Uverejnené články o TK Horec v roku 2026


Na Hnilickej Kýčere slnečno

      Kým v zimných mesiacoch sa turistom neveľmi chcelo vyliezať z tepla domova, s príchodom jari sa to rapídne zmenilo. O posledné akcie turistického klubu Horec býva taký záujem, že okrem naplneného autobusu sa milovníci prírody vydávajú spoznávať nové kraje aj autami. Tak tomu bolo aj poslednú aprílovú sobotu, kedy si šesťdesiat horcov zaumienilo vystúpiť na výhľadový vrch v Lúčanskej Fatre – Hnilickú Kýčeru.

      Náročnejšia 17-kilometrová túra s vyše 900-metrovým prevýšením začínala v lyžiarskom a rekreačnom stredisku Valčianska dolina, kam nás za menej ako dve hodiny dopravil objednaný autobus. Cestou nás potešilo niekoľko bocianích hniezd s čerstvými prírastkami. Strediskom preteká rovnomenný potok, nachádza sa tu viacero chát, hotelov a rybníkov. My sme sa po príchode a úvodnej fotografii za krásneho slnečného počasia vybrali po žltej turistickej značke. Tá nás zaviedla do oblasti Pod Skalkou. Bizarne tvarované stromy rastúce na vápencových skalách boli priam magnetom pre objektívy fotoaparátov. Na spadnutých kmeňoch sa kĺzali slimáky, rástli tu podivné drevokazné huby a lišajníky. Popri lesnom chodníku kvitlo mnoho druhov jarných kvetov ako prvosienky, podbele, blyskáče, záružlie, veternice a občas aj nejaká oneskorená snežienka. Z miest, kde stromy nezakrývali výhľady, sme mohli obdivovať takmer všetky vrcholy Veľkej Fatry a navyše i Turčiansku kotlinu s dedinkami ako na dlani.
      Po prudkom stúpaní miestnym chodníkom pricházame pred obedom na 1218-metrový vrch Hnilická Kýčera. Na vrchole je rozsiahla horská lúka.

       Počasie bez jediného obláčika, obloha popretkávaná iba bielymi čmuhami po dopravných lietadlách. Vyše hodinu si vychutnávame pobyt na slnku, ponúkame sa sladkosťami i slaným pečivom, meniny oslavujúci občania prispeli aj nejakým prípitkom. Z vrcholu je výhľad na známy Kľak či na Martinské hole. Oba tieto optické ciele ležia na hlavnom hrebeni Lúčanskej Malej Fatry, tak ako aj Kýčera, na ktorej sa práve nachádzame. Vedie tadiaľto i medzinárodná diaľková turistická trasa E3. Okrem už spomenutého Kľaku, ktorý nám príroda ukazovala z iného uhla, ako sme zvyknutí, boli viditeľná aj Kremnické vrchy a Nízke Tatry.
      Po poriadnom oddychu, nakŕmení žalúdkov, rozhovoroch i smiechu, po zápise do vrcholovej knihy a spoločných fotografiách sa vydávame späť do Valče. Nie však rovnakou cestou ako na vrchol. Na zostup si vyberáme nepríjemne strmý a stromami zatarasený chodník vedúci do Šindelnej doliny. Prechádzame okolo dvoch partizánskych bunkrov, v ktorých sa počas Povstania skrývali odbojári. O ich činnosti informuje náučná tabuľa. Na drevenom stole leží prázdny hrniec. Ktovie, či sa tu zachoval ešte z čias vojny, ale po polievke v ňom nebolo ani stopy. Dojedáme teda aspoň zvyšky našich zásob a klesáme do Valčianskej doliny. V takomto teplom počasí už lanovky a vleky nefungujú, zato iných atrakcií je tu neúrekom. Jazero, kde si človek môže chytiť pstruha či kapra, kovový vodník sediaci na lavičke a vedľa tabuľa s povesťou o tejto bytosti, sú tu bazény, nafukovacie hrady, i menšia rozhľadňa. Všetkým dobre padlo teplé jedlo a studené nápoje. Napokon o štvrtej hodine sadáme do autobusu a vydávame sa na cestu domov.

výbor TK Horec, Tempo, 11.5.2026



Horci navštívili Sedem kostolov

      Piata tohtoročná túra klubu Horec smerovala do Kremnických vrchov. Horci mali v pláne prvý raz spoločne vystúpiť na lúčnatý kopec Lažtek s rozhľadňou, pozrieť si horské sedlo Tri kríže a po rebríkoch vyliezť na výhľadový vrch Trávny Ždiar.

