakov, zopár Ukrajincov a kde-tu sa ozve i ľúbozvučná maďarčina :-) Vedľa plesa stojí známa Brnčalova chata, nad ktorou sa vypína mohutný Kežmarský štít. Pred okienkom na výdaj stravy sa tiahne dlhočizný rad, ktorý trčí až von z budovy a končí kdesi na schodisku. Čakanie na jedlo odhadujeme najmenej na pol hodiny. Vytiahneme si teda svoje zásoby a hodujeme pri drevených stoloch obkolesených nádhernou prírodou. Na nápoje sa až tak dlho čakať nemuselo, pretože na prízemí chaty bol otvorený ďalší bufet venujúci sa iba čapovaniu kofoly a pivka. Múdry to nápad. Z rozhovorov pri stole vyplynie, že po ceste hore niekto stretol líšku, niekto zase kŕdeľ krkavcov. Iba kamzíkov dnes akosi nebolo.

      Po oddychu si približne polovica horcov vyberá veľmi náročný výstup na Jahňací štít, kým druhá polovica si zvolí ľahšiu trasu. Nad chatou vedie k štítu strmý chodník. Počas štverania sa do oblakov nám na cestu okrem prudkého slnka neustále svieti aj mesiac v poslednej štvrti. Po hodine chôdze prichádzame na planinu. Nachádza sa tu Červené pleso, pomenované podľa farby piesku a skál, ktoré sú v ňom. Ochutnáme trochu brusníc, nie sú však celkom zrelé. Míňame ešte dve menšie plieska a potom už nastupujeme do príkreho svahu, v ktorom sú najťažšie úseky zabezpečené reťazami. Ľudstvo postupuje pomaly, treba si vystáť – podobne ako pri bufete – dlhší rad. Počas výstupu počujeme zvuky fujary. Reku, nejaký trubač oznamuje na chate presný čas. Nás čas dnes nenaháňal, odchod domov sme si určili tak, aby každý stihol to, čo si naplánoval. Nad reťazami vchádzame do sedla a potom ešte niekoľko desiatok výškových metrov na samotný vrchol. Výhľad je fantastický, malebné sú najmä Belianske Tatry, do ktorých je vstup už niekoľko desaťročí zakázaný. Okrem nedostupných skalnatých vrchov ako Ždiarska vidla a Havran vidíme aj vrchol Monkovej doliny, kde pred pár týždňami spôsobil prívalový dážď tragickú udalosť.

       Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa k vrcholu Jahnacieho štítu blíži onen trubač a v rukách nesie nefalšovanú fujaru trombitu. Ona má niečo cez dva metre, fujarista je od svojej partnerky menší, oblečený v kroji, má malú pastiersku kapsičku a obuté iba nízke krpce pripevnené k nohám remienkami. Nuž, v takomto teréne je to dosť odvážne. Spoznávame v ňom turistu z prievidzského klubu, ktorý tu bol náhodou zrovna dnes tak ako my na vysokohorskej túre. Porozprávame sa, pofotíme, zatrúbi nám na odchod a my sa zberáme dole späť k chate pri Zelenom plese. Výstupom na najvýchodnejší bežne prístupný štít sme prekonali rekordné prevýšenie 1450 metrov, takže si znovu zaslúžime nejaké to občerstvenie.

      Druhá naša skupina sa vydala okolo Trojrohého plesa k Veľkému Bielemu plesu. V minulosti tu stála Kežmarská chata, ktorá vyhorela. Plánuje sa jej obnova. Pleso je obrastené množstvom chránených kvetov. Nachádza sa tu križovatka viacerých turistických trás. Jedna vedie do Zadných meďodolov, kde sa pred pár stovkami rokov ťažila meď. Druhá trasa, kadiaľ sa vybrali aj naši turisti, ide opačným, teda východným smerom. Popod hlavný hrebeň Belianskych Tatier sa dostali k chate Plesnivec. Tá stojí na konci Doliny siedmich prameňov. Poskytuje stravu a celoročné ubytovanie. Horci si aj tu oddýchli a nabrali síl na posledný úsek, a ten viedol okolo Šumivého prameňa do Tatranske Kotliny. Tam už čakal autobus, ktorý otvoril dvere najprv tejto skupine turistov a po ceste domov zobral pri Bielej vode ešte výškošľapov. I keď túra bola skutočne veľmi náročná, najmä čo sa týka prevýšenia, nádherný slnečný deň s krásnou tatranskou prírodou obohatil všetkých o nové, neopakovateľné zážitky vrátane nečakanej fujarovej šou. Zamračiť sa dá iba pri cenách niektorých služieb, ktoré sú v našich veľhorách priam vydieračské.

Ľ. Mazán, Tempo, 9.9.2024



Na Veľkej Javorine

      Namiesto Nízkych Tatier, kde meteorológovia predpovedali hustý dážď, sa štyridsiatka horcov vybrala prvú augustovú sobotu do pohoria Biele Karpaty. V pláne mali vystúpiť na ich najvyšší vrchol Veľkú Javorinu, občerstviť sa v Holubyho chate a vyliezť na 40-metrovú rozhľadňu Jelenec.

       Po príchode do Starej Myjavy, kde 21-kilometrová túra začínala, nás čakala zamračená obloha. Hlavne, že nepršalo. Po miernom výšľape na lesnú križovatku Krúžok, kde stál pekný náučný panel, sa ocitáme na štátnej hranici s Českom. Po nej kráčame na Kubíkov vrch a k Dibrovmu pomníku. Generál Iľja Dibrov bol veliteľ 2. Stalinovej partizánskej brigády, ktorá oslobodzovala Československo. Na tomto mieste generál na jeseň roku 1944 padol. Pokračujúc po hranici na vrchol pohoria sa pomaly tvorí hmla. Počas chôdze oddychujeme vo viacerých altánkoch a prístreškoch. Po príchode na 970-metrovú Veľkú Javorinu si prezrieme kameň s nápisom „Tu bratia vždy sa stretať budú.“ Vrch, opradený povesťami a ospevovaný v mnohých piesňach, je totiž symbolom česko-slovenskej vzájomnosti a každý rok sa tu konajú stretnutia našich bratských národov. I dnes tu stretáme viacero Moravákov a Čechov. Hmla tak zhustla, že keď sme prišli ku kužeľovitému vysielaču pod vrcholom, viditeľná bola iba jeho spodná tretina.

