Uverejnené články o TK Horec v roku 2024


Turisti čistili chodníky a hodovali

      Každoročne pri príležitosti výročia založenia Turistického klubu Horec organizuje výbor klubu menej náročnú túru spojenú s oslavou a posedením pri guláši. Tento rok pridali aj ďalšiu aktivitu – vyčistenie značkovaných turistických ciest v okolí mesta.

      Dva autobusy doviezli účastníkov prvú aprílovú sobotu do Ondrášovej. Odtiaľ vedie žltá značka na Hlboké, k bývalej chate Ondrej a cez Čertovu lúku do Partizánskeho. Čistenie trasy spočívalo v odstraňovaní spadnutých konárov a v odštikávaní konárikov či výhonkov, ktoré by mohli zavadzať pešiakom i cyklistom. Hlavnou činnosťou však bolo zbieranie odpadkov, ktoré „ľudia“ zanechali v prírode. A tých bolo veru neúrekom. Pneumatiky, plastové i sklenené fľaše, kovové obaly z farieb, plechovky z nápojov, všakovaké umelohmotné predmety, rozbité sklo, použité antikoncepčné prostriedky... Vidno, že Slováci majú svoje lesy radi a chodia do nich vykonávať množstvo rôznych činností.

      Prospešnej akcie sa okrem dospelých zúčastnilo aj osem žiakov z Veľkých Uheriec so svojimi rodičmi a pani učiteľkou Katkou, ktorá na základnej škole založila turistický krúžok. Pridalo sa aj niekoľko ďalších detí. Cesta z Ondrášovej na Hlboké trvala okolo hodiny. Na lazoch Hlboké, ktoré tvoria rozsiahle pasienky s niekoľkými zrekonštruovanými domčekmi, si doprajeme dlhší oddych, odfotíme sa pred kaplnkou a poctíme návštevnú knihu svojimi podpismi. Lúka je ozdobená jarnými kvietkami ako sú kašky, fialky, mliečniky, púpavy a pľúcniky, z lesa sa ozýva tlkot ďatľov.

      Dvaja vytrvalci vybehli po miestnej značke na 552-metrový vrch Osečný vypínajúci sa nad lazmi. My ostatní pokračujeme s piatimi vrecami odpadu na lúku pri bývalej chate Ondrej. Tú tiež vyčistíme od bordelu a vrecia nechávame po dohode so starostkou obce Brodzany na kraji lúky. Tá nám ochotne prisľúbila, že v prvý pracovný deň pošle po vyzbieraný odpad auto, aby sme takmer 90 kilogramov smetí nemuseli vliecť ešte štyri kilometre do mesta.

      Postupne prichádzame na Námestie mieru v mestskej časti Štrkovec, kde na nás pri pohostinstve Cigánka čaká vyše sto porcií výborného guľáša. Každý účastník si okrem jedla zaslúži aj nápoj podľa výberu. Dobrú atmosféru pre 108 prítomných turistov vytváral náš klubový šofér Dodo Halák svojím spevom doprevádzaným harmonikou.

Ľ. Mazán, Tempo, 15.4.2024




Horci v Plaveckom krase

      Na severe Malých Karpát sa nachádza nádherná vápencová oblasť nazývaná Plavecký kras. Tvoria ju bralá, jaskyne, skalné okná, jamy a priepasti, závrty a ďalšie krasové útvary. Sem sa druhú marcovú sobotu vybral plný autobus turistov z klubu Horec. Okrem spomínaného územia bola v pláne aj návšteva zrúcaniny Plaveckého hradu.

      Stredne náročná 16-kilometrová túra začala v Plaveckom Mikuláši. Prvým naším cieľom bola unikátna prírodná rezervácia Kršlenica. Pozostáva zo súboru mohutných skál, okolo ktorých rastú vzácne rastliny a sídlia tu chránené živočíchy ako pavúk stepník červený, fúzač alpský či bocian čierny. My sme natrafili na čiernožltú salamandru škvrnitú; z kvetov tu kvitlo množstvo snežienok a fialiek. Škoda len, že v dopoludňajších hodinách nám počasie neprialo: vládla hustá hmla, kvôli nej nebol žiaden výhľad. Navyše fúkal silný vietor, ktorý sa občas premenil až na víchor. Celé Karpaty pôsobili tajomne a nehostinne.