      S východom slnka vyráža do posledného miesta zaplnený autobus plus jedno auto na cestu do Studničnej. Príjemnú atmosféru umocňujú hrejivé slnečné lúče, ktoré nás sprevádzajú hneď od začiatku. Kým kráčame dedinkou, sprevádza nás žblnkot potoka Komjaťanka, ktorý sa v mrazivom ráne premenil na umelecké dielo. Voda tečúca pomedzi kamene vytvorila stovky cencúľov rôznych tvarov. A to už sa pomaly blížime k skalnému útvaru Sedem kostolov, ktorý tvorí priam prírodnú katedrálu. Hore sa štveráme úzkymi štrbinami. Práve teraz v nich žiari vzácna prvosienka holá. Na najvyššej skale sa týči mohutný kovový dvojkríž, ktorý je viditeľný už z diaľky. Z tohto miesta môžeme obdivovať panorámu Veľkého Choča a kontúry Malej Fatry. Pod skalami sú rozmiestnené drevenné prvky, ktoré tvoria premyslenú oddychovú zónu odkazujúcu na miestnu kultúru a prírodu. Nachádzajú sa tu vyrezávané lavičky ozdobené reliéfmi alebo zakončené postavami či motívmi zvierat. Celá táto "galéria pod holým nebom" je dielom šikovných rúk slovenských ľudí.
      Po návšteve Siedmich kostolov naše kroky ďalej vedú hlbšie do útrob Šípskej Fatry. Víta nás informačná tabuľa Žaškovský chodníček, ktorý nás prevedie divokým a nesmierne fotogenickým terénom. Cesta začína pozvoľna, no čoskoro sa zahryzne do lesného terénu. Stúpanie je poctivé, veď prekonávame niekoľko stoviek výškových metrov. O pár minút stojíme na okraji skalného mesta s bizarnými útvarmi. Prejdeme kamennou bránou a pozrieme si Žaškovskú jaskyňu. Tá je vyhlásená za prírodnú pamiatku a má dĺžku približne 120 metrov. Boli v nej nájdené významné paleontologické nálezy. Obdivujeme krásne skalné útvary, miesto s dychberúcou atmosférou, priam magnet pre objektív.
      Pokračujeme ďalej k Hrdošu a ku Skríželnej skale. Tá je jedným z tých miest, kde sa naplno prejavuje divoká a nespútaná tvár Šípskej Fatry. Tento mohutný vápencový masív je charakteristický útvarmi, ktoré akoby niekto „skrížil“ a naukladal na seba v podivných uhloch.

       Nachádza sa tu aj niekoľko menších, verejnosti voľne prístupných jaskynných dier, ktoré v minulosti slúžili ako sezónne úkryty pre pastierov a lovcov. Po výstupe na vrchol sa nám otvoril panoramatický výhľad na celý hrebeň Malej Fatry so zasneženými vrcholmi Stohu, Chlebu a dvoch fatranských Kriváňov.
      Zo Skríželnej skaly nás čakal poriadne strmý výstup na vrchol Ostré, ktorý svojmu menu nezostáva nič dlžný. Cesta na vrch bola lemovaná pokrútenými bukmi a zakrpatenými smrekmi, ktoré odolávajú drsným horským vetrom. Samotný vrchol je špicatá skalná pyramída, ktorá pôsobí ako prirodzená strážna veža celého regiónu. Odmenou za namáhavý výstup nám bol úchvatný 360-stupňový výhľad na dolnú Oravu a Liptov. Okrem už spomínaných vrcholov Fatry bol vidieť aj známy Malý a Veľký Rozsutec a v diaľke dokonca belejúce sa štíty Západných Tatier. Všetko vrcholy, po ktorých už naše vibramy kedysi kráčali. Doprajeme si zaslúžený oddych, zapíšeme sa do návštevnej knihy, posedíme si na lavičkách, občerstvíme sa a nesmie chýbať séria fotografíí.
      Z vrcholu Ostrého potom trasa začína klesať južným smerom. Strmý a šmykľavý terén privodil viacerým našim turistom pády, niekedy aj s odreninami. Nuž, turistika nie je nedeľná prechádzka námestím. Napokon sme sa dostali k najpôsobivejšiemu miestu celého hrebeňa, ktorým je Vyhliadka nad Švošovom. Jej dominantou je majestátny kovový kríž. Z okraja brala sme mohli sledovať precízne usporiadané domčeky, líniu železničnej trate a meandre rieky Váh. Po vychutnaní si výhľadov klesáme viac než 300 výškových metrov a prichádzame nad dedinku Švošov. Prejdeme popri novo vybudovanej kalvárii, prekonáme cyklomost cez Váh a mierime do známej reštaurácie. Tá je žiaľ kvôli akcii pre verejnosť dnes uzavretá, a tak sa po ceste domov zastavíme v motoreste Rieka. Stratené kalórie doplníme poctivým teplým jedlom a oroseným pivkom. Komu zvýšil čas, prešiel sa ešte k jazeru, ktoré sa vytvorilo na mieste bývalého lomu. V letných mesiacoch sa v čistučkej vode počas návratu z túr aj kúpeme, dnes na to ešte bolo zima. Tak či tak v nás dnešná túra zanechala hlboké dojmy a pocit, že aj na Slovensku máme mnoho prírodných pokladov.

výbor TK Horec, Tempo, 20.4.2026



Turisti na rozhľadni Lažtek

      Piata tohtoročná túra klubu Horec smerovala do Kremnických vrchov. Horci mali v pláne prvý raz spoločne vystúpiť na lúčnatý kopec Lažtek s rozhľadňou, pozrieť si horské sedlo Tri kríže a po rebríkoch vyliezť na výhľadový vrch Trávny Ždiar.