      Spoločné fotografie sme v takomto počasí ani nerobili. Radšej schádzame k Holubyho chate, kde si doprajeme dlhší oddych a teplé jedlá z poctivej domácej kuchyne. Ubytovňa bola postavená pred 101 rokmi a je pomenovaná podľa Jozefa Holubyho, významného prírodovedca a botanika, ktorý organizoval zbierku na jej postavenie. Okrem stravy poskytuje chata aj celoročné ubytovanie a jej súčasťou je i miestnosť s knižnicou.

      Po dokonalom oddychu schádza väčšina horcov do dediny Cetuna, kde je cieľ dnešnej túry. Zo desať účastníkov však pokračuje po štátnej hranici na vrchol Jelenec. Nachádza sa tu schátralá vojenská základňa z čias socializmu a veža vysielača, teraz prerobená na rozhľadňu. Kovová konštrukcia sa týči do výšky 40 metrov, čo je viac ako 12-poschodový činžiak. Veža má päť poschodí a každé dve susedné sú spojené kolmým 8-metrovým rebríkom. Vylezenie na najvyšší bod rozhľadne je skutočne adrenalínový zážitok a nie je to veru pre každého. Ani z našich desiatich turistov sa tam neodvážili všetci. Úplne hore, kde nás vítala slovenská a česká zástava, poriadne fúkalo, ale výhľad bol fantastický. Ako na slovenskú, tak aj na moravskú stranu. Doobedňajšia hmla sa stratila a objavilo sa slnko, takže bolo vidno doďaleka, napríklad aj náš Vtáčnik a Tribeč, ale tiež známe Vršatské bralá. Potom už popri Lesníckej chate pod Javorinou schádzajú i výškolezci do Cetuny, aby o štvrtej hodine nasadli do autobusu, ktorý ich okolo hradov Beckov a Trenčín doviezol domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 19.8.2024



Stovka turistov pri rakúskych vodopádoch

      Dva autobusy a jedno auto sa druhú júlovú sobotu vybralo na návštevu našich juhozápadných susedov. 50 kilometrov od hlavného mesta Rakúska sa nachádza pohorie Viedenské Alpy. A v ňom sa skrýva sústava nádherných vodopádov Myrafälle, i divoká roklina Steinwandklamm.

       Po takmer štyroch hodinách cestovania prichádzame do menšej rakúskej dedinky Muggendorf. Po zaparkovaní dopravných prostriedkov si kupujeme lístky na vstup do tiesňavy s vodopádmi. Pre dospelého bolo vstupné až 7 eur, ale poskytnutá množstevná zľava nám jedno euro ušetrila. Objekt tesne vedľa priezračného jazierka neslúži iba na predaj lístkov a poskytovanie reštauračných služieb, ale jedná sa o vodnú elektráreň, ktorá vznikla pred 110 rokmi. Tiesňava, do ktorej vchádzame, sa nazýva Myrafälle. Preteká ňou potok Myra a ten vytvára úchvatnú scenériu viacerých vodopádov. Ponad ne nás prevádza sústava 26 drevených mostíkov a rebríkov. Obdivujeme machom obrastené skaliská, skalné pukliny, menšie i väčšie vodopády, fotíme si prúdy spenenej vody. Po prekonaní 125-metrov vysokej tiesňavy, ktorá však nie je príliš dlhá, oddychujeme v hostinci Karnerwirt. Nepohrdneme ani pivom za päť eur a teplým jedlom. Z náučných tabúľ a prospektov sa dozvedáme, že okolie vodopádov bolo osídlené už pred viac ako štyritisíc rokmi.

      Po oddychu a prechode otvoreným terénom vstupujeme do lesa a štveráme sa na vrch Hausstein. Pod vrcholom vidno nepatrné zvyšky ruín hradu rovnomenného názvu. Pri chate Jagasitz je križovatka turistických trás. Červená značka nás zavedie k ústiu rokliny Steinwandklamm. Je to náš druhý dnešný naplánovaný cieľ. Najdivokejšia tiesňava v oblasti Viedenských Álp bola oficiálne otvorená v roku 1884. Opäť nás ňou prevádzajú pohodlné mostíky a rebríky.

       Vo vyšších pasážach sa chodník rozdeľuje na dve vetvy. Jeden je akčnejší a volá sa Rudolf Decker Steig. Zaistená cesta (ferrata) vedie niekoľkými malými jaskyňami a čakal nás i 15-metrový kolmý železný rebrík. Kto si netrúfal, mohol ísť chodníkom v smere potoka a prekážku obísť. Opatrne lezieme vyššie a vyššie, prekonávame značné prevýšenie, až sa dostávame do poslednej jaskyne s názvom Turkenloch – Turecká diera. Nie je puklinová, ale bola vymytá vodou. V nej si svietime lampášmi, mobilmi či čelovkami, pretože je tu skutočne tma. Priamo vnútri jaskyne je taktiež niekoľko menších drevených rebríkov.

      Po vyjdení na svetlo božie si poriadne oddýchneme, veď roklina dala niekomu skutočne zabrať. Počkáme ostatných a spolu schádzame späť k chate Jagasitz, ktorá je dnes zavretá. Niektorí naši turisti pre veľký úspech celú roklinu s ferratou prejdú ešte raz. Túru končíme tam, kde sme ráno začínali – v reštaurácii pri jazierku s vodnou elektrárňou. Deti sa mohli povoziť na malej kompe alebo preskakovať priezračnú zelenkavú vodu po veľkých kameňoch. Možno trochu nepozornosti, možno zmätočné značenie jednotlivých trás však spôsobilo aj to, že zopár našich účastníkov trošku poblúdilo. Napokon sme sa všetci našli a s miernym zdržaním auto i autobusy vyštartovali na cestu domov. Konštatujeme, že ako v Maďarsku, ktoré sme navštívili v jarných mesiacoch, tak i tu v Rakúsku nie sú turistické značky tak precízne vypracované ako na Slovensku. Nezriedka sa stretávalo viac ciest rovnakej farby, na smerovníkoch k jednotlivým cieľom nebol uvedený čas chôdze, ani kilometre. Možno nie každý vie, že s turistickým značením sa začalo ešte v 17. storočí, a to práve na Slovensku, konkrétne v Štiavnických vrchoch.

      Dnešná 11-kilometrová túra, ktorá sa niesla v znamení vodopádov, jaskýň, rebríkov a mostíkov, nám priniesla množstvo neopakovateľných zážitkov. Najbližšie sa spolu vyberieme do Nízkych Tatier zdolať Poľanu, Bôr a Sinú a potom do Vysokých Tatier na Jahňací štít.

