Na Hnilickej Kýčere slnečno

     Kým v zimných mesiacoch sa turistom neveľmi chcelo vyliezať z tepla domova, s príchodom jari sa to rapídne zmenilo. O posledné akcie turistického klubu Horec býva taký záujem, že okrem naplneného autobusu sa milovníci prírody vydávajú spoznávať nové kraje aj autami. Tak tomu bolo aj poslednú aprílovú sobotu, kedy si šesťdesiat horcov zaumienilo vystúpiť na výhľadový vrch v Lúčanskej Fatre – Hnilickú Kýčeru.

     Náročnejšia 17-kilometrová túra s vyše 900-metrovým prevýšením začínala v lyžiarskom a rekreačnom stredisku Valčianska dolina, kam nás za menej ako dve hodiny dopravil objednaný autobus. Cestou nás potešilo niekoľko bocianích hniezd s čerstvými prírastkami. Strediskom preteká rovnomenný potok, nachádza sa tu viacero chát, hotelov a rybníkov. My sme sa po príchode a úvodnej fotografii za krásneho slnečného počasia vybrali po žltej turistickej značke. Tá nás zaviedla do oblasti Pod Skalkou. Bizarne tvarované stromy rastúce na vápencových skalách boli priam magnetom pre objektívy fotoaparátov. Na spadnutých kmeňoch sa kĺzali slimáky, rástli tu podivné drevokazné huby a lišajníky. Popri lesnom chodníku kvitlo mnoho druhov jarných kvetov ako prvosienky, podbele, blyskáče, záružlie, veternice a občas aj nejaká oneskorená snežienka. Z miest, kde stromy nezakrývali výhľady, sme mohli obdivovať takmer všetky vrcholy Veľkej Fatry a navyše i Turčiansku kotlinu s dedinkami ako na dlani.

     Po prudkom stúpaní miestnym chodníkom pricházame pred obedom na 1218-metrový vrch Hnilická Kýčera. Na vrchole je rozsiahla horská lúka. Počasie bez jediného obláčika, obloha popretkávaná iba bielymi čmuhami po dopravných lietadlách. Vyše hodinu si vychutnávame pobyt na slnku, ponúkame sa sladkosťami i slaným pečivom, meniny oslavujúci občania prispeli aj nejakým prípitkom. Z vrcholu je výhľad na známy Kľak či na Martinské hole. Oba tieto optické ciele ležia na hlavnom hrebeni Lúčanskej Malej Fatry, tak ako aj Kýčera, na ktorej sa práve nachádzame. Vedie tadiaľto i medzinárodná diaľková turistická trasa E3. Okrem už spomenutého Kľaku, ktorý nám príroda ukazovala z iného uhla, ako sme zvyknutí, boli viditeľná aj Kremnické vrchy a Nízke Tatry.

     Po poriadnom oddychu, nakŕmení žalúdkov, rozhovoroch i smiechu, po zápise do vrcholovej knihy a spoločných fotografiách sa vydávame späť do Valče. Nie však rovnakou cestou ako na vrchol. Na zostup si vyberáme nepríjemne strmý a stromami zatarasený chodník vedúci do Šindelnej doliny. Prechádzame okolo dvoch partizánskych bunkrov, v ktorých sa počas Povstania skrývali odbojári. O ich činnosti informuje náučná tabuľa. Na drevenom stole leží prázdny hrniec. Ktovie, či sa tu zachoval ešte z čias vojny, ale po polievke v ňom nebolo ani stopy. Dojedáme teda aspoň zvyšky našich zásob a klesáme do Valčianskej doliny. V takomto teplom počasí už lanovky a vleky nefungujú, zato iných atrakcií je tu neúrekom. Jazero, kde si človek môže chytiť pstruha či kapra, kovový vodník sediaci na lavičke a vedľa tabuľa s povesťou o tejto bytosti, sú tu bazény, nafukovacie hrady, i menšia rozhľadňa. Všetkým dobre padlo teplé jedlo a studené nápoje. Napokon o štvrtej hodine sadáme do autobusu a vydávame sa na cestu domov.