      Keďže počasie nebolo až také zlé, ako hlásila predpoveď, 56 účastníkov sa dopravilo autobusom do podhorskej obce Horné Pršany. Stalo sa tak tretiu marcovú sobotu, čo bol zároveň druhý jarný deň. V Pršanoch, ako sa dalo očakávať z názvu dedinky, trochu mrholilo, neskôr sa však cez oblaky predralo slnko. Po miernom stúpaní sme vyšli na vrch Lažtek, ktorému dominovala osem a pol metrová drevená rozhľadňa vybudovaná pred deviatimi rokmi. Vidieť z nej bola najmä Banská Bystrica v celej svojej kráse. Vzdialenejšie pohoria nám zakryl opar. Neďaleko vyhliadky stál telekomunikačný vykrývač. Milým prekvapením bol menší zvon visiaci zo strechy drevenej veže, na ktorý sa dalo potiahnutím špagátika zazvoniť. Vedľa rozhľadne stála náučná tabuľa s podrobnými informáciami o okolitej prírode. Pokračujeme lesom a prichádzame k zaujímavému kamennému útvaru Čertova skala, ktorú miestni nazývajú aj Čertova hlava. Na väčšom kameni stojí okrúhla dvojmetrová skalka pripomínajúca hlavu a zdá sa, že každú chvíľu sa zrúti dole. Dnes sa tak nestalo, možno o pár miliónov rokov. Útvar vznikol tak, že sopkou vymrštená „bomba“ dopadla na podložie a pripiekla sa k nemu. Najmladší účastník túry 10-ročný Adam sa vyštveral až k onej diabolskej hlave, oprel sa o ňu a pózoval tak viacerým fotoaparátom.
      Niektorí turisti si odbehli k pietnemu miestu – k pamätníku padlým letcom. Na začiatku SNP tu havarovalo americké lietadlo zasiahnuté nemeckými stíhačkami. Potom už pokračujeme po značke na Hornú skalu vytvorenú vulkanickou činnosťou. Je z nej výhľad na Tatry zabalené do snehu. Cez lúky porastené žltými primuľami a fialovými šafranmi, cez lesy, lístím zapadané chodníky a machom obrastené kamene sa dostávame k Trom krížom. Je to známe horské sedlo v Kremnických vrchoch vo výške 1180 metrov s križovatkou turistických a bežkárskych ciest. Kríž tu stál už pred dvesto rokmi a slúžil ako orientačný bod na Zlatej ceste, ktorá spájala banské mestá Kremnicu a Bystricu.

       Sedlo je východzím bodom k obľúbeným vrcholom ako Velestúr či Skalka. Dnes tu stojí trojramenný drevený kríž, náučný panel a altánok. V blízkosti je i jedna rarita – kameň so staroslovanským nápisom. Naskytá sa nám pekný výhľad na zasnežené Nízke Tatry, Veľkú Fatru a Západné Tatry. Nielen vzdialené pohoria sú zasnežené, ale aj miesto, kde sa práve nachádzame. Chodník je pokrytý asi dvadsiatimi centimetrami staršieho snehu. Klesajúc do doliny sa občas niekto pošmykne a padne buď do bielej periny, v horšom prípade aj do blata. Ale turistika je už taká. V blate nekončia len niektorí naši turisti, ale sú v ňom viditeľné aj čerstvé medvedie stopy. Zimný spánok s príchodom jari pre naše najväčšie šelmy zrejme skončil.
      Prichádzame k menšej diere v skale. Panel nás informuje, že je to vchod do stredovekej štôlne, kde sa kedysi ťažila ortuťová ruda. Tá bola vzácnym nerastom, takže aj vedľa ležiace jazierko dostalo pomenovanie Ortútske. Ortuť sa ešte donedávna používala ako náplň do teplomerov, tlakomerov a tiež pri ťažbe zlata.
      Zlatým klincom dnešného programu je vrch Trávny Ždiar. Na ňom je vybudovaná zaujímavá turistická trasa vedúca po strmých svahoch cez mohutné skaliská až na vrcholovú vyhliadku. Dĺžka trasy je približne 820 metrov, je okružná a jednosmerná. Nachádza sa na nej viacero exponovaných miest priechodných iba pomocou kovových rebríkov. Pôsobivé skalné bralá, úžiny, balvany zaujímavých tvarov a najmä spomínané rebríky vyslúžili lokalite prezývku „malý Slovenský raj“. Štveráme sa po rebríkoch, prechádzame skalnými oknami, obdivujeme pralesovitý charakter prírody s popadanými stromami a množstvom machu. Z vrcholovej vyhliadky zabezpečenej zábradlím sa nám naskytá krásny výhľad na pohorie Veľká Fatra s výrazným vrchom Krížna, tiež na hrebeň Kremnických vrchov, ktorému dominuje tristometrový vysielač na Skalke. Je druhým najvyšším stožiarom na Slovensku a len o 12 metrov nižší ako Eiffelova veža. Po prehliadke Trávneho Ždiaru už rýchlo schádzame k rekreačnému stredislu Suchý vrch, kde nás čaká náš dvorný šofér s autobusom.