Ľ. Mazán, Tempo, 5.8.2024



Horci v Malej Fatre

      Poslednú júnovú sobotu sa turisti z klubu Horec vybrali do oblúbeného a hojne navštevovaného pohoria Malá Fatra, ktorá je zároveň i národným parkom. V pláne mali pozrieť si Šútovský vodopád a vystúpiť na 1647-metrový vrch Chleb.

       Pôvodne sa túra mala uskutočniť o tri týždne skôr, ale nepriaznivé počasie donútilo turistov termín zmeniť. A spravili dobre. Dnes bolo po celý deň slnečno, v najhoršom prípade polojasno. Od motorestu Rieka, kam nás doviezol pred deviatou hodinou autobus, kráčame po lese k Šútovskému vodopádu. Je to najvyšší vodopád v Malej Fatre a zároveň 4. najvyšší na Slovensku. Tvorený je Šútovským potokom a jeho výška dosahuje úctyhodných 38 metrov. Chodník vedúci k tomuto prírodnému úkazu je vybavený informačnými panelmi oboznamujúcimi s faunou, flórou, vodnými tokmi i geológiou Šútovskej doliny. Po príchode k vodopádu s radosťou zisťujeme, že vody je v súčasnosti dosť, takže si vychutnávame mohutnosť a krásu vodného závoja, ktorý sa vytvára z kvapiek.

      Po dokonalom zaznamenaní vodopádu našimi mobilmi a fotoaparátmi sa veľmi strmým chodníkom poberáme ďalej. Čakajú nás Mojžišove pramene. Je to sústava žriediel vyvierajúcich z malofatranského svahu. Jeden z prameňov stráži urastená hnedá ropucha. V okolí rastú purpurové klinčeky, materina dúška, voňavá mäta a mnoho ďalších druhov rastlín. Namáhavo stúpame vyššie a vyššie, podchvíľou oddychujeme, osviežujeme sa vodou z potôčikov. Vo vyšších polohách sa objavujú čučoriedky. Po viac než troch hodinách chôdze prichádzame na križovatku Kopiská. Asi polovica účastníkov sa rozhoduje, že na samotný Chleb nejde; znamenalo by to k už prekonanému 1000-metrovému prevýšeniu pridať ďalších 250 výškových metrov. Zamieri si to preto k chate.

      Tí zdatnejší stúpajú a postupne sa dostávajú do sedla Pod Hromovým. To sa už nachádza v hlavnom hrebeni Fatry. Po červenej značke prekonávame hôľnatý kopec Hromové a prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry Chleb. Ten je súčasťou národnej prírodnej rezervácie s rovnomenným názvom. Rezervácia sa vyznačuje vzácnym rastlinstvom a živočíšstvom, predmetom ochrany je však aj tunajšia neživá príroda, najmä zaujímavé skalné bralá, rokliny a kamenné moria. Vrchol Chlebu je vynikajúcim vyhliadkovým bodom. I nám ponúka výhľad na Veľký a Malý Kriváň, oproti sa zase výpína Veľký a Malý Rozsutec, v diaľke vidno i Choč. Pooddychujeme, ponapájame sa a keďže sme na Chlebe, jedného vtipkára napadlo položiť na stĺpik so smerovými tabuľami obložený chlieb so salámou a paprikou. Tak teda dobrú chuť.

      Strmším klesaním sa dostávame do známeho Snílovského sedla, kde je horná stanica lanovky. Ňou si turisti uľahčujú cestu z Vrátnej doliny na hrebeň Fatry. Kto si však trasu určite neuľahčil, bolo niekoľko desiatok bežcov, ktorých stretávame počas celého dňa. Dozvedáme sa, že práve prebieha akcia Fatranská stovka, v rámci ktorej musia za jeden deň prebehnúť po Krivánskej a Lúčanskej časti sto kilometrov. Nuž, i keď sú zrejme dobre trénovaní, v takomto teple to nie je žiadna sranda. My sa zo sedla dostávame k chate pod Chlebom. Je to najvyššie položená turistická horská chata v tomto pohorí. Je celoročne otvorená a jej súčasťou je i reštaurácia. Zásobovaná je autami, nie nosičmi. Doprajeme si tu teplé jedlá a studené nápoje, dobre si oddýchneme a porozprávame sa s bežcami. Poslednou našou dnešnou etapou je prudký zostup po bývalej zjazdovke do Šútova a odtiaľ k autobusu, ktorý nás celý deň čaká pri motoreste Rieka. V blízkosti sa nachádza bývalý kameňolom. Ten je posledné roky zaplavený vodou. Pekné počasie a zaujímavé prostredie sem dnes prilákalo stovky návštevníkov, ktorí sa kúpu, opaľujú, ba niektorí vyznávajú i nudizmus. K plavcom sa pridáme aj my a v osviežujúcej vode zmyjeme prach z dvadstatich prejdených kilometrov. Po večeri v motoreste sa obohatení zážitkami v prírode vydáme na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 8.7.2024



Prvý raz spolu na Čabradi

      I ked za vyše 24 rokov existencie turistického klubu Horec sa toho pochodilo neúrekom, ešte nikdy neboli horci v Krupinskej vrchovine. A tak sa druhú júnovú sobotu za krásneho slnečného počasia vybrala presná päťdesiatka cestovateľov spoznávať i túto časť stredného Slovenska. Cieľom bola návšteva hradu Čabraď a bývalého opevneného kláštora Bzovík.

       19-kilometrová túra začala v menšej obci Hrušov. Pozreli sme si rázovitú stavbu – hrušovský amfiteáter Hontianska paráda so vztýčenou miestnou vlajkou, pofotili si vínne pivnice vytesané do tufových skál, ktoré boli vytvorené sopečnou činnosťou. Po náučnom chodníku sme vystúpili na menší vrch Stráň, na ktorom sa nachádza kalvária. Prvým významnejším cieľom dnešnej túry bola rozhľadňa na Prašnom vrchu. Je drevená, trojposchodová, vysoká asi 15 metrov. Keďže Krupinská planina je iba mierne zvlnená bez výrazných prevýšení, z veže sa nám ponúkali atraktívne výhľady na okolitú krajinu. Z vyhliadkovej plošiny bolo vidno aj ďalšiu rozhľadňu na Opavskej hore. Po zápise do návštevnej knihy schádzame z Prašného vrchu dole a pokračujeme nenáročnou značkovanou cestou na sever. Cestou nás svojimi plodmi obdarúvajú sladučké divé i záhradné čerešne, v tráve nachádzame lesné jahody, šťastlivci našli aj niekoľko hrabákov, suchohríbov či kuriatok. Nad krajinou poletujú bociany, v tráve šuchocú jašteričky a hady. Všetko žije a je v pohybe. Nečudo, veď ani nie o týždeň už príde prvý letný deň.

