Štyri dni vo Vihorlate

Po prvý raz vo svojej takmer štvrťstoročnej histórii sa horci vybrali na ďaleký východ našej vlasti, aby v rámci štvordňovej akcie navštívili pohorie Vihorlat a Poloniny. Nachádzajú sa v nich skvosty prírody ako jazero Morské oko, dvojvrchol Sninský kameň, Viniansky hrad či trojmedzie Kremenec, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Obava z predpovede upršaného víkendu sa našťastie splnila len čiastočne.

   Deň prvý – Lipovský hrad, Lačnovský kaňon
     Druhý septembrový štvrtok my, turisti z Partizánskeho a priľahlých obcí, skoro ráno nasadáme do autobusu a presúvame sa takmer štyristo kilometrov do ubytovacieho zariadenia Energetik, ktoré sa nachádza v tesnej blízkosti Zemplínskej šíravy. Po ceste obdivujeme Vysoké Tatry, Liptovskú maru so značne zníženou hladinou, prechádzame viacerými tunelmi, napríklad aj 5-kilometrovým Braniskom. Aby prvý zájazdový deň nebol iba o ceste autobusom, počas poludnia si spravíme menej náročnú túru v pohorí Branisko. Navštívime zrúcaninu Lipovského hradu, z ktorého zub času ohlodal značnú časť, takže zostali iba dva múry. Ďalej prechádzame Lačnovským kaňonom. Je to unikátny prírodný výtvor dlhý dva kilometre. Divoká úžina lemovaná strmými svahmi a skalnými stenami je plná prekrásnych prírodných scenérií: sú tu vodopády, obrie hrnce a do výšin týčiace sa bizarné skalné útvary. Najznámejším z nich je Kamenná baba. Po nej je pomenovaná i chránená prírodná rezervácia, na území ktorej Lačnovský kaňon leží. Vyznačuje sa výskytom vzácnych druhov rastlín a živočíchov, možno tu nájsť napríklad ojedinelé divo rastúce ľalie či orchidey. Po prekonaní kaňonu vystupujeme na Buču, kde sa nachádza novučičká, zaujímavo navrhnutá rozhľadňa. Je však este zatvorená, čaká na dokončenie a kolaudáciu. Rozhliadneme sa teda aspoň z vrcholovej plošiny a oddýchneme si na lavičkách či hojdačkách.
     Okolo piatej hodiny prichádzame na Zemplín. Už z diaľky vidíme Zemplínsku šíravu. Táto obrovská priehrada je druhá najväčia na Slovensku, po Oravskej. Má rozlohu 33 km2, jej dĺžka je 11 kilometrov a šírka 3,5 kilometra. Ubytovávame sa v rezervovanom hoteli Energetik, ktorý sa nachádza len sto metrov od šíravy. Hotel je otvorený iba pre nás, iných zákazníkov nemajú. Víta nás milá východniarka. Po ubytovaní sa v zariadení socialistického štýlu nás v jedálni nakŕmia dobrou a výdatnou večerou. Štyria odvážlivci ešte zmyjú prach a pot z dnešnej túry v rozsiahlych vodách priehrady, ktorej voda bola príjemne teplá.