      Druhou našou zastávkou bola Čierna skala. Vrch sa okrem 30-metrových brál vyznačuje divokou prírodou, v ktorej možno okrem diviakov stretnúť aj skupiny muflónov. Niektorí z nás si odbehli kúsok nižšie a navštívili jaskyňu Deravá skala. Tá sa nachádza v Mokrej doline a je vyhlásená za prírodnú pamiatku. Jej priestory boli vytvorené v tektonickej pukline činnosťou podzemných vôd. Dĺžku má 26 metrov a výšku 15 metrov. Našli sa tu hroty z mamutieho kla, nožíky, šidlá, škrabadlá a sekery z paleolitu. Z Čiernej skaly, resp. od jaskyne sa poberáme k zámočku s francúzskym názvom Mon Repos. V minulosti ho vlastnili Pálffyovci. Bola to drevená zrubová stavbu postavená na kamennom základe. Neskôr slúžila ako rekreačná chata. Po vyhorení z nej zostal iba kamenný základ. Vedľa Mon Reposu sa však nachádza zachovalá horáreň. Pri nej sme si oddýchli a poponúkali sa prineseným pokrmom.

      Ďalším zaujímavým prírodným útvarom, ktorý sa nám priplietol do cesty, bola Jelenia hora. Je to mimoriadne atraktívny skalný výbežok. Na jeho svahoch rástlo množstvo chránených fialových poniklecov, ktoré neunikli našim fotoaparátom. Keďže sa už vyčasilo a hmla sa stratila, konečne sme mali možnosť vychutnať si výhľady nielen na protiľahlý Plavecký hrad, ale aj do údolia, kde sa rozprestierali záhorské obce. Pokračujúc po modrej značke si v lese všímame množstvo medvedieho cesnaku. V chránených oblastiach je jeho trhanie zakázané, mimo nich si ho možno nazbierať aj domov. Natrafíme i na pekne upravenú studničku. Postupne prichádzame k ruinám Plaveckého hradu. Vznikol v rámci vlny výstavby nových hradov po mongolskom vpáde do Uhorska. Prvá zmienka je z roku 1291. Pôvodne mal hrad najmä strážnu funkciu. Vďaka svojej polohe mohol kontrolovať pohraničnú oblasť Uhorského kráľovstva a hranice s Českým kráľovstvom. Kvôli dohľadu na hrady Branč, Ostrý Kameň a Korlátka si s nimi mohol tento hrad v prípade nebezpečenstva vymieňať signály. Rozsiahla zrúcanina, ktorá pozostáva z viacerých zachovalých vežičiek, múrov a miestností, sa v súčasnosti rekonštruuje.

      Po podrobnom preskúmaní ruín schádzame do obce Plavecké Podhradie, kde si v miestnej reštaurácii doprajeme poriadny oddych a tiež teplé jedlá a nápoje. Za zmienku stojí záslužný počin našich troch turistov. Neznámej žene s vyvrtnutým členkom nielenže poskytli prvú pomoc a zdravotnícke pomôcky, ale jej aj pomohli pri schádzaní strmším kamenným chodníkom z hradu do dediny. Zaujímavá turisticko-poznávacia akcia priniesla päťdesiatke účastníkov veľa zážitkov.

Ľ. Mazán, Tempo, 18.3.2024




Zimná túra na Veľkú Raču

      Ako každý rok, tak i teraz sa v polovici februára vybrali turisti z klubu Horec za snehom, a to nielen peši, ale aj na lyžiach. Cieľom bolo známe rekreačné a lyžiarske stredisko Oščadnica v pohorí Kysucké Beskydy. Štyridsiatka pešiakov mala na pláne vystúpiť na slovensko-poľský hraničný vrchol Veľká Rača a sedem lyžiarov okúsilo kvalitu snehu na zjazdovke Dedovka.

      Z vyšného konca obce Oščadnica, kam sme sa dostali okolo deviatej hodiny ráno objednaným autobusom, stúpame po zelenej značke do sedla Príslop. V nižších polohách sa čvachtáme v blate, trochu vyššie už začína sneh. Ten je však mokrý a plytký. V sedle oddychujeme na lavičkách, pozrieme si aj peknú kaplnku a drevené sochy. Ďalej pokračujeme k chatovej oblasti pod Račou. Väčšina vlekov a lanoviek funguje, i keď niektoré zjazdovky sú pre nedostatok snehu uzatvorené. Všímame si aj starobylý kotvový vlek, o ktorom sa mnohí domnievali, že taký historický unikát už na Slovensku neexistuje. Ba veru áno, dokonca bol v prevádzke.

      Kúsok nad hornou stanicou lanovky Laliky sa nachádza prírodná rezervácia Veľká Rača. Ochraňuje pôvodné lesy pralesovitého charakteru s množstvo vzácnych rastlín. Rezervácia nás víta jedným zo svojich zaujímavých úkazov – jaskyňou Malá skalná diera. V deväťmetrov hlbokej diere vraj kedysi z podzemia unikal prírodný plyn.