      Po vyjdení z lesa nás milo prekvapí drevená šípka s nápisom „U bylinkárky“. Vydáme sa smerom, kam ukazuje a po chvíli dôjdeme k menšiemu domčeku. Predávajú tu sušené liečivé bylinky, v ponuke je napríklad niekoľko desiatok druhov voňavej mäty. V popoludňajších hodinách prichádzame k rozľahlej zrúcanine hradu Čabraď. Stojí nad dedinou nad Čabradský Vrbovok. Horný hrad kedysi tvorila veža, rozľahlé nádvorie s palácmi a hospodárskymi budovami. Vstup bol cez severnú bránu s padacím mostom. Na juhu je brána s vežou a strieľňami. Zrúcanina je mohutná a impozantná, s niekoľkými nádvoriami. V súčasnosti sa rekonštruuje. O histórii stavby sa dozvedáme z informačných tabúľ. Medzi ruinami pobudneme takmer hodinu, presnoríme aj podzemné priestory, z ktorých vyletúvajú netopiere.

       Poslednou dnešnou zastávkou je Bzovík – goticko-renesančná protiturecká pevnosť a zároveň bývalý benediktínsky kláštor. Leží na nízkej vyvýšenine južne od rovnomennej obce. Kláštor s opátstvom bol založený okolo roku 1130. Neskôr tu vzniklo prepoštstvo, ktoré sa postupne stalo najväčším feudálnym panstvom v Honte. V roku 1530 napadol kláštor Žigmund Balassa a po vyhnaní rehoľníkov začal s veľkolepou prestavbou objektu na protitureckú pevnosť. V súčasnosti je bývalý kláštor opevnený vysokým múrom a na každej svetovej strane stojí jedna veža. Niektoré slúžili ako pozorovateľne či strieľne. Vstup do objektu je voľný. V strede veľkého nádvoria sa nachádza románsky kostol. Zo samotného kláštora zostali len základy a fragmenty múrov. Po obhliadke netradičnej stavby schádzame do dediny, kde práve prebiehajú majstrovstvá vo varení gulášu. Dvadsať kotlov s obľúbeným jedlom, dvadsať súťažiacich tímov, stánky s nápojmi, hudba, tombola... Za symbolickú cenu 1 euro dostávame voňavý danielí guláš. Aleže bol výborný. Podaktorí si aj dupľu vypýtali a dobrý obed pivkom samozrejme zapili.

      Príjemných zážitkov a zaujímavých objektov bolo na dnešnej spoznávacej túre neúrekom: amfiteáter Hontianska paráda, tufové vínne pivnice, kalvária, rozhľadňa na Prašnom vrchu, hrad Čabraď, kláštor Bzovík a gulášové hody. Neprekazil nám ich ani pokazený autobus nad Banskou Štiavnicou, ktorý nezvládol strmé stúpanie so štyrmi tonami ľudských tiel. Šoférovi spolu s naším turistom a traktoristom Petrom sa ho podarilo opraviť, a tak sme pred ôsmou hodinou šťastne dorazili do cieľa.

Ľ. Mazán, Tempo, 24.6.2024



Turisti v Slovenskom raji

      Druhú májovú sobotu sa takmer šesťdesiat milovníkov prírody z klubu Horec vybralo na návštevu jedného z našich najkrajších pohorí – Slovenského raja. Namiesto notoricky známych roklín ako je Suchá Belá, Veľký Sokol či Piecky tentoraz zamierili do južnej časti. Cieľom bolo prejsť Zejmarskú roklinu a vystúpiť na Havraniu skalu.

       Trochu zamračená, ale našťastie nie upršaná sobota bola tým správnym dňom, kedy na túrach nie je ani priveľmi teplo, ani vlhko. 13-kilometrová trasa začínala v osade Biele Vody. Po zaplatení 3-eurového vstupného vchádzame do Zejmarskej rokliny. Je to krátka exponovaná tiesňava, jediná v južnej časti Slovenského raja. Výstup cez strmé skalné terasy bol zabezpečený rebríkmi, stúpadlami a reťazami. Po úzkých chodníkoch a kameňoch, po potoku a rebríkoch sa dostávame k Nálepkovým vodopádom. Je to sústava viacerých kaskádovitých vodopádov pomenovaná podľa kapitána Jána Nálepku, hrdinu bojujúceho v neďalekom okolí proti fašistom. Nad nimi zíva veľká skalná diera, je tu i niekoľko previsov a príkrych brál.

      Po prechode touto kratšou roklinou, pred koncom ktorej je pekne upravená studnička, sa dostávame na rozľahlú planinu s názvom Geravy. Nachádza sa tu menšia zoo s pštrosmi, diviakmi a baranmi. Stojí tu moderný horský hotel, ktorý nám ponúkol teplé jedlá a studené nápoje. Z obce Dedinky sem vedie aj lanovka, my sme však 230-metrové prevýšenie zdolali peši. Po nakŕmení nielen seba, ale aj dvoch mačiek, ktoré sa motali okolo lavičiek, pokračujeme do Malých Zajfov. Ide o prírodnú rezerváciu, kde sa z náučných panelov dozvedáme, že v okolí žije okrem vysokej, srnčej a čiernej zveri aj rys ostrovid, vlk dravý, salamandra škvrnitá, sokol myšiar, sova obyčajná, žlna zelená a niekoľko druhov hadov. Na tabuli sú vyobrazené nielen podoby týchto zvierat, ale aj ich stopy. Ďalšou zaujímavosťou, ktorú sme navštívili, bol Občasný prameň. Je to ojedinelý krasový útvar, kde voda z tohto prameňa vyteká len občas. Tento jav sa vysvetľuje tým, že prameň je napojený na jaskynný systém s chodbami v tvare obráteného písmena V. Ak vodný stlpec dosiahne jeho vrchol, voda prepadne cez krasový sifón a otvorom v zemi vytečie na povrch. Začiatok vyvierania ešte donedávna ohlasoval tzv. klepáčik – dômyselné zariadenie podobné vodným mlynom. Dnes sme šťastie nemali, prameň mal prestávku.