   Deň druhý – Morské oko, Sninský kameň, Vihorlat
     Autobus nás odváža na parkovisko Krivec. Odtiaľ je iba pár minút k Morskému oku. Je to najväčšie jazero vo Vihorlatských vrchoch a tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku. Jeho vznik spadá do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Do jazera ústi šesť stálych prameňov a niekoľko periodických. V blízkosti prítokov sa hromadí lístie, z ktorého sa celoročne uvoľňuje metán. Vo vode, ktorej hladina – podobne ako v Liptovskej mare – je dosť podvýživená, sledujeme množstvo rýb. Na brehu jazera sa nachádza menší kaštielik, v súčasnosti čiastočne zničený.
     My však smerujeme vyššie. Naším prvým dnešným turistickým cieľom je Sninský kameň. Patrím k najkrajším prírodným útvarom Vihorlatských vrchov. Útvar pozostáva z dvoch zaujímavo tvarovaných skalných brál, ktoré predstavujú pozostatky lávových prúdov starých niekoľko miliónov rokov. Z vrcholov týchto brál sa naskytá krásny výhľad na okolie Sniny, na Morské oko a vrchol Vihorlatu. Lokalita je zaujímavá i výskytom vzácnych druhov rastlín, napríklad jedinej pôvodne slovenskej liany, plamienka alpínskeho. Bralá Sninského kameňa sú prístupné pomocou železných schodov so zábradlím. Na východnú skalu vedú tri schodiská, na západnú iba jedno. Na oboch vrcholoch sú schránky s návštevnými knihami, na tom západnom stojí aj kríž. Bralá sú vysoké a nebezpečné, pri troche neopatrnosti by človek mohol zletieť do hlbokej rokliny.
     Nám sa to však nestalo, takže zo Sninského kameňa všetci schádzame nižšie, do sedla Tri table ku križovatke lesných ciest. Kto už má prevýšenia dosť, vracia sa okolo Malého morského oka späť k autobusu. Ostatní pokračujú na 1076-metrový Vihorlat. Dlhé roky bol tento vrch neprístupný, pretože sa nachádzal v tesnej blízkosti vojenského výcvikového priestoru. Teraz sa naň dá dostať miestnou značkou. Vihorlat patrí medzi nečinné vyhasnuté sopky. Na vrchole, ktorý leží v prírodnej rezervácii Vihorlatský prales, stojí pamätník padlým hrdinom II. svetovej vojny. Na najvyššom kopci Vihorlatských vrchov si oddýchneme, najeme sa a pofotíme svojich priateľov. Nasleduje nekonečná zostupová trasa do Remetských Hámrov. Príroda nám neponúka ani maliny, ani černice, iba jedovatý ľuľkovec zlomocný. Zlovestne vyzerá aj obloha, ktorá sa zaťahuje tmavými mrakmi. To už od západu prichádza daždivé počasie, ktoré na viacerých miestach Slovenska spôsobilo v tých dňoch záplavy a veľké škody. Premočení do nitky končíme náročnú túru v miestnej krčmičke pri teplom čaji. 24 kilometrov a prevýšenie 1110 metrov zvládol aj náš najmladší účastník 9-ročný Adamko.

   Deň tretí – Klokočov, Humenné
     Kvôli predpovedi celodenného dažďa meníme plán a namiesto návštevy vrchu Kremenec, ktorý sa nachádza v národnom parku Poloniny, je naším hlavným cieľom mesto Humenné. Najprv však navštevujeme pútnické miesto Klokočov. Jeho centrom je pravoslávny kostol s typickou výzdobou, akú nenájdete v našich katolíckych kostoloch. Okolo areálu sú do polkruhu postavené zastavenia krížovej cesty a je tu tiež pamätník obetiam Zemplínskej šíravy. Nuž, hlboká voda si občas vypýta aj nejaký ľudský život.
     V Humennom práve prebieha jarmok. Množstvo stánkov láka pútnikov na medovinu, oplátky, cukrovú vatu, perníkové srdiečka, pečené mäso a klobásy, burčiak a mnoho ďalších dobrôt. Tridsiatka z nás si nájde čas i na návštevu humenského kaštieľa. Je to stavba zo 14. storočia, ktorú dlhé roky vlastnil rod Andrássyovcov. Na nádvorí tejto národnej kultúrnej pamiatky sa nachádza 20 metrov hlboká studňa. Na jej dne sa ligoce niekoľko stoviek mincí. Človek by hádam aj zbohatol, keby sa mu podarilo nejakým spôsobom zliezť až na dno. V kaštieli pozostávajúceho z 99 miestností a kostolnej veže sme si pozreli obrazy, najmä portréty šľachticov, nástenné maľby, vzácny porcelán, historické zbrane, nábytok a zbierku kníh. Posledným dnešným zastavením bol humenský skanzen. Staré slovenské domčeky obsahovali typicky zariadenú kuchyňu s veľkou pecou, stôl, lavicu, posteľ a krosná. Vedľa v hospodárskej miestnosti sa obyčajne nachádzali konské postroje, korytá, pluhy a ďalšie nástroje podľa toho, aký remeselník v dome býval. Raz to bolo kováčske náčinie, inokedy zase stolárske, roľnícke či súkennícke. Nechýbali historické koče, mláťačky obilia, kolesá vodných mlynov. Srdcom skanzenu je pravoslávny drevený kostolík s bohatou výzdobou, hlavne obrazovou. Sprievodca nám porozpráva o histórii kostola a pravoslávnych obradoch, ktoré sa v ňom odohrávali, ba i doteraz odohrávajú.
     Deň bez turistiky, ale zato obohatení o historické vedomosti, sme ukončili dobrou večerou v hoteli a hraním biliardu do neskorých večerných hodín.