      Popri zjazdovke pokračujeme na najvyšší bod dnešnej túru, ktorým je 1236-metrová Veľká Rača. Na vrchole je drevený kríž, hraničný kameň, schránka s knihou návštev, chata a menšia rozhľadňa. Kým zrána sme ešte šli po slnkom ožiarenej prírode, tu hore panuje hmla a schyľuje sa k dažďu. Viditeľnosť je mizerná, nepomohol ani výstup na vyhliadkovú plošinu. Keďže začalo aj mierne pršať, zbehneme kúsok nižšie, kde sa na poľskej strane nachádza horská chata zvaná Schronisko na Wielkej Raczi. Je síce preplnená, ale i tak si tu doprajeme nielen dlhý oddych, ale aj teplé jedlá a studené nápoje. Po spoločnej fotografii sa zberáme tou istou cestou späť k rekreačnej oblasti. Tam v Chate na Rači si opäť posedíme v teplej reštaurácii a ochutnáme dobré domáce polievky či brydzové halušky. Jedlá nie sú najlacnejšie, ale porcie sú veľké a chutné. Navštívime aj rozhľadňu Dedovka. Je to sympatická vežovitá stavba, v dolnej časti murovaná, v hornej drevená. 16-metrová vežička ponúka výhľad nielen na Malú Fatru a Kysucké Beskydy, ale aj na časť Poľska a Čiech. Hustá hmla nám však i teraz znemožnila výhľady.

      V plytkom sedle Príslop sa odpájame od zelenej značky a po žltej schádzame k lyžiarskemu stredisku Dedovka. Tam už čakajú naši lyžiari, ktorí si celý deň užívali vyše kilometer dlhú zjazdovku Košariská. Okrem lanoviek a vlekov je k dispozícii aj bobová dráha. Pešiaci dnes prekonali trasu dlhú 16 kilometrov a 860-metrové prevýšenie. Napokon sa všetci schádzame pri autobuse, ktorý o štvrtej hodine vyráža na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 26.2.2024




Na Uhrovskom hrade

      Druhá túra, ktorú tento rok zorganizoval klub Horec, smerovala do Nitrických vrchov. Nad obcou Uhrovské Podhradie sa nachádza 800-ročný hrad, na stavbe ktorého sa v 13. storočí podieľal aj Matúš Čák Trenčiansky. Dnes sa o rekonštrukciu jeho zrúcaniny zaujíma Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva.

      Tretiu januárovú sobotu sa štyridsaťštyri turistov dopravilo do spomínanej obce, aby sa z oblasti Čerešňová po zelenej značke dostali k ruinám Uhrovského hradu. Po drevenom moste, ktorý preklenuje priepasť, sa dostávame na prvé nádvorie. Kastelán, ktorého sme si objednali, aby nás informoval o histórii a súčasnosti stavby, mal problémy s krížami, takže hradné pozostatky sme si poprezerali sami. Potešil nás minibufet, v ktorom okrem teplých a studených nápojov podávali aj domáce lokše plnené buď kapustou, klobásou a slaninou alebo makom a lekvárom. Lokše turistom chutili, z čoho mala radosť hradná kuchárka. V uzavretých miestnostiach boli vystavené predmety nájdené počas stavebných prác ako dobové klince, kostené ihly, črepy z keramiky, spony a ďalšie artefakty. Niektoré miestnosti sú po úpravách turistom k dispozícií na prespanie. Paplóny a vankúše si však treba priniesť z domu. Na nádvorí sme si odfotili historické delo, zakúpiť sa dali pohľadnice, pexeso a iné upomienkové predmety.

      Po takmer hodine strávenej na Uhrovskom hrade navštevujeme neďalekú Hradnú jaskyňu. Je to menšia, asi 7-metrová diera vo vápencových skalách. Kedysi bola dlhšia, no pohyb horniny zadné priestory zavalil. Ďalšia jaskyňa, ktorá sa nám priplietla do cesty, mala názov Čerešňová. I keď naokolo žiadne čerešne nerástli, pripili sme k jej objavu čerešňovicou a ďalšími domácimi pálenkami. Jaskyňa sa nachádza v dolomitových skalách a je prírodnou pamiatkou. Jej vstupný otvor je priestranný, ďalej sa zužuje a stúpa. Spolu má asi 11 metrov. V zadnej časti, kam sme sa však nedostali, je menšia kvapľová výzdoba.

      Po prehliadke jaskýň niektorí modrou značkou a niektorí dolinou pod Rovienkami stúpame na hlavný hrebeň Nitrických vrchov. Zrazu počujeme väčší rachot: to kúsok od chodníka prebehli dva mladšie daniele, zhodili starší drevený kôl oplotenia a niekoľko konárov. Snehu dnes nie je, no miestami sú výstupové chodníky primrznuté a šmykľavé. Po dosiahnutí hrebeňa smerujeme na západ a vystupujeme na Holý vrch. ‘Keď holý, tak holý‘ – povedal si náš turista Mišo a na najvyššom bode dnešnej túry sa vyzliekol do pol pása. Kúsok od vrcholu je vyhliadka; vidno z nej Partizánske s vrchmi Šípok a Osečný, taktiež Veľký Tribeč, na druhej strane zase Uhrovec a za ním pohorie Považský Inovec s Topoľčianskym hradom.