       Strmým výšľapom sa dostávame na Havraniu skalu – výrazný bralnatý vrchol poskytujúci jeden z najpôsobivejších výhľadov na Slovensku. I nám sa naskytli zaujímavé pohľady, okrem iného aj na Kráľovu hoľu, ktorá bola čiastočne zasnežená. Pod skalou sa nachádzajú štyri jaskyne. Najväčšia z nich, ktorú sme aj preskúmali, mala dĺžku 39 metrov. Z Havranej skaly klesáme do Stratenského kaňona. Podobne ako Zajfy, aj toto je prírodná rezervácia s náučným chodníkom a panelmi. Po okraji úzkej cestičky sa vypínajú majestátne bralá s mnohými skalnými dutinami. Tečie tu riečka Hnilec, ktorá poskytuje dostatok vlahy pre sýtožlté záružlie močiarne. Napokon prichádzame do dedinky Stratená. Horská obec leží v krásnom prírodnom prostredí. V minulosti sa v jej chotári ťažila medená, niklová a kobaltova ruda. Tie sa spracúvali v miestnej hute.

      Keďže oproti plánu sme túru zvládli o pol hodinu skôr, cestou domov sa ešte zastavujeme pri unikátnom technickom diele – Chramošskom viadukte. Je to pozoruhodná železničná stavba postavená asi pred sto rokmi. Klenbový oblúkový most má výšku až 18 metrov a dĺžku 115 metrov. Deväť kamenných oblúkov nesie koľajnice. I my sme mohli už pri nasadaní do autobusu vidieť, ako viaduktom prefrčal osobný vláčik. Deň plný zaujímavostí a krásnej slovenskej prírody zavŕšili účastníci spevom ľudových piesní. Pri prejazde okolo Kráľovej hole to samozrejme bola pieseň Na Kráľovej holi a pri prechode Heľpou zase To ta Heľpa. V autobuse nás vtipmi a hádankami zabával náš najmladší turista 9-ročný Adamko, ktorý dostal tento zájazd ako narodeninový darček.

Ľ. Mazán, Tempo, 20.5.2024



Turisti objavovali krásy Maďarska

      Šiesta tohtoročná túra klubu Horec viedla za hranice Slovenska. Na pláne bola návšteva Cerovej vrchoviny, v ktorej sa nachádza vrch Karanč s rozhľadňou a kaplnkou, zrúcanina hradu Šalgó a zrekonštruovaný hradný komplex Šomoška.

       Vyše päťdesiat účastníkov doviezol moderný autobus tretiu aprílovú sobotu k južnému hraničnému prechodu Šiatorská Bukovinka. Odtiaľ už vedie žltá turistická značka najprv cez polia a potom bukovým lesom okolo sympatickej studničky na 727-metrov vysoký vrch Karanč. Počasie bolo typické aprílové – chvíľu mrholenie, potom slnko, zrazu náhle mrákava a dážď, znovu slnko, znovu mrholenie – a takto celý boží deň. Na Karanči, ktorým prechádza štátna hranica, sa okrem telekomunikačného vykrývača nachádza 9-poschodová vyše dvadsaťmetrová oceľová rozhľadňa. Poriadne vysoká veža nám poskytla výhľad na protiľahlý kopec s ruinami hradu Šalgo, kam máme namierené v popoludňajších hodinách. Vidíme aj mestá Lučenec a Salgotarián. Po vychutnaní si pohľadov ešte zbehneme kúsok nižšie a pofotíme si pekne upravenú kamennú kaplnku Szent Migrit.

      Po zostupe z Karanča a prejdení železného mostíka vedúcom ponad koľaje vchádzame do obce Somoskoújfalu. Keďže začína pršať, vyše hodiny pobudneme v miestnej krčmičke, kde sa nám podarí objednať si maďarským jazykom nejaké nápoje. Potom pokračujeme po jednej z viacerých lesných ciest k ruinám hradu Šalgó. Turistické značenie nie je také dokonalé ako u nás, miestami preto presne nevieme, kadiaľ pokračovať. Papierové či digitálne mapy porovnávame so smerovníkmi, chvíľu kráčame, potom sa vraciame, rozmýšľame, kam môžu viesť žlté či červené kríže na stromoch.

       Napokon sa predsa len dostávame k onej zrúcanine. Hrad Šalgó, prezývaný aj žiarivý, vznikol v polovici 14. storočia. Stojí na bazaltovom kopci sopečného pôvodu. Neskôr bol obsadený husitmi a potom Turkami. Od 17. storočia začal upadať. Hradná veža, do ktorej vedú drevené schody, bola upravená ako rozhľadňa, takže je z nej krásny výhľad do okolia. Zachovalo sa i niekoľko múrov, ale nie je ich veľa. My z niekoľkých okien vo veži obdivujeme okrem okolitej krajiny najmä dúhu, ktorá sa rozprestiera nie hore, ale netradične dole pod nami.

      Náš „dúhový pochod“ pokračuje okolo botanickej záhrady, jazierka a rekreačného strediska. Prichádzame do dediny Somosko, nad ktorou sa týči zrúcanina hradu Šomoška. Tá je však už na slovenskej strane. Najprv si pozrieme kamenný vodopád tvorený šesťuholníkovými hranolmi, ktorý vznikol stuhnutím a vykryštalizovaním sopečnej lávy. Hranoly sú až 9 metrov dlhé a visia zo skaly, akoby sa chceli odtrhnúť. Pod vodopádom sa nachádza kamenné more. Oba tieto úkazy sú súčasťou národnej prírodnej rezervácie Šomoška a prechádza popri nich náučný chodník. Potom po zaplatení dvojeurového poplatku vystúpime na samotný hrad. Ten založili koncom 13. storočia Kačičovci. Bol stavaný z čadičových kvádrov, ktoré sa ťažili priamo v hradnom kopci. Dokonca aj studňa vznikla vylámaním oných čadičových hranolov. Stavbu obsadili v 16. storočí osmanské vojská a neskôr aj cisárski vojaci, ktorí hrad čiastočne zbúrali. Od roku 1703 je v ruinách. V súčasnosti sa rekonštruuje, obnovená bola hlavne strecha veže. V areáli zotrváme takmer hodinu, niet sa kam ponáhľať. Po štvrtej hodine sa pomaly zberáme opäť na maďarskú stranu, kde nás čaká 57-miestny autobus.