Ľ. Mazán, Tempo, 30.3.2026



Deň s Horcom s veľkou účasťou

      Hoci nás od oficiálneho príchodu astronomickej jari delí ešte pár dní v kalendári, prvá marcová sobota sa rozhodla ignorovať pravidlá. Už od rána sa niesla v hrejivom slnečnom tóne, akoby príroda chcela predbehnúť čas a dopriať nám predčasný prísľub nového začiatku. Toto ideálne načasovanie veľmi potešilo hlavne turistov, pretože s príchodom jari sa už tradične spája akcia "Deň s Horcom", ktorú turistický klub z Partizánskeho každoročne organizuje.

      Tentoraz bola na pláne navšteva Strážovských vrchov, konkrétne lokality Homôlka. Záujem o účasť na akcii bol taký veľký, že okrem naplneného autobusu sa ďalší turisti dopravili do Valaskej Belej, kde bol začiatok trasy, vlastnými autami a čakali nás na parkovisku. Zišlo sa nás tam takmer sedemdesiat. V duchu turistického priateľstva sa v tejto veľkej partii nachádzala aj 21-členná skupina z klubu KST Zobor Skačany.
      Rázovitá obec Valaská Belá patrí k plošne najväčším na Slovensku. Tvorí ju centrálna časť a množstvo roztrúsených lazov. Obec je známa sklárskou a keramickou výrobou, boli tu tri sklárske pece. V minulosti sa tu produkovalo aj súkno, metly, košíky a náradie. Po prvej spoločnej fotografii sme sa pod taktovkou hrejivého slnka vydali vpred. Trasa nás viedla cez malebné osady nad Krištofovcami k miestam s rozprávkovými názvami ako Rychtárske žienky a Rovienky. Terén bol kopcovitý a dal nám pocítiť, že sme v horách. Cestou sme mohli obdivovať biele hlávky snežienok, započúvať sa do spevu vtákov, vychutnávať si výhľady na okolité pohoria a dedinky v údolí.

       Jeden z najkrajších pohľadov nám ponúkol vrch Čierna hora. Pri tamojšom kríži so schránkou, v ktorej sídlila vrcholová kniha, sme si dopriali zaslúženú pauzu. Panoráma bola priam kráľovská – ako na dlani sme mali majestátny Kľak a Strážov, no dohľadnosť nás pustila oveľa ďalej, až k siluetám Malej a Veľkej Fatry. Ich hrebene a vrcholy boli zasnežené, pod bielou perinou sa skrývalo aj Martinské hole.
      Naše kroky ďalej smerovali do sedla Homôlky. Pre väčšinu z nás bol bufet v sedle cieľovou stanicou, no pre pár nezmarov len medzizastávka. Tí sa rozhodli vystúpiť až na samotný vrchol Homôlky vo výške 907 metrov. Tento kopec homoľovitého tvaru s veľmi strmými svahmi je skutočnou dominantou kraja a ponúka kruhový výhľad, kde človek stratí reč a získa obrovský rešpekt k slovenskej prírode. Kto vystúpil až k triangulačnému bodu, tomu sa otvorilo divadlo, ktoré sa nevidí každý deň.
      Potom sme už všetci došli k lyžiarskemu stredisku Homôlka, kadiaľ prechádza dôležitá dopravná spojnica medzi Ilavou a Prievidzou. Sedlo bolo odjakživa strategickým bodom a počas SNP zohralo dôležitú úlohu v miestnom odboji, čo dodnes pripomína pamätník a vystavená historická bojová technika. Ako odmenu za vynaloženú námahu sme si v bufete Partizán dopriali poctivý kotlíkový guláš a vychladené nápoje. V útulnom prostredí bufetu, obklopení horami, sme rýchlo načerpali nové sily a zhodli sa, že takéto „horalské hody“ sú tou najlepšou motiváciou na ďalšie kilometre. Prvá marcová sobota dopadla nad očakávania. Počasie nám ukázalo svoju najkrajšiu tvár, svaly na nohách dostali zabrať, no duša sa naplnila pokojom a radosťou.