      Po oddychu a vychutnaní si výhľadov vchádzame do prírodnej rezervácie Jankov vŕšok a blížime sa k stredisku s rovnomenným názvom. To je známe partizánskymi bunkrami a pamätníkom venovaným obetiam SNP. Jeden z ďakovných nápisov partizánom je na ňom uvedený aj v azbuke. Nuž, v súčasnej dobe azbuka nie je príliš v móde... Hotely a reštaurácie na Jankovom vŕšku boli kvôli dovolenke zavreté, nezdržíme sa tu preto dlho a pokračujeme červenou magistrálou do obce Uhrovec. Ako každý vie, narodil sa tu náš velikán, významný jazykovedec, spisovateľ, politik a kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr. Ten istý dom bol aj rodiskom predstaviteľa Pražskej jari Alexandra Dubčeka. Zo desať našich turistov, ktorí boli v cieli medzi prvými, si prezreli tieto pamätné priestory. Ostatní sa usalašili v útulnej krčmičke a zohrievali sa pri kávičke a čajíku až do príchodu ostatných. 11-kilometrová zimná túra s prevýšením okolo 600 metrov sa vydarila a horci sa už tešia sa ďalšiu, ktorá bude spojená aj s lyžovačkou.

Ľ. Mazán, Tempo, 12.2.2024




Vianoce s Horcom

      Po roku opäť na Žarnove

      Po vianočných sviatkoch sa rozhýbali aj turisti. Streda 27. decembra priniesla krásne slnečné počasie. A tak sa niekoľko desiatok turistov z klubu Horec, ale aj z okolitých turistických klubov vybralo na sopečný vrch Žarnov ležiaci v pohorí Vtáčnik. Pre horcov to bol už 24. ročník takéhoto vianočného výstupu.

      Lesná cesta bola dosť zablatená, viacerí preto stúpali na 840-metrový vrchol mimo značky po lese. Tesne pod vrcholom bolo asi 8 centimetrov snehu. Tam sme natrafili na starú žltú značku, ktorá bola neskôr preložená. Postupne sa na Žarnov vyštveralo okolo 80 turistov a niekoľko štvornožcov rôznych plemien. Vrcholová časť sa už nachádza v prírodnej rezervácii s názvom Buchlov. Príchodzí dostali od výboru TK Horec účastnícke listy a kalendáriky na rok 2024, na ktorých sú odfotené horolezecké cvičné skaly Hrádok. Zapísali sme sa do návštevnej knihy, dlhšiu dobu si pobudli na skale, pozreli si výhľady na protiľahlé pohoria. Z vrcholu bolo okrem Inovca a Rokoša dovidieť aj na Strážov. Počasie bolo celý deň slnečné, i keď hore fúkal studenší vietor. Po hodinke rozhovorov a pripíjaní si na nový rok zase schádzame k svojim autám. Viacerí znovu alternatívnou trasou, a to popri senníku, kde podojedali prinesené zásoby.

      Rekordný počet turistov na Osečnom

      Posledný minuloročný deň sa doobeda o deviatej zišlo pri dolnom pomníku niekoľko desiatok milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval ďalší ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo celkom teplé. Predseda klubu privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšiu januárovú akciu. Bude ňou výstup na Michalov vrch.

      Po privítaní sa už účastníci vydali serpentínami na horný pomník, kde nasledovala spoločná fotografia. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávali ďalší a ďalší turisti. Druhou zastávkou bol stožiar vysokého napätia s pekným výhľadom na časť Hornej Nitry a protiľahlé pohoria. Počas kratšieho oddychu prišlo na rad občerstvenie a fotografovanie prírody. Polooblačné silvestrovské počasie nebolo úplne ideálne, ale dôležité bolo, že nepršalo. Na 552-metrovom Osečnom vrchu sa postupne schádzali mnohé desiatky účastníkov. Spolu sa nás na vrchole zišlo až 132, čo je rekordný počet počas celej histórie tohto podujatia. Príchodzích víta blčiaci oheň. Rozvoniavajúce varené vínko, ktorého tento rok bolo až 40 litrov, potešilo účastníkov. Drevo pripravili ako obyčajne turisti z Kolačna. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí sa ľudia ponúkali aj niekoľkými druhmi klobás, syrov, pagáčikov, jednohubiek a ďalšími dobrotami.
      Po troch hodinách na Osečnom strávených priateľskými rozhovormi a ochutnávaním prinesených lahôdok sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme sa vracali späť k svojim rodinám.

Ľ. Mazán, Tempo, 22.1.2024