Horci na Inovci

     Tentoraz nie na Pohronskom, ako v novembri minulého roka, ale na Považskom. Tam smerovala prvá tohtoročná túra klubu Horec. Z obce Dubodiel smerujeme po modrej značke v ústrety 1042-metrovému vrchu Inovec, ktorý je najvyšším bodom pohoria. Na lesnom chodníku je asi päť centimetrov snehu. Obloha je zatiaľ čistá, oblaky vytvárajú pôsobivé zhluky. Prichádzame k miestu, kde na mohutnom pni tkvie tabuľka s textom: Zákonom chránený jaseň. Mladé jasene okolo spíleného starčeka vysadili pred pár rokmi obyvatelia Dubodiela. Oddýchneme si pri mláďatách stromov, zjeme čo-to z prinesenej stravy a ďalej stúpame po mierne zasneženej cestičke hore na vrchol.

     Na najvyššom bode pohoria nás víta turistický smerovník. Oznamuje, že stojíme na Inovci vysokom 1042 metrov. Nachádza sa tu schránka s vrcholovou knihou, ohnisko, triangulačný bod, dva drevené kríže, náučný panel, altánok s lavičkami, dva telekomunikačné vykrývače a kovová rozhľadňa Helena. Jej vrcholová plošina je vo výške 22 metrov nad úrovňou terénu. Keďže sme však počas stúpania vošli do oblaku, výhľady na Kľak, Fatru či Tatry nám neboli dopriate. Pekné boli aspoň dobiela zasrienené stromy naokolo. Trochu viac výhľadu na Považie poskytla nižšie položená vyhliadka doktora Bundalu.

     Po polhodinke klesania, ktoré si náš najmladší turista Damien zrýchľuje klzákom, prichádzame na Chatu pod Inovcom. V jej blízkosti sa nachádza lyžiarsky vlek, ten však dnes nefunguje. Chata disponuje takmer 70-timi lôžkami a jej súčasťou je aj reštaurácia s ponukou teplých a studených jedál a nápojov. Pobudneme tu dobrú hodinu, ochutnáme voňavé polievky a hlavné jedlá. Drevené steny chaty zdobia poľovnícke trofeje, obrazy, na predaj sú rôzne suveníry, mapy, náplasti, ba i zubné kefky. Zdá sa, že chatár myslí aj na ústnu hygienu turistov, ktorí tu neplánovane zostanú na noc. Ľudí je tu dnes tak veľa, že sú do posledného miesta naplnené dve jedálne a ešte pätnásť ďalších záujemcov stojí pred dverami v rade, aby sa dostali dnu. Prišli buď peši alebo autami po spevnenej lesnej ceste.

     Po nasýtení a napojení sa vstávame a uvoľňujeme miesto čakajúcim pocestným. Zasmejeme sa na predpovedi počasia podľa visiaceho motúza a k nemu priložených vysvetliviek, po chvíli prichádzame k skalnému útvaru, kde kedysi žil pustovník František. Ten sa v polovici 17. storočia kvôli nešťastej láske utiahol do jaskyne, kde žil a pomáhal ľuďom až do konca života. Zrútená jaskyňa vraj doteraz skrýva jeho telesné pozostatky. Neskúmali sme, či je to pravda. Čaká nás totiž strmý zostup šmykľavým zľadovateným chodníkom, kde viacerí z nás okúsili tvrdosť inoveckej pôdy. Niektoré pády boli naozaj dosť bolestivé. Napokon prichádzame k skrachovanému motorestu Radar, kde na parkovisku stojí náš autobus. Prvá tohtoročná túra sa i napriek slabej viditeľnosti vydarila a veríme, že také budú aj ostatné.