R. Majerová, Ľ. Mazán, Tempo, 16.3.2026



Na Topoľčianskom hrade a Mačacej skale

      Predposlednú februárovú sobotu sa do autobusu TK Horec nahrnulo 43 turistov. Vybrali sa na svoju tretiu tohtoročnú túru, a to do pohoria Považský Inovec. Cieľom boli viaceré historické a prírodné zaujímavosti ako hrad, jaskyňa, staré slovanské hradisko, pôsobivé skalné útvary a napokon ranč.

      Z Podhradia pod Inovcom sme sa po úvodnej fotografii v zástupe vybrali na Topoľčiansky hrad. Ten sa vyznačuje veľkým obranným múrom a typickou vežičkou. Keďže cez zimu býva objekt zavretý, telefonicky sme si objednali sprievodcu. Ten okrem kľúča od hlavnej brány priniesol aj kľúč od veže. Bolo by škoda nevychutnať si pôsobivý výhľad z 25-metrovej výšky. Náučné tabule a neskôr i náš sprievodca nás informovali, že tento gotický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Plnil obrannú funkciu proti Turkom. Okrem iných majiteľov bol aj strediskom husitov. Poslednými vlastníkmi boli Stummerovci, ktorí sa neskôr presťahovali do kaštieľa v Továrnikoch. Prezreli sme si pivničné priestory, kde na plafóne viselo asi štvrť stovky netopierov, po drevenom mostíku sme prešli do vnútorného nádvoria a napokon sme vyšli až na vrchol veže. Za slnečného počasia, ktoré dnes vládne, z nej bol krásny výhľad nielen na obec Podhradie, ale aj na okolité vrcholy ako Marhát, Panská Javorina, Tribeč       Po hodinovej exkurzii po hradných múroch prikrytých bielou perinou sme poďakovali nášmu sprievodcovi, ktorý si kvôli nám odoprel spánok po nočnej zmene. Vyzbierali sme sa na dobrovoľné vstupné a pokračovali sme v našej túre. Hore zjazdovkou stúpame za ďalším prírodným výtvorom. Je ním jaskyňa Opálená skala. Diera v hornine má dĺžku asi 47 metrov a hĺbku 13 metrov. Na stenách si všímame nie veľmi honosnú kvapľovú výzdobu. Potešia aspoň veľké cencúle visiace pri vchode. Na strope je možné vidieť viac ako jeden centimeter hrubú vrstvu bielej vápencovej inoväte. Niektorí z nás zostali iba pri vchode, iní sa odvážili vojsť aj do tmavých chodieb, ktoré sa v zadnej časti rozvetvovali.

       Po jaskyniarskych pokusoch nasleduje stúpanie zasneženým chodníkom na dolomitový vrch Úhrad. Pri hľadaní informácií o tomto archeologicky významnom území našiel internetový vyhladávač množstvo stránok s heslom "sadzobník úhrad". Tak toto teda nie! Na našom Úhrade sa nenachádzajú žiadne sadzobníky so zvýšenými odvodmi či dépéhá. Je tu kameňozemný val čoby pozostatok hradiska z halštatskej doby asi spred 2500 rokov. Predstavitelia staršej doby železnej si tu pozabúdali sekeromlaty, strelky, časti kovového opasku a ďalšie verejnoprospešné predmety. Z vrcholu obohnaného obrannými valmi bol netradičný výhľad na ráno navštívený Topoľčiansky hrad.
      Po oddychu, zápise do návštevnej knihy a zahriatí sa voňavým čajom či kávou prichádzame náučným chodníkom na Mačaciu skalu, z ktorej je pekný výhľad na Topoľčany a okolité dedinky. Mačacia sa nazýva preto, že kedysi jej pukliny obývali divé mačky. V blízkosti skaly sa nachádza zvláštny prírodný výtvor – asi 8-metrová štíhla skalná ihla. Posledná časť túry už viedla širokou lesnou cestou až na krížne cesty. Slnečné počasie sa mení, zamračilo sa a začína snežiť. Po cyklochodníku schádzame k ranču pod Babicou, ktorý bol postavený nad obcou Bojná. Tu sa oddávame gastronomickým hodom. Ochutnáme napríklad výborný jelení guláš či rebro z diviaka. Ranč je známy aj svojou zoologickou záhradou. Teraz v zime síce nie je prístupná verejnosti, keďže zvieratá sú ustajnené, avšak nachádzajú sa tu vskutku rozmanité druhy zveriny: antilopy, pakone, lamy a ťavy, tigre a levy, pichľavé dikobrazy, klokani a zebry, surikaty, pštrosy, papagáje... No škoda, že sme neprišli v letných mesiacoch. Hádam nabudúce. Jeden jediný papagáj na nás žmurkal z klietky v reštaurácii. Napokon po výdatnom občerstvení s jeleňom v žalúdku nastupujeme do nášho autobusu, ktorý nás pred štvrtou hodinou dopravil späť do rodného mesta.

