Horci na Ľadonhore

     Menej známe pohorie Kysucká vrchovina v sebe ukrýva jedno pekné miesto – prírodnú rezerváciu a zároveň vrch s rovnakým názvom Ľadonhora. Druhú augustovú sobotu sa po prvý raz na ňu vybrali turisti z klubu Horec. Okrem výstupu na kopec si pozreli aj kaštieľ a múzeum praveku v obci Radoľa.

     Slnečná a teplá sobota bola ako stvorená na turistiku. Pred deviatou hodinou nás autobus doviezol do Horného Vadičova, čo je dedinka blízko Kysuckého Nového Mesta. Tam si záujemcovia pozreli farský kostol sv. Mikuláša. Objekt zo začiatku 19. storočia je významný tým, že má až tri oltáre, všetky sú v gotickom slohu. Nachádza sa tu aj storočný organ a na veži sú štyri zvony. V dedine je ešte zvonica a drevená socha Mikuláša.

     Potom nás autobus vyviezol ešte o dva kilometrov vyššie na horný koniec obce. Tam pri náučnom paneli informujúcom o medveďovi hnedom začala naša stredne náročná túra. Stredne ako stredne. Hneď z úvodu nás čakalo strmé stúpanie na vrchol Ľadonhory. Miestami až 45-stupňový svah dal veru poriadne zabrať. A stále len stúpať a stúpať. Listnatý les neposkytoval časté výhľady na protiľahlé pohoria. Len z jednej čistinky sme na chvíľu zazreli nám známy Veľký Rozsutec. Po hodine a pol sa dostávame na vrchol Ľadonhory. Ten je vo výške 999 metrov a kto ešte o meter vyššie zdvihol nohu, mohol povedať, že zdolal tisícovku. Na menšej vrcholovej plošinke sa nachádza návševná kniha, mapa okolia, lavička a vyrezávaný drevený dvojkríž. V staršej dobe železnej sa tu rozkladalo aj hradisko ľudu púchovskej kultúry; ešte i dnes možno nájsť zvyšky valov. Zaujímavá je tu aj príroda s pestrými lesnými spoločenstvami rastlín na vápencovom podklade. Preto bol vrchol a priľahlý hrebeň pred niekoľkými desiatkami rokov vyhlásený za prírodnú rezerváciu.

     Po dlhom oddychu a ochutnaní klobásy z diviny sa zberáme na ústup, či vlastne zostup. Klesajúc po úzkom chodníku nás z každej strany šľahá žihľava, ktorej je tu neúrekom. Vyzerá, akoby aj ona bola chránenou rastlinou v rámci prírodnej rezervácie. Prichádzame na Holý vrch, kde sa podobne ako na Ľadonhore nachádza malá čistinka a schránka s knihou. Z jedného miesta konečne vidno protiľahlé pohorie, konkrétne Malú Fatru s jej hlavným hrebeňom. Spoznávame Veľký a Malý Kriváň. Ináč je táto túra bezvýhľadová. Na križovatke Pod Poľanou nás zaujme ohrada s veľkými rohatými zvieratami. Je to škótsky hovädzí dobytok, ktorý leží v tráve v tieni stromov a prežúva. Veď čo iné by už mohli robiť prežúvavce? Chceme pokračovať v chôdzi ďalej, ale zrazu nevieme nájsť modrú turistickú značku, po ktorej od začiatku kráčame. Hľadáme ju na stromoch, na pňoch, stĺpoch, ale nikde jej nie je. Jedna skupinka sa preto vybrerá doľava, iná ide rovno a ďalšia zahýba doprava. Najviac si zašla tá, čo uprednostnila pravý smer, pretože namiesto do Radole prišla do úplne inej dediny a potom musela ešte štyri kilometre šľapať po asfaltovej ceste do cieľa.

     V obci Radoľa pri Kysuckom Novom Meste si časť turistov prezrela múzeum v miestnom kaštieli. Osobitný vstup doň vybavila členka výboru Radka, keďže múzeum paradoxne býva v sobotu zatvorené. K najstarším a najatraktívnejším exponátom iste patril zub z mamuta, konkrétne ľavá stolička, vystavovaná bola aj staroveká keramika a pracovné nástroje. Na poschodí sme si pozreli expozíciu s názvom Mešťanské bývanie na Kysuciach, tiež aj dobové kočíky a výstavu s názvom Kráľovstvo hračiek. Napokon sme zasadli na terasu reštaurácie a výborne sme sa najedli buď fazuľovice alebo obrovského osúcha so syrom.