Horci v Slatinskom krase

     Predposlednú februárovú sobotu sa pol stovky turistov z klubu Horec vybralo do Nitrických vrchov. Okrem výhľadu z Bukovinskej skaly si chceli vychutnať prechod Slatinským krasom a navštíviť prírodnú rezerváciu Žrebíky.

     Krásny slnečný deň a ustupujúca chrípka spôsobili, že s partizánskymi turistami sa do Krásnej Vsi, kde bol začiatok dnešnej menej náročnej túry, vybralo až päťdesiat záujemcov. Prvú prestávku si milovníci prírody dopriali na Bukovinskej skale. Je to vápencové bralo, z ktorého bol pekný výhľad najmä na juhovýchodnú časť Strážovských vrchov. Skala sa nachádza v rezervácii Žrebíky. Toto chránene územie bolo vyhlásené pred tridsiatimi rokmi a predmetom ochrany je vyše sto hektárový areál s bizarnými skalnými stenami zloženými z vápenca a dolomitu. Vyskytujú sa tu povrchové a podzemné krasové útvary, tiež aj vzácne lesostepné druhy rastlín a živočíchov. K tým podzemným útvarom patrí niekoľko jaskýň a skalných puklín, okolo ktorých sme prechádzali aj my. Na výskyt medveďov v tomto území nás upozorňovali viaceré výstražné tabule. Nášho najväčšieho dravca sme nestretli, zrejme sa ešte oddával zimnému spánku. Ani iné zvieratá sa dnes neponáhľali pózovať pred objektívy fotoaparátov.

     Prichádzame ku križovatke turistických ciest s názvom Veľké lúky. O naozaj – všade naokolo sa rozprestierajú rozľahlé lúky s polozbúranými i zrekonštruovanými domčekmi. Iste tu kedysi boli lazy, dnes zostali z väčšiny stavieb len ruiny. Pokračujúc po náučnom chodníku vchádzame do lesa a znovu sa stretávame so skalami nezvyčajných tvarov. Sú biele, vápencové, a viaceré obsahujú výčnelky, diery, pukliny a závrty. Esteticky hodnotné sú najmä tie, na ktorých sa usídlil sýtozelený mach. Zo živej prírody nás zaujmú zvláštne tvarované staré duby. Tí odvážnejší z nás sa dávajú fotiť stojac na ich konároch v štvormetrovej výške. Okolo Lažteka, kde sa tiež nachádzalo niekoľko domčekov, postupujeme náučnou cestou na juh. Po piatich hodinách v slnkom zaliatej prírode prichádzame do Slatiny nad Bebravou. Tam končíme našu 13-kilometrovú túru, ktorej prírodovedná hodnota spočívala najmä v množstve krasových útvarov. Jediným paradoxom bolo, že na náučnom chodníku sa nenachádzal ani jeden informačný panel, ktorý by popisoval okolitú prírodu. Možno „vyhynuli“ ešte v treťohorách. Nuž, prišli sme neskoro...