   Deň štvrtý – Vinianske jazero, Viniansky hrad, Dargov, Spišský hrad
     Po zbalení si vecí a strávení tretích šunkovo-džemových raňajok nás autobus odviezol do obce Vinné ku krásnemu jazeru. Pôvodne to bol rybník vybudovaný v 19. storočí. Okolo neho sú chatky, reštaurácie, móla, požičovňa člnov, ľudia tu pestujú mnohé vodné športy a na svoje si prídu aj rybári. Od jazera kráčame lesom k Vinianskemu hradu, čo nám nezabralo ani dve hodiny. Zrúcanina sa vypína na výbežku Vihorlatských vrchov. Jej najznámejším majiteľom bol šľachtic Štefan Eodenfi, ktorý sa venoval čarodejníctvu. Hrad je v súčasnosti rekonštruovaný, dostali sme sa teda iba na nádvorie. Väčšina miestností bola uzamknutá. Zaujalo nás väčšie drevené koleso na ľudský pohon, ktoré pomáhalo našim predkom pri vyťahovaní ťažkých predmetov do areálu hradu.
     Cestou domov navštevujeme ešte dve pamiatky. Prvou je pamätník hrdinom II. svetovej vojny na Dargovskom priesmyku, kde sa pred 80 rokmi odohrávali kruté boje. Prezrieme si súsošie, vystavený sovietsky tank T34 a samohybné delo SU-100. Najmenší z nás sa dostal úplne dnu a pofotil ruinu tanku zvnútra. Druhou pamiatkou bol majestátny Spišský hrad. Najväčšia zrúcanina v Európe a zároveň národná kultúrna pamiatka sa vypína na neveľkom vápencovom vŕšku nad obcou Žehra. Samotný hrad pochádza z 12. storočia, ale na vŕšku bolo objavené praveké hradisko už z mladšej doby kamennej. Vlastníkmi boli významné šľachtické rody ako Turzovci a Csákovci. Pamiatka je zapísaná do svetového zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Žiaľ, ako Vinianska, tak aj táto ruina bola práve v rekonštrukcii, takže do jej najhlbších útrob sme sa nedostali. Pozreli sme si iba niekoľko prístupných častí a potom rozsiahle nádvorie s baštami, delami, mučiarňou a múrom, ktorý obopínal celý hradný areál. Na pozdrav nám zakývali sysle. Tie sú ubytované v dierach trávnatého nádvoria. Je ich tu hodne a Spišský hrad je nimi povestný.

     Štyri dni prežité na východnom Slovensku priniesli horcom mnoho turistických i kultúrno-spoločenských zážitkov, nové poznatky, pekné dojmy a množstvo fotografií. Akcia sa vydarila a už teraz sa plánuje tá budúcoročná. Mala by smerovať na sever Čiech do Adršpašských skál.