Ľ. Mazán, Tempo, 29.4.2024



Turisti čistili chodníky a hodovali

      Každoročne pri príležitosti výročia založenia Turistického klubu Horec organizuje výbor klubu menej náročnú túru spojenú s oslavou a posedením pri guláši. Tento rok pridali aj ďalšiu aktivitu – vyčistenie značkovaných turistických ciest v okolí mesta.

       Dva autobusy doviezli účastníkov prvú aprílovú sobotu do Ondrášovej. Odtiaľ vedie žltá značka na Hlboké, k bývalej chate Ondrej a cez Čertovu lúku do Partizánskeho. Čistenie trasy spočívalo v odstraňovaní spadnutých konárov a v odštikávaní konárikov či výhonkov, ktoré by mohli zavadzať pešiakom i cyklistom. Hlavnou činnosťou však bolo zbieranie odpadkov, ktoré „ľudia“ zanechali v prírode. A tých bolo veru neúrekom. Pneumatiky, plastové i sklenené fľaše, kovové obaly z farieb, plechovky z nápojov, všakovaké umelohmotné predmety, rozbité sklo, použité antikoncepčné prostriedky... Vidno, že Slováci majú svoje lesy radi a chodia do nich vykonávať množstvo rôznych činností.

      Prospešnej akcie sa okrem dospelých zúčastnilo aj osem žiakov z Veľkých Uheriec so svojimi rodičmi a pani učiteľkou Katkou, ktorá na základnej škole založila turistický krúžok. Pridalo sa aj niekoľko ďalších detí. Cesta z Ondrášovej na Hlboké trvala okolo hodiny. Na lazoch Hlboké, ktoré tvoria rozsiahle pasienky s niekoľkými zrekonštruovanými domčekmi, si doprajeme dlhší oddych, odfotíme sa pred kaplnkou a poctíme návštevnú knihu svojimi podpismi. Lúka je ozdobená jarnými kvietkami ako sú kašky, fialky, mliečniky, púpavy a pľúcniky, z lesa sa ozýva tlkot ďatľov.

       Dvaja vytrvalci vybehli po miestnej značke na 552-metrový vrch Osečný vypínajúci sa nad lazmi. My ostatní pokračujeme s piatimi vrecami odpadu na lúku pri bývalej chate Ondrej. Tú tiež vyčistíme od bordelu a vrecia nechávame po dohode so starostkou obce Brodzany na kraji lúky. Tá nám ochotne prisľúbila, že v prvý pracovný deň pošle po vyzbieraný odpad auto, aby sme takmer 90 kilogramov smetí nemuseli vliecť ešte štyri kilometre do mesta.

      Postupne prichádzame na Námestie mieru v mestskej časti Štrkovec, kde na nás pri pohostinstve Cigánka čaká vyše sto porcií výborného guľáša. Každý účastník si okrem jedla zaslúži aj nápoj podľa výberu. Dobrú atmosféru pre 108 prítomných turistov vytváral náš klubový šofér Dodo Halák svojím spevom doprevádzaným harmonikou.

Ľ. Mazán, Tempo, 15.4.2024



Horci v Plaveckom krase

      Na severe Malých Karpát sa nachádza nádherná vápencová oblasť nazývaná Plavecký kras. Tvoria ju bralá, jaskyne, skalné okná, jamy a priepasti, závrty a ďalšie krasové útvary. Sem sa druhú marcovú sobotu vybral plný autobus turistov z klubu Horec. Okrem spomínaného územia bola v pláne aj návšteva zrúcaniny Plaveckého hradu.

       Stredne náročná 16-kilometrová túra začala v Plaveckom Mikuláši. Prvým naším cieľom bola unikátna prírodná rezervácia Kršlenica. Pozostáva zo súboru mohutných skál, okolo ktorých rastú vzácne rastliny a sídlia tu chránené živočíchy ako pavúk stepník červený, fúzač alpský či bocian čierny. My sme natrafili na čiernožltú salamandru škvrnitú; z kvetov tu kvitlo množstvo snežienok a fialiek. Škoda len, že v dopoludňajších hodinách nám počasie neprialo: vládla hustá hmla, kvôli nej nebol žiaden výhľad. Navyše fúkal silný vietor, ktorý sa občas premenil až na víchor. Celé Karpaty pôsobili tajomne a nehostinne.

      Druhou našou zastávkou bola Čierna skala. Vrch sa okrem 30-metrových brál vyznačuje divokou prírodou, v ktorej možno okrem diviakov stretnúť aj skupiny muflónov. Niektorí z nás si odbehli kúsok nižšie a navštívili jaskyňu Deravá skala. Tá sa nachádza v Mokrej doline a je vyhlásená za prírodnú pamiatku. Jej priestory boli vytvorené v tektonickej pukline činnosťou podzemných vôd. Dĺžku má 26 metrov a výšku 15 metrov. Našli sa tu hroty z mamutieho kla, nožíky, šidlá, škrabadlá a sekery z paleolitu. Z Čiernej skaly, resp. od jaskyne sa poberáme k zámočku s francúzskym názvom Mon Repos. V minulosti ho vlastnili Pálffyovci. Bola to drevená zrubová stavbu postavená na kamennom základe. Neskôr slúžila ako rekreačná chata. Po vyhorení z nej zostal iba kamenný základ. Vedľa Mon Reposu sa však nachádza zachovalá horáreň. Pri nej sme si oddýchli a poponúkali sa prineseným pokrmom.

       Ďalším zaujímavým prírodným útvarom, ktorý sa nám priplietol do cesty, bola Jelenia hora. Je to mimoriadne atraktívny skalný výbežok. Na jeho svahoch rástlo množstvo chránených fialových poniklecov, ktoré neunikli našim fotoaparátom. Keďže sa už vyčasilo a hmla sa stratila, konečne sme mali možnosť vychutnať si výhľady nielen na protiľahlý Plavecký hrad, ale aj do údolia, kde sa rozprestierali záhorské obce. Pokračujúc po modrej značke si v lese všímame množstvo medvedieho cesnaku. V chránených oblastiach je jeho trhanie zakázané, mimo nich si ho možno nazbierať aj domov. Natrafíme i na pekne upravenú studničku. Postupne prichádzame k ruinám Plaveckého hradu. Vznikol v rámci vlny výstavby nových hradov po mongolskom vpáde do Uhorska. Prvá zmienka je z roku 1291. Pôvodne mal hrad najmä strážnu funkciu. Vďaka svojej polohe mohol kontrolovať pohraničnú oblasť Uhorského kráľovstva a hranice s Českým kráľovstvom. Kvôli dohľadu na hrady Branč, Ostrý Kameň a Korlátka si s nimi mohol tento hrad v prípade nebezpečenstva vymieňať signály. Rozsiahla zrúcanina, ktorá pozostáva z viacerých zachovalých vežičiek, múrov a miestností, sa v súčasnosti rekonštruuje.