Ľ. Mazán, Tempo, 2.3.2026



Zimná túra na Šachtičkách

      V sobotu 7. februára sa horci vybrali na svoju druhú tohtoročnú túru. Cieľom boli Starohorské vrchy s návštevou lyžiarskeho strediska Šachtičky. Konkrétne išlo o prechod z Banskej Bystrice do obce Staré Hory. Akcie sa zúčastnila približne štyridsiatka záujemcov, z toho štyria lyžiari.

      Trasa odštartovala v srdci stredného Slovenska, teda v Banskej Bystrici, a to v jej severnej časti Sásová. Cez Hrádok a Horné Lazy sme stúpali smerom na dominantu okolia, 1100-metrový vrch Panský diel. Podmienky na trati boli od začiatku náročné. Takmer celú cestu nás sprevádzala hustá hmla, nám to však náladu nepokazilo. Dôležitú zastávku sme si urobili priamo na Panskom diele v útulnej chate či skôr bufete Divný les. Tu sme si dopriali zaslúžený oddych a občerstvenie: dobre padol horúci čaj, káva, varené vínko, aj vlastné prinesené dobroty, ktoré nám dodali sily do ďalších kilometrov. Terén bol skúškou odolnosti: zatiaľ čo v nižších polohách nás potrápilo nepríjemné blato, vyššie sa striedali úseky bez snehu s bielymi plochami. Sneh bol mokrý a ťažký, išlo sa pomaly. Nevadí, zvládli sme to.

       Príjemným spestrením dňa bolo stredisko Šachtičky, kam sme klesli zo spomínaného vrchu Panský diel. Vítali nás tam štyria drevení snehuliaci. Niekoľko členov nášho turistického klubu si na Šachtičkách doprialo skvelú lyžovačku. K dispozícii mali sedem zjazdoviek, z ktorých najdlhšia merala vyše jeden a pol kilometra. Keďže lyžiarov na svahu nebolo veľmi veľa, podarilo sa im absolvovať približne štvrť stovky zjazdov. My pešiaci sme navštívili 16 metrov vysokú kovovú rozhľadňu. Z jej štvrtého poschodia by bol pekný výhľad na Kremnické vrchy, Nízke Tatry a Veľkú Fatru, keby nám ho nepokazila hmla a oblaky. Nuž čo, počasiu nerozkážeš. Zo Šachtičiek sme pokračovali cez sedlá Horný a Dolný Šturec. Práve v záverečnej fáze túry sa prejavila náročnosť zasneženej lesnej cesty, kde sme sa najprv na zamrznutých úsekoch nepríjemne šmýkali a potom kvôli kašovitému snehu sme do cieľa v Starých Horách dorazili s úplne premnočenými topánkami. Napriek tomu išlo o poctivý športový výkon a skvelý deň strávený s priateľmi v horách. Ten sme ukončili pri teplých polievkach. V obci Staré Hory sme si pozreli aj baziliku a niektoré banské historické pamiatky.

R. Majerová, Ľ. Mazán, Tempo, 16.2.2026



Horci na výročnej schôdzi

      Predposledný januárový štvrtok sa turisti z klubu Horec stretli v spoločenskej sále kultúrneho domu na svojej výročnej členskej schôdzi. Zišlo sa na nej 84 členov a sympatizantov Horca.

      Predseda klubu Peter Horváth privítal účastníkov a poprial im okrem zdravia aj veľa pekných zážitkov v prírode. Z hodnotiacej správy, ktorú preniesol Ľubo Mazán, vyplynulo, že turistický klub v roku 2025 zorganizoval rekordných 24 akcií, z toho 21 autobusových zájazdov. Spolu sa túr zúčastnilo okolo 1260 turistov, ktorí prešli po horách 350 kilometrov. Rekordný bol aj minuloročný počet aktívnych členov klubu – a to až 204.

      Z tých vydarenejších akcií spomeňme aprílový Deň s Horcom, ktorý bol spojený s Otvorením jarnej sezóny. Trasa prechádzala cez Veľký vrch a Cinínovú lúku, guláš pripravili skačianski poľovníci a turisti. Ďalšími vydarenými akciami bola návšteva rozsiahleho Lietavského hradu a Skaliek, Ostrôžkami sme sa vybrali na Budínsku skalu a Bralce. V máji sme si pozreli hrad Strečno, rozhľadňu Špičák a netradičný skalný útvar Kojšovský budzogáň. Ďalšia túra smerovala k rozhľadni v sedle Beskyd. Obľúbená cykloakcia viedla cez Moravskú bránu popri rieke Bečva a končila na hrade Helfštýn. V júni sme vystúpili na veľkofatranský Kľak, čo bola dĺžkovo i výškovo najnáročnejšia túra v minulom roku. Začiatkom júla sme v Nízkych Tatrách pokorili Poľanu, Bôr a Sinú. Uprostred leta nasledovala Manínska a Kostolecká tiesňava, výhľadový skalný útvar Bosmany, Partizánska jaskyňa a vrch Veľký Manín. Koncom augusta sme navštívili Trojmedzie Slovensko-Česko-Poľsko a v rámci neho aj skupinu vápencových skál Čertove mlyny.

