Na Topoľčianskom hrade a Mačacej skale

     Predposlednú februárovú sobotu sa do autobusu TK Horec nahrnulo 43 turistov. Vybrali sa na svoju tretiu tohtoročnú túru, a to do pohoria Považský Inovec. Cieľom boli viaceré historické a prírodné zaujímavosti ako hrad, jaskyňa, staré slovanské hradisko, pôsobivé skalné útvary a napokon ranč.

     Z Podhradia pod Inovcom sme sa po úvodnej fotografii v zástupe vybrali na Topoľčiansky hrad. Ten sa vyznačuje veľkým obranným múrom a typickou vežičkou. Keďže cez zimu býva objekt zavretý, telefonicky sme si objednali sprievodcu. Ten okrem kľúča od hlavnej brány priniesol aj kľúč od veže. Bolo by škoda nevychutnať si pôsobivý výhľad z 25-metrovej výšky. Náučné tabule a neskôr i náš sprievodca nás informovali, že tento gotický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Plnil obrannú funkciu proti Turkom. Okrem iných majiteľov bol aj strediskom husitov. Poslednými vlastníkmi boli Stummerovci, ktorí sa neskôr presťahovali do kaštieľa v Továrnikoch. Prezreli sme si pivničné priestory, kde na plafóne viselo asi štvrť stovky netopierov, po drevenom mostíku sme prešli do vnútorného nádvoria a napokon sme vyšli až na vrchol veže. Za slnečného počasia, ktoré dnes vládne, z nej bol krásny výhľad nielen na obec Podhradie, ale aj na okolité vrcholy ako Marhát, Panská Javorina, Tribeč a Zobor.

     Po hodinovej exkurzii po hradných múroch prikrytých bielou perinou sme poďakovali nášmu sprievodcovi, ktorý si kvôli nám odoprel spánok po nočnej zmene. Vyzbierali sme sa na dobrovoľné vstupné a pokračovali sme v našej túre. Hore zjazdovkou stúpame za ďalším prírodným výtvorom. Je ním jaskyňa Opálená skala. Diera v hornine má dĺžku asi 47 metrov a hĺbku 13 metrov. Na stenách si všímame nie veľmi honosnú kvapľovú výzdobu. Potešia aspoň veľké cencúle visiace pri vchode. Na strope je možné vidieť viac ako jeden centimeter hrubú vrstvu bielej vápencovej inoväte. Niektorí z nás zostali iba pri vchode, iní sa odvážili vojsť aj do tmavých chodieb, ktoré sa v zadnej časti rozvetvovali. Po jaskyniarskych pokusoch nasleduje stúpanie zasneženým chodníkom na dolomitový vrch Úhrad. Pri hľadaní informácií o tomto archeologicky významnom území našiel internetový vyhladávač množstvo stránok s heslom "sadzobník úhrad". Tak toto teda nie! Na našom Úhrade sa nenachádzajú žiadne sadzobníky so zvýšenými odvodmi či dépéhá. Je tu kameňozemný val čoby pozostatok hradiska z halštatskej doby asi spred 2500 rokov. Predstavitelia staršej doby železnej si tu pozabúdali sekeromlaty, strelky, časti kovového opasku a ďalšie verejnoprospešné predmety. Z vrcholu obohnaného obrannými valmi bol netradičný výhľad na ráno navštívený Topoľčiansky hrad.

     Po oddychu, zápise do návštevnej knihy a zahriatí sa voňavým čajom či kávou prichádzame náučným chodníkom na Mačaciu skalu, z ktorej je pekný výhľad na Topoľčany a okolité dedinky. Mačacia sa nazýva preto, že kedysi jej pukliny obývali divé mačky. V blízkosti skaly sa nachádza zvláštny prírodný výtvor – asi 8-metrová štíhla skalná ihla. Posledná časť túry už viedla širokou lesnou cestou až na krížne cesty. Slnečné počasie sa mení, zamračilo sa a začína snežiť. Po cyklochodníku schádzame k ranču pod Babicou, ktorý bol postavený nad obcou Bojná. Tu sa oddávame gastronomickým hodom. Ochutnáme napríklad výborný jelení guláš či rebro z diviaka. Ranč je známy aj svojou zoologickou záhradou. Teraz v zime síce nie je prístupná verejnosti, keďže zvieratá sú ustajnené, avšak nachádzajú sa tu vskutku rozmanité druhy zveriny: antilopy, pakone, lamy a ťavy, tigre a levy, pichľavé dikobrazy, klokani a zebry, surikaty, pštrosy, papagáje... No škoda, že sme neprišli v letných mesiacoch. Hádam nabudúce. Jeden jediný papagáj na nás žmurkal z klietky v reštaurácii. Napokon po výdatnom občerstvení s jeleňom v žalúdku nastupujeme do nášho autobusu, ktorý nás pred štvrtou hodinou dopravil späť do rodného mesta.