      Po podrobnom preskúmaní ruín schádzame do obce Plavecké Podhradie, kde si v miestnej reštaurácii doprajeme poriadny oddych a tiež teplé jedlá a nápoje. Za zmienku stojí záslužný počin našich troch turistov. Neznámej žene s vyvrtnutým členkom nielenže poskytli prvú pomoc a zdravotnícke pomôcky, ale jej aj pomohli pri schádzaní strmším kamenným chodníkom z hradu do dediny. Zaujímavá turisticko-poznávacia akcia priniesla päťdesiatke účastníkov veľa zážitkov.

Ľ. Mazán, Tempo, 18.3.2024



Zimná túra na Veľkú Raču

      Ako každý rok, tak i teraz sa v polovici februára vybrali turisti z klubu Horec za snehom, a to nielen peši, ale aj na lyžiach. Cieľom bolo známe rekreačné a lyžiarske stredisko Oščadnica v pohorí Kysucké Beskydy. Štyridsiatka pešiakov mala na pláne vystúpiť na slovensko-poľský hraničný vrchol Veľká Rača a sedem lyžiarov okúsilo kvalitu snehu na zjazdovke Dedovka.

       Z vyšného konca obce Oščadnica, kam sme sa dostali okolo deviatej hodiny ráno objednaným autobusom, stúpame po zelenej značke do sedla Príslop. V nižších polohách sa čvachtáme v blate, trochu vyššie už začína sneh. Ten je však mokrý a plytký. V sedle oddychujeme na lavičkách, pozrieme si aj peknú kaplnku a drevené sochy. Ďalej pokračujeme k chatovej oblasti pod Račou. Väčšina vlekov a lanoviek funguje, i keď niektoré zjazdovky sú pre nedostatok snehu uzatvorené. Všímame si aj starobylý kotvový vlek, o ktorom sa mnohí domnievali, že taký historický unikát už na Slovensku neexistuje. Ba veru áno, dokonca bol v prevádzke.

      Kúsok nad hornou stanicou lanovky Laliky sa nachádza prírodná rezervácia Veľká Rača. Ochraňuje pôvodné lesy pralesovitého charakteru s množstvo vzácnych rastlín. Rezervácia nás víta jedným zo svojich zaujímavých úkazov – jaskyňou Malá skalná diera. V deväťmetrov hlbokej diere vraj kedysi z podzemia unikal prírodný plyn.

      Popri zjazdovke pokračujeme na najvyšší bod dnešnej túru, ktorým je 1236-metrová Veľká Rača. Na vrchole je drevený kríž, hraničný kameň, schránka s knihou návštev, chata a menšia rozhľadňa. Kým zrána sme ešte šli po slnkom ožiarenej prírode, tu hore panuje hmla a schyľuje sa k dažďu. Viditeľnosť je mizerná, nepomohol ani výstup na vyhliadkovú plošinu. Keďže začalo aj mierne pršať, zbehneme kúsok nižšie, kde sa na poľskej strane nachádza horská chata zvaná Schronisko na Wielkej Raczi. Je síce preplnená, ale i tak si tu doprajeme nielen dlhý oddych, ale aj teplé jedlá a studené nápoje. Po spoločnej fotografii sa zberáme tou istou cestou späť k rekreačnej oblasti. Tam v Chate na Rači si opäť posedíme v teplej reštaurácii a ochutnáme dobré domáce polievky či brydzové halušky. Jedlá nie sú najlacnejšie, ale porcie sú veľké a chutné. Navštívime aj rozhľadňu Dedovka. Je to sympatická vežovitá stavba, v dolnej časti murovaná, v hornej drevená. 16-metrová vežička ponúka výhľad nielen na Malú Fatru a Kysucké Beskydy, ale aj na časť Poľska a Čiech. Hustá hmla nám však i teraz znemožnila výhľady.

      V plytkom sedle Príslop sa odpájame od zelenej značky a po žltej schádzame k lyžiarskemu stredisku Dedovka. Tam už čakajú naši lyžiari, ktorí si celý deň užívali vyše kilometer dlhú zjazdovku Košariská. Okrem lanoviek a vlekov je k dispozícii aj bobová dráha. Pešiaci dnes prekonali trasu dlhú 16 kilometrov a 860-metrové prevýšenie. Napokon sa všetci schádzame pri autobuse, ktorý o štvrtej hodine vyráža na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 26.2.2024



Na Uhrovskom hrade

      Druhá túra, ktorú tento rok zorganizoval klub Horec, smerovala do Nitrických vrchov. Nad obcou Uhrovské Podhradie sa nachádza 800-ročný hrad, na stavbe ktorého sa v 13. storočí podieľal aj Matúš Čák Trenčiansky. Dnes sa o rekonštrukciu jeho zrúcaniny zaujíma Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva.

       Tretiu januárovú sobotu sa štyridsaťštyri turistov dopravilo do spomínanej obce, aby sa z oblasti Čerešňová po zelenej značke dostali k ruinám Uhrovského hradu. Po drevenom moste, ktorý preklenuje priepasť, sa dostávame na prvé nádvorie. Kastelán, ktorého sme si objednali, aby nás informoval o histórii a súčasnosti stavby, mal problémy s krížami, takže hradné pozostatky sme si poprezerali sami. Potešil nás minibufet, v ktorom okrem teplých a studených nápojov podávali aj domáce lokše plnené buď kapustou, klobásou a slaninou alebo makom a lekvárom. Lokše turistom chutili, z čoho mala radosť hradná kuchárka. V uzavretých miestnostiach boli vystavené predmety nájdené počas stavebných prác ako dobové klince, kostené ihly, črepy z keramiky, spony a ďalšie artefakty. Niektoré miestnosti sú po úpravách turistom k dispozícií na prespanie. Paplóny a vankúše si však treba priniesť z domu. Na nádvorí sme si odfotili historické delo, zakúpiť sa dali pohľadnice, pexeso a iné upomienkové predmety.