      Septembrová štvordňovka sa konala v severných Čechách, kde sme si v rámci štyroch túr pozreli skalné mestá Ostaš, Teplické a Adršpašské skaly a posledný deň Broumovské steny. V obci Hronsek sme so sprievodkyňou navštívili vzácny drevený artikulárny kostol a vyšľapali sme k banskobystrickej hvezdárni. Medzi jesenné akcie patrila aj návšteva moravského veterného mlyna Kuželov, rozhľadne Žalostiná a hradu Branč.

       V októbri bol na rade Podskalský Roháč a tri Temné jaskyne. V druhej polovici jesene sme si prezreli ruiny hradu Dobrá Niva, prírodnú rezerváciu Gavurky a vystúpili sme na krupinskú Vartovku. V novembri sme vyšli na rozhľadňu Vápnik, pobehali sme po Levickom hrade, vliezli sme do Tesárskej rokliny, navštívili skalné úkryty Dúpence a napokon sme sa ešte potúlali podzemím pamiatkovej rezervácie Stará Hora s vínnymi pivnicami. Na vianočné trhy sme zašli do Olomouca. Záver roka ako tradične patril výstupu na Žarnov a na Silvestra bol na rade vrch Osečný s vareným vínkom a vianočnými dobrotami. Poslednej minuloročnej akcii sa zúčastnilo rekordných 175 turistov.

      Po zhodnotení turistického roku 2025, finančnej správe a voľbe nových členov do kontrolnej rady zaznela informácia o najaktívnejších turistoch, ktorým boli odovzdané poukazy na zájazdy. Najviac akcií absolvoval Anton Vidovič, Ľubo Mazán, Radka Majerová, Peter a Miro Horváth, Jozef Mesiarik, Peter Baráth a Pavol Bezák. Spomenúť sa patrí aj úspech našej členky Jany Turčekovej, ktorá sa zúčastnila súťaže S Tempom v prírode a ako jedna z najaktívnejších cestovateliek získala od redakcie Tempo finančnú odmenu.
      Na rok 2026 je naplánovaných 24 akcií. Už teraz je takmer naplnená cyklotúra z Terchovej do Žiliny a májová štvordňovka na Šumave. V letných mesiacoch navštívime tatranský Kriváň, Západné Tatry a Veľkú Fatru. Pred Vianocami si pozrieme ľadové sochy a stavby na Hrebienku a navštívime vyzdobený Poprad. Po skončení oficiálnej časti výročná schôdza pokračovala spoločenskou časťou. Turisti si mohli pozrieť kvalitne vedené kroniky či časopis Krásy Slovenska. V rámci členského príspevku každý dostal ako darček odznak so znakom klubu a záujemcovia si mohli kúpiť aj farebné funkčné tričká. Na jedálnom lístku boli obložené chlebíčky, pagáčiky, slané pečivo a zákusky, ktoré napiekli a priniesli niektoré naše členky.

Ľ. Mazán, Tempo, 2.2.2026



Opäť rekordná účasť na Osečnom

       Posledný deň roku 2025 sa pred deviatou hodinou začali pri dolnom pomníku za riekou Nitrou schádzať milovníci prírody. Turistický klub Horec organizoval 12. ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Predseda klubu privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšiu akciu, ktorá sa uskutoční druhú januárovú sobotu. Bude ňou výstup na Holý vrch a Surdov v Nitrických vrchoch.

      Potom sa už štyridsiatka účastníkov vydáva serpentínami na horný pomník. Tam nasleduje kratší oddych a spoločná fotografia. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávajú ďalší a ďalší turisti. Druhou zastávkou bola lavička pri stožiari vysokého napätia. Slnečné počasie a vhodná poloha lavičky ponúkli krásne výhľady na protiľahlé Nitrické vrchy s Rokošom, na zasnežený vrchol Vtáčnika či na susedný Šípok.

      Pokračujeme po miestnej žltej značke ku kóte a po hrebeni k 552-metrovému vrchu Osečný. Lesná cesta je mierne zasnežaná, napadlo asi päť centimetrov čerstvého snehu. Na vrchole, kde sa nachádza stôl, lavičky, ohnisko a schránka s vrcholovou knihou, sa postupne schádza veľké množstvo účastníkov. Tí prichádzajú nielen po žltej značke z Partizánskeho, ale aj z Kolačna, Brodzian a ďalších smerov. Spolu sa počas silvestrovského dopoludnia na vrchole zišlo neuveriteľných 175 ľudí, čo je rekordný počet v celej 12-ročnej histórii tohto podujatia.


      Potešiteľné je, že s kamarátmi sa prišli stretnúť aj tí, ktorým zdravotný stav nedovoľoval zúčastňovať sa počas roka náročnejších túr. Okrem predstaviteľov čeľade homo sapiens sa tu vyskytuje aj niekoľko kusov štvornohého psieho plemena. Príchodzích víta blčiaci oheň, ktorý ako každoročne pripravili turisti z Kolačna. Tí už niekoľko dní pred akciou napílili, posekali, naukladali a pozakrývali drevo. Zároveň nainštalovali aj nové lavičky. Za ich usilovnosť im patrí poďakovanie. Varené víno zase pripravili „vysokohorskí nosiči“, ktorí v bandaskách vyniesli na vrchol nielen 40 litrov bieleho vínneho moku, ale aj vodu, kotol so stojanom, cukor a nevyhnutné aromatické koreniny. Na stoly a poličky ľudia porozkladali vianočné koláčiky všakovakých druhov, jednohubky, slané tyčinky, poniektorí priniesli aj klobásu, syr či slaninu, ktorú si opekali nad plameňmi.

      Či to už boli turisti organizovaní v niektorom z okolitých klubov alebo náhodní pocestní, každý mohol ochutnať buď nejakú tú sladkosť alebo varené vínko, ktorého sladkastá vôňa vychádzala z kotla. Každý navyše dostal aj kalendárik na rok 2026 s fotkou Starohutského vodopádu. Po troch hodinách na Osečnom strávených s priateľmi a kamarátmi, po rozhovoroch a ochutnávke prinesených lahôdok si spravíme vrcholové fotografie, zapíšeme sa do knihy návštev a pomaly sa vraciame späť k svojim rodinám. Viacerí turisti sa ešte večer stretli na námestí, aby pokračovali v oslave a pri ohňostroji a hudbe privítali Nový rok.

Ľ. Mazán, Tempo, 19.1.2026



26. ročník Výstupu na Žarnov

      Po 26. raz sa počas vianočných sviatkov uskutočnil výstup na sopečný vrch Žarnov. Stalo sa tak 27. decembra za krásneho slnečného počasia. Akcie sa zúčastnilo asi päťdesdiat turistov z klubu Horec, ktorý túto tradíciu v roku 2000 založil. Okrem nich sa na vrchol vybrali desiatky ďalších milovníkov prírody z okolitých klubov. Spoluorganizátormi tejto akcie boli KST Žarnov Oslany a Regionálna rada KST Prievidza. Turisti takto pred sledovaním dookola opakovaných vianočných filmov a rozprávok radšej dali prednosť fyzickej aktivite v slnkom ožiarenej prírode.

      Menej náročná túra v pohorí Vtáčnik mala štart na Bridovych štáloch. Po žltej značke vedúcej cez pole a les stúpali účastníci do sedla pod Žarnovom. Okrem horcov po zamrznutej lesnej ceste kráčali i turisti z Oslian, Prievidze, Kanianky, Nitrianskeho Rudna, Kolačna, Skačian, Topoľčian, Veľkých Uheriec, ba i Topoľčianok. Vrcholová časť Žarnova, kam sme sa po vyše hodiny stúpania dostali, sa už nachádza v prírodnej rezervácii Buchlov. Ozvláštňuje ju niekoľko kusov bizarne tvarovaných solitérnych dubov. Bieleho páperia nikde, zato zo skaly bol nádherný výhľad na okolité pohoria.


       Na vrchole sa postupne zišlo asi stopäťdesiat turistov a tiež niekoľko štvornožcov rôznych plemien. Poblahoželali sme si k sviatkom, poponúkali sa prinesenými sladkosťami, údeninami, kávou i tuhšími tekutinami. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, pofotili sa s kamarátmi, pozreli si horné Ponitrie z 840-metrovej výšky. Istým škrabancom na ináč vydarenej túre bol drevený kríž, ktorý už rok a pol leží zvalený tesne vedľa vrcholovej schránky. Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by ho nahradil novým krížom, ba dokonca ani kto by tento zničený odstránil či premiestnil na menej frekventované miesto, na čo naozaj netreba vynaložiť priveľa námahy. A tak turisti v snahe mať dobrý výhľad, prípadne vyniknúť na fotografiách šliapali po predmete, ktorý je pre veriacich posvätným symbolom.

      Po vyše hodine strávenej na vrcholovej plošine sme postupne začali schádzať dole. Niektorí turisti si trasu predĺžili výstupom na Sladnú skalu alebo pokračovali až na sopečný Buchlov, ktorý je o dvesto metrov vyšší ako Žarnov.

Ľ. Mazán, Tempo, 12.1.2026