      Po takmer hodine strávenej na Uhrovskom hrade navštevujeme neďalekú Hradnú jaskyňu. Je to menšia, asi 7-metrová diera vo vápencových skalách. Kedysi bola dlhšia, no pohyb horniny zadné priestory zavalil. Ďalšia jaskyňa, ktorá sa nám priplietla do cesty, mala názov Čerešňová. I keď naokolo žiadne čerešne nerástli, pripili sme k jej objavu čerešňovicou a ďalšími domácimi pálenkami. Jaskyňa sa nachádza v dolomitových skalách a je prírodnou pamiatkou. Jej vstupný otvor je priestranný, ďalej sa zužuje a stúpa. Spolu má asi 11 metrov. V zadnej časti, kam sme sa však nedostali, je menšia kvapľová výzdoba.

       Po prehliadke jaskýň niektorí modrou značkou a niektorí dolinou pod Rovienkami stúpame na hlavný hrebeň Nitrických vrchov. Zrazu počujeme väčší rachot: to kúsok od chodníka prebehli dva mladšie daniele, zhodili starší drevený kôl oplotenia a niekoľko konárov. Snehu dnes nie je, no miestami sú výstupové chodníky primrznuté a šmykľavé. Po dosiahnutí hrebeňa smerujeme na západ a vystupujeme na Holý vrch. ‘Keď holý, tak holý‘ – povedal si náš turista Mišo a na najvyššom bode dnešnej túry sa vyzliekol do pol pása. Kúsok od vrcholu je vyhliadka; vidno z nej Partizánske s vrchmi Šípok a Osečný, taktiež Veľký Tribeč, na druhej strane zase Uhrovec a za ním pohorie Považský Inovec s Topoľčianskym hradom.

      Po oddychu a vychutnaní si výhľadov vchádzame do prírodnej rezervácie Jankov vŕšok a blížime sa k stredisku s rovnomenným názvom. To je známe partizánskymi bunkrami a pamätníkom venovaným obetiam SNP. Jeden z ďakovných nápisov partizánom je na ňom uvedený aj v azbuke. Nuž, v súčasnej dobe azbuka nie je príliš v móde... Hotely a reštaurácie na Jankovom vŕšku boli kvôli dovolenke zavreté, nezdržíme sa tu preto dlho a pokračujeme červenou magistrálou do obce Uhrovec. Ako každý vie, narodil sa tu náš velikán, významný jazykovedec, spisovateľ, politik a kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr. Ten istý dom bol aj rodiskom predstaviteľa Pražskej jari Alexandra Dubčeka. Zo desať našich turistov, ktorí boli v cieli medzi prvými, si prezreli tieto pamätné priestory. Ostatní sa usalašili v útulnej krčmičke a zohrievali sa pri kávičke a čajíku až do príchodu ostatných. 11-kilometrová zimná túra s prevýšením okolo 600 metrov sa vydarila a horci sa už tešia sa ďalšiu, ktorá bude spojená aj s lyžovačkou.

Ľ. Mazán, Tempo, 12.2.2024



Vianoce s Horcom

      Po roku opäť na Žarnove

      Po vianočných sviatkoch sa rozhýbali aj turisti. Streda 27. decembra priniesla krásne slnečné počasie. A tak sa niekoľko desiatok turistov z klubu Horec, ale aj z okolitých turistických klubov vybralo na sopečný vrch Žarnov ležiaci v pohorí Vtáčnik. Pre horcov to bol už 24. ročník takéhoto vianočného výstupu.

      Lesná cesta bola dosť zablatená, viacerí preto stúpali na 840-metrový vrchol mimo značky po lese. Tesne pod vrcholom bolo asi 8 centimetrov snehu. Tam sme natrafili na starú žltú značku, ktorá bola neskôr preložená. Postupne sa na Žarnov vyštveralo okolo 80 turistov a niekoľko štvornožcov rôznych plemien. Vrcholová časť sa už nachádza v prírodnej rezervácii s názvom Buchlov. Príchodzí dostali od výboru TK Horec účastnícke listy a kalendáriky na rok 2024, na ktorých sú odfotené horolezecké cvičné skaly Hrádok. Zapísali sme sa do návštevnej knihy, dlhšiu dobu si pobudli na skale, pozreli si výhľady na protiľahlé pohoria. Z vrcholu bolo okrem Inovca a Rokoša dovidieť aj na Strážov. Počasie bolo celý deň slnečné, i keď hore fúkal studenší vietor. Po hodinke rozhovorov a pripíjaní si na nový rok zase schádzame k svojim autám. Viacerí znovu alternatívnou trasou, a to popri senníku, kde podojedali prinesené zásoby.

       Rekordný počet turistov na Osečnom

      Posledný minuloročný deň sa doobeda o deviatej zišlo pri dolnom pomníku niekoľko desiatok milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval ďalší ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo celkom teplé. Predseda klubu privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšiu januárovú akciu. Bude ňou výstup na Michalov vrch.

      Po privítaní sa už účastníci vydali serpentínami na horný pomník, kde nasledovala spoločná fotografia. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávali ďalší a ďalší turisti. Druhou zastávkou bol stožiar vysokého napätia s pekným výhľadom na časť Hornej Nitry a protiľahlé pohoria. Počas kratšieho oddychu prišlo na rad občerstvenie a fotografovanie prírody. Polooblačné silvestrovské počasie nebolo úplne ideálne, ale dôležité bolo, že nepršalo. Na 552-metrovom Osečnom vrchu sa postupne schádzali mnohé desiatky účastníkov. Spolu sa nás na vrchole zišlo až 132, čo je rekordný počet počas celej histórie tohto podujatia. Príchodzích víta blčiaci oheň. Rozvoniavajúce varené vínko, ktorého tento rok bolo až 40 litrov, potešilo účastníkov. Drevo pripravili ako obyčajne turisti z Kolačna. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí sa ľudia ponúkali aj niekoľkými druhmi klobás, syrov, pagáčikov, jednohubiek a ďalšími dobrotami.
      Po troch hodinách na Osečnom strávených priateľskými rozhovormi a ochutnávaním prinesených lahôdok sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme sa vracali späť k svojim rodinám.

Ľ. Mazán, Tempo, 